Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 403/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa L., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti odporkyni M.,

bývajúcej vo V., o zaplatenie 4,98 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký

Krtíš pod sp. zn. 9 Ro 76/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 9. septembra 2013 sp. zn. 14 Co 319/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

  Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 15. mája 2013 č.k. 9 Ro 76/2013-11

zastavil konanie, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 4,98 Eur s príslušenstvom.

Zastavenie konania odôvodnil § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, lebo

navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za žalobný návrh a to ani po výzve súdu, hoci bol

o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučený.  

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol,  

aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221  

ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania

24. júla 2006 v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný

súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľovi späť.

Ústavný súd   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 02. júna 2008,   sp. zn.   II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“) konštatoval, že týmto postupom prvostupňového

súdu bolo porušené základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň

prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh

na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky tohto

podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere

nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie

navrhovateľa zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľ v odvolaní uviedol ďalej

to, že súdu prvého stupňa opätovne doručil podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom.

Navrhovateľ mal za to, že účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu  

jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok  

za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5  

ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992

Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca

kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti, a tiež

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať  

pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup

– podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok

bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.  

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa  

9. septembra 2013, sp. zn. 14 Co 319/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správne v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením (§ 219  

ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že návrhom   na začatie konania s dátumom

vyhotovenia v roku 2006 sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy

predstavujúcej dosiaľ nezaplatené   koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu

prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu 11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade  

so zákonom vyzval navrhovateľa, aby do 10 dní zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu  

vo výške 16,50 eur (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd

konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto výzva bola

navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ ju nerešpektoval. Súd prvého stupňa, preto konanie správne zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82   ods. 1 O. s. p., § 2  

ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor,  

že na splnenie príkazu vysloveného v náleze, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku

2006, bol navrhovateľ povinný preukázať, že návrh na začatie konania, je totožný s návrhom

doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal. Pokiaľ tvrdil, že v súčasnosti

nemôže predložiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, lebo  

ich už nemá k dispozícii, odvolací súd uviedol, že tento stav si spôsobil navrhovateľ sám

vlastným nesprávnym postupom. V ďalšom odvolací súd zdôraznil, že navrhovateľ ničím

hodnoverne nepreukázal svoje tvrdenie o totožnosti návrhu na začatie konania doručeného

súdu prvého stupňa 11. marca 2013 s návrhom   na začatie konania, ktorý ako sám udáva,

podal v roku 2006. Podľa názoru odvolacieho súdu preto postup prvostupňového súdu, ktorý

v dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných podaní považoval návrh doručený  

mu 11. marca 2013 za nový návrh, nebolo možné označiť za nezákonný. Súd prvého stupňa

správne vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za tento návrh na začatie

konania, súdny poplatok stanovil v správnej výške a poučil navrhovateľa aj o možnosti

zastavenia konania ako následku nezaplatenia súdneho poplatku. Lehota na vyrubenie

súdneho poplatku navrhovateľovi za návrh podaný na súd v roku 2013 doposiaľ neuplynula.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii konanie zastavil, bol jeho postup v súlade

so zákonom č. 71/1992 Zb.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol navrhovateľ. Dovolanie

odôvodnil § 237 písm. f/ O. s. p., nakoľko účastníkovi konania (navrhovateľovi) sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol  

už v odvolaní a za základ dovolania považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa

doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide  

len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD nosiči

v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu na začatie

konania. V súvislosti s tým navrhovateľ uviedol, že prvostupňový aj odvolací súd na jednej

strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v roku

2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom

prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto

navrhovateľa nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013  

je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd

prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad

zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého  

sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález –

potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný  

už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť.

Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup

súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Táto procesná vada

zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas

navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie  

ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239   ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,  

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/  

O.s.p. netvrdil, a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť  

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru navrhovateľa mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom

konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané  

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred

súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa

§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).  

So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade

dané procesné predpoklady.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,  

ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona  

č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka

ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie

návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo

reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve  

je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona  

č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo

dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí

spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol

zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť

poplatník vo výzve poučený.

V preskúmavanej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania,

ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania,

ktorý doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči

podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty

uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok  

za návrh na začatie konania.

V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p., podanie možno urobiť písomne, ústne

do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh  

vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené

elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr  

do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť

netreba.

V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ právne účinným spôsobom podal

v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne

účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy

navrhovateľa proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne

ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013

doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu

ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov

konania, ničím nedoložil, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním

doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený

príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného

doručenia. V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz

ústavného súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený

aj návrh navrhovateľa proti tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu)

a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľom tvrdeného podania z roku 2006 s podaním

z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako nesprávny

procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci vyvolalo

právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého

nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého

stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania

bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť

oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006,

dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel  

od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.  

V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu

ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,

ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľovi,

aby preukázal totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom

podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s tým poukazoval

na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006

a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov

na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým

vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením,  

či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným,

ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti

vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo

práve na navrhovateľovi, aby – najmä po „neprijatí“ jeho návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej podobe – uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil  

sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť,

konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku 2006.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková

povinnosť navrhovateľa vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013, a že – vzhľadom  

na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady  

pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani

postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo

dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení navrhovateľa spôsobom, ktorý by bol

významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 355/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.

  Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 28. januára 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová