Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 429/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I., rod. M., bytom T., zastúpenej JUDr. M.M., Č., v mene ktorej koná JUDr. M. advokát a konateľ, proti žalovaným 1/ Ing. M., bytom A., 2/ I., bytom B., žalovaní zastúpení AK JUDr. S.S., E., v mene ktorej

koná JUDr. S., advokátka a konateľka, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,

vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8 C 96/2011, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. februára 2013, sp. zn. 9 Co 429/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania vo výške

81,46 Eur, na účet AK JUDr. S.S., E., do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 18. septembra 2012 č.k. 8 C 96/2011-154 zamietol

žalobu žalobkyne o určenie, že nehnuteľnosti a to pozemky KN C parc. č. X., záhrada

o výmere X m2, KN C parc. č. X., zastavaná plocha o výmere 801 m2 a rodinný dom  

súp. č. X., postavený na KN C parc. č. X., vedené na LV č. X. katastrálne územie N., patria do

dedičstva po nebohom J. (ďalej len nebohý) a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ju zaviazal zaplatiť

žalovaným trovy konania 629,80 Eur a podľa § 148 ods. 1 O.s.p. na účet súdu trovy konania

štátu 515,89 Eur. Mal za to, že darovacia zmluva z 31. júla 2007, na základe ktorej previedol

nebohý na žalovaných predmetné nehnuteľnosti bola uzavretá platne a nie je v rozpore s § 38

ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keďže nebohý v čase jej uzavretia netrpel duševnou

poruchou, ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, čo vyplynulo z výpovedí

svedkov ako aj znaleckého posudku znalca z odboru – zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria. Preto tieto nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po nebohom a sú

v spoluvlastníctve žalovaných. Pokiaľ žalobkyňa navrhovala kontrolné znalecké dokazovanie,

jej návrh, keďže závery znaleckého posudku spochybňovala zo subjektívnych dôvodov,

zamietol.  

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 21. februára 2013, sp. zn.  

9 Co 429/2012, rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil

a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania 79,58 Eur. Mal  

za to, že nebohý nebol rozhodnutím súdu pozbavený ani obmedzený v spôsobilosti na právne

úkony. Pretože rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné

znalosti bol vo veci ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku znalec z odboru

zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý po oboznámení sa s obsahom spisového

materiálu a jednotlivými lekárskymi správami konštatoval, že duševná porucha - bipolárna

afektívna porucha bola u nebohého od jesene roku 2002 do jesene roku 2008 stabilizovaná

a nemala žiadny vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, teda táto duševná

porucha nemala dosah na jeho spôsobilosť na právne úkony. U nebohého nebola stanovená

ani diagnóza duševnej poruchy demencie a príznaky tejto diagnózy neboli popisované ani

žalobkyňou pri jej výpovedi pred súdom. Nebohý v čase podpísania darovacej zmluvy trpel

miernou kognitívnou poruchou s ľahkým spomalením myslenia a ľahkými poruchami

výbavnosti pamäti so sťaženým učením sa novým veciam, táto duševná porucha nemala však

vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, a teda nemala dosah na jeho spôsobilosť

na právne úkony. Ďalej mal za to, že odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti

hodnoteniu súdu nepodliehajú a súd môže hodnotiť presvedčivosť posudku,  

čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého posudku  

a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, čo posudok spĺňal. V danom prípade nebolo

možné prihliadnuť na subjektívne presvedčenie žalobkyne, ale na záznamy v zdravotnej

dokumentácii nebohého. Súdny znalec prihliadol ku všetkému, čo mu bolo k posúdeniu

predložené, zabezpečil si dostatok podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku  

a jeho závery vyslovené v znaleckom posudku z týchto podkladov vychádzajú a sú s nimi

v súlade. Žalobkyňa iné skutočnosti resp. podklady zo zdravotnej dokumentácie, ktoré  

by vyvracali nálezy znalca, nepredložila ani netvrdila, preto ani odvolací súd nepovažoval  

za potrebné doplniť dokazovanie vypracovaním kontrolného znaleckého posudku.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 243b ods. 2 a 3 O.s.p. zrušil

rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.  

Mala za to, že ak prvostupňový súd jej návrh na nariadenie kontrolného znaleckého

dokazovania zamietol a tento postup schválil aj súd odvolací, došlo k porušeniu jej práva na

spravodlivý súdny proces a bola jej odňatá možnosť konať pred súdom, vykonať dokazovanie

na odstránenie vážnych rozporov a pochybností o správnosti znaleckého dokazovania, keďže

znalec v znaleckom posudku konštatoval, že nebohý bol dňa 31. júla 2007 na právne úkony

plne spôsobilý, napriek tomu, že od roku 1972 trpel duševnou poruchou – bipolárnou

afektívnou poruchou počas ktorej manickej fázy rozpoznávacie a ovládacie schopnosti  

sú podstatne ovplyvnené, prípadne až vymiznuté, čo aj podľa výpovede žalovaných

zodpovedalo tomu, ako nebohý pôsobil pri spisovaní darovacej zmluvy. Ďalej znalec zistil,  

že ďalšou už v roku 1998 diagnostikovanou a liečenou duševnou poruchou nebohého bol

organický psychosyndróm, ktorý môže mať progresiu až do demencie, duševnej poruchy,

ktorá môže závažne ovplyvňovať ovládaciu a rozpoznávaciu schopnosť a mať dosah  

na spôsobilosť na právne úkony.

Žalovaní navrhli dovolanie žalobkyne ako neodôvodnené zamietnuť, keďže dovolací

dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daný. Mali za to, že nespôsobilosť nebohého  

na právne úkony v čase podpísania darovacej zmluvy je subjektívnym názorom žalobkyne,  

čo potvrdil   aj jej právny zástupca na strane 3 dovolania. Znalec v znaleckom posudku

uviedol, že diagnóza demencie u nebohého nikdy nebola stanovená. Na základe lekárskej

dokumentácie odborne objektívne posúdil spôsobilosť nebohého na právne úkony, keď  

len znalec je spôsobilý na posúdenie danej otázky, na rozdiel od laického zhodnotenia

zdravotného stavu zo strany právneho zástupcu žalobkyne. Prvostupňový aj odvolací súd

skúmal, či odôvodnenie znaleckého posudku znalca je v súlade so všeobecnými skúsenosťami

a poznatkami, či je logické a či znalec prihliadol ku všetkému, čo mu bolo k posúdeniu

predostreté, pričom znalecký posudok uvádzané spĺňal.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), v zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým  

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Žalobkyňa dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiž

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom  

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolanie žalobkyne by vzhľadom na uvedené zistenie bolo procesne prípustné,  

len ak by v konaní súdov nižších stupňov došlo k vade konania podľa § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd

z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť  

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ až g/ tohto

ustanovenia. Iné vady, aj keby k nim v konaní došlo, a prípade aj mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorých procesných vád podľa § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pri tom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale jednoznačné (všetky

pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní

namietané, ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Žalobkyňa namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a to, že svojim

postupom jej odvolací aj prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom. Odňatím

možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký procesný postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom na zabezpečenie svojich procesných práv a oprávnených záujmov. Vady

zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom

v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom,

pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok

priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vydanie

zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje opodstatnenie a preto je vždy nevyhnutné

takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť

konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj  

napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46   ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Námietka žalobkyne, že súdy nižších stupňov neúplne zistili skutkový stav veci

z dôvodu, že nevyhoveli všetkým jej návrhom na vykonanie dokazovania, čím jej odňali

možnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci  

sú povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je však vecou súdu, ktoré

z označených dôkazov vykoná. K procesným právam účastníka nepatrí, ako sa žalobkyňa

mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Ak súd v priebehu

konania nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie

skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom  

a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli z nich

vylúčení (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Preto ak súd prípadne aj rozhodne,  

že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné),

nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred

súdom. K námietke žalobkyne treba dodať, že súd neodníma účastníkovi možnosť pred  

ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov;  

jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe

nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných

skutkových zistení, keďže si nezabezpečili ďalšie dôkazy pre správne posúdenie veci,  

po stránke obsahovej ide o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p.

vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto

dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím

dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania

podľa § 237 O.s.p.

Z dovolania žalobkyne vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v plnom

rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa § 239

O.s.p. a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia podľa  

§ 167 ods. 1 veta druhá O.s.p. a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej.  

Ani v takomto prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu   a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie

§ 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p. a vady konania podľa § 237 O.s.p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní vzniklo žalovaným právo na náhradu trov konania proti

žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene advokátskej kancelárie  

za právnu službu, ktorú poskytla žalovaným vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 4. júna

2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby dovolací súd stanovil podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 tejto vyhlášky vo výške

uplatnených 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,81 €, s 20% DPH  

(§ 18 ods. 3 vyhlášky) 13,58 € spolu predstavuje 81,46 €. Za účelne vynaložené trovy

nepovažoval dovolací súd odmenu advokátskej kancelárie za ďalší úkon právnej služby  

a to za prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, že právne zastúpenie   žalovaných prevzala

v konaní pred súdom prvého stupňa a žalovaných zastupovala aj v konaní pred odvolacím

súdom.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 28. januára 2014  

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová