Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 411/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D., bývajúcej v C., zastúpenej JUDr. M., CSc., advokátom, so sídlom N., proti žalovanému B., so sídlom v B., P.,
zastúpenému advokátkou JUDr. A., so sídlom v B., o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 C 179/2010,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2013 sp. zn.
9 Co 461/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 25. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 461/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II 17. septembra 2010
sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané listom
žalovaného 9. septembra 2010 je neplatné. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným
uzatvorila 25. marca 2007 pracovnú zmluvu, podľa ktorej bola zaradená na výkon práce –
vedúca oddelenia potravín. V roku 2009 sa podrobila ortopedickému chirurgickému zákroku,
pri ktorom jej bol vymenený kolenný kĺb. V dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu bola
uznaná za invalidnú. Vzhľadom na svoj zhoršujúci sa zdravotný stav požiadala
zamestnávateľa, aby bola preradená na inú prácu, avšak bezvýsledne. Podrobila sa ďalšiemu
chirurgickému zákroku, po ktorom jej ošetrujúci lekár neodporučil vykonávať doterajšiu
prácu. Žalovanému predložila všetky lekárske správy, avšak tento nereagoval. Listom z 9. septembra 2010 skončil s ňou pracovný pomer okamžite z dôvodu, že sa po skončení
pracovnej neschopnosti nedostavila na pracovisko. Tvrdila, že skončenie pracovného pomeru
je neplatné, lebo je v ňom nepravdivo opísaný skutkový stav a je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že sa bezdôvodne nedostavila na pracovisko. Žalovaný bol oboznámený
s jej nepriaznivým zdravotným stavom a jej požiadavkou o preloženie na inú prácu.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 16. júna 2011 žalobe vyhovel a určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni listom žalovaného
z 9. septembra 2010 je neplatné. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že náležitosti lekárskeho
posudku v zmysle § 55 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce ku dňu skončenia pracovného
pomeru, obsahuje aj rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia v danom prípade
rozhodnutie sociálnej poisťovne, pobočka Nitra, ktoré určilo dátum vzniku invalidity
1. január 2010. Rozhodnutie 30. augusta 2010 prevzal za zamestnávateľa M.. Ďalej
konštatoval, že uvedeným rozhodnutím bol posudzovaný zdravotný stav žalobkyne a z tohto
rozhodnutia je zrejmé, že táto bola uznaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť 45%. Bolo jej odporúčané vykonávať prácu fyzicky nenáročnú,
prevažne v sede aj na skrátený úväzok. Uvedené posúdenie zdravotného stavu bolo vykonané
posudkovým lekárom v zmysle § 4 zákona č. 578/2004 o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti. Preto dospel k záveru, že náležitosti lekárskeho posudku obsahuje
aj rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré má aj vyššiu výpovednú silu, pretože žalobkyňa sa musela podrobiť lekárskej prehliadke a jej zdravotný stav posudzoval posudkový lekár
na základe predložených lekárskych správ a údajov z jej zdravotnej dokumentácie. Ak teda
žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer len z dôvodu, že vyhodnotil ňou predložené
doklady za nepostačujúce, išlo z jeho strany o konanie, ktoré bolo v rozpore s ustanoveniami
Zákonníka práce, jeho základnými zásadami, Ústavou Slovenskej republiky. Konštatoval,
že žalovaný bol upozorňovaný žalobkyňou na jej nepriaznivý zdravotný stav, pretože
zamestnanec žalovaného už 30. septembra 2009 prevzal potvrdenie sociálnej poisťovne
z 28. septembra 2009 vydané posudkovým lekárom, ktorým bolo oznámené, že žalobkyňa
bola 19. januára 2009 uznaná za invalidnú. Ďalej 30. septembra 2009 prevzal ten istý
zamestnanec aj písomnú žiadosť žalobkyne o preradenie na inú prácu zo zdravotných
dôvodov a napokon 30. augusta 2010 aj rozhodnutie sociálnej poisťovne. Aj napriek tomu
mal žalovaný za to, že uvedené doklady nepostačujú na to, aby mohla byť preradená na inú
prácu. Okrem iného konštatoval, že v prípade, ak žalobkyňa odmietla vykonávať doterajšiu
prácu zo zdravotných dôvodov, nemožno to považovať za neospravedlnenú absenciu –
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale za prekážku na strane zamestnávateľa. Nemožno
ani akceptovať to, že by išlo o dôvod, ktorý by oprávňoval zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžitým zrušením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Preto
dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné pre nedostatok
hmotnoprávnych náležitostí. Poznamenal, že ďalším dôvodom, pre ktorý by bolo možné
okamžité skončenie pracovného pomeru vyhodnotiť ako neplatné je, že žalovaný nepreukázal,
že by došlo k riadnemu prerokovaniu odborovým orgánom.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. apríla 2013 sp. zn. 9 Co 461/2011
na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.
Zopakoval dokazovanie v zmysle § 121 ods. 1 a § 213 ods. 3 O.s.p. čítaním listinných
dôkazov. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo dôvodné a je potrebné napadnutý
rozsudok v zmysle § 220 ods. 1 O.s.p. zmeniť, pretože nie je správny, aj keď súd prvého
stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ale vec neposúdil správne po právnej
stránke. Konštatoval, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku v spore o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo rozhodujúce, či boli naplnené
predpoklady pre preradenie žalobkyne na inú prácu podľa § 55 ods. 2 Zákonníka práce.
Z toho pohľadu bolo významné rozlíšenie, či žalobkyňou predložené listiny žalovanému
a to lekárska správa z 12. októbra 2009 od všeobecnej lekárky, potvrdenie sociálnej poisťovne
z 28. septembra 2009, rozhodnutie sociálnej poisťovne, sú lekárskym posudkom alebo
nie v zmysle § 55 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Poukázal na ust. § 55
ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a obsahovo široko vymedzenú podstatu dôvodu preradenia
zamestnanca pod písmenom a/, tohto ustanovenia, ktoré vyžaduje lekársky posudok. Pre
pracovnoprávny účel lekársky posudok podľa zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti vydáva príslušný lekár určený poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti.
Podľa § 16 tohto zákona lekársky posudok je výsledkom posúdenia zdravotnej spôsobilosti
na výkon konkrétnej činnosti vydaný poskytovateľom a posudzovanie zdravotnej spôsobilosti
na výkon konkrétnej pracovnej činnosti vykonáva poskytovateľom určený lekár. Lekárske
odporúčanie resp. lekárske správy nespĺňajú požiadavky na lekársky posudok, keďže lekársky
posudok musí obsahovať poučenie o odvolaní, o ktorom rozhoduje vedúci zdravotníckeho
zariadenia alebo okresný úrad. Z uvedeného teda prijal záver, že ak žalobkyňa
zamestnávateľovi z dôvodu na účely preloženia na inú prácu predložila iba lekársku správu -
nález, nebol tak splnený predpoklad na vznik povinnosti zamestnávateľa preradiť
zamestnanca na inú prácu, keďže lekárske správy a odporúčania nespĺňajú požiadavky
lekárskeho posudku. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 237/2007 a sp. zn. 3 Cdo 150/2005. Uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že predložila zamestnávateľovi lekársky posudok za účelom preradenia na inú
prácu a preto žalovanému nevznikla povinnosť ju preradiť, ak sa v dňoch 1., 2., 3., 6., 7., 8., 9.
septembra 2010 bez ospravedlnenia nedostavila na pracovisko za účelom výkonu práce. Toto
konanie žalobkyne vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu, ktorá oprávňovala
zamestnávateľa pristúpiť k najzávažnejším sankciám a to k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru. Nesprávny právny záver videl aj vo vyslovenom závere prvostupňového
súdu, že nedošlo k riadnemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru
odborovým orgánom. Na písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru
predloženého žalovaným je pečiatka príslušného odborového orgánu s podpisom
predsedníčky odborov s písomným dodatkom, že došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia
pracovného pomeru k dátumu 9. septembra 2011. To dosvedčuje aj zápisnica o prerokovaní
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle
§ 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa a to z dôvodu
podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. V dôvodoch dovolania
poukázala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a to postupom a výkladom
odvolacieho súdu.
Odňatie možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.) videla v nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu odvolacím súdom
v rozpore s obsahom § 125 až § 132 O.s.p. Odvolací súd posúdil ňou prezentované
skutočnosti spôsobom, ktorým jej odňal súdnu ochranu a aj možnosť konať, pretože vyslovil
záver, že posudkom Sociálnej poisťovne – Nitra, nebolo možné deklarovať jej zdravotný stav
a pokles pracovnej neschopnosti, vo vzťahu k zamestnávateľovi. Poukázala,
že aj zamestnávateľ mal možnosť po jej viacnásobnom predložení nálezov a rozhodnutí,
si vyžiadať vyhotovenie lekárskeho posudku s jej súhlasom. Žiadala len o preradenie
na miesto pokladníčky, ktoré už predtým vykonávala, pretože pracovnými skúsenosťami
a zručnosťami disponovala. Odvolaciemu súdu vytýkala aj nesprávne právne posúdenie
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súvisiacej s výkladom § 55 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce.
Žiadala o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v časti výroku o trovách
konania. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že rozsudok
Okresného súdu Bratislava II potvrdí. Uplatnila si náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu rozhodnutie odvolacieho súdu považoval
za správne a navrhol dovolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu vyplývajúcemu z ust. § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích
návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Dovolacie dôvody, ktorými bolo podané
dovolanie odôvodnené, dovolací súd neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil,
ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligátorne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom
bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti konať pred
súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
S prihliadnutím na námietku dovolateľky, ale tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
(§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa kompletne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p.
Dovolateľ nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Dovolací súd však osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., tým, že odvolací
súd svoje rozhodnutie zaťažil nepreskúmateľnosťou rozhodnutia niektorých (podstatných)
otázkach. Dospel pritom k záveru, že konanie je takouto vadou postihnuté. Dovolací súd
za takéto otázky, ktoré spôsobili nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu považoval
otázky, s ktorými sa odvolací súd nezaoberal, resp. ich svojim rozhodnutím nedostatočne
odôvodnil, resp. neodôvodnil vôbec a to otázky týkajúce sa zistenia, či dôvod, pre ktorý bol
okamžite skončený pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že sa nedostavila
na pracovisko, je opodstatneným dôvodom, ktorý umožňoval žalovanému skončiť pracovný pomer so žalobkyňou týmto spôsobom (okamžitým skončením pracovného pomeru podľa
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce)
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá
je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižné vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu.
Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza
rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné
odôvodnenie a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom
na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá
zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.
Takéto odôvodnenie právnych záverov je osobitne nevyhnutné vtedy, keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.) z dôvodu, že nepovažuje za správne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa podľa jeho právneho
názoru nepoužil správny (náležitý) právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Súd prvého stupňa po ustálení skutkového stavu zisteného na základe vykonaného
dokazovania, uplatnenému nároku žalobkyne ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel, keď
nezistil dôvody, ktoré by oprávňovali zamestnávateľa (žalovaného) skončiť pracovný pomer
so žalobkyňou okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.
Odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala,
že žalovanému predložila lekársky posudok odôvodňujúci jej preradenie na inú prácu a preto
jej neprítomnosť na pracovisku v dňoch označenými žalovaným vyhodnotil ako
neospravedlnenú absenciu majúcu za následok postup podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce (okamžité skončenie pracovného pomeru, pre závažné porušenie pracovnej disciplíny). Podľa ustálenej súdnej praxe okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným
opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite
len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať,
aby ho ďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu,
jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca. V prípade absencie, či išlo o svojvoľné
nenastúpenie na výkon práce, alebo o absenciu, ktorá má pozadie v zdravotnom stave
zamestnanca.
Odvolací súd dôvodnosť použitia tohto výnimočného opatrenia zdôvodnil len tou
skutočnosťou, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovanému predložila lekársky posudok
odôvodňujúci jej preradenie na inú prácu. Lekárske správy – nálezy, rozhodnutia a potvrdenia
príslušnej sociálnej poisťovne nepovažoval z hľadiska požiadaviek § 16 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti za akceptovateľné, avšak bez bližšieho zdôvodnenia ponechal,
koho v prejednávanej veci bolo potrebné považovať za konkrétneho poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti (s povinnosťou určiť lekára na vydanie lekárskeho posudku), navyše keď ani
žalovaný, vyžadujúci od žalobkyne lekársky posudok (pre posúdenie dôvodnosti preradenia
na inú prácu ako zo zdravotných dôvodov) ju neusmernil, aký lekársky posudok (konkrétne
kým vydaný) bude možné brať v zreteľ pri požadovanom postupe.
Odvolací súd zákonné podmienky uvedené v § 16 citovaného zákona vysvetlil
len všeobecne a bez povšimnutia ponechal tú časť ustanovenia, ktorá uvádza na žiadosť koho
sa lekársky posudok vydáva. O takýto posudok totiž môže požiadať aj právnická osoba
so súhlasom osoby, ktorej sa má posudzovanie týkať. V nadväznosti na uvedené treba
zdôrazniť, že bol to práve žalovaný (právnická osoba v zmysle § 16 zákona č. 576/2004 Z.z.),
ktorý v písomnej korešpondencii adresovanej žalobkyni ako aj v písomných a ústnych
prejavoch v priebehu súdneho konania prezentoval ako jediný dôvod nepreradenia žalobkyne
na inú prácu, absenciu lekárskeho posudku.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, čo malo za následok porušenie práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti dovolateľky konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Žalobkyňa
teda opodstatnene namietala existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p. preto Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová