Najvyšší súd

4 Cdo 434/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti odporcovi J.,

bývajúcemu v S., o zaplatenie 2,65 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký

Krtíš pod sp. zn. 8 Ro 198/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu  

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. októbra 2013 sp. zn. 16 Co 472/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 24. mája 2013 č.k. 8 Ro 198/2013-11

zastavil konanie, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 2,65 Eur s príslušenstvom.

Zastavenie konania odôvodnil § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, lebo

navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za žalobný návrh a to ani po výzve súdu, hoci bol

o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučený.  

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol,  

aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221  

ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania

už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom.

Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľovi

späť. O prípustnosti tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý

sťažnosť ako podanú oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento

súd dňa 16. júna 2009 o sťažnosti navrhovateľa č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, že prišlo

k porušeniu Článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) v obdobných, skutkovo totožných veciach [napr. Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej  

len „nález“)] konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné

právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci

predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom

ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou  

ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť,  

že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa zaevidovať spätne ku dňu  

jeho doručenia. Navrhovateľ v odvolaní uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne

doručil podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom. Navrhovateľ mal za to, že účinky

podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle

ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním

návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť

po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.  

S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd

prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané

procesné predpoklady pre tento   postup – podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny

poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota  

na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.  

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením  

z10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 472/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správne v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením (§ 219  

ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 20. júla 2006

sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené

koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh

doručený súdu 11. marca 2013. Odvolací súd poukázal na to, že navrhovateľ bol povinný

preukázať, že návrh na začatie konania doručený súdu 11. marca 2013 je totožný s návrhom doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal. Pokiaľ tvrdil, že v súčasnosti

nemôže predložiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, lebo  

ich už nemá k dispozícii, odvolací súd uviedol, že tento stav si spôsobil navrhovateľ sám

vlastným nesprávnym postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu preto postup

prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných podaní

považoval návrh doručený mu 11. marca 2013 za nový návrh, nebolo možné označiť  

za nezákonný. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď vyzval navrhovateľa na zaplatenie

súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania, súdny poplatok určil v správnej výške,

poučil navrhovateľa o následkoch nesplnenia poplatkovej povinnosti v stanovenej lehote

a následne konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku správne, v súlade so zákonom

o súdnych poplatkoch zastavil.  

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol navrhovateľ. Dovolanie

odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko účastníkovi konania (navrhovateľovi) sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol  

už v odvolaní a za základ dovolania považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa

doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania,   ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD

nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu  

na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľ uviedol, že prvostupňový aj odvolací súd

na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane  

ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006.

V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa,

preto navrhovateľa nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013  

je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd

prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal

prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad

zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého  

sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález –

potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný  

už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť.

Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup

súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Táto procesná vada

zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas

navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie,  

ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239  

ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,  

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/

O.s.p. netvrdil, a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť  

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru navrhovateľa mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred

súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa

§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).

So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade

dané procesné predpoklady.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,  

ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona  

č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka

ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie

návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo

reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve  

je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona  

č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo

dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí

spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol

zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť

poplatník vo výzve poučený.

V preskúmavanej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania,

ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania,

ktorý doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči

podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty

uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok  

za návrh na začatie konania.

V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne

do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh  

vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr  

do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť

netreba.

V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ právne účinným spôsobom podal

v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne

účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy

navrhovateľa proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne

ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013

doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu

ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov

konania, ničím nedoložil, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním

doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený

príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného

doručenia. V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz

ústavného súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený

aj návrh navrhovateľa proti tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľom tvrdeného podania z roku 2006 s podaním

z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako nesprávny

procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci vyvolalo

právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého

nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého

stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania

bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno

mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť

oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006,

dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel  

od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.  

V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu

ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,

ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľovi,

aby preukázal totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom

podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006

a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov

na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým

vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením,  

či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným,

ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti

vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo

práve na navrhovateľovi, aby – najmä po „neprijatí“ jeho návrhov podaných v roku 2006

v elektronickej podobe – uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil  

sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť,

konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku 2006.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková

povinnosť navrhovateľa vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013, a že – vzhľadom  

na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady pre

zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani

postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo

dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení navrhovateľa spôsobom, ktorý by bol

významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 355/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 20. marca 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová