Najvyšší súd  

4 Cdo 406/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zast. F., s. r. o., so sídlom M., proti povinnému: Š., bytom H., o vymoženie 588,99 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. l Er/1997/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 28. júna 2012, č. k. 16 CoE/187/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného o d m i e t a.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania   z a m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe

exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4427/07 zo dňa 12. 07. 2007, ktorý

vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom S., a. s., so sídlom K., IČO: X. na

základe zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou

súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné podmienky“).

Uvedené obchodné podmienky v bode 17 stanovujú, že všetky spory medzi zmluvnými

stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s.

so sídlom K. alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu má žalujúca zmluvná

strana.

  2  

Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba- nepodnikateľ), predmetu

podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé,

že ide o spotrebiteľskú zmluvu, teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jeden strane a

dodávateľom na strane druhej v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ“).

Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne

vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti

formulárovej zmluvy o úvere. Zo spôsobu, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná

vyplýva, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov

zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom,

ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným

súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v

súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto

zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc

z uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa

nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia

uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej

formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť

miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa

proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským

súdom alebo všeobecným súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu

rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou

skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na

rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu)

domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, ako je to možné v

občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo

nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach

právneho štátu neprijateľným javom.

  3  

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa preto uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry

ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v

zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť

odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo

dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a

absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie. Na

základe uvedeného okresný súd v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

(ďalej aj „ EP“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

O trovách konania okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol

uznesením č. k. 16 CoE/187/2012-40 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne, pretože sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere, ktorú uzavreli oprávnený

ako veriteľ a povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru, je

spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na ust. § 52 OZ v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy.

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd

uviedol, že každé rozhodnutie (titul), ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť

preskúmaniu. Posudzuje najmä, či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným na jeho

vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný, resp. či oprávnený a povinný sú vecne

legitimovaní. Je pravdivé tvrdenie oprávneného v odvolaní, že súd pred udelením poverenia

na vykonanie exekúcie posudzuje podľa ust. § 44 ods. 2 EP súladnosť exekučného titulu so

zákonom. Súd však má povinnosť počas celého exekučného konania buď na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu skúmať, či sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia tohto nedostatku, ktorý je potrebné   4  

považovať za neodstrániteľnú prekážku v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v

štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenia nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti pre

rozpor exekučného titulu so zákonom, neznamená to, že by v ďalšom priebehu exekučného

konania nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom v nutnosť zastavenia

exekúcie pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“ pre ďalší

postup exekučného súdu, pretože ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku by potom

stratili akékoľvek opodstatnenie.

K ďalšej námietke odvolateľa, a to že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v

zmysle ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. V danom prípade návrh na

začatie konania nebol potrebný, nakoľko okresný súd konal ex offo bez návrhu tak, ako mu to

umožňuje zákon.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom okresného súdu ohľadom konštatovania

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah

jej znenia reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými

stranami a to v neprospech spotrebiteľa. K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade sa

zmluvné strany dohodli na alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov a

spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd prostredníctvom

žaloby, teda možnosť voľby účastníka dojednaná bola, odvolací súd uviedol, že rozhodcovská

doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

všeobecným súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde.

Spotrebiteľ sa musel podrobiť obchodným podmienkam, vrátane rozhodcovského konania. O

neprijateľnú doložku, ktorá vyžaduje aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom

konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské

konanie na návrh dodávateľa, tak spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu.

Je zrejmé, že reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi

zmluvnými stranami, v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom

ktorej je aj takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu, čo je v podmienkach právneho štátu nežiadúcim javom. Spôsob, akým bola   5  

rozhodcovská doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy

smernice Rady č. 93/1 l/EHS z 05.04.1993 vtom význame, že rozhodcovské konanie bolo

dojednané za určitých okolností ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je

neprijateľné.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že ak je rozhodcovská zmluva

neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským

súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je

materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na

zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu, ktorý trpí

neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:

,,a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.); b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. d7 O. s. p.); c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie (ust. §

241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §

241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,

ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul

už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

konštatovaniu oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu   6  

vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa odvolával na nekonkrétne

ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava

SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z

formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto

povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí a preto od

neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu.“

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných

obyvateľstvu (bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na

formulárových zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť.

Argument, že akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa

dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 OZ a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53

ods. 1 OZ sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že

podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1

OZ, na základe ktorej musí súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné

tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako

neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré

uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,

aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to však vedie k záveru, že rozhodcovské   7  

doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo

spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali s

judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice

Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.

Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v

porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou a

francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa týchto

výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných

jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých

jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa, z porovnania

všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká

rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje

spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd, b/

neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyžaduje od

spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, d/

nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného

bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej

zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí, ako

keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných

jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby

spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné

právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto rozhodcovské

konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa v ňom rozhoduje

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.

s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky :

  8  

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

  2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu

o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a č1. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na   smernicu   93/13/EHS,   zabráni   vymožiteľnosti   reálnej   pohľadávky   veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z

doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

  9  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods.3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v

ust. § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza do

úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by v

konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, íl účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že   10  

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm. a/,

d/, e/, f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne

okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení

dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho

posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd

zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p., keďže z ust. § 242 ods.

1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť aj na prípadnú

procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to, či účastník podávajúci

dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a

rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a

nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za

následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov   11  

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú

dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.

V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v

ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44

ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej

veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.

§ 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol   12  

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplné. Pokiaľ ide o

totožnosť účastníkov, nieje významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v

novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval

ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa

týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,   s. r. o., so

sídlom v B., proti povinnému Š., o vymoženie sumy 588,99 eur s príslušenstvom, na základe

rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4427/07 z 12. júla 2007, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. l Er/1997/2007, nepredchádzalo žiadne iné konanie na

exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a vydaním takéhoto

rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v

predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci

nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom

rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj

bez návrhu zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie

nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak

nebol   podaný   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný, ide o

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

  13  

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v predmetnej

veci postupoval aj podľa ust. § 45 ods. 2 ZRK. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd

môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust.  

§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZRK. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje

rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie

je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení

dovolania uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na

nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva, ako

účastníka konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti,

že súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú

zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú

podmienku podľa ust. § 53 ods. 4 OZ, účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil,

že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali

právo na výkon vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4029/07 z

25. júna 2007.

Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  14  

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného

(odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so

zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako

účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 4029/07 z 25. júna 2007 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie   15  

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZRK). Podľa názoru

dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie

exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané

ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t.j. vo

veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou)

súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,

ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel

právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré

tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie

značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku

škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že

vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z l0. októbra 2012).

  16  

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať a

spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo

zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka

bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako

predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej

doložky upravenej   v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi,

ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej

doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade konania

podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu prvého

stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

  17  

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na

uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na

ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo

viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria   18  

A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája

1997, H. c. F. z 19. februára 1998).

Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2  

O. s. p.) Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere

považoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

OZ, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v

takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho

vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého

exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a

zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné

pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust.   19  

§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného

oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného

rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek

dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a

právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre do volaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

O. s. p.).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesné prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).

  20  

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť z

ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237  

O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/

O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v

dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru ES.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor ES má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom ES, vyplýva z noriem primárneho úniového práva

(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora ES (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi

právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na

prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru ES na vydanie rozhodnutia o

predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je   21  

potrebné podať výklad   komunitárneho   práva,   ktorý je   rozhodujúci pre riešenie

konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a j ej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora ES. Z obsahu spisu vyplýva,

že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú

vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.

vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu

kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v

právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti do volací súd poukazuje aj na

svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu v

takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v

predmetnej exekučnej veci nieje daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

povinnému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však

povinnému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu

nepriznal.

  22  

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 21. marca 2013

  JUDr. Štefan Šatka, v. r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia:  

Mgr. Monika Poliačiková