Najvyšší súd

4 Cdo 466/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu MUDr. R., bývajúceho v N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. E., so sídlom v N., proti žalovanej M.,

bývajúcej v Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v Ž., o zaplatenie 117,74

eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 368/2012,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2014 sp. zn.  

6 Co 78/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume  

29,52 Eur do troch dní k rukám advokáta.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 31. júla 2013 č.k. 27 C 368/2012-102 žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 117,74 eur s 9% úrokom z omeškania

od 1. októbra 2012 zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania

vo výške 169,09 eur na účet advokátky do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, vecne tým,  

že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaná znemožnila 29. septembra 2012 stretnutie

žalobcu – otca – s maloletou dcérou N. tým, že ho včas neinformovala o objektívnej prekážke,

ktorá bránila uskutočneniu jeho styku s maloletou. Súd mal v konaní preukázané vykonaným

dokazovaním, že žalovaná žalobcovi oznámila, že nebude možné realizovať styk mimo miesta

bydliska, avšak mu poslala správu, podľa ktorej umožňuje stretnutie v byte, kde býva

maloletá. V konaní neboli preukázané skutočnosti, podľa ktorých by žalovaná vedela

o ochorení maloletého dieťaťa vopred, a teda nebolo preukázané, že by mala možnosť

s dostatočným predstihom žalobcovi oznámiť, že nie je možné realizovať styk mimo miesta bydliska maloletej. V konaní bolo preukázané, že stretnutie sa realizovalo pred dverami bytu

na chodbe, a správanie matky, ktorá po 20 minútach ukončila takéto stretnutie, nemožno

považovať za porušenie povinnosti podľa rozhodnutia súdu, nakoľko s prihliadnutím  

na zdravotný stav maloletého dieťaťa je zrejmé, že takáto realizácia styku na chodbe pred

dverami sa mohla negatívne prejaviť na zdravotnom stave dieťaťa. Žalobca však neuniesol

dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť, ani skutočnosť,  

že použil motorové vozidlo, ktorého osvedčenie o evidencii predložil a že výška škody  

je suma 117,74 eur, nakoľko predložil len vyúčtovanie cesty bez predloženia príslušných

dokladov, na základe ktorých by boli preukázané skutočné náklady spojené s použitím vozidla

29. septembra 2012. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a vznikom

trov na právnom zastúpení.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. apríla 2014 sp. zn.  

6 Co 78/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol, svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a preto v jednotlivostiach

naň poukázal a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia

(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že predpokladom

vzniku nároku na náhradu škody v intenciách posudzovanej veci by bola skutočnosť,  

že sa styk s maloletým dieťaťom bezdôvodne nerealizoval a zavinenie za takýto stav by bolo

možné pričítať odporkyni. Zo zhodných tvrdení účastníkov pritom vyplýva, že žalobca  

sa dostavil k bytu matky s cieľom stretnúť sa so svojím dieťaťom, čo mu bolo aj umožnené.

Ak pri stretnutí vznikla konfliktná situácia, bolo na žalobcovi, aby túto riešil a trval  

na stretnutí s maloletou v priestoroch bytu žalovanej, ktorá takýto postup navrhla. Krajský súd

nemal dôvod neakceptovať tvrdenia žalovanej, ktorá síce o zhoršenom zdravotnom stave

vedela už deň pred stykom, avšak vzhľadom na dlhotrvajúce problémy dieťaťa, túto okolnosť

nepovažovala za takú, aby sa stretnutie neuskutočnilo. Treba zdôrazniť, že dieťa môže vnímať

prítomnosť rodiča aj v chorobe, ktorý stav nevylučoval, aby stretnutie riadne prebehlo, hoci

obmedzene – v domácom prostredí dieťaťa. K námietkam žalobcu vo vzťahu k možnému

použitiu § 150 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy

konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O.s.p.)  

a len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. O trovách

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224   ods. 1 O.s.p. a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania  

v sume 29,57 eur.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol

rozsudky súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., pretože rozsudok odvolacieho súdu

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a ako dovolací dôvod uvádzal, že konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Uviedol, že súdy obidvoch stupňov pojem marenie nesprávne

vyhodnotili, čo v konečnom dôsledku znamenalo nesprávne zamietnutie návrhu dovolateľa.

Pojem marenie nemožno vykladať reštriktívne a to tak, že styk sa v takomto prípade

nerealizuje, alebo ho realizovať nemožno, ale v zmysle odbornej literatúry pod pojem marenie

styku možno subsumovať aj tie prípady, kedy sa styk realizuje za podstatne sťažených

podmienok. V konaní bolo preukázané, akým spôsobom prebiehal styk otca s maloletou,  

resp., že sa realizoval za podstatne sťažených podmienok. Styk prebiehal na chodbe

v bytovom dome, trval ani nie 20 minút a uskutočňoval sa za absolútne pre maloleté dieťa

nevhodných podmienok. Súdy sa nevysporiadali s tvrdením žalovanej, ktorá priznala,  

že maloletá bola chorá už v piatok a toto mu oznámila až v čase, keď sa malo realizovať stretnutie. Je toho názoru, že vyššie uvedené vady tak konania pred súdom prvého stupňa,

ako aj pred súdom odvolacím, mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

a sú dovolacím dôvodom, nakoľko môžu byť tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.sp.). Žiadal zároveň odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalovaná nepovažovala podané dovolanie za dôvodné, preto navrhla dovolanie

odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania vo výške 59,14 eur za dva úkony

právnej pomoci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p. veta druhá O.s.p., prejednal dovolanie bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení  

s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní

procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým

môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej

istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania  

(I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je „treťou

inštanciou“, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,  

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom nejde ani o jeden z potvrdzujúcich rozsudkov

uvedených v § 238 ods. 3 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu  

z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až písm. g/ O.s.p..

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd však nezistil

existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil ani

podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., na ktoré poukazoval dovolateľ.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým  

sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

normami a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v dôsledku nezaoberania sa jeho námietkami prezentovanými v podanom odvolaní a rozhodnutie

odvolacieho súdu je preto nepreskúmateľné.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril a odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

(§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia  

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom  

na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť  

č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti  

sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-

III, rozsudok Higginosova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,  

že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (por. uznesenie  

z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba

prisvedčiť jeho všeobecnej argumentácii, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06);

právo na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu. Podľa dovolacieho súdu ale nemožno žalobcovi prisvedčiť,

že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu  

§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

uzavrel, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne  

ho právne posúdil; preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých

dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Rozhodnutie

odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje

preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové

a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo

arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným

rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157  

ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že žalobca má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje

ním tvrdenú nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok náležitostí podľa § 157 ods. 2 O.s.p.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady

podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi oboch súdov nižších stupňov,

dovolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/2004).

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania  

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnutie v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia  

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997,  

II. ÚS 251/2003).

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tiež tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

treba uviesť, že tzv. inú vadu Občiansky súdny poriadok síce považuje za prípustný dovolací

dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), avšak samotná táto vada

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani

zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238  

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). Úspešná

žalovaná v dovolacom konaní podala návrh na uloženie povinnosti žalobcovi nahradiť  

jej trovy konania spočívajúce v trovách jej právneho zastupovania v dovolacom konaní za dva

úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu).

S prihliadnutím na ustanovenia § 10 ods. 6, § 14 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

priznal odvolací súd žalovanej náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej

pomoci v celkovej výške 29,52 eur, ktorú sumu je žalobca povinný do troch dní zaplatiť  

k rukám zástupcu žalovanej. Za úkon právnej pomoci prevzatie a prípravu uplatnený nárok

nepriznal z dôvodu, že právny zástupca zastupoval žalovanú v konaní pred súdom prvého

a druhého stupňa, uplatňovaný nárok v konaní podrobne poznal už z priebehu tohto konania,

preto pri poverení zastupovať žalovanú aj v dovolacom konaní odpadol dôvod na prevzatie a prípravu veci.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. augusta 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová