4 Cdo 404/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: I., nar. X., trvalé bytom O., prechodne bytom J., o vymoženie 387,- eur s príslušenstvom, vedenej   na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. l Er

2998/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18.

07. 2012, č. k. 15 CoE 127/2012-34, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.  

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle

ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok)  

na návrh oprávneného. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B.   z 27. 07. 2010, sp. zn.

SR 06261/10 (ďalej len rozhodcovský rozsudok). Okresný súd Rimavská Sobota poverením z

20. 12. 2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 20. 03. 2012, č. k. l Er 2998/2010-11

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň uviedol, že o trovách exekúcie

rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil

ustanovením § 58 a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Uviedol, že rozhodcovský

rozsudok vydaný rozhodcom, na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je   2  

spôsobilým exekučným titulom, pretože bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej

doložky. V exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a právny vzťah

účastníkov zmluvy podlieha režimu spotrebiteľského práva. Dôsledkom ustanovenia  

o rozhodcovskej doložke, tak ako je naformulovaná vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi bola prakticky odopretá možnosť brániť svoje práva

pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ sa tak vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu.

Rozhodcovská doložka tak zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou podmienkou a ako taká je

neplatná. Ak teda rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť predmetný spor

vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok

nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 18. 07. 2012,

č. k. 15 CoE 127/2012-34 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia. Súhlasil s názorom exekučného

súdu, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a  

od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ďalej dodal, že postup

exekučného súdu, keď preskúmal exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie možno považovať za opodstatnený a súladný so zákonom, pretože

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159

ods. 3 O. s. p. Exekučný súd náležité zistil skutkový stav a mal dostatok dôkazov pre správne

rozhodnutie vo veci.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 09. 08. 2012.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.  

v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci sa

už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil   3  

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom dovolateľ odvolaciemu súdu

vytýkal predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne

ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava SR).

Závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer  

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a že nebola  

so spotrebiteľom individuálne dojednaná, oprávnený označil za nedostatočne zdôvodnené a

ničím nepreukázané domnienky súdu. Argument, že akákoľvek individuálne nedojednaná

zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa absurdný a nemá oporu ani v § 53

Občianskeho zákonníka a ani v Smernici 93/13/EHS. Súd musí jednoznačne preukázať, čo

konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán  

v neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa len tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si len  

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky vedie k záveru,

že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory

vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy. Súdom

zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali s judikatúrou

Súdneho dvora ES a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice 93/13/EHS

napriek transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.

Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou

a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ES. Podľa

týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých

jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou.

  4  

Súčasťou dovolania bol tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by

mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov  

v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej

neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený právnickou

osobou založenou na účel výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či je dôvodný návrh

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EU prejudiciálne otázky, ktorých znenie  

v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EU  

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitami relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe   5  

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy, a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu  

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre

riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci  

v Slovenskej republike.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p., preto návrh

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1  

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)   6  

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/  

O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal a

dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

  7  

Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že  

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom preskúmali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahu tejto námietky

sa javí, že nejde o námietku dovolateľa o nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia

(ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

  8  

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva  

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplné. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,   s. r. o., so

sídlom P., IČO: X., proti povinnej I., nar. X., trvalé bytom O., prechodne bytom J., o

vymoženie 387,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.

zn. l Er 2998/2010, na základe rozhodcovského rozsudku z 27. 07. 2010, sp. zn. SR 06261/10,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B.,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie   9  

končí a nezakladá prekážku veci rozsúdenej. Súd je povinný skúmať exekučný titul v

rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže

exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237

písm. e/ O. s. p., namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho  

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

V predmetnej veci exekučný súd začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), teda návrh  

na začatie exekučného konania bol podaný. Z obsahu námietky (§ 41 ods. 2 O. s. p.) vyplýva,

že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),  

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

O takúto vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť konať  

pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva  

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

  10  

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces nespočíva len vtom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces

však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti  

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v § 237  

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému, ako

účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní). Podľa názoru dovolacieho súdu, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací,

podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej

veci nemalo byť vydané ani poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

  11  

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci súdy  

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,

ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. oprávnenie

posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto

súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. 10.

2012).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,

nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je

exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 18. 09. 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.

  12  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.  

Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj  

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že v tomto štádiu konania

(vykonávacie) súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú  

v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to, oboznamovanie sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov  

na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29,

Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede     13  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle

ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver  

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a  

v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových aj

právnych záverov súdu prvého stupňa a doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie

potvrdil. Taktiež sa zaoberal námietkami oprávneného a vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je   14  

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovoláte ľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Posúdenie, či rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že oprávnený podaním doručeným na Okresný súd

Rimavská Sobota dňa 10. 08. 2012 navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací

súd postupovali správne ak sa týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už

nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní

oprávneného rozhodol uznesením z 18. 07. 2012. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že

oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie. Týmto návrhom sa

dovolací súd zaoberal a aj o ňom rozhodol.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok

prípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej v zmysle § 243b ods. 5,  

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.   15  

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal  

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. augusta 2013  

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková