Najvyšší súd
4 Cdo 434/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti odporcovi J.,
bývajúcemu v S., o zaplatenie 2,65 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký
Krtíš pod sp. zn. 8 Ro 198/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. októbra 2013 sp. zn. 16 Co 472/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 24. mája 2013 č.k. 8 Ro 198/2013-11
zastavil konanie, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 2,65 Eur s príslušenstvom.
Zastavenie konania odôvodnil § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, lebo
navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za žalobný návrh a to ani po výzve súdu, hoci bol
o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučený.
Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania
už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom.
Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľovi
späť. O prípustnosti tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
sťažnosť ako podanú oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento
súd dňa 16. júna 2009 o sťažnosti navrhovateľa č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, že prišlo
k porušeniu Článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) v obdobných, skutkovo totožných veciach [napr. Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej
len „nález“)] konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné
právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci
predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom
ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou
ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť,
že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa zaevidovať spätne ku dňu
jeho doručenia. Navrhovateľ v odvolaní uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne
doručil podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom. Navrhovateľ mal za to, že účinky
podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle
ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním
návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť
po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.
S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd
prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané
procesné predpoklady pre tento postup – podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny
poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota
na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
z10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 472/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správne v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením (§ 219
ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania zo dňa 20. júla 2006
sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené
koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh
doručený súdu 11. marca 2013. Odvolací súd poukázal na to, že navrhovateľ bol povinný
preukázať, že návrh na začatie konania doručený súdu 11. marca 2013 je totožný s návrhom doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal. Pokiaľ tvrdil, že v súčasnosti
nemôže predložiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, lebo
ich už nemá k dispozícii, odvolací súd uviedol, že tento stav si spôsobil navrhovateľ sám
vlastným nesprávnym postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu preto postup
prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných podaní
považoval návrh doručený mu 11. marca 2013 za nový návrh, nebolo možné označiť
za nezákonný. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď vyzval navrhovateľa na zaplatenie
súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania, súdny poplatok určil v správnej výške,
poučil navrhovateľa o následkoch nesplnenia poplatkovej povinnosti v stanovenej lehote
a následne konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku správne, v súlade so zákonom
o súdnych poplatkoch zastavil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol navrhovateľ. Dovolanie
odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko účastníkovi konania (navrhovateľovi) sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol
už v odvolaní a za základ dovolania považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa
doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD
nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu
na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľ uviedol, že prvostupňový aj odvolací súd
na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane
ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006.
V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa,
preto navrhovateľa nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013
je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd
prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal
prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad
zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého
sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález –
potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný
už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť.
Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup
súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Táto procesná vada
zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie,
ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239
ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/
O.s.p. netvrdil, a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru navrhovateľa mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred
súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa
§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).
So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade
dané procesné predpoklady.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie
návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo
dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí
spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol
zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť
poplatník vo výzve poučený.
V preskúmavanej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania,
ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania,
ktorý doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči
podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty
uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok
za návrh na začatie konania.
V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ právne účinným spôsobom podal
v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne
účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy
navrhovateľa proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne
ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013
doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu
ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov
konania, ničím nedoložil, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním
doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený
príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného
doručenia. V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz
ústavného súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený
aj návrh navrhovateľa proti tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľom tvrdeného podania z roku 2006 s podaním
z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako nesprávny
procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci vyvolalo
právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého
stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania
bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno
mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť
oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006,
dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel
od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľovi,
aby preukázal totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom
podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006
a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov
na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením,
či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným,
ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo
zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti
vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo
práve na navrhovateľovi, aby – najmä po „neprijatí“ jeho návrhov podaných v roku 2006
v elektronickej podobe – uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil
sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť,
konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku 2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková
povinnosť navrhovateľa vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013, a že – vzhľadom
na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady pre
zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani
postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo
dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení navrhovateľa spôsobom, ktorý by bol
významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 355/2013).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová