Najvyšší súd

4 Cdo 41/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M., bývajúceho V.B., zastúpeného Mgr. A., advokátkou V.B., proti žalovaným 1/ M., bývajúcemu V.B., 2/ V.,

bývajúcej V.B., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Z. so sídlom V.B., IČO: X., o určenie

vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 C 69/2006, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/2012

v spojení s jeho opravným uznesením z 31. januára 2013 sp. zn. 6 Co 217/2012 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť spoločne žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 314,05 Eur k rukám advokátky do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 5. mája 2006 domáhal

určenia, že je výlučným vlastníkom časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa V., m.č. V., katastrálne

územie V., vedenej Správou katastra pre H. B. na LV č. X. ako parcela č. X. záhrada o výmere

755 m2, a to podľa vyznačenia v geometrickom pláne Ing. H. zo 14. júla 2001 č. 2/2001 ako

parcela č. X., záhrada o výmere 122 m2. Žalobu odôvodnil vydržaním vlastníctva najneskôr k 1.

januáru 1992, keď spornú nehnuteľnosť nerušene v dobrej viere ako svoju vlastnú nepretržite

užívali najskôr jeho právni predchodcovia (rodičia) od 4. novembra 1975, kedy ju odkúpili na

základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy od právnych predchodcov žalovaných za 4.665,- Sk, ktorá

suma im bola vyplatená jeho matkou, a po tom, čo mu ju rodičia na základe ústnej darovacej zmluvy v roku 1975 darovali, ju bez prerušenia užíval ďalej on ako svoju vlastnú. Zaplatenie

kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť 4. novembra 1975 súdu preukazoval kópiou potvrdenia,

podpísanou právnymi predchodcami žalovaných. Uviedol, že pred odkúpením mali jeho rodičia

spornú parcelu od jesene 1967 v užívaní na základe súhlasného vyjadrenia Rady Obvodného

národného výboru B.B.V.. Poukázal na to, že jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, ani

vlastnícke právo jeho právnych predchodcov nikto za tridsať rokov nespochybňoval.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 25. mája 2010 č.k. 14 C 69/2006-222 žalobu

zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania vo výške 4.852,67 Eur

k rukám právneho zástupcu do troch dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 40

ods. 1, § 46 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133, § 134 ods. 1 a 2 a § 399

Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca

nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Mal za to, že neuniesol

dôkazné bremeno, resp. súdu nepreukázal okolnosti, z ktorých možno usudzovať  

na jeho dobromyseľnosť držby k spornej nehnuteľnosti, poctivosť právneho dôvodu  

jej nadobudnutia, a nepredložil súdu dôkaz o zaplatení kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vydržanie je osobitný originárny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege len pri splnení zákonom požadovaných predpokladov

a to spôsobilosť predmetu vydržania, existencia držby veci, s ktorou musí držiteľ nakladať ako

so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti musí byť dobromyseľný, že mu vec patrí

(oprávnený držiteľ) a uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe.  

Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí súd hodnotiť objektívne,

nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa. Dôkazná povinnosť je pritom na držiteľovi veci.

Ten, kto popiera dobromyseľnosť má zas dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

Strata dobrej viery držiteľa nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré

z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom,  

či mu vec alebo právo patrí. Okresný súd poukázal na to, že žalobca preukazoval svoju

dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe jeho právnymi predchodcami s právnymi

predchodcami žalovaných, pričom uzavretie tejto dohody ničím a nikým nepreukázal a rovnako

nepreukázal ani zaplatenie kúpnej ceny právnym predchodcom žalovaných, pretože súdu

predložil len kópiu potvrdenia s oznámením, že jeho originál nemá. Zo samotnej kópie potvrdenia pritom nie je zrejmé, za aký pozemok vo výmere 311 m2 bola suma 4.665,- Sk

vyplácaná, keďže v predloženej kópii potvrdenia nehnuteľnosť nie je identifikovaná (parcelným

číslom a katastrálnym územím). Okresný súd zároveň poukázal i na spornosť výmery, keď  

z potvrdenia vyplýva zaplatenie za pozemok o výmere 311 m2 a predmetom žaloby je určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o výmere 122 m2. Neprihliadol na tvrdenie žalobcu,  

že do výmery 311 m2 bola započítaná aj časť pozemku pod cestou vo výmere 120 m2, keďže táto

výmera spolu so žalobcom uplatňovanou výmerou 122 m2 predstavuje 244 m2 (správne  

242 – pozn. dovolacieho súdu) a nie 311 m2. Tvrdenie matky žalobcu v predloženom čestnom

vyhlásení súd vyhodnotil ako účelové a nehodnoverné vzhľadom na rozpornosť tvrdení. Podľa

názoru okresného súdu žalobca nemohol predpokladať vydržanie vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej držby, keď vlastnícke právo odvodzoval od ústne

uzavretej kúpnej zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami

žalovaných a z kópie potvrdenia zo 4. novembra 1975. Poukázal na to, že žalobca užíval spornú

nehnuteľnosť od jesene 1967 bez toho, aby mal zriadené právo osobného užívania zo strany štátu,

že ústnou kúpnou zmluvou, ani ústnym darovaním spornej nehnuteľnosti nedošlo k prevodu

vlastníckeho práva a najneskôr v stavebnom konaní, keď staval rodinný dom, musel mať

vedomosť o tom, že nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Zdôraznil, že pre naplnenie dobrej

viery, ktorá je predpokladom vydržania nestačí len negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí

bezprávie, ale je potrebné jeho pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo patrí. Ak sa podľa

vtedy platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá mohla byť predmetom

osobného vlastníctva, vyžadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma a vlastníctvo  

k nehnuteľnosti prechádzalo až registráciou na štátnom notárstve. Keďže v predmetnej veci

nebola sporná nehnuteľnosť nikdy prevedená do vlastníctva žalobcu zákonom predpísanou

formou, s nedodržaním ktorej zákon spája neúčinnosť právneho úkonu, žalobca nemal dôvod

dobromyseľne predpokladať, že spornú nehnuteľnosť užíva ako jej vlastník.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu v poradí prvým rozsudkom  

z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil,  

že žalobca je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, keď dospel k záveru, že medzi

účastníkmi nebolo sporné, že žalobca preukázal čestným vyhlásením jeho matky, potvrdením

o prevzatí finančných prostriedkov a uzavretím ústnej dohody o kúpe medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami žalovaných, svoju dobromyseľnosť. Za dôkaz o kúpe

spornej nehnuteľnosti na rozdiel od súdu prvého stupňa považoval aj potvrdenie o zaplatení

kúpnej ceny v sume 4.665,- Sk za 311 m2 pozemku, keďže v ňom bola uvedená výmera

pozemku. Ohľadom žalobcom tvrdeného ústneho darovania spornej nehnuteľnosti jeho právnymi

predchodcami, odvolací súd bez právneho a skutkového zdôvodnenia len konštatoval, že právni

predchodcovia žalobcu mu spornú nehnuteľnosť po kúpe v roku 1975 darovali.

Na základe dovolania žalovaných Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením  

z 26. apríla 2012 sp. zn. 4 Cdo 88/2011 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec  

mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 213

ods. 2, 3 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave po zrušení mu rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

rozsudkom z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/2012 rozsudok súdu prvého stupňa  

z 25. mája 2010 č.k. 14 C 69/2006-222 s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil

a žalobcovi uložil (v znení opravného uznesenia) povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov

odvolacieho konania a to žalovanému 1/ spolu v sume 1.341,65 Eur, žalovanej 2/ v sume  

769,29 Eur k rukám právnej ich zástupkyne do troch dní. V dôvodoch svojho rozhodnutia  

sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť

dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia dodal, že v danom prípade je predmetom vo veci samej určenie vlastníckeho práva

na základe vydržania, preto danú vec posúdil podľa právnej úpravy platnej v čase, keď malo

dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, teda zákona č. 40/1964 Zb.  

od 1. apríla 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zákon č. 131/1982 Zb. účinný  

od 1. apríla 1983 a zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 1. januára 1992. Občiansky zákonník  

č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do jeho novelizácie a to zákonom č. 131/1982 Zb.,  

t.j. do 1.4.1983 neupravoval. Novela Občianskeho zákonníka v ustanovení § 132a, § 135a novo

upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej

držby pred 1. aprílom 1983, s tým, že tento čas sa neskončil skôr než 1. apríla 1984 (§ 865  

ods. 3). Podľa takejto úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve

nadobudol občan, ktorý mal nehnuteľnú vec nepretržite 10 rokov a s vecou nakladal ako   so svojou s tým, že so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Podľa

uvedenej úpravy nebolo možné nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve, alebo

vec, ku ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Vydržať

bolo možné iba pozemok, alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného

užívania. Vlastníctvo k takémuto pozemku však nadobudol štát. Občan nadobudol zo zákona

právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Ak teda držiteľ pozemku, t.j. ten, kto s pozemkom

nakladal ako s vlastným spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu

10 rokov, zároveň bol držiteľom oprávneným, t.j. so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu pozemok patrí, nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Poukázal na súdnu prax v súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva (uznesenie NS SR  

z 1. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 30/2010, 4 Cdo 283/2009 z 27. októbra 2010) a na ustanovenie  

§ 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vydržanie ako osobitný, originárny

spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a uzavrel, že žalobca v danom prípade nemohol

preukázať svoju dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe nehnuteľnosti jeho právnymi

predchodcami, a to s poukazom na všetky okolnosti a danú situáciu v súvislosti s nakladaním

predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvého stupňa správne ustálil,  

že na naplnenie dobrej viery nestačí len negatívne presvedčenie držiteľa, že nespôsobí bezprávie,

ale je potrebné jeho pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo patrí. Uviedol,  

že ak sa v danom čase podľa platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá

mohla byť predmetom osobného vlastníctva, vyžadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma

(§ 46 ods. 1, § 40 Občianskeho zákonníka). Držba nehnuteľnosti, ktorá sa opiera o ústnu zmluvu,

nemôže viesť k vydržaniu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, žiadal ho zrušiť a vec

vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),  

a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. došlo podľa jeho názoru

tým, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretože odvolací súd nedal odpoveď na podstatné a právne významné otázky

uvádzané v odvolaní, najmä však vôbec nevysvetlil, aké logické a právne dôvody ho viedli

k zmene jeho predchádzajúceho právneho názoru. Nevysvetlil, prečo dal prednosť citovanej

judikatúre pred ním označenou judikatúrou, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné.

Namietal, že odvolací súd nesprávne právne posúdil skutkový stav veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď nesprávne posúdil otázku dobromyseľnosti a vydržania vlastníckeho

práva. Uviedol, že za platnosti obyčajového práva a tiež účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. bolo

obvyklé, že si ľudia medzi sebou predávali, odčleňovali a zamieňali nehnuteľnosti na základe

zmlúv, ktoré boli uzatvorené ústne na základe vzájomnej dohody. Preto nesúhlasí s tvrdením

súdu, že na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemôže byť držiteľ v dobrej viere,  

že je vlastníkom veci. Za zaujatý a nesprávny považuje právny názor v judikatúre, na ktorú  

sa odvolávali žalovaní aj odvolací súd vo vzťahu k otázke vydržania vlastníckeho práva.

Žalovaní sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnili so skutkovými a právnymi závermi

odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie považovali aj za dostatočne odôvodnené. K jednotlivým

dôvodom dovolania uviedli svoje stanovisko. Navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť a uložiť mu povinnosť zaplatiť im náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241  

ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil,

ani v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom  

by dovolací súd vyslovil záväzný právny názor v tejto veci – rozsudok odvolacieho súdu bol

zrušený z dôvodu procesného pochybenia), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu  

z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť

(§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú  

tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p.

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia  

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou

z uvedených vád, možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (§ 157  

ods. 2 O.s.p.), čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa §237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať

pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie  

v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod

odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,

ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených

záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv  

a oprávnených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý  

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6  

ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky

odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde  

(napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia

svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel  

a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, pretože

odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré vo svojom odvolaní uviedol,

dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces.“

Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva  

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto

norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré  

sa preskúmava v odvolacom konaní.“

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania  

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia   je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže

síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť  

v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery

odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí

odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť  

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva

na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa stotožnil a rozsudok súdu prvého stupňa považoval  

aj za vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Vysvetlil, z akého dôvodu považuje za správny názor

súdu prvého stupňa o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému

pozemku na základe ústnej zmluvy a dôkazov predložených v konaní. Stotožnil sa s názorom

súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti a tento

názor podporil aj odkazom na súdnu prax a príslušné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší

súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové

a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné  

s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že ich odôvodnenie ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho

dovolania namieta predovšetkým tú skutočnosť, že odvolací súd nevysvetlil prečo svojím druhým

rozsudkom rozhodol v danej veci opačne, dovolací súd zdôrazňuje, že predchádzajúci rozsudok

odvolacieho súdu bol zrušený z dôvodu procesných chýb odvolacieho súdu, ktorý v poradí prvým

rozsudkom rozhodol vo veci bez náležitého zistenia skutkového stavu (nezadovážil si pre také rozhodnutie dostatočný podklad) a len prehodnotením dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa dospel k inému (opačnému) právnemu záveru než súd prvého stupňa. Takéto rozhodnutie

nebolo možné považovať za správne a preto nebol ani dôvod porovnávať súčasné dôvody  

s predchádzajúcimi, ktoré viedli odvolací súd k danému právnemu názoru (teraz zhodnému

s názorom súdu prvého stupňa).

Z tvrdení dovolateľa vyplýva, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) vyplývajúcej zrejme  

z toho, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd

poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi

prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241  

ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.,

ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho

súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132

O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov  

(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;

skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý  

za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci  

o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,  

že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;  

na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať

(§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže

iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo

zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je   vadou konania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť  

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu (vychádzajúc z obsahu dovolania – por. ustanovenie § 41

ods. 2 O.s.p.) spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle

ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové

zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)  

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis   a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký

prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania  

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uložil žalobcovi povinnosť

zaplatiť žalovaným (k rukám ich právneho zástupcu - § 149 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov

dovolacieho konania pozostávajúcej z jedného úkonu právnej pomoci – vyjadrenie k dovolaniu

žalobcu z 25. februára 2013, v sume 253,74 Eur (podľa § 1 ods. 3, § 10 ods. 1, 2, § 13  

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), t.j. 220,74 Eur + 33,20 Eur x 2 – 50%,

režijného paušálu 7,81 Eur a 20% DPH. Celková odmena predstavuje sumu 314,05 Eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2015  

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová