Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 Cdo 401/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene ktorej koná doc. JUDr. B., PhD., advokát a konateľ,

proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn.

1 C 80/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 25. júna 2013, sp. zn. 13 Co 401/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Veľký Krtíš žalobu, ktorou  

sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V žalobe medziiným uviedla,  

že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Veľký Krtíš,

preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala,  

aby Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého

stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 8. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 83/2012,

rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. S. a JUDr. M. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. V druhom výroku vyslovil, že sudcovia toho istého súdu JUDr. E., JUDr. M., JUDr. D., Mgr. M., Mgr. E., vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci nie sú.  

Okresný súd Veľký Krtíš majúc za to, že obsahom žaloby v uvedenej časti je námietka

zaujatosti sudcov tohto súdu, uznesením z 30. októbra 2012, č.k. 1 C 80/2012-21, uložil

žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesenú námietku zaujatosti

podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí

prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Označené uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš napadla žalobkyňa odvolaním

argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie

veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo

o námietku zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie  

je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4  

ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 13 Co 401/2013,

odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe o námietku zaujatosti vznesenú proti

sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš, pričom poukázal i na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky citovanou i samotnou žalobkyňou, podľa ktorej tvrdenie účastníka

konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku

zaujatosti, a to z objektívneho hľadiska. K tvrdeniu žalobkyne, že konanie je vecne

oslobodené od súdnych poplatkov, dodal, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011 vecné oslobodenie občianskeho súdneho

konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje  

aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.  

Od povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa uvedenej položky možno účastníka oslobodiť

len postupom podľa § 138 O.s.p.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že vo veci rozhodoval vylúčený sudca  

a že bol súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Za nepodanie návrhu na začatie

konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle.  

Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Rozhodovanie

vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu

súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Podľa názoru

žalobkyne, ak nekonal zákonný sudca, treba súd považovať aj za nesprávne obsadený.

Nakoniec odvolaciemu súdu vyčítala aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné

oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie

námietky zaujatosti. Zároveň žalobkyňa navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia dôvodiac, že jej hrozí značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť

majetok a práva majetok pokojne užívať, a to nelegálnym znížením jej majetku pri vymáhaní

bezpredmetnej a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev  

(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,  

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,

potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.  

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.,  

t.j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej existenciu

vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojim postupom odňal možnosť konať pred

súdom, a napokon existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. že rozhodoval

vylúčený sudca a tiež, že súd bol nesprávne obsadený.

Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie

konania bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady  

je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia  

§ 41 ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac,

že jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci

v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo

prípustné.

V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti

s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní

o dvojstranných právnych vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným (t.j. v spornom konaní)  

sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd začať konanie iba v prípadoch,  

v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným

nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,

konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol

potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa  

§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie

námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou

konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon

priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu

vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti,  

sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť

odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.  

Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací

súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.

7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom,

ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry

najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil

na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo

namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto

prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd

prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom

konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru

odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka žalobkyne

v tomto smere nedôvodná.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157  

ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ako a z akých dôvodov

rozhodol súd prvého stupňa, čo v odvolaní namietala žalobkyňa, ďalej citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré

vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru  

sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe

išlo o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Veľký Krtíš; za správny

označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku

zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu

zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti.

Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa

parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať

pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá  

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok

požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa

rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď

ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť

o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku

z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi  

(čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu   z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého

sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte

bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,  

že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,

ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej

právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,  

aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keďže v dovolacom konaní procesne

úspešná žalovaná nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2014  

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová