Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 439/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému Ľ.,

bytom v J., o zaplatenie 27,55 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod

sp. zn. 3 Ro 204/2013, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 24. júla 2014 sp. zn. 15 Co 610/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Revúca uznesením zo 4. júna 2014 č.k. 3 Ro 204/2013-23 zastavil

konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10  

ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)].  

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v tejto

veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006 v elektronickej podobe. Okresný súd  

ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil bez ďalšieho navrhovateľovi.

Takýto postup ale Ústavný súd Slovenskej republiky už v niektorých prípadoch (viď nálezy

sp. zn. III. ÚS 143/07-148, z 2. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 148/08 a z 24. júna 2008 sp. zn.  

II. ÚS 151/08) označil za protiústavný a súdu, ktorý sa takého protiústavného postupu

dopustil, uložil, aby v ďalšom vychádzal z toho, že právne účinky podania zostali zachované

s účinnosťou ku dňu   jeho podania. Navrhovateľ v odvolaní namietol, že súd prvého stupňa

to v danom prípade nevzal na zreteľ a konanie zastavil, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup; poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota  

na jeho vyrubenie uplynula posledným dňom roku 2009.  

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 24. júla 2014 sp. zn.  

15 Co 610/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne. Uviedol, že návrhom  

na začatie konania s dátumom vyhotovenia v roku 2006 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia

dosiaľ nezaplateného koncesionárskeho poplatku; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa

bol tento návrh podaný v roku 2013. Aby bolo možné vychádzať z toho, že konanie začalo  

už v roku 2006, bol navrhovateľ povinný preukázať, že návrh s dátumom vyhotovenia v roku

2006 je totožný s návrhom doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal.

Správne bol preto súdom prvého stupňa vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku vo výške

16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona  

č. 71/1992 Zb.) v lehote 10 dní a poučený, že ak poplatok nezaplatí, súd konanie zastaví (§ 10

ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Keďže navrhovateľ napriek tomu poplatok nezaplatil, súd

prvého stupňa konanie správne zastavil.

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že mu v konaní bola

odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), a to postupom súdov, ktorý opísal

už v odvolaní. Postup súdu, ktorý v roku 2006 odmietol prijať jeho podanie na DVD nosiči

bol protiústavný. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie

konania bol v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh  

na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené

z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti

navrhovateľa pred súdom konať. So zreteľom na to žiadal napadnuté uznesenie a tiež  

ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu  

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas

navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Navrhovateľ už vo viacerých iných – skutkovo a právne obdobných – veciach podal

dovolanie, v ktorom argumentoval rovnako, ako v preskúmavanej veci. Najvyšší súd   k jeho identickej argumentácii v uzneseniach z 28. Januára 2014 sp. zn. 4 Cdo 325/2013,  

4 Cdo 335/2013, 4 Cdo 350/2013, 4 Cdo 352/2013, 4 Cdo 354/2013, 4 Cdo 375/2013,  

4 Cdo 425/2013, 4 Cdo 460/2013, 4 Cdo 5/2014, 3 Cdo 336/2013, 3 Cdo 338/2013,  

3 Cdo 341/2013, 3 Cdo 354/2013, 3 Cdo 358/2013, 3 Cdo 366/2013 uviedol, že:

1. dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky uznesení, proti ktorým  

je dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné,  

2. prípustnosť jeho dovolania by vzhľadom na to bola spôsobilá založiť iba vada konania

uvedená v § 237 O.s.p.; navrhovateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo,

3. o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktoré namieta

dovolateľ, ide v prípade nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu Občianskym súdnym

poriadkom; o takýto prípad ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie

súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona   č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup

nebol zákonný dôvod (R 50/1997),

4. v danom prípade navrhovateľ v roku 2013 doručil súdu návrh s dátumom vyhotovenia

v roku 2006, nepreukázal ale ničím; že ide o ten návrh, ktorý podal v roku 2006;  

že bolo na navrhovateľovi, aby preukázal platnosť návrhu podaného v roku 2006;

súdom preto nemožno vytýkať, že v roku 2013 podanému návrhu nepriznali účinky,

ktoré by jeho návrh mal, keby bol podaný v roku 2006,

5. pokiaľ navrhovateľ namietal, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi

podanými v roku 2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie

možnosti preveriť totožnosť týchto návrhov, dovolací súd uvádza, že bolo práve  

na navrhovateľovi, aby sa týchto nosičov nezbavil a nevystavil riziku, že v súčasnosti

nevie preukázať, aký návrh na začatie konania podal v roku 2006,

6. pokiaľ súdy vychádzali z toho, že poplatková povinnosť navrhovateľa vznikla v roku

2013 a že sú – vzhľadom na nerešpektovanie výzvy súdu – splnené predpoklady  

pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), bol ich následný postup

v súlade so zákonom; taký postup nemal za následok vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Na týchto záveroch (1. až 6.) zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci, v ktorej

konštatuje, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej

dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p. So zreteľom na to odmietol procesne neprípustné

dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová