Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 414/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej T., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovaným 1/ L., bývajúcemu v O., 2/ F.,
bývajúcemu v T., prechodne B., zastúpenému dr.jur. Z., advokátkou v K., o 1.019,23 Eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 6 C 87/2008,
o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5. marca 2014 sp. zn. 11
Co 323/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 5. marca 2014
sp. zn. 11 Co 323/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 26. marca 2012 č.k. 6 C 87/2008-90 uložil
žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.019,23 Eur so 6% úrokom z omeškania ročne
od 27. marca 2008 do zaplatenia, žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a žalovanému 1/ uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania 1.126,88 Eur do troch dní k rukám
právneho zástupcu. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa domáhala voči
žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatenia istiny 1.019,23 Eur (30.702,- Sk) z dôvodu,
že žalovaný 1/ je držiteľom motorového vozidla R., EČV: D., ktorého prevádzkou bola
spôsobená škoda. Uviedol, že 23. júla 2003 zavinil žalovaný 2/ ako vodič predmetným
motorovým vozidlom v Nemecku dopravnú nehodu, pri ktorej bola spôsobená na vozidle M.
škoda. Dotazom na poisťovňu A.A. zistil, že na predmetné motorové vozidlo R. EČ: D.
VIN:V., bola uzatvorená poistná zmluva č. X. na obdobie od 4. augusta 2003 do 5. marca
2004, ktorá bola zrušená pre neplatenie. Keďže k nehode došlo 23. júla 2003 mal súd
preukázané, že k predmetnému motorovému vozidlu nebolo v čase dopravnej nehody
uzavreté povinné zmluvné poistenie podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a preto žalobkyňa
poskytla 26. januára 2005 z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie vo
výške 30.702,- Sk, čím splnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z § 24 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z.z. Tým, že si žalovaný 1/ ako držiteľ motorového vozidla nesplnil svoju zákonom
stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. vznikol žalobkyni voči
nemu oprávnený nárok na základe ustanovenia § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., pričom
žalovaný 1/ zodpovedá zároveň podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka ako prevádzateľ
motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla.
Žalobu voči žalovanému 2/ pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol. O úrokoch
z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia
č. 87//1995 Z.z. a o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 5. marca 2014 sp. zn.
11 Co 323/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaní sú povinní
zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne 1.019,23 Eur so 6% úrokom z omeškania ročne
od 27. marca 2008 do zaplatenia a tiež zaplatiť 1.338,02 Eur trovy právneho zastúpenia
a 122,38 Eur „na ostatných trovách“, všetko do troch dní. V odôvodnení rozsudku uviedol,
že „treba súhlasiť s odvolacími námietkami žalobkyne, že aj žalovaný 2/ zodpovedá ako vodič
motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti v zmysle ust. § 420 O.z., pretože aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
zodpovedá prevádzkovateľ tohto motorového vozidla (§ 427 O.z.) nie je tým vylúčená
ani zodpovednosť vodiča za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodovej udalosti poškodenému
porušením právnej povinnosti v zmysle ust. § 420 O.z. (keďže v zmysle zákona č. 381/2001
Z.z. k jazde je možné použiť iba vozidlo, ku ktorému bola uzavretá poistná zmluva a poistenie
sa tu tak vzťahuje na osobu prevádzkovateľa vozidla, ako aj na vodiča bolo treba v danej veci
konštatovať, že aj vodič bol osobou bez poistenia). Žalobkyňa tak mala v zmysle § 24
ods. 7 veta prvá v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 písm. b/ zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnení právo postihu
proti každému kto za škodu zodpovedá a za koho plnila.“ O trovách konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ dovolanie. Navrhol,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Namietal, že žalovaný 2/ bol
zamestnancom žalovaného 1/ ako vodič medzinárodnej nákladnej dopravy na základe riadne
uzatvorenej pracovnej zmluvy. Zavinil dopravnú nehodu v Nemecku, avšak disponoval
medzinárodnou kartou automobilového poistenia (tzv. zelená karta), ktorú nemeckí policajti
uznali za platnú. Nehodová udalosť bola nahlásená poisťovni A. pobočka V., kde bolo
vyplnené aj poisťovňou predložené tlačivo. Žalovaný 2/ nemal vedomosť o tom, že žalovaný
1/ nezaplatil poistné, preto nemôže byť zodpovedný ako vodič za škodu, ktorú spôsobil
žalobkyni porušením právnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka.
Súd v tomto smere nevykonal dostatočné dokazovanie, pretože nezadovážil klientsky spis od
poisťovne, z ktorého by bolo možné zistiť tvrdené skutočnosti ako aj ďalšie relevantné
skutočnosti potrebné na zistenie skutkového stavu. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Žalobkyňa ani žalovaný 1/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 2/ je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
a teda aj dôvodné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ani
dovolací súd existenciu týchto vád nezistil.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný
účastník konania, jasne, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia
O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení žiadnej možnej interpretácie
nevyplývajú, a napokon len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať
rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí
odôvodnenia ustanovených zákonom. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. súd v odôvodnení rozsudku
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť.
Rozhodnutie súdu preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia.
Pritom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne
závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd
po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Súd by nemal byť vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa uvedené náležitosti, keď z obsahu rozhodnutia
nie je možné zistiť, akými úvahami sa odvolací súd riadil pri hodnotení dôkazov (sám
dokazovanie nezopakoval ani nevykonal nové – výpoveď žalovaného 2/ pred odvolacím
súdom je obsiahnutá v troch vetách – por. č.l. 114). Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
postráda akékoľvek náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď predovšetkým nemožno z neho zistiť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, najmä však akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pretože len vyjadrenie súhlasu s námietkami
odvolateľa a čiastočnú citáciu zákonných ustanovení nemožno v žiadnom prípade považovať
za dostačujúce. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné žiadnym výkladom
zistiť, akú konkrétnu povinnosť žalovaný 2/ porušil. Odvolací súd tým, že svoje rozhodnutie
neodôvodnil v súlade s požiadavkami ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., účastníkom konania
odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľ dovolanie odôvodnil inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy,
ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
(§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou
priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim
odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého stupňa iba
na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a to bez toho,
aby si ujasnil o čom súd prvého stupňa skutočne rozhodol a čo je predmetom konania.
Zo spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní mal nárok
žalobkyne za preukázaný a to vo vzťahu k žalovanému 1/. Podľa názoru súdu je daná
zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením právnej
povinnosti; vo vzťahu k žalovanému 2/ návrh zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej
legitimácie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že skutkové zistenia
súdu prvého stupňa si v celom rozsahu osvojil, aj podľa neho bolo preukázané, že vlastníkom
predmetného vozidla je žalovaný 1/ a žalovaný 2/ je vodič motorového vozidla. Stotožnil sa aj s názorom, že žalovaný 1/ ako vlastník motorového vozidla bol podľa § 3 ods. 1 veta
prvá zákona č. 381/2001 Z.z. povinný uzavrieť zmluvu o povinnom zmluvnom poistení,
čo neurobil.
Nárok žalobkyne voči žalovanému 1/ totiž vyplýval z iných právnych predpisov,
ako vyplýval voči žalovanému 2/. Odvolací súd uviedol, že žalovaný 1/ si nesplnil povinnosť
poistiť motorové vozidlo a žalovaný 2/ mal porušiť „právne povinnosti v zmysle § 420
Občianskeho zákonníka“, v dôsledku ktorých spôsobil škodu (z obsahu spisu však
nie je možné zistiť, v čom jeho porušenie spočívalo, pretože v žiadnom prípade nemohlo
spočívať v nezaplatení poistného – túto povinnosť žalovaný 2/ nemal). Nebolo preto možné
žalovaných zaviazať k zaplateniu žalovanej pohľadávky u oboch s poukazom na ustanovenie
§ 420 aj § 427 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd neuviedol, na základe akých skutočností
a ako posúdil vzťah medzi žalobkyňou a žalovanými u každého osobitne. Nevysvetlil
predovšetkým, v čom spočíva zavinenie žalovaného 2/. Len konštatácia, že nárok voči
žalovanému 2/ vyplýva z nezaplatenia poistného, podľa dovolacieho súdu nie je dostačujúca.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd si doteraz dostatočne neujasnil nielen otázku predmetu
sporu, ale ani okolnosti vzniku škody, ani vzťah medzi žalovanými 1/ a 2/.
V prejednávanej veci sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu 17. apríla 2008 domáhala
voči žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatenia 30.702,- Sk s príslušenstvom tvrdiac,
že 23. júla 2003 žalovaný 2/ zavinil morovým vozidlom žalovaného 1/ dopravnú nehodu, pri
ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla tretej osoby. Šetrením bolo zistené, že v čase
dopravnej nehody na motorové vozidlo žalovaného 1/ nebolo uzavreté poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a vzhľadom k tejto
skutočnosti poskytla žalobkyňa 26. januára 2005 z garančného fondu poškodenému poistné
plnenie v žalovanej výške.
Podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka) a podmienky, za ktorých vzniká poisťovni právo proti poistenému na náhradu
čiastok, ktoré zaplatila poškodenému z titulu zákonného (ne)poistenia, je treba rozlišovať.
V danej veci nejde o nárok na náhradu škody vzniknutej poškodenému proti tomu, kto škodu
spôsobil, ani o zákonnú cessiu tohto nároku poškodeného, ale o zvláštny postihový nárok.
Z obsahu spisu predovšetkým doteraz nie je možné bezpečne zistiť, či žalovaný 2/ bol
zamestnancom žalovaného 1/, alebo pre neho vykonával prácu na dohodu a to napriek tomu,
že táto otázka je rozhodujúca pre posúdenie uplatneného nároku. Žalovaný 1/ na pojednávaní
pred súdom prvého stupňa uviedol, že žalovaný 2/ nebol s ním v pracovnom pomere a prácu
vykonával na základe dohody (por. č.l. 67p.v.). Žalovaný 2/ uviedol, že bol v pracovnom
pomere. Vzhľadom na ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka však bolo
povinnosťou súdu si urobiť jasno v otázke či medzi žalovanými išlo o pracovnoprávny vzťah
alebo nie.
Odvolací súd nevenoval žiadnu pozornosť ani otázke vzniku dopravnej nehody
a osobitne otázke jej zavinenia žalovaným 2/, t.j., ktoré ustanovenie zákona č. 315/1996 Z.z.
žalovaný 2/ porušil. Odvolací súd zodpovednosť žalovaného 2/ vyvodzuje z ustanovenia
§ 420 Občianskeho zákonníka avšak s poukazom na zákon č. 381/2001 Z.z. Zodpovednosť
žalovaného 2/ ako vodiča motorového vozidla bolo pritom potrebné posudzovať podľa § 420
Občianskeho zákonníka v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 315/1996 Z.z.
o premávke na pozemných komunikáciách. Odvolací súd však nevenoval žiadnu pozornosť
príčinám vzniku dopravnej nehody - výpovedi žalovaného 2/ pred súdom prvého stupňa,
že k dopravnej nehode došlo v dôsledku technickej poruchy (por. č.l. 67p.v.), ani správe
o nehode, z ktorej vyplýva, že „na návese A. odletel brzdový bubon“ (por. č.l. 12). Rovnako nevenoval žiadnu pozornosť informácii uvedenej na tejto správe týkajúcej sa poistnej zmluvy
č. X., zelenej karty č. S. s platnosťou od 1. januára 2003 do 31. decembra 2003, pričom
predmetná poistná zmluva mala byť uzatvorená v S.. Ak potom na dotaz súdu prvého stupňa
A. listom z 11. júla 2010 oznámila len existenciu poistnej zmluvy č. X. a č. X., bolo
prinajmenšom potrebné doplniť dokazovanie aj na (ne)existenciu poistnej zmluvy č. X.
uvádzanú v správe o nehode, príp. či existovala poistná zmluva na príves A. uvádzaný
v predmetnej správe, z ktorého mal odletieť brzdový bubon. Bez odstránenia týchto
pochybností vyplývajúcich z obsahu spisu nemohol súd dospieť k správnemu skutkovému
stavu veci. V čom spočívalo porušenie právnej povinnosti žalovaným 2/ ako vodiča
motorového vozidla, z rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno nateraz zistiť a súd doteraz na
túto otázku nevykonal žiadne dokazovanie.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol
dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať i to, že odvolací súd
je zásadne rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (kvantitatívna stránka viazanosti
odvolacieho súdu petitom). Rozsahom odvolania súd nie je viazaný iba v prípadoch:
a/ vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu, b/ v prípadoch, keď od rozhodnutia
o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol napadnutý, c/ v prípadoch, keď
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých
účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre
ostatných (§ 91 ods.2 O.s.p.), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov,
d/ ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
V danom prípade žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti
výroku, ktorým súd návrh voči žalovanému 2/ zamietol a zrejme vo výroku o trovách konania
vo vzťahu k žalovaného 2/ (č.l. 98). Odvolací súd súc viazaný kvalitatívnou stránkou
odvolania, prieskumu ale podrobil celý rozsudok súdu prvého stupňa, čoho dôkazom
je úprava predsedu senátu o nariadení odvolacieho pojednávania, na ktoré predvolal všetkých
účastníkov (č.l. 110) a tiež samotné prejednanie veci. Uvedenému však nekorešponduje
odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení výslovne uviedol, že rozsudok zmenil v napadnutej časti. Zostalo tak teda nezodpovedné, v akom rozsahu skutočne bol preskúmaný
rozsudok súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté nielen vadou
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale aj inou vadou, majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré zakladali dôvod zrušenia rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová