Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 429/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I., rod. M., bytom T., zastúpenej JUDr. M.M., Č., v mene ktorej koná JUDr. M. advokát a konateľ, proti žalovaným 1/ Ing. M., bytom A., 2/ I., bytom B., žalovaní zastúpení AK JUDr. S.S., E., v mene ktorej
koná JUDr. S., advokátka a konateľka, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8 C 96/2011, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 21. februára 2013, sp. zn. 9 Co 429/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania vo výške
81,46 Eur, na účet AK JUDr. S.S., E., do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 18. septembra 2012 č.k. 8 C 96/2011-154 zamietol
žalobu žalobkyne o určenie, že nehnuteľnosti a to pozemky KN C parc. č. X., záhrada
o výmere X m2, KN C parc. č. X., zastavaná plocha o výmere 801 m2 a rodinný dom
súp. č. X., postavený na KN C parc. č. X., vedené na LV č. X. katastrálne územie N., patria do
dedičstva po nebohom J. (ďalej len nebohý) a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ju zaviazal zaplatiť
žalovaným trovy konania 629,80 Eur a podľa § 148 ods. 1 O.s.p. na účet súdu trovy konania
štátu 515,89 Eur. Mal za to, že darovacia zmluva z 31. júla 2007, na základe ktorej previedol
nebohý na žalovaných predmetné nehnuteľnosti bola uzavretá platne a nie je v rozpore s § 38
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keďže nebohý v čase jej uzavretia netrpel duševnou
poruchou, ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, čo vyplynulo z výpovedí
svedkov ako aj znaleckého posudku znalca z odboru – zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria. Preto tieto nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po nebohom a sú
v spoluvlastníctve žalovaných. Pokiaľ žalobkyňa navrhovala kontrolné znalecké dokazovanie,
jej návrh, keďže závery znaleckého posudku spochybňovala zo subjektívnych dôvodov,
zamietol.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 21. februára 2013, sp. zn.
9 Co 429/2012, rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil
a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania 79,58 Eur. Mal
za to, že nebohý nebol rozhodnutím súdu pozbavený ani obmedzený v spôsobilosti na právne
úkony. Pretože rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné
znalosti bol vo veci ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku znalec z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý po oboznámení sa s obsahom spisového
materiálu a jednotlivými lekárskymi správami konštatoval, že duševná porucha - bipolárna
afektívna porucha bola u nebohého od jesene roku 2002 do jesene roku 2008 stabilizovaná
a nemala žiadny vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, teda táto duševná
porucha nemala dosah na jeho spôsobilosť na právne úkony. U nebohého nebola stanovená
ani diagnóza duševnej poruchy demencie a príznaky tejto diagnózy neboli popisované ani
žalobkyňou pri jej výpovedi pred súdom. Nebohý v čase podpísania darovacej zmluvy trpel
miernou kognitívnou poruchou s ľahkým spomalením myslenia a ľahkými poruchami
výbavnosti pamäti so sťaženým učením sa novým veciam, táto duševná porucha nemala však
vplyv na jeho rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, a teda nemala dosah na jeho spôsobilosť
na právne úkony. Ďalej mal za to, že odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti
hodnoteniu súdu nepodliehajú a súd môže hodnotiť presvedčivosť posudku,
čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého posudku
a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, čo posudok spĺňal. V danom prípade nebolo
možné prihliadnuť na subjektívne presvedčenie žalobkyne, ale na záznamy v zdravotnej
dokumentácii nebohého. Súdny znalec prihliadol ku všetkému, čo mu bolo k posúdeniu
predložené, zabezpečil si dostatok podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku
a jeho závery vyslovené v znaleckom posudku z týchto podkladov vychádzajú a sú s nimi
v súlade. Žalobkyňa iné skutočnosti resp. podklady zo zdravotnej dokumentácie, ktoré
by vyvracali nálezy znalca, nepredložila ani netvrdila, preto ani odvolací súd nepovažoval
za potrebné doplniť dokazovanie vypracovaním kontrolného znaleckého posudku.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 243b ods. 2 a 3 O.s.p. zrušil
rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
Mala za to, že ak prvostupňový súd jej návrh na nariadenie kontrolného znaleckého
dokazovania zamietol a tento postup schválil aj súd odvolací, došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý súdny proces a bola jej odňatá možnosť konať pred súdom, vykonať dokazovanie
na odstránenie vážnych rozporov a pochybností o správnosti znaleckého dokazovania, keďže
znalec v znaleckom posudku konštatoval, že nebohý bol dňa 31. júla 2007 na právne úkony
plne spôsobilý, napriek tomu, že od roku 1972 trpel duševnou poruchou – bipolárnou
afektívnou poruchou počas ktorej manickej fázy rozpoznávacie a ovládacie schopnosti
sú podstatne ovplyvnené, prípadne až vymiznuté, čo aj podľa výpovede žalovaných
zodpovedalo tomu, ako nebohý pôsobil pri spisovaní darovacej zmluvy. Ďalej znalec zistil,
že ďalšou už v roku 1998 diagnostikovanou a liečenou duševnou poruchou nebohého bol
organický psychosyndróm, ktorý môže mať progresiu až do demencie, duševnej poruchy,
ktorá môže závažne ovplyvňovať ovládaciu a rozpoznávaciu schopnosť a mať dosah
na spôsobilosť na právne úkony.
Žalovaní navrhli dovolanie žalobkyne ako neodôvodnené zamietnuť, keďže dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daný. Mali za to, že nespôsobilosť nebohého
na právne úkony v čase podpísania darovacej zmluvy je subjektívnym názorom žalobkyne,
čo potvrdil aj jej právny zástupca na strane 3 dovolania. Znalec v znaleckom posudku
uviedol, že diagnóza demencie u nebohého nikdy nebola stanovená. Na základe lekárskej
dokumentácie odborne objektívne posúdil spôsobilosť nebohého na právne úkony, keď
len znalec je spôsobilý na posúdenie danej otázky, na rozdiel od laického zhodnotenia
zdravotného stavu zo strany právneho zástupcu žalobkyne. Prvostupňový aj odvolací súd
skúmal, či odôvodnenie znaleckého posudku znalca je v súlade so všeobecnými skúsenosťami
a poznatkami, či je logické a či znalec prihliadol ku všetkému, čo mu bolo k posúdeniu
predostreté, pričom znalecký posudok uvádzané spĺňal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), v zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie je prípustné, pretože podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Žalobkyňa dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiž
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie žalobkyne by vzhľadom na uvedené zistenie bolo procesne prípustné,
len ak by v konaní súdov nižších stupňov došlo k vade konania podľa § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, aj keby k nim v konaní došlo, a prípade aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorých procesných vád podľa § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pri tom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale jednoznačné (všetky
pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané, ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Žalobkyňa namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a to, že svojim
postupom jej odvolací aj prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom. Odňatím
možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký procesný postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich procesných práv a oprávnených záujmov. Vady
zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom
v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom,
pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok
priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vydanie
zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje opodstatnenie a preto je vždy nevyhnutné
takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť
konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Námietka žalobkyne, že súdy nižších stupňov neúplne zistili skutkový stav veci
z dôvodu, že nevyhoveli všetkým jej návrhom na vykonanie dokazovania, čím jej odňali
možnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci
sú povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je však vecou súdu, ktoré
z označených dôkazov vykoná. K procesným právam účastníka nepatrí, ako sa žalobkyňa
mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli z nich
vylúčení (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Preto ak súd prípadne aj rozhodne,
že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné),
nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom. K námietke žalobkyne treba dodať, že súd neodníma účastníkovi možnosť pred
ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov;
jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe
nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, keďže si nezabezpečili ďalšie dôkazy pre správne posúdenie veci,
po stránke obsahovej ide o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p.
vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto
dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p.
Z dovolania žalobkyne vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v plnom
rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa § 239
O.s.p. a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia podľa
§ 167 ods. 1 veta druhá O.s.p. a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej.
Ani v takomto prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie
§ 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p. a vady konania podľa § 237 O.s.p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní vzniklo žalovaným právo na náhradu trov konania proti
žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú v odmene advokátskej kancelárie
za právnu službu, ktorú poskytla žalovaným vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 4. júna
2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby dovolací súd stanovil podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 tejto vyhlášky vo výške
uplatnených 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,81 €, s 20% DPH
(§ 18 ods. 3 vyhlášky) 13,58 € spolu predstavuje 81,46 €. Za účelne vynaložené trovy
nepovažoval dovolací súd odmenu advokátskej kancelárie za ďalší úkon právnej služby
a to za prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, že právne zastúpenie žalovaných prevzala
v konaní pred súdom prvého stupňa a žalovaných zastupovala aj v konaní pred odvolacím
súdom.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová