Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 441/2013

 

U Z N E. S E. N I E.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky R., so sídlom v T., zastúpená Advokátskou kanceláriou M., R., proti odporcovi S., B., o vydanie nehnuteľných vecí, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15 C 246/2007, o dovolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. septembra 2013 sp. zn. 11 Co

94/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa  

18. septembra 2013 sp. zn. 11 Co 94/2012 vo výroku o trovách konania z r u š u j E. a vec  

mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n E. n i E.

Okresný súd Galanta v poradí prvým rozsudkom zo dňa 23. októbra 2007, č.k.  

15 C 246/2007-151, návrh o vydanie nehnuteľných vecí zamietol v celom rozsahu

a navrhovateľku zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania v sume 123 636 Sk. O trovách

konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odporcovi

ako procesne úspešnému účastníkovi priznal plnú náhradu trov konania. Proti rozsudku

okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Trnave

rozsudkom zo dňa 19. marca 2009 sp. zn. 9 Co 34/2008, zmenil rozsudok okresného súdu tak,

že odporcovi uložil povinnosť navrhovateľke vydať a navrátiť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam vedených v KN N., správa katastra Š. v obci K., v k. ú. K., v katastri

nehnuteľností v registri E. na mape určeného operátu pôvodne na LV č. X. ako parc. č. X. –

orná pôda o výmere 47 343 m2, parc. č. X. – orná pôda o výmere 381 m2, par. č. X. – orná

pôda o výmere 468 m2 a parc. čX... – orná pôda o výmere 323 004 m2. A vo zvyšnej

zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. Zároveň zmenil výrok rozsudku okresného súdu tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a žiadnemu z účastníkov

nepriznal ani právo na náhradu trov odvolacieho konania.  

Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. marca 2009, sp. zn. 9 Co 34/2008

podal odporca dovolanie, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. 1 Cdo 131/09 zrušil rozsudok vo výroku o veci samej

a v súvisiacom výroku o trovách konania a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 18. septembra 2013 sp. zn. 11 Co 94/2012

zmenil rozsudok okresného súdu tak, že odporcovi uložil povinnosť vydať a navrátiť

vlastnícke právo navrhovateľke k nehnuteľnostiam zapísaných v KN N., správa katastra Š.

v obci K., v k. ú. K., v katastri nehnuteľností v registri E. na mape určeného operátu pôvodne

na LV č. X. ako parc. č. X. - orná pôda o výmere 47 343 m2, parc. č. X. – orná pôda o výmere

381 m2, par. č. X. – orná pôda o výmere 468 m2 a parc. čX... – orná pôda o výmere 323 004

m2 do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Zmenil výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov

nemá právo na náhradu trov tohto konania. Rozhodol tak podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p.

v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka mala

v konaní úspech len pomerný.

Proti uvedenému rozsudku podala dovolanie navrhovateľka v časti týkajúcej  

sa náhrady trov konania. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Odvolaciemu súdu vyčítala, že rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil tak,  

aby zodpovedalo ust. § 157 O.s.p., čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP). Nesprávnosť právneho posúdenia videla

v tom, že krajský súd nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Mal aplikovať ust. § 142

ods. 3 O.s.p., ktoré predpokladá a upravuje situáciu, kedy účastník konania síce nemal vo veci plný úspech, ale jeho neúspech bol len zanedbateľný ako je tomu i v tomto prípade:,,aj keď

má účastník vo veci úspech len čiastočný môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania,  

ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti...“. Poukázala, že predmetom žaloby boli

nehnuteľnosti o celkovej výmere 377 584 m2, pričom jej bol priznaný nárok na vydanie

a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam o celkovej výmere 371 196 m2. Rozdiel

predstavuje 6 388 m2 t.j. 1,7%-nú neúspešnosť. Z tohto dôvodu nemožno hovoriť

o pomernom úspechu, ale naopak konanie malo len nepatrný, zanedbateľný neúspech.

Ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. možno aplikovať, len na tie prípady, keď nie je daný dôvod

pre aplikáciu iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že Krajský súd v Trnave

nedostatočne odôvodnil výrok o nepriznaní práva na náhradu trov konania. Konal tak

v rozpore so svojou povinnosťou stanovenou v § 157 O.s.p. V tejto súvislosti poukázala  

na judikatúru ESĽP, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, ale aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7 Cdo 146/2011).

Odporca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Dovolanie voči výroku

o trovách konania je prípustné len z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Z § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238

ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligátorne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.

a tzv. inými vadami konania, pokiaľ majú za následok nesprávne rozhodnutie veci.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol síce rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa, avšak dovolaním bol napadnutý výrok rozsudku iba v časti trov konania.

Dovolanie tak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu,

ale má charakter uznesenia a tento nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí

a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.).  

Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto

procesnej forme je opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu

(§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)  

na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo podľa potvrdzujúcemu uzneseniu,  

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak ním bolo

potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenia za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).  

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p., ust. ods. 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,

predbežnom opatrení, poriadkovej pokute o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu  

na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva

a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených zákonom o rodine,

v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Odhliadnuc od skutočnosti, že dovolaním napadnuté rozhodnutie – uznesenie

nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., prípustnosť dovolania proti nemu výslovne vylučuje § 239 ods. 3 O.s.p., nakoľko ide o uznesenie

o trovách konania.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal sa i otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je totiž

podanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p.

vylúčené.  

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na § 242 ods. 1 veta druhá

O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľka

predovšetkým dovolaním namietala (§ 237 psím. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu Občiansky súdny poriadok priznáva, za účelom ochrany jeho práv a právnom chránených

záujmov.

O vadu, ktorej z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. význam ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecnými záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na časné

plynie povinnosti a na ústup práva iných osôb.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruis Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je takým procesným právom,

ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov, odôvodnenie rozhodnutia rozsudku súdu prvého stupňa,  

ale aj rozsudku odvolacieho súdu – uznesenia musia mať náležitosti uvedené v ust. § 157  

ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súdy v odôvodnení rozhodnutia sa musia vysporiadať  

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený, nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovania, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia

rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne  

aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom

alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku  

(§ 157 ods. 2 v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou  

sa má zamedziť vydaniu obsahu len nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvaha súdu

v tak otázke zisťovania skutkového stavu veci ako aj v právnom posúdení veci.

Tieto požiadavky rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku o trovách konania

odvolacieho súdu, ktorým vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania nevykazuje.

Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z § 142 ods. 2 O.s.p.,

podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dovolací súd

poznamenáva, že toto ustanovenie zotrváva na zásade zodpovednosti za úspech v konaní

a stanovuje, že v prípade čiastočného úspechu v konaní účastníci konania majú právo  

na pomernú náhradu trov konania v závislosti od pomeru úspechu. Iba v prípade, ak pomer

úspechu je v zásade rovnovážny súd môže rozhodnúť, že žiadny z účastníkov nemá právo  

na náhradu trov konania. Za predpokladu, že predmetom konania nie je peňažné plnenie, býva

určenie pomeru úspechu a neúspechu závislé od úvahy súdu, pri ktorej musí súd vychádzať

z konkrétnych okolností danej veci. Základným hľadiskom je povinnosť súdu rešpektovať

zásadu zodpovednosti za výsledok konania, pod ktorým treba rozumieť právne následky,

ktoré vyvolá rozhodnutie súdu v porovnaní s tým, čo bolo cieľom návrhu alebo obrany

daného účastníka.  

Z odôvodenenia rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd svoje rozhodnutie o náhrade

trov konania odôvodnil len s poukazom na § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.

majúc za to, že navrhovateľka mala v konaní úspech len pomerný. Takéto všeobecné

odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nevyplýva z neho, či a ako posúdil splnenie základných

zákonných predpokladov pre použitie § 142 ods. 2 O.s.p. v prejednávanej veci.  

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu v napadnutej časti o trovách konania je nepreskúmateľné, čo malo  

za následok porušenie práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie jej možnosti

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených preto zrušil rozsudok v napadnutej časti

(výroku o trovách konania) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí súd znova rozhodne o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 18. júna 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová