4Cdo/42/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F. I., narodeného XX. N. XXXX, C., C. F. XXXX/XX, 2/ Q. I., narodeného 16. júna 1944, W. M., G. XXX/XX, 3/ D. Š.Y., narodenej XX. Z. XXXX, C., G. XXXX/XX, zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Pavel Loduha, s. r. o., Považská Bystrica, Slovenských partizánov 51, IČO: 50 469 258, proti žalovanej J. D., narodenej XX. T. XXXX, G. XXX, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o., Púchov, Dvory 1932, IČO: 36 867 454, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnej predchodkyni žalobcov, vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5C/13/2017, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 23. augusta 2022 sp. zn. 17Co/77/2022, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Považská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 4. septembra 2019 č. k. 5C/13/2017-138 I. určil, že spoluvlastnícky podiel 1, viažuci sa k parc. č. KN E XXX - orná pôda o výmere 564 m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú. G. (ďalej aj „sporná parcela“) na žalovanú, patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke Q. I., rod. Y., nar. XX. I. XXXX, zomr. dňa XX. Z. XXXX, naposledy bytom S. Z. S. C., R. XXXX/X; II. vo zvyšku žaloby konanie zastavil; III. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporná parcela bola v minulosti zapísaná v PKN vl. č. XXX k. ú. G. ako parcela č. PKN XXX „M. D. R. I.“ o výmere 618 m2 na pôvodných podielových spoluvlastníkov Š. Š. a Y. Š., na každého v 1. Na základe kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 27. februára 1951, ktorá bola uzatvorená na Okresnom súde v Púchove, právna predchodkyňa žalobcov Q. I.Z. (ďalej aj „poručiteľka“) odkúpila od odpredávateľky Y. Š. PKN parcelu č. XXX, pôvodne zapísanú v PKN vložke č. XX k. ú. G.. Podľa prvoinštančného súdu došlo k odpredaju spornej parcely v celosti, keďže z bodu 8 kúpno-predajnej zmluvy vyplýva, že podielový spoluvlastník PKN parc. č. XXX Š. Š. uznáva, že predmetnú nehnuteľnosť nikdy neužíval a len omylom sa vedie na jeho meno a žetáto nehnuteľnosť patrí výlučne predávateľke, jeho sestre Y. Š., ktorá ju už dávne roky neužíva, a preto povoľuje, aby na jeho meno vedené podiely boli rovno na kupiteľku Q. I. prepísané a vlastnícke právo v jej prospech pozemkovoknižne vtelené. Avšak aj napriek tejto skutočnosti bola poručiteľka zapísaná v PKN vložke č. XXX k. ú. G. ako podielová spoluvlastníčka parcely v spoluvlastníckom podiele 1. Súd prvej inštancie uviedol, že v skutočnosti poručiteľka od r. 1951, t. j. od uzatvorenia kúpno-predajnej zmluvy spornú parcelu užívala v celom rozsahu, pričom pri užívaní tejto nehnuteľnosti nebola nikým rušená a jej vlastnícke právo nebolo nijakým spôsobom spochybňované ani zo strany samotného Š. Š., ani zo strany jeho právnych nástupcov. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že parc. č. KN E XXX bola spolu s ďalšími dvoma pozemkami, parc. č. KN E XXX/X a č. KN E XXX/X, ohradená matkou žalobcov od okolitých nehnuteľností betónovo-pletivovým plotom. 1.2. Keďže vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie dostatočne za preukázané, že poručiteľka od r. 1951 až do svojej smrti bola oprávneným držiteľom spoluvlastníckeho podielu 1, viažuceho sa k parc. č. KN E XXX v k. ú. G., dospel k záveru, že vlastnícke právo k uvedenému podielu poručiteľka nadobudla vydržaním, keďže spĺňala podmienku nepretržitej držby spornej parcely trvajúcej po dobu 10 rokov (v danom prípade išlo o držbu trvajúcu 41 rokov) a zároveň bola po túto dobu držiteľom oprávneným, keďže neboli žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by až do doby jej smrti v r. 2009 došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 10. septembra 2020 sp. zn. 17Co/2/2020 (v poradí prvým) rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil a žalobcom 1/ až 3/ priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení konštatoval, že žalovaná nesprávne subsumovala ňou tvrdený nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcov pod nedostatok procesných podmienok, ktorý v danej veci nebol zistený, preto uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP je nedôvodný. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správne právne závery. 2.1. Odvolací súd v súvislosti so zisťovaním predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva k spornej parcele na základe vydržania v zhode so súdom prvej inštancie akcentoval, že v danom prípade ide o spôsobilý predmet vydržania, že držba bola nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby, t. j. 10 rokov, keď je nepochybné, že nehnuteľnosť poručiteľka užívala nepretržite a nerušene už od r. 1951 až do svojej smrti v r. 2009. Vo vzťahu k existencii oprávnenej držby a vôli nakladať s vecou ako so svojou, ako jej imanentnou náležitosťou uviedol, že podiel na spornej parcele v oplotenom stave užívala poručiteľka už od r. 1951, pozemok v celosti spolu s priľahlými pozemkami oplotila a dokonca na časti parc. č. KN E XXX vybudovala so súhlasom bývalého ONV v Považskej Bystrici prístavbu k svojmu rodinnému domu súp. č. X, postavenému na časti parcely č. KN E č. XXX. 2.2. Odvolací súd sa napokon stotožnil so súdom prvej inštancie aj pokiaľ ide o existenciu dobrej viery poručiteľky. Dôvodil, že pokiaľ v čl. 8 zmluvy bolo uvedené, že kupujúca má nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v celosti, kúpna zmluva bola podpísaná na súde a s jej obsahom pripojením podpisu súhlasila aj predávajúca, táto okolnosť mohla viesť u kupujúcej, ktorá zrejme nebola osobou znalou práva, k presvedčeniu, že nadobudla predávanú nehnuteľnosť v celosti. Z vykonaného dokazovania odvolaciemu súdu vyplynulo, že ihneď od uzavretia kúpno-predajnej zmluvy poručiteľka predmetnú nehnuteľnosť v celosti ako vlastnú užívala; žalovaná v konaní pred súdom ani netvrdila, že by po r. 1951 poručiteľke v užívaní predmetnej nehnuteľnosti v celosti ktokoľvek bránil, a to napriek tomu, že pôvodný podielový spoluvlastník spornej nehnuteľnosti Š.U. Š. v tom čase ešte žil, taktiež nerozporovala, že sporná nehnuteľnosť bola po predaji poručiteľkou spolu s priľahlými pozemkami oplotená a že na nej dokonca poručiteľka vykonala prístavbu k svojmu rodinnému domu. Pokiaľ sa žalovaná bránila iba tým, že jej právni predchodcovia si svoje vlastnícke právo nebránili z dôvodu, že sa obávali politických perzekúcií, odvolací súd poznamenal, že ani po zmene režimu, t. j. po r. 1989 žalovaná užívanie spornej nehnuteľnosti nenamietala, neuplatňovala si svoje vlastnícke nároky. Odvolací súd z týchto dôvodov považoval závery o splnení všetkých podmienok potrebných pre vydržanie za správne. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255ods. 1 CSP.

3. Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací uznesením z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 10. septembra 2020 sp. zn. 17Co/2/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko odvolací súd sa pri posudzovaní oprávnenosti držby (dobromyseľnosti) právnej predchodkyne žalobcov a následnom závere o splnení podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej parcele odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jeho rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci.

4. Po vrátení veci najvyšším súdom Krajský súd v Trenčíne (v poradí druhým) rozsudkom z 23. augusta 2022 sp. zn. 17Co/77/2022 I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol; II. žalovanej priznal proti žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % a vo výroku III. žalovanej priznal proti žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd opätovne preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že spoluvlastnícky podiel 1 viažuci sa k parc. č. KN E XXX - orná pôda o výmere 564 m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú. G. na žalovanú J. D., rod. Š., nar. XX. T. XXXX, bytom G. XXX, patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke Q. I., rod. Y., nar. XX. I. XXXX, zomrelej XX. Z. XXXX, naposledy bytom S. Z. S.G.G. C., R. XXXX/X, podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcov v tejto napadnutej časti zamietol. V podstatnej časti odôvodnenia rozsudku (ods. 4) odvolací súd parafrázoval obsah zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021, pomenúvajúc všetky dôvody, pre ktoré odvolací súd v (prvom) rozsudku nesprávne vyhodnotil skutočnosti významné pre rozhodnutie o splnení predpokladov pre vydržanie, čím sa zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. O trovách dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1, 3 a § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie; ich kľúčová námietka atakovala nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 420 písm. f) CSP) ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Nepostačovalo konštatovanie, že odvolací súd bol viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zmysle § 455 CSP, ale povinnosťou odvolacieho súdu bolo svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky vydržania vlastníckeho práva, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Podľa dovolateľov medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako držiteľ vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul a že objektívne okolnosti osvedčujú oprávnenosť držby. Netreba, aby vydržiteľ preukazoval platný dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takého nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci dostatočne opodstatňuje. Podľa konštantnej judikatúry súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka zákona č. 509/1991 Zb., na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia (riadny prechod vlastníctva), ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Ozrejmili, že v tomto je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (sp. zn. 5Cdo/149/2007) a ďalej, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod a stačí ak tu bol aj domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Zopakovali ako ich právna predchodkyňa Q.Š. I. vstúpila do držby, parcelu si oplotila a neskôr (r. 1965), na základe riadneho stavebného povolenia vydaného ONV v Považskej Bystrici, uskutočnila prístavbu k rodinnému domu, ktorá je v prevažnej časti na spornej parcele. Má to byť dôkazom, že vlastníctvo v čase výstavby prístavby nemohlo byť sporné. V tomto čase Š. Š. žil, prakticky každý deň chodil popri tomto pozemku a vlastnícke právo Q.Y. I. uznával a nespochybňoval ho. Q. I. túto parcelu nerušene užívala až do svojejsmrti a po jej smrti ju nerušene užívali ako svoju vlastnú žalobcovia. Žalovaná vlastníctvo Q. I. začala spochybňovať až v roku 2017. Žalobcovia preto mali za to, že odvolací súd v pôvodnom potvrdzujúcom rozhodnutí rozhodol správne, keď konštatoval, že v súvislosti so zisťovaním predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva k spornej parcele na základe vydržania sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, že držba bola nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby a že na všetky okolnosti vonkajšieho sveta bola Q. I. presvedčená, že nehnuteľnosť jej patrí a podľa toho sa i správala. K tomuto presvedčeniu ju utvrdila i kúpno-predajná zmluva, ktorú podpísala Q. I. a svedkovia B. M. a N. Q.. Táto zmluva bola overená Okresným súdom Púchov. Ak by sa Š. Š. alebo jeho dedičia cítili byť spoluvlastníkmi tejto parcely, boli by sa svojho práva domáhali a nenechali ho len tak ležať viac ako 50 rokov. V prípade, ak by si dovolatelia mali osvojiť názor dovolacieho súdu, tak by k vydržaniu nehnuteľností, ktoré sa do držby oprávnených osôb dostali ešte za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950, mohlo dôjsť iba výnimočne. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu akcentovala, že len ťažko si možno predstaviť ako by rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorý fakticky vychádza a plne reflektuje odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu v predmetnej veci) mohlo byť v rozpore s jeho ustálenou rozhodovacou praxou. 6.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP pre nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu poukázala na to, že odvolací súd sa neobmedzil len na odkaz na zákonné ustanovenie § 455 CSP, ale v predchádzajúcej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pomerne komplexne pretlmočil značnú časť rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorého možno dostatočne zreteľne odôvodiť právne dôvody pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v podobe zamietnutia žaloby. Zdôraznila, že podstatou dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je akékoľvek domnelé porušenie práva, či nenaplnenie nelegitímneho očakávania procesnej strany vo vzťahu k obsahu a/alebo rozsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ale len skutočne zásadný procesný exces súdu, ktorého následky spravidla nemožno napraviť. 6.2. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaná uviedla, že žalobcovia opomínajú, že dobromyseľnosť držiteľa, a tým aj oprávnenosť jeho držby, môže byť založená len v prípade, ak držiteľ veci neplatnosť právneho titulu nemôže pri dodržaní obvyklej opatrnosti zistiť, pričom musí ísť o takú mieru opatrnosti, ktorú možno legitímne očakávať od každej priemernej osoby. V zmysle právnej teórie a judikatúry platí, že dobromyseľnosť držby môže byť založená len ak ide o ospravedlniteľný omyl držiteľa („ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať“ - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/113/2021). Trvala na tom, že právna predchodkyňa žalobcov nemohla byť dobromyseľná, a to už od okamihu uzavretia predmetnej zmluvy, pretože elementárnym predpokladom záväznosti zmluvy pre tú-ktorú zmluvnú stranu, je účasť scudziteľa na právnom úkone, čo sa prejavuje práve a výlučne pripojením podpisu scudziteľa na listine, v ktorej sú prejavy vôle zmluvných strán inkorporované. Bez právneho významu hodnotila aj skutočnosť, či sa žalovaná, alebo jej právny predchodca výkonu vlastníckeho práva k pozemku domáhali alebo nie, odkazujúc na zásadu nepremlčateľnosti vlastníckeho práva. Žalovaná bola názoru, že ani jeden z uplatnených dovolacích dôvodov nie je daný a žiadala dovolanie v zmysle § 448 CSP zamietnuť.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť.

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

10. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Dovolací súd pripomína, že dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP nahradil pôvodný dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ sa nahradil pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti, nestačí jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania, a naopak, ak konanie ako celok znaky spravodlivosti nevykazuje, bude dovolanie prípustné vždy. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, bude nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.

1 2. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP atakovali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Namietali, že napadnutý rozsudok de facto neobsahuje argumentačne žiadnu právnu úvahu, iba odkázal na ustanovenie § 455 CSP.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

15. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

16. Požiadavky na reflektovanie právneho názoru najvyššieho súdu zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí sú pri následnom rozhodovaní odvolacieho súdu výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek) reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016). 16.1. Tými výnimkami sú najčastejšie zmeny v skutkových zisteniach, alebo prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu. Odvolací súd môže rozhodnúť inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napr. Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená. 16.2. O žiadnu z týchto výnimiek v ods. 16.1. sa však pred opätovným rozhodovaním veci odvolacím súdom nejednalo.

17. V prípade kasačnej záväznosti bol preto odvolací súd povinný (pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci) bezvýhradne akceptovať právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v nosných dôvodoch zrušujúceho uznesenia s tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo pre neho smerodajné s interpretačno-aplikačnou prednosťou. 17. 1. A keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vytvára v spätosti s predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/113/2021 z 29. júna 2022) organickú a kompletizujúcu jednotu, odôvodnenie v rozsahu reflektovania právneho názoru dovolacieho súdu zaujaté v danej veci, je na účely ustanovenia § 393 ods. 2 CSP (týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) postačujúce. Odvolací súd do odôvodnenia napadnutého rozsudku poňal podstatnú časť argumentácie zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, ktorého obsah bol stranám sporu vopred známy a teda neexistuje žiadny dôvod vyvolávajúci rozumné pochybnosti o možnej preskúmateľnosti právnych záverov odvolacieho súdu. 17.2. Pomerované touto optikou, odvolací súd - hoci aj komplexným parafrázovaním relevantnej a komplexnej časti odôvodnenia zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/113/2021 z 29. júna 2022) - dostatočne naplnil zákonnú povinnosť a dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu sa z jeho odôvodnenia javia ako dostatočne zrejmé a logické. Keďže obsah napadnutého rozhodnutia je postačujúci pre právne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia nadväzujúceho na zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu, poukazujúc na ustanovenie § 455 CSP, nebolo potrebné a ani právne efektívne, aby odvolací súd komplexne vyjadrený právny názor dovolacieho súdu ďalej vo svojom odôvodnení rozvíjal či dopĺňal.

18. Sumarizujúc vyššie uvedené v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, z ktorého dôvodu dovolatelia neopodstatnene namietajú, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať ich patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva.

19. Podľa názoru dovolateľov rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky vydržania vlastníckeho práva, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko podľa konštantnej judikatúry súdov, ešte pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka zákona č. 509/1991 Zb., na rozdiel od preukazovania vlastníctva netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia (riadny prechod vlastníctva), ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. V tomto je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby a oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod a stačí, ak tu bol aj domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

19.1. V tejto súvislosti poukázali na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a to rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júna 2008 sp. zn. 5Cdo/149/2007, v ktorom sa o. i. konštatuje: (...) Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. V predmetnej veci, sa dovolací súd stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že nebolo preukázané také úmyselné konanie nadobúdateľa, ktoré by priamo vylučovalo záver o jeho dobromyseľnosti z hľadiska objektívnych okolností a dĺžky doby, počas ktorej nehnuteľnosti nerušene držal. Právny predchodca žalovanej nadobudol zmluvou nehnuteľnosti v roku 1977 a od tohto času ich užíval ako vlastník, pričom žalobcovia uplatnili svoje vlastnícke práva až podaním žaloby. V tomto smere je jeho záver o dôvodnosti aplikácie § 130 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka v prospech žalovanej, ako oprávnenej držiteľky, správny. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je potrebné, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. V predmetnej veci je zrejmé, že právny predchodca žalovanej vstúpil do držby na základe kúpnej zmluvy, ktorej platnosť bola spochybnená až následným súdnym konaním, ktoré bolo začaté 07.09.1992, kedy už k 01.01.1992 predmetné nehnuteľnosti vydržal. V tomto smere z objektívnych okolností možno vyvodiť, že pri začatí držby, v ktorej po celú dobu vydržania nerušene pokračoval, bol dobromyseľný, pretože v konaní nebol preukázaný opak.“

20. Ako už bolo povedané, spor bol v rámci dovolacieho konania predmetom dovolacieho prieskumu, primárne z hľadiska právneho posúdenia veci, ktorého výsledkom bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021, ktorým dovolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd sa pri posudzovaní oprávnenosti držby (dobromyseľnosti) právnej predchodkyne žalobcov a následnom závere o splnení podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej parcele odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jeho rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci. 20.1. Prima facie preto prípustnosť žalobcami uplatneného dovolacieho dôvodu z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP logicky nemôže byť daná. 20.2. Dovolací súd explicitne vyjadril svoj právny názor na vec, že z kúpno-predajnej zmluvy je nepochybne zrejmé, že jej účastníkmi boli poručiteľka Q. I. a predávajúca Y. Š. a že Š. Š. nebol jej účastníkom, čo preukazuje najmä absencia jeho podpisu na zmluve a s tým spojený prejav jeho vôle prevádzať nehnuteľnosť v jeho vlastníctve. V tomto prípade išlo podľa názoru najvyššieho súdu o taký zjavný nedostatok nadobúdacieho „právneho titulu“, že ho ako celok nemožno považovať za spôsobilý dostatočne opodstatniť vnútorné presvedčenie vydržiteľky (právnej predchodkyne žalobcov), že sa stala vlastníčkou spornej parcely v celosti. Bolo by nelogické a v rozpore s princípom právnej istoty, resp. v rozpore s požiadavkou stability a konformity rozhodovacej praxe súdov (v čl. 2 ods. 2 CSP), ak by dovolací súd v tej istej veci najprv judikoval nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a jeho odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, a následne, v tej istej veci, už na základe dovolania žalobcov, by rozhodol presne opačne - čo v podstate žalobcovia svojim dovolaním žiadajú.

21. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Zmyslom ustanovenia § 455 CSP je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia rovnakých pochybení. Bez existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel dovolacieho konania. Princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu je legislatívnym premietnutím práve princípu právnej istoty a zákazu svojvôle do súdneho rozhodovania. Ak by kasačné rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo pre odvolací súd záväzné, potom by oprávnenie dovolacieho súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie nemalo žiadny rozumný zmysel.

21.1. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť (okrem niektorých výnimiek) reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 76/2016). 21.2. Je teda nepochybné, že odvolací súd v prejednávanej veci nemal inú možnosť, iba rešpektovať rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci.

22. Dovolací súd by sa mohol pri odôvodňovaní odmietajúceho uznesenia v zásade obmedziť len na konštatovanie dôvodov uvedených v bodoch 20. a 21. odôvodnenia; napriek tomu sa rozhodol argumentovať (opakovane) aj k meritu veci. 22.1. O ospravedlniteľný právny omyl môže ísť len v prípade, ak bol vyvolaný nejednoznačným, či nezrozumiteľným zákonným ustanovením, v opačnom prípade (pri jasnej a zreteľnej právnej úprave), pri súčasnom zdôraznení zásady ignorantia iuris non excusat, nemôže ísť, bez ohľadu na ostatné okolnosti, o ospravedlniteľný právny omyl. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (porovnaj sp. zn. 3MCdo/7- 8/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010 a 6 MCdo/5/2010.“ - uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/113/2021 z 29. júna 2022). Žalobcovia odvodzujú dobromyseľnosť ich právnej predchodkyne od kúpno-predajnej zmluvy z 27. februára 1951, ktorú medzi sebou uzatvorili výlučne Y. Š. a Q. I., bez účasti zvyšného podielového spoluvlastníka a zároveň právneho predchodcu žalovanej - Š. Š.. Predmetnú „kúpno-predajnú zmluvu“ nemožno považovať ani len za putatívny právny titul zakladajúci dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcov, či oprávnenosť jej držby, keďže v predmetnej listine celkom absentuje podpis Š.U. Š., ako znak toho, že v predmetnej listine - zmluve, je inkorporovaný aj jeho prejav vôle. Pritom aj v čase uzavretia zmluvy platná a účinná normatívna úprava Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) vyžadovala pre písomné právne úkony podpis každej zo zmluvných strán, z dôvodu ktorého by hoci aj omyl právnej predchodkyne žalobcov vo vzťahu k právnym konzekvenciám absencie podpisu Š.U. Š. na zmluve bol omylom právnym a neospravedlniteľným, resp. omylom výlučne subjektívnym a natoľko markantným, že v prípade zachovania primeranej opatrnosti právnou predchodkyňou žalobcov, by k tomuto omylu nemohlo dôjsť, a teda by nemohla byť pri vstupe do držby so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že zmluvou nadobudla oba spoluvlastnícke podiely, resp. výlučné vlastnícke právo k predmetnej PKN parcele č. XXX. Aj podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb. v § 115 až § 116 ods. 1 v spojení s § 145), mali byť splnené tri základné podmienky pre vydržanie: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby. Preto ani vyhlásenie vyjadrené v bode 8. kúpno-predajnej zmluvy nemôže mať vplyv na naplnenie zákonných predpokladov jeho vydržania (bližšie pozri ods. 16., 16.1. zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021). 22.2. Pokiaľ právna predchodkyňa žalobcov bola od počiatku nedobromyseľná vo vzťahu k držbe spoluvlastníckeho podielu Š. Š.Y., je bez právnej relevancie, ako dlho jej neoprávnená držba trvala, príp. či si na predmetnom pozemku postavila rodinný dom. Ak je držba veci neoprávnená, ostáva neoprávnenou bez ohľadu na dĺžku jej trvania, pričom s neoprávnenou držbou nikdy nemožno spájať účinky vydržania vlastníckeho práva (pozri 16.2. zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021).

23. Napokon, aj v rámci obsahu rozsudku najvyššieho súdu z 30. júna 2008 sp. zn. 5Cdo/149/2007, ktorý dovolatelia označili na preukázanie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, najvyšší súd prízvukoval jednak nevyhnutnosť naplnenia všetkých zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva, medzi ktoré možno nesporne zaradiť aj oprávnenosť držby po celú dobu plynutia vydržacej doby, ale tiež poukázal na to, že nie každé subjektívne presvedčenie držiteľa o oprávnenosti jeho držby automaticky zakladá jeho dobromyseľnosť v právnom zmysle slova, pričom za dobromyseľnosť držiteľa možno pokladať len také presvedčenie, ktoré je s ohľadom na objektívne okolnosti aj odôvodnené. V každom prípade v rozsudku najvyššieho súdu z 30. júna 2008 sp. zn. 5Cdo/149/2007, od ktorého vidia dovolatelia odklon, ide o odlišný skutkový základ sporu. Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. I. ÚS 51/2020 z 9. júna 2020 (ZNaU 24/2020), ktorý judikoval:„(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na spravodlivý proces.“ Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu. Žalobcami označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax pre prejednávaný prípad, nakoľko predmetné rozhodnutie nerieši skutkovo analogickú situáciu, o akú ide v danej veci.

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov 1/ až 3/ v časti, v ktorej namietali vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.