Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 421/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V.V., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému L., bývajúcemu v B., o zaplatenie 299,90 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 8 C 160/2012, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2013 sp. zn. 5 Co 539/2012, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2013 sp. zn.
5 Co 539/2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z 31. augusta 2012 č.k.
8 C 160/2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 31. augusta 2012 č.k. 8 C 160/2012-14
zastavil podľa § 104 ods. 1 O.s.p. konanie o návrhu žalobkyne na zaplatenie 299,90 Eur
titulom pohľadávky vzniknutej z nezaplateného poistného na zdravotné poistenie podľa
zákona č. 273/1994 Zb. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, zriadení
V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní (ďalej len zákon č. 273/1994 Zb.) za obdobie, počas ktorého bola právna
predchodkyňa žalovaného evidovaná v kategórii poistenec Q t.j. ako osoba, ktorá si sama platí
poistné na zdravotné poistenie, pretože išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemožno odstrániť, keďže vec nespadá do právomoci súdov, s tým, že po právoplatnosti
uznesenia bude vec postúpená na konanie a rozhodnutie príslušnému Ú., Ž. a o trovách
konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. apríla 2013, sp. zn.
5 Co 539/2012 potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu ako vecne
správne v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením a o trovách konania rozhodol
podľa § 146 ods. 1 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov nepriznal. Na doplnenie
uviedol, že z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 580/2004 Zb. o zdravotnom poistení
a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Zb. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, § 77a ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1 bod. 3, § 85h ods. 1, 2, zák. č. 581/2004 Zb.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov vyplýva, že navrhovateľom uplatňovaný nárok, ktorý vznikol ako
následok nezaplatenia poistného poistencom žalobkyne je nárokom z práva verejného a pri
jeho vymáhaní nie je zdravotná poisťovňa s platiteľom poistného v súkromnom právnom
vzťahu, pričom charakter pohľadávky sa nezmenil ani tým, že prešla na iný subjekt a o tomto
nároku podľa § 85h zák. č. 581/2004 Zb. má právo rozhodnúť Ú..
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 243b ods. 3 O.s.p. zrušil uznesenie odvolacieho a prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretože v konaní došlo k vade uvedenej
v § 237 písm. f/ O.s.p., lebo postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Mala za to, že pohľadávka voči poistencovi síce vznikla titulom nezaplatenia
poistného na zdravotné poistenie podľa zák. č. 273/1994 Zb., avšak jeho smrťou zanikol
pasívne legitimovaný subjekt a preto jeho záväzky prešli na dedičov podľa ust. § 460 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Preto si žalobkyňa uplatňovala pohľadávku voči dedičovi podľa
§ 470 Občianskeho zákonníka zastávajúc názor, že ide o vec patriacu do právomoci súdu a nie
Ú., ktorý rozhoduje v správnom konaní o pohľadávkach na poistnom na zdravotné poistenie
voči poistencom a nie ich dedičom, pričom v konaní aplikuje zák. č. 580/2004 Zb. a zák. č.
581/2004 Zb. a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka o prechode dlhov poručiteľa na
dedičov a rozsahu dedičovej zodpovednosti za tieto dlhy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená zamestnankyňou
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je podľa § 239
ods. 1 O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm.c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásenie
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení,
poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením.
Dovolateľkou napadnuté uznesenie nevykazuje znaky uvedené v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. a preto nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania z týchto ustanovení.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom
bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
i uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len procesné nedostatky,
ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo, a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska
posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačne (všetky
pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Dovolateľka namieta, že konanie pred odvolacím súdom je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm.f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, ktorý
znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov,
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich procesných práv
a oprávnených záujmov. Vady, zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd
svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú
možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré
Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej
strane v spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne
opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Žalobkyňa odňatie možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) vyvodzovala
zo skutočnosti, že i napriek tomu, že žalobu podala na vecne a miestne príslušnom súde
(do právomoci ktorého patrí prejednať pohľadávky veriteľa voči dedičom poručiteľa),
okresný súd vec neprejednal vecne, konanie zastavil a vec postúpil na konanie a rozhodnutie
Ú.. Krajský súd bez ďalšieho odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávanú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 580/2004 Zb. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Zb. o poisťovniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení
zákona č. 718/2004 Zb.) verejné zdravotné poistenie zaniká smrťou alebo vyhlásením
za mŕtveho.
Podľa § 18 ods. 1 cit. zák. ak platiteľ poisteného neodvedie preddavok na poistné
alebo nedoplatok riadne a včas, môže príslušná zdravotná poisťovňa uplatniť na Ú.13) alebo
výkazom nedoplatkov voči platiteľovi poistného okrem nároku na poistné podľa § 17 ods. 8 aj
nárok na úrok z omeškania.
Podľa § 18 ods. 1 bod 3. zákona č. 581/2004 Zb. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov Ú. vykonáva dohľad
nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených
zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených
preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného
predpisu 38, úroky z omeškania 38a, a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu 38b. (pozn. osobitným
predpisom podľa poznámok 38), 38a), 38b) je zákon č. 580/2004 Zb. o zdravotnom poistení).
Podľa § 85h ods. 1 citovaného zákona zdravotná poisťovňa uplatňuje na úrade nárok
na dlžné poistné, nárok na poplatok z omeškania z neodvodeného alebo oneskorene
odvedeného poistného na zdravotné poistenie, na ktoré mala zdravotná poisťovňa nárok podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2004.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému ako dedičovi
zaplatenia dlžného zdravotného poistenia poistenca (poručiteľky) M. zomrelej 22. januára
2002.
Z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z § 7 ods. 1 O.s.p. vyplýva,
že len v zákonom výslovne určených prípadoch disponuje právomocou poskytnúť ochranu
subjektívnemu právu iný orgán ako súd.
Z citovaných ustanovení zák. č. 580/2004 a zákona č. 581/2004 jednoznačne vyplýva,
že Ú. môže konať a rozhodovať o uplatnenom nároku zdravotnej poisťovne na dlžné poistné
len voči platiteľovi poistného. Smrťou poistenca (poručiteľky) zanikla jej spôsobilosť mať
práva a povinnosti zo zdravotného poistenia, teda aj právomoc Ú. vo veci konať a rozhodnúť.
Smrťou ručiteľky (poistenca) zanikol jej verejnoprávny vzťah zo zdravotného poistenia, teda
právny vzťah medzi poručiteľkou a poisťovňou. Smrť poručiteľky (poistenca) je právna
skutočnosť, ktorá má za následok podľa § 460 v spojení s § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa. Táto povinnosť je obsahom
právneho vzťahu medzi veriteľom a dedičom, ktorý vznikol v dôsledku dlhu a uvedenej
právnej skutočnosti t.j. dedenia a tento vzťah má súkromnoprávnu (občianskoprávnu) povahu
a rozhodovanie o nárokoch z tohto právneho vzťahu patrí do právomoci súdu.
Vzhľadom na uvedené, ak prvostupňový súd konanie zastavil pre neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania a to právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť a vec preto
postúpil na prejednanie a rozhodnutie Ú. a jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil
odvolací súd, odňali súdy nižších stupňov týmto postupom žalobkyni možnosť konať pred
súdom a zaťažili konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá jednak prípustnosť
dovolania a je tiež dôvodom, pre ktorý musel dovolací súd rozhodnutie odvolacieho aj prvostupňového súdu zrušiť, pretože rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak závažnou
procesnou vadou, nemôžu byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
z uvedených dôvodov uznesenie odvolacieho i prvostupňového súdu podľa § 243b ods. 2 a 3
O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na dôvody, pre ktoré dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
odvolacieho a prvostupňového súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami
žalovanej uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová