4 Cdo 420/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpeného: F. P., s. r. o., G. IČO: X., proti povinnému: J. M., X., bytom S., o vymoženie 355,-- EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1Er 1753/2010,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. augusta 2012, č. k.

13CoE 164/2012-35, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Rimavská Sobota 16. 07. 2010

požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 355,-- EUR s príslušenstvom

v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") na základe návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného vo forme notárskej zápisnice pred súdnym

exekútorom z 24. 05. 2010. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zo 19. 04. 2010, sp. zn. SR 02349/10, zriadeného zriaďovateľom S. a. s., K.,

IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok"). Okresný súd Rimavská Sobota poverením

z 21. 07. 2010 poveril súdneho exekútora na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom

z uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 20. 03. 2012, č. k. 1Er 1753/2010-11 exekúciu,

vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 6386/10 zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zmluvu, uzavretú medzi účastníkmi konania

považuje za spotrebiteľskú zmluvu. Tento záver vyplýva aj zo skúmania postavenia zmluvných strán

pri uzatvorení zmluvy. Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných

prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej

obchodnej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z obsahu uzavretej zmluvy na druhej strane

nevyplýva, že by povinný ako dlžník do zmluvného vzťahu s oprávneným vstupoval v rámci predmetu

svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa

(§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy

mal byť úver poskytnutý na výkon povolania, keďže túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou,

resp. podnikateľskou činnosťou. Právna úprava spotrebiteľského práva sa vyznačuje vysokou mierou

kogentnosti, pričom jej základným cieľom je poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, ktorý sa vzhľadom

na svoju ekonomickú silu a s ňou spojenú vyjednávaciu pozíciu ocitáva v nevýhode oproti

hospodársky silnejšiemu a skúsenejšiemu podnikateľovi. Je úlohou štátu, aby sa pokúsil toto

nerovnovážne postavenie zmluvných strán vyrovnať a dosiahnuť, aby obsah vzájomných práv

a povinností zmluvných strán bol v súlade s tým, čo sa všeobecne akceptuje ako spravodlivé

a vyvážené. Stály rozhodcovský súd svoju právomoc rozhodnúť o návrhu oprávneného vyvodil

z ustanovenia bodu 18 Rozhodcovská doložka, tvoriacej súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru, v zmysle ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou S.

a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské

konanie má byť vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom

ustanoveným podľa vnútorných pravidiel rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa dodal, že vyššie

opísaný mechanizmus riešenia sporov medzi zmluvnými stranami bol v uvedenom článku

všeobecných podmienok určený len za jednu z alternatív, podľa ktorých možno postupovať. Podľa

písm. b/ daného článku spory mohli byť riešené aj pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963

Zb.). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská doložka v takom znení, ako to bolo uvedené vyššie, podľa svojho obsahu netvorí

výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými

stranami paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu,

ktorá zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doložku nemožno považovať

za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym

súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa by

malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konania vyplýva z výlučnej

rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania dodávateľa. Spotrebiteľ by mal byť chránený

pred obomi. Súd prvého stupňa odkázal na záver, ktorý vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove

zo dňa 5. mája 2010, č. k. 3 CoE 29/2010, dostupného na webovej stránke

<http://wwwold.justice.sk/dwn /h4/rs/rsSRspotr/KSPO_3CoE_29_2010.pdf>. Rozhodcovská doložka

je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože v tejto súvislosti zakladá značne nevýhodné

postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola súčasťou

formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch

uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby

mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju

mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná (ergo aj neplatná

podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), pretože nebola

spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľné sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu

rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané treba považovať za rozporné s dobrými mravmi.

Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku

v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súhlasí zo záverom, že zmluvný vzťah medzi

účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským. Zdôraznil, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy,

obsiahnutá v Občianskom zákonníku, definuje pojem „spotrebiteľ" podstatne širšie, ako je definovaný

v § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex

specialis. Zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva

spĺňa kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd

zdôraznil, že vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd

nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených

procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený

a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa

exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul,

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

z hľadísk, zakotvených v príslušných právnych predpisoch, ide o rozhodnutie vykonateľné tak

po stránke formálnej, ako aj materiálnej.

Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné, sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu

upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j.

určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej

povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať, sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže

zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom

štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj

bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia, plne

korešponduje so zámerom zákonodarcu, vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku

a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Otázkou, či súd, rozhodujúci v rámci exekučného

konania, uznesením, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky aj

v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to

napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie

zastaviť". Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996

z 27. januára 1997,   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že

„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu

nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená".

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý

v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní

nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou, podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup

exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný

súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,

medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky

nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd zdôraznil, že vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok, je súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré

má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom,

ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom, obsiahnutým v judikáte

Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti  

so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj

vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky, obsiahnutej

v zmluve o úvere, uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov

3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento

spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho

exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd

môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného

konania, realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

K námietke oprávneného, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval

ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukázal

na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky, použité

v zmluvách, uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok

naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3

ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak

napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, vzniknutých

na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho

poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe

zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. Smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú

republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku,

ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. K odvolacej námietke oprávneného, že súd prvého

stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, odvolací súd

uviedol, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva,

ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, judikačná prax ale

vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho" voči dodávateľovi.

Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa

nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti

rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy,

pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným

ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom

na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,

pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných

dojednaniach ako súčasti zmluvy, uzavretej medzi oprávneným a povinnou, spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to

vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné

strany dňa 19. 12. 2005 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 5 000,-- Sk.

V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, si zmluvné strany

v bode 18 „dohodli" na spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskú doložku.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,

na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok, uvedených

v odvolaní, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, začlenená do rámca podmienok štandardnej

zmluvy, spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§53 ods. 1

OZ). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa

pred spotrebiteľom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je exekučným titulom. Rozhodcovská doložka

jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže zvoliť

rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva

obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo

všeobecným súdom, ale výber ponecháva na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda

neplatnú, lebo spotrebiteľovi nedáva žiadnu možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý

rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie

odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol

nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo,

ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods.

2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust.

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého

stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným. Podľa dovolateľa odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských

zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti,

čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov

z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky,

a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú

domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné

vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo,

energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú

schopní pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná,

nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil

otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú

v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Neumožňuje Občiansky zákonník v spojení so smernicou

Rady 93/13/EHS uzatváranie rozhodcovských doložiek, a teda akékoľvek spory, vyplývajúce

zo spotrebiteľských zmlúv musia rozhodovať jedine všeobecné súdy? Uviedol, že podľa právnej

doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice

musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou

silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou, požadovanou

na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej

lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do

slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu.

V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že

súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali

a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie

neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedol, že

ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne v rozhodujúcom slovnom

spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi predpismi". Všetky

ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi" sa týka

rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,

aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi, to však podľa dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania podľa Zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie

vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať

žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva

a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl.

17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka" v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými súdmi

a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov

dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého

uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle

§ 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,

b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne

určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením v napadnutej časti potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie

uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady, upravené

v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 O. s. p. nie je

proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia odvolacieho

súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by

bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti

dovolania, smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané

dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom

a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné. Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky, uvedené

v odvolaní oprávneného.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné

právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány

(§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť

inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol

vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom

neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu

tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale

napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie

súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t.

j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať

znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie

v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom konaní ide

o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní. O tú istú vec ide

vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či

ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní, alebo má postavenie

žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom

konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej

alebo singulárnej sukcesie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným

petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého

skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: J. M., X., bytom S., o vymoženie 355,00 EUR s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1Er 1753/2010, na základe

exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S.S. a. s., z 19. 04.

2010, sp. zn. SR 02349/10, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa dané konanie končí.

Vydaním takéhoto rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé,

v danej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie.

Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, ako

pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade

zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj

bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou, uvedenou

v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/

O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených vust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p.. Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek

štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že súdy oboch stupňov interpretovali, a následne aplikovali

ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy, ak súd

zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/

alebo c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však

upravuje konanie bez návrhu v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku

rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania

podaný. Exekučný súd v danej veci exekúciu v zmysle § 57 ods. l písm. g/ Exekučného poriadku

vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví

na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v danej veci postupoval aj podľa § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekučné konanie zastaviť

aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky, uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona

o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako

účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak

nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu

veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že

namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie

realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých

v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Taktiež námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd na túto námietku prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/

O. s. p., resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto ustanovení ide tiež

v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak

pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 19. 04. 2010,

sp. zn.: SR 02349/10 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej

povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45

ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný

súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné

uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské

konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci

vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou

skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona, a to

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom a v danom prípade aj z ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní

oprávnenie posúdiť okrem iného, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

konania, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola

uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť

(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyžaduje účel právnej úpravy, premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv

spotrebiteľa, tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je

odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach, založených spotrebiteľskou zmluvou

ku škode spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

6Cdo 105/2011).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti

s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona

o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné

subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo

„zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných

účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú

zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia

strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp

„vigilantibus iura sriptasunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo

platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd

napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.

5Cdo 230/2011.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.

Listiny, predložené oprávneným, takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere, uzavretej medzi

oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami

dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 17 týchto

podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili

nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených zákonných

ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p.

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné

otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od

znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok

s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods.

2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Rimavská Sobota dňa 10. 08. 2012

navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa týmto

návrhom žalobcu nezoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať,

nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 02. 08. 2012, ktoré spolu

s uznesením súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť 28. 08. 2012.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1

písm. c/ v spojení s § 243c O. s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl.

17 a   č l. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval.

K tejto námietke dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť

súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie

o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci

pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka

konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia

zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda

nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitami relevanciu a je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom

prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská

doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie

patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia)

Súdneho dvora EÚ. Zo obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho

práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých

bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012, 3Cdo118/2012.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie do volacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je

právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je

dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť

napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno

vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím

súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1

písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej

republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich

priznanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová