Najvyšší súd
4 Cdo 41/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M., bývajúceho V.B., zastúpeného Mgr. A., advokátkou V.B., proti žalovaným 1/ M., bývajúcemu V.B., 2/ V.,
bývajúcej V.B., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Z. so sídlom V.B., IČO: X., o určenie
vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 14 C 69/2006, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/2012
v spojení s jeho opravným uznesením z 31. januára 2013 sp. zn. 6 Co 217/2012 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť spoločne žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 314,05 Eur k rukám advokátky do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 5. mája 2006 domáhal
určenia, že je výlučným vlastníkom časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa V., m.č. V., katastrálne
územie V., vedenej Správou katastra pre H. B. na LV č. X. ako parcela č. X. záhrada o výmere
755 m2, a to podľa vyznačenia v geometrickom pláne Ing. H. zo 14. júla 2001 č. 2/2001 ako
parcela č. X., záhrada o výmere 122 m2. Žalobu odôvodnil vydržaním vlastníctva najneskôr k 1.
januáru 1992, keď spornú nehnuteľnosť nerušene v dobrej viere ako svoju vlastnú nepretržite
užívali najskôr jeho právni predchodcovia (rodičia) od 4. novembra 1975, kedy ju odkúpili na
základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy od právnych predchodcov žalovaných za 4.665,- Sk, ktorá
suma im bola vyplatená jeho matkou, a po tom, čo mu ju rodičia na základe ústnej darovacej zmluvy v roku 1975 darovali, ju bez prerušenia užíval ďalej on ako svoju vlastnú. Zaplatenie
kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť 4. novembra 1975 súdu preukazoval kópiou potvrdenia,
podpísanou právnymi predchodcami žalovaných. Uviedol, že pred odkúpením mali jeho rodičia
spornú parcelu od jesene 1967 v užívaní na základe súhlasného vyjadrenia Rady Obvodného
národného výboru B.B.V.. Poukázal na to, že jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, ani
vlastnícke právo jeho právnych predchodcov nikto za tridsať rokov nespochybňoval.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 25. mája 2010 č.k. 14 C 69/2006-222 žalobu
zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy konania vo výške 4.852,67 Eur
k rukám právneho zástupcu do troch dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 40
ods. 1, § 46 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133, § 134 ods. 1 a 2 a § 399
Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca
nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Mal za to, že neuniesol
dôkazné bremeno, resp. súdu nepreukázal okolnosti, z ktorých možno usudzovať
na jeho dobromyseľnosť držby k spornej nehnuteľnosti, poctivosť právneho dôvodu
jej nadobudnutia, a nepredložil súdu dôkaz o zaplatení kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť.
V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vydržanie je osobitný originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege len pri splnení zákonom požadovaných predpokladov
a to spôsobilosť predmetu vydržania, existencia držby veci, s ktorou musí držiteľ nakladať ako
so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti musí byť dobromyseľný, že mu vec patrí
(oprávnený držiteľ) a uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe.
Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí súd hodnotiť objektívne,
nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa. Dôkazná povinnosť je pritom na držiteľovi veci.
Ten, kto popiera dobromyseľnosť má zas dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.
Strata dobrej viery držiteľa nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré
z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom,
či mu vec alebo právo patrí. Okresný súd poukázal na to, že žalobca preukazoval svoju
dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe jeho právnymi predchodcami s právnymi
predchodcami žalovaných, pričom uzavretie tejto dohody ničím a nikým nepreukázal a rovnako
nepreukázal ani zaplatenie kúpnej ceny právnym predchodcom žalovaných, pretože súdu
predložil len kópiu potvrdenia s oznámením, že jeho originál nemá. Zo samotnej kópie potvrdenia pritom nie je zrejmé, za aký pozemok vo výmere 311 m2 bola suma 4.665,- Sk
vyplácaná, keďže v predloženej kópii potvrdenia nehnuteľnosť nie je identifikovaná (parcelným
číslom a katastrálnym územím). Okresný súd zároveň poukázal i na spornosť výmery, keď
z potvrdenia vyplýva zaplatenie za pozemok o výmere 311 m2 a predmetom žaloby je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o výmere 122 m2. Neprihliadol na tvrdenie žalobcu,
že do výmery 311 m2 bola započítaná aj časť pozemku pod cestou vo výmere 120 m2, keďže táto
výmera spolu so žalobcom uplatňovanou výmerou 122 m2 predstavuje 244 m2 (správne
242 – pozn. dovolacieho súdu) a nie 311 m2. Tvrdenie matky žalobcu v predloženom čestnom
vyhlásení súd vyhodnotil ako účelové a nehodnoverné vzhľadom na rozpornosť tvrdení. Podľa
názoru okresného súdu žalobca nemohol predpokladať vydržanie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej držby, keď vlastnícke právo odvodzoval od ústne
uzavretej kúpnej zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami
žalovaných a z kópie potvrdenia zo 4. novembra 1975. Poukázal na to, že žalobca užíval spornú
nehnuteľnosť od jesene 1967 bez toho, aby mal zriadené právo osobného užívania zo strany štátu,
že ústnou kúpnou zmluvou, ani ústnym darovaním spornej nehnuteľnosti nedošlo k prevodu
vlastníckeho práva a najneskôr v stavebnom konaní, keď staval rodinný dom, musel mať
vedomosť o tom, že nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Zdôraznil, že pre naplnenie dobrej
viery, ktorá je predpokladom vydržania nestačí len negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí
bezprávie, ale je potrebné jeho pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo patrí. Ak sa podľa
vtedy platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá mohla byť predmetom
osobného vlastníctva, vyžadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma a vlastníctvo
k nehnuteľnosti prechádzalo až registráciou na štátnom notárstve. Keďže v predmetnej veci
nebola sporná nehnuteľnosť nikdy prevedená do vlastníctva žalobcu zákonom predpísanou
formou, s nedodržaním ktorej zákon spája neúčinnosť právneho úkonu, žalobca nemal dôvod
dobromyseľne predpokladať, že spornú nehnuteľnosť užíva ako jej vlastník.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu v poradí prvým rozsudkom
z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil,
že žalobca je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, keď dospel k záveru, že medzi
účastníkmi nebolo sporné, že žalobca preukázal čestným vyhlásením jeho matky, potvrdením
o prevzatí finančných prostriedkov a uzavretím ústnej dohody o kúpe medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami žalovaných, svoju dobromyseľnosť. Za dôkaz o kúpe
spornej nehnuteľnosti na rozdiel od súdu prvého stupňa považoval aj potvrdenie o zaplatení
kúpnej ceny v sume 4.665,- Sk za 311 m2 pozemku, keďže v ňom bola uvedená výmera
pozemku. Ohľadom žalobcom tvrdeného ústneho darovania spornej nehnuteľnosti jeho právnymi
predchodcami, odvolací súd bez právneho a skutkového zdôvodnenia len konštatoval, že právni
predchodcovia žalobcu mu spornú nehnuteľnosť po kúpe v roku 1975 darovali.
Na základe dovolania žalovaných Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 26. apríla 2012 sp. zn. 4 Cdo 88/2011 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 213
ods. 2, 3 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave po zrušení mu rozsudku Najvyšším súdom Slovenskej republiky,
rozsudkom z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/2012 rozsudok súdu prvého stupňa
z 25. mája 2010 č.k. 14 C 69/2006-222 s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil
a žalobcovi uložil (v znení opravného uznesenia) povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov
odvolacieho konania a to žalovanému 1/ spolu v sume 1.341,65 Eur, žalovanej 2/ v sume
769,29 Eur k rukám právnej ich zástupkyne do troch dní. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a skonštatoval správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dodal, že v danom prípade je predmetom vo veci samej určenie vlastníckeho práva
na základe vydržania, preto danú vec posúdil podľa právnej úpravy platnej v čase, keď malo
dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, teda zákona č. 40/1964 Zb.
od 1. apríla 1964 so zreteľom na jeho novely, najmä zákon č. 131/1982 Zb. účinný
od 1. apríla 1983 a zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 1. januára 1992. Občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do jeho novelizácie a to zákonom č. 131/1982 Zb.,
t.j. do 1.4.1983 neupravoval. Novela Občianskeho zákonníka v ustanovení § 132a, § 135a novo
upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej
držby pred 1. aprílom 1983, s tým, že tento čas sa neskončil skôr než 1. apríla 1984 (§ 865
ods. 3). Podľa takejto úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve
nadobudol občan, ktorý mal nehnuteľnú vec nepretržite 10 rokov a s vecou nakladal ako so svojou s tým, že so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Podľa
uvedenej úpravy nebolo možné nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve, alebo
vec, ku ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Vydržať
bolo možné iba pozemok, alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného
užívania. Vlastníctvo k takémuto pozemku však nadobudol štát. Občan nadobudol zo zákona
právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Ak teda držiteľ pozemku, t.j. ten, kto s pozemkom
nakladal ako s vlastným spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu
10 rokov, zároveň bol držiteľom oprávneným, t.j. so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu pozemok patrí, nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Poukázal na súdnu prax v súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva (uznesenie NS SR
z 1. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 30/2010, 4 Cdo 283/2009 z 27. októbra 2010) a na ustanovenie
§ 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vydržanie ako osobitný, originárny
spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a uzavrel, že žalobca v danom prípade nemohol
preukázať svoju dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe nehnuteľnosti jeho právnymi
predchodcami, a to s poukazom na všetky okolnosti a danú situáciu v súvislosti s nakladaním
predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvého stupňa správne ustálil,
že na naplnenie dobrej viery nestačí len negatívne presvedčenie držiteľa, že nespôsobí bezprávie,
ale je potrebné jeho pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo patrí. Uviedol,
že ak sa v danom čase podľa platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá
mohla byť predmetom osobného vlastníctva, vyžadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma
(§ 46 ods. 1, § 40 Občianskeho zákonníka). Držba nehnuteľnosti, ktorá sa opiera o ústnu zmluvu,
nemôže viesť k vydržaniu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, žiadal ho zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. došlo podľa jeho názoru
tým, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretože odvolací súd nedal odpoveď na podstatné a právne významné otázky
uvádzané v odvolaní, najmä však vôbec nevysvetlil, aké logické a právne dôvody ho viedli
k zmene jeho predchádzajúceho právneho názoru. Nevysvetlil, prečo dal prednosť citovanej
judikatúre pred ním označenou judikatúrou, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné.
Namietal, že odvolací súd nesprávne právne posúdil skutkový stav veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď nesprávne posúdil otázku dobromyseľnosti a vydržania vlastníckeho
práva. Uviedol, že za platnosti obyčajového práva a tiež účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. bolo
obvyklé, že si ľudia medzi sebou predávali, odčleňovali a zamieňali nehnuteľnosti na základe
zmlúv, ktoré boli uzatvorené ústne na základe vzájomnej dohody. Preto nesúhlasí s tvrdením
súdu, že na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemôže byť držiteľ v dobrej viere,
že je vlastníkom veci. Za zaujatý a nesprávny považuje právny názor v judikatúre, na ktorú
sa odvolávali žalovaní aj odvolací súd vo vzťahu k otázke vydržania vlastníckeho práva.
Žalovaní sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnili so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie považovali aj za dostatočne odôvodnené. K jednotlivým
dôvodom dovolania uviedli svoje stanovisko. Navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť a uložiť mu povinnosť zaplatiť im náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil,
ani v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom
by dovolací súd vyslovil záväzný právny názor v tejto veci – rozsudok odvolacieho súdu bol
zrušený z dôvodu procesného pochybenia), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania i zákonnú povinnosť
(§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú
tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p.
v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou
z uvedených vád, možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobca namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (§ 157
ods. 2 O.s.p.), čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa §237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať
pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť
konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod
odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv
a oprávnených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky
odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde
(napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia
svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, pretože
odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré vo svojom odvolaní uviedol,
dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces.“
Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní.“
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže
síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť
v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery
odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí
odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva
na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa stotožnil a rozsudok súdu prvého stupňa považoval
aj za vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Vysvetlil, z akého dôvodu považuje za správny názor
súdu prvého stupňa o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému
pozemku na základe ústnej zmluvy a dôkazov predložených v konaní. Stotožnil sa s názorom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti a tento
názor podporil aj odkazom na súdnu prax a príslušné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové
a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že ich odôvodnenie ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho
dovolania namieta predovšetkým tú skutočnosť, že odvolací súd nevysvetlil prečo svojím druhým
rozsudkom rozhodol v danej veci opačne, dovolací súd zdôrazňuje, že predchádzajúci rozsudok
odvolacieho súdu bol zrušený z dôvodu procesných chýb odvolacieho súdu, ktorý v poradí prvým
rozsudkom rozhodol vo veci bez náležitého zistenia skutkového stavu (nezadovážil si pre také rozhodnutie dostatočný podklad) a len prehodnotením dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa dospel k inému (opačnému) právnemu záveru než súd prvého stupňa. Takéto rozhodnutie
nebolo možné považovať za správne a preto nebol ani dôvod porovnávať súčasné dôvody
s predchádzajúcimi, ktoré viedli odvolací súd k danému právnemu názoru (teraz zhodnému
s názorom súdu prvého stupňa).
Z tvrdení dovolateľa vyplýva, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) vyplývajúcej zrejme
z toho, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd
poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241
ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.,
ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho
súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132
O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa;
skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý
za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci
o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,
že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy;
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať
(§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže
iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu (vychádzajúc z obsahu dovolania – por. ustanovenie § 41
ods. 2 O.s.p.) spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové
zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal aj skutočnosť, že napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť žalovaným (k rukám ich právneho zástupcu - § 149 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov
dovolacieho konania pozostávajúcej z jedného úkonu právnej pomoci – vyjadrenie k dovolaniu
žalobcu z 25. februára 2013, v sume 253,74 Eur (podľa § 1 ods. 3, § 10 ods. 1, 2, § 13
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), t.j. 220,74 Eur + 33,20 Eur x 2 – 50%,
režijného paušálu 7,81 Eur a 20% DPH. Celková odmena predstavuje sumu 314,05 Eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová