Najvyšší súd
4 Cdo 406/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zast. F., s. r. o., so sídlom M., proti povinnému: Š., bytom H., o vymoženie 588,99 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. l Er/1997/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 28. júna 2012, č. k. 16 CoE/187/2012-40, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Rimavská Sobota napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4427/07 zo dňa 12. 07. 2007, ktorý
vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom S., a. s., so sídlom K., IČO: X. na
základe zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné podmienky“).
Uvedené obchodné podmienky v bode 17 stanovujú, že všetky spory medzi zmluvnými
stranami, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s.
so sídlom K. alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu má žalujúca zmluvná
strana.
2
Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba- nepodnikateľ), predmetu
podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu, teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jeden strane a
dodávateľom na strane druhej v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“).
Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne
vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Zo spôsobu, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná
vyplýva, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom,
ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným
súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v
súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto
zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc
z uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej
doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa
nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia
uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej
formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť
miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa
proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským
súdom alebo všeobecným súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na
rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu)
domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, ako je to možné v
občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo
nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach
právneho štátu neprijateľným javom.
3
Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa preto uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry
ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v
zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo
dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a
absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie. Na
základe uvedeného okresný súd v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
(ďalej aj „ EP“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
O trovách konania okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne
osobitným uznesením.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol
uznesením č. k. 16 CoE/187/2012-40 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne, pretože sa v celom rozsahu
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.
Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere, ktorú uzavreli oprávnený
ako veriteľ a povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru, je
spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na ust. § 52 OZ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy.
K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd
uviedol, že každé rozhodnutie (titul), ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť
preskúmaniu. Posudzuje najmä, či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným na jeho
vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný, resp. či oprávnený a povinný sú vecne
legitimovaní. Je pravdivé tvrdenie oprávneného v odvolaní, že súd pred udelením poverenia
na vykonanie exekúcie posudzuje podľa ust. § 44 ods. 2 EP súladnosť exekučného titulu so
zákonom. Súd však má povinnosť počas celého exekučného konania buď na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu skúmať, či sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia tohto nedostatku, ktorý je potrebné 4
považovať za neodstrániteľnú prekážku v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v
štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenia nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti pre
rozpor exekučného titulu so zákonom, neznamená to, že by v ďalšom priebehu exekučného
konania nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom v nutnosť zastavenia
exekúcie pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“ pre ďalší
postup exekučného súdu, pretože ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku by potom
stratili akékoľvek opodstatnenie.
K ďalšej námietke odvolateľa, a to že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v
zmysle ktorého exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. V danom prípade návrh na
začatie konania nebol potrebný, nakoľko okresný súd konal ex offo bez návrhu tak, ako mu to
umožňuje zákon.
Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom okresného súdu ohľadom konštatovania
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah
jej znenia reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými
stranami a to v neprospech spotrebiteľa. K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade sa
zmluvné strany dohodli na alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov a
spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd prostredníctvom
žaloby, teda možnosť voľby účastníka dojednaná bola, odvolací súd uviedol, že rozhodcovská
doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Spotrebiteľ sa musel podrobiť obchodným podmienkam, vrátane rozhodcovského konania. O
neprijateľnú doložku, ktorá vyžaduje aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, tak spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu.
Je zrejmé, že reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej je aj takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v podmienkach právneho štátu nežiadúcim javom. Spôsob, akým bola 5
rozhodcovská doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy
smernice Rady č. 93/1 l/EHS z 05.04.1993 vtom význame, že rozhodcovské konanie bolo
dojednané za určitých okolností ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je
neprijateľné.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že ak je rozhodcovská zmluva
neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským
súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je
materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na
zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu, ktorý trpí
neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že:
,,a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.); b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. d7 O. s. p.); c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie (ust. §
241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §
241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania,
ktorej zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul
už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
konštatovaniu oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu 6
vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci, sa odvolával na nekonkrétne
ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne
posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania
na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“).
Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z
formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto
povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohla len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť
vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí a preto od
neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo
požadovať, aby porozumel jej významu.“
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných
obyvateľstvu (bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na
formulárových zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa
dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 OZ a ani v smernici. Druhá veta ust. § 53
ods. 1 OZ sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú podmienku, len konštatuje, že
podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca je prvá veta ust. § 53 ods. 1
OZ, na základe ktorej musí súd jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné
tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako
neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré
uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno
vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,
aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to však vedie k záveru, že rozhodcovské 7
doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo
spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali s
judikatúrou Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.
Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice v
porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou a
francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa týchto
výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných
jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného
významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa, z porovnania
všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká
rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a/ neposkytuje
spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd, b/
neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c/ vyžaduje od
spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, d/
nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného
bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej
zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa ktorého sa javí, ako
keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, tak z ostatných
jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi
predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné
právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa ZRK. Takéto rozhodcovské
konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. ZRK sa v ňom rozhoduje
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.
s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložiť Súdnemu dvoru ES nasledovné prejudiciálne otázky :
8
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné
ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,
ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu
o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a č1. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z
doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
9
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods.3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v
ust. § 237 a § 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza do
úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by v
konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, íl účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že 10
došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou
je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237 písm. a/,
d/, e/, f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda neuviedol konkrétne
okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil tak ani v doplnení
dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala nesprávneho právneho
posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek tomu sa dovolací súd
zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p., keďže z ust. § 242 ods.
1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy prihliadnuť aj na prípadnú
procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to, či účastník podávajúci
dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.
Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p., v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a
rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za
následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov 11
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.
V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v
ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44
ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej
veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.
§ 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol 12
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplné. Pokiaľ ide o
totožnosť účastníkov, nieje významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v
novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval
ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa
týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o., so
sídlom v B., proti povinnému Š., o vymoženie sumy 588,99 eur s príslušenstvom, na základe
rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4427/07 z 12. júla 2007, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. l Er/1997/2007, nepredchádzalo žiadne iné konanie na
exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí a vydaním takéhoto
rozhodnutia nejde o prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v
predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci
nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom
rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj
bez návrhu zastaviť. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie
nezaťažila.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.
e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
13
V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie
konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Súd v predmetnej
veci postupoval aj podľa ust. § 45 ods. 2 ZRK. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd
môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust.
§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZRK. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú
správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje
rozhodnutia. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie
je preto opodstatnená.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť
konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení
dovolania uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na
nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva, ako
účastníka konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti,
že súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú
podmienku podľa ust. § 53 ods. 4 OZ, účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil,
že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali
právo na výkon vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 4029/07 z
25. júna 2007.
Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14
Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1
Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného
(odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so
zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako
účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom.
V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 4029/07 z 25. júna 2007 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského
rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie 15
zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZRK). Podľa názoru
dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie
exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané
ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t.j. vo
veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou)
súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,
ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej
veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel
právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré
tvoria samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že
vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z l0. októbra 2012).
16
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
ZRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka
bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako
predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej
doložky upravenej v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi,
ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej
doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade konania
podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu prvého
stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
17
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na
uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa
aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na
ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo
viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria 18
A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája
1997, H. c. F. z 19. februára 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2
O. s. p.) Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere
považoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4
OZ, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské konanie
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok, vydaný v
takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho
vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, z dôvodu ktorého
exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a
zároveň ju zastavil.
Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219
ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné
pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa ust. 19
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného
oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného
rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek
dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a
právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozhodnutia.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,
ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj
pre do volaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím
súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.).
Keďže dovolanie oprávneného nie je procesné prípustné, dovolací súd nebol
oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje
konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
20
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť z
ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je
prípustný.
Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej
exekučnej veci a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v
dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru ES.
Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor ES má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd
zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom
konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom ES, vyplýva z noriem primárneho úniového práva
(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry
Súdneho dvora ES (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi
právnymi normami.
Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na
prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru ES na vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak
dospel k záveru, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je 21
potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych
okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný
vnútroštátnym súdom.
V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a j ej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora ES. Z obsahu spisu vyplýva,
že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú
vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.
vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu
kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v
právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti do volací súd poukazuje aj na
svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.
Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu v
takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v
predmetnej exekučnej veci nieje daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému
povinnému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však
povinnému v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu
nepriznal.
22
Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom
hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. marca 2013
JUDr. Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková