Najvyšší súd
4 Cdo 466/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. R., bývajúceho v N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. E., so sídlom v N., proti žalovanej M.,
bývajúcej v Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v Ž., o zaplatenie 117,74
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 368/2012,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2014 sp. zn.
6 Co 78/2014, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume
29,52 Eur do troch dní k rukám advokáta.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 31. júla 2013 č.k. 27 C 368/2012-102 žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 117,74 eur s 9% úrokom z omeškania
od 1. októbra 2012 zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania
vo výške 169,09 eur na účet advokátky do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, vecne tým,
že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaná znemožnila 29. septembra 2012 stretnutie
žalobcu – otca – s maloletou dcérou N. tým, že ho včas neinformovala o objektívnej prekážke,
ktorá bránila uskutočneniu jeho styku s maloletou. Súd mal v konaní preukázané vykonaným
dokazovaním, že žalovaná žalobcovi oznámila, že nebude možné realizovať styk mimo miesta
bydliska, avšak mu poslala správu, podľa ktorej umožňuje stretnutie v byte, kde býva
maloletá. V konaní neboli preukázané skutočnosti, podľa ktorých by žalovaná vedela
o ochorení maloletého dieťaťa vopred, a teda nebolo preukázané, že by mala možnosť
s dostatočným predstihom žalobcovi oznámiť, že nie je možné realizovať styk mimo miesta bydliska maloletej. V konaní bolo preukázané, že stretnutie sa realizovalo pred dverami bytu
na chodbe, a správanie matky, ktorá po 20 minútach ukončila takéto stretnutie, nemožno
považovať za porušenie povinnosti podľa rozhodnutia súdu, nakoľko s prihliadnutím
na zdravotný stav maloletého dieťaťa je zrejmé, že takáto realizácia styku na chodbe pred
dverami sa mohla negatívne prejaviť na zdravotnom stave dieťaťa. Žalobca však neuniesol
dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť, ani skutočnosť,
že použil motorové vozidlo, ktorého osvedčenie o evidencii predložil a že výška škody
je suma 117,74 eur, nakoľko predložil len vyúčtovanie cesty bez predloženia príslušných
dokladov, na základe ktorých by boli preukázané skutočné náklady spojené s použitím vozidla
29. septembra 2012. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a vznikom
trov na právnom zastúpení.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. apríla 2014 sp. zn.
6 Co 78/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol, svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a preto v jednotlivostiach
naň poukázal a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že predpokladom
vzniku nároku na náhradu škody v intenciách posudzovanej veci by bola skutočnosť,
že sa styk s maloletým dieťaťom bezdôvodne nerealizoval a zavinenie za takýto stav by bolo
možné pričítať odporkyni. Zo zhodných tvrdení účastníkov pritom vyplýva, že žalobca
sa dostavil k bytu matky s cieľom stretnúť sa so svojím dieťaťom, čo mu bolo aj umožnené.
Ak pri stretnutí vznikla konfliktná situácia, bolo na žalobcovi, aby túto riešil a trval
na stretnutí s maloletou v priestoroch bytu žalovanej, ktorá takýto postup navrhla. Krajský súd
nemal dôvod neakceptovať tvrdenia žalovanej, ktorá síce o zhoršenom zdravotnom stave
vedela už deň pred stykom, avšak vzhľadom na dlhotrvajúce problémy dieťaťa, túto okolnosť
nepovažovala za takú, aby sa stretnutie neuskutočnilo. Treba zdôrazniť, že dieťa môže vnímať
prítomnosť rodiča aj v chorobe, ktorý stav nevylučoval, aby stretnutie riadne prebehlo, hoci
obmedzene – v domácom prostredí dieťaťa. K námietkam žalobcu vo vzťahu k možnému
použitiu § 150 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O.s.p.)
a len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania
v sume 29,57 eur.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol
rozsudky súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., pretože rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a ako dovolací dôvod uvádzal, že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, že súdy obidvoch stupňov pojem marenie nesprávne
vyhodnotili, čo v konečnom dôsledku znamenalo nesprávne zamietnutie návrhu dovolateľa.
Pojem marenie nemožno vykladať reštriktívne a to tak, že styk sa v takomto prípade
nerealizuje, alebo ho realizovať nemožno, ale v zmysle odbornej literatúry pod pojem marenie
styku možno subsumovať aj tie prípady, kedy sa styk realizuje za podstatne sťažených
podmienok. V konaní bolo preukázané, akým spôsobom prebiehal styk otca s maloletou,
resp., že sa realizoval za podstatne sťažených podmienok. Styk prebiehal na chodbe
v bytovom dome, trval ani nie 20 minút a uskutočňoval sa za absolútne pre maloleté dieťa
nevhodných podmienok. Súdy sa nevysporiadali s tvrdením žalovanej, ktorá priznala,
že maloletá bola chorá už v piatok a toto mu oznámila až v čase, keď sa malo realizovať stretnutie. Je toho názoru, že vyššie uvedené vady tak konania pred súdom prvého stupňa,
ako aj pred súdom odvolacím, mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a sú dovolacím dôvodom, nakoľko môžu byť tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.sp.). Žiadal zároveň odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalovaná nepovažovala podané dovolanie za dôvodné, preto navrhla dovolanie
odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania vo výške 59,14 eur za dva úkony
právnej pomoci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p. veta druhá O.s.p., prejednal dovolanie bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým
môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej
istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je „treťou
inštanciou“, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov
uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až písm. g/ O.s.p..
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil
existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazoval dovolateľ.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
normami a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalobca namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie
dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nezaoberania sa jeho námietkami prezentovanými v podanom odvolaní a rozhodnutie
odvolacieho súdu je preto nepreskúmateľné.
V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril a odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
(§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III, rozsudok Higginosova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (por. uznesenie
z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba
prisvedčiť jeho všeobecnej argumentácii, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Podľa dovolacieho súdu ale nemožno žalobcovi prisvedčiť,
že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
uzavrel, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne
ho právne posúdil; preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých
dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Rozhodnutie
odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje
preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové
a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo
arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným
rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že žalobca má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje
ním tvrdenú nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok náležitostí podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi oboch súdov nižších stupňov,
dovolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004).
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnutie v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997,
II. ÚS 251/2003).
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
treba uviesť, že tzv. inú vadu Občiansky súdny poriadok síce považuje za prípustný dovolací
dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), avšak samotná táto vada
prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Úspešná
žalovaná v dovolacom konaní podala návrh na uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť
jej trovy konania spočívajúce v trovách jej právneho zastupovania v dovolacom konaní za dva
úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu).
S prihliadnutím na ustanovenia § 10 ods. 6, § 14 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
priznal odvolací súd žalovanej náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej
pomoci v celkovej výške 29,52 eur, ktorú sumu je žalobca povinný do troch dní zaplatiť
k rukám zástupcu žalovanej. Za úkon právnej pomoci prevzatie a prípravu uplatnený nárok
nepriznal z dôvodu, že právny zástupca zastupoval žalovanú v konaní pred súdom prvého
a druhého stupňa, uplatňovaný nárok v konaní podrobne poznal už z priebehu tohto konania,
preto pri poverení zastupovať žalovanú aj v dovolacom konaní odpadol dôvod na prevzatie a prípravu veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová