UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, so sídlom v Bratislave, Bajkalská cesta 31, IČO: 00 168 017, 2/ Rental BA s. r. o., so sídlom v Bratislave, Vlčie hrdlo 20, IČO: 46 942 360, obaja zastúpení JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom v Bratislave, Bajkalská 31, proti žalovaným 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, 2/ SBK INVEST a. s., so sídlom v Bratislave, Nobelova 9, IČO: 35 764 066, zastúpenej advokátskou kanceláriou RASLEGAL s. r. o., so sídlom v Bratislave, Mostová 2, za ktorú koná JUDr. Slavomír Rabatin, IČO: 36 855 561, o určenie neexistencie záložného práva a o vzájomnej žalobe žalovanej 2/, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 123/2012, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. júna 2018 sp. zn. 8 Co 94/2018 v spojení opravným uznesením z 30. novembra 2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej 2/.
Náhradu trov dovolacieho konania žalobcom 1/ a 2/ proti žalovanej 1/ n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom zo 4. februára 2016 č. k. 18 C 123/2012-1278 určil, že nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu 1/ - stavba súp. č. XXX postavená na pozemkoch parcely registra,,C“ parc. č. XXXXX/X o výmere 189 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc.č.XXXXX/X o výmere 2 558 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/X o výmere 134 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, a stavba so súp. č. XXX postavená na pozemkoch parcely registra „C“ parc. č. XXXXX/X o výmere 243 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/X o výmere 419 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXXX/X o výmere 1 054 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXXX/X o výmere 69 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. A., obec - Bratislava - m. č. Ružinov, okres: Bratislava II, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 2/ a záložné právo tu nie je.
Určil, že nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve žalobcu 2/ - stavba súp. č. XXX postavená na pozemkoch parcely registra „C“ parc. č. XXXXX/XX o výmere 971 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/XX o výmere 58 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a parc. č. XXXXX/XX o výmere 72 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. A., obec - Bratislava - m. č. Ružinov, okres: Bratislava II, nie je zaťažená záložným právom v prospech žalovanej 2/ a záložné právo tu nie je. Vyslovil, že o náhrade trov konania žalobcov 1/ a 2/ rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Návrh proti žalovanej 1/ zamietol. Žalovanej 1/ náhradu trov konania nepriznal. Konanie o vzájomnom návrhu žalovanej 2/ zastavil. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené.
V odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní nebolo sporné, že došlo k uplynutiu premlčacej doby záložného práva, ktoré zabezpečovalo pohľadávku z úverovej zmluvy č. XX/XXXX z 2. apríla 1992, splatnú 31. decembra 1996, lebo žalobcovia sa jeho premlčania riadne dovolali a v zmysle § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka maximálna 10-ročná premlčacia doba uplynula 1. januára 2007. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej 2/, ktorá namietala, že v tomto konaní nie je možné vzniesť námietku premlčania, ako aj, že určením neexistencie záložného práva by súd rozhodol v rozpore s hmotným právom. Poukázal na relevantnú ustálenú judikatúru súdov, v zmysle ktorej sa záložca môže žalobou podanou proti záložnému veriteľovi domáhať určenia neexistencie záložného práva z dôvodu, že záložné právo je premlčané. Nestotožnil sa s názorom žalovanej 2/, podľa ktorého záložné právo vznesením námietky premlčania nezaniká, ale trvá vo forme naturálnej obligácie, a preto nemožno určiť jeho neexistenciu. Uviedol, že záložca môže námietku premlčania uplatniť pri akomkoľvek úkone, t. j. pri každej možnej zákonom poskytovanej obrane proti výkonu práva či nároku záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu, vrátane konania o určenie existencie alebo neexistencie záložného práva, pričom súd musí v takom prípade žalobnému návrhu záložcu vyhovieť a určiť, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Dodal, že ak by možnosť vznesenia námietky premlčania bola závislá výlučne od vôle záložného veriteľa, bolo by to v rozpore s princípom právnej istoty. Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú i námietku, v zmysle ktorej je vznesenie námietky premlčania žalobcami v danej veci v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobcovia žiadnym nedovoleným spôsobom nebránili žalovanej 2/ v realizácii záložného práva a záložca iba využil zo zákona prípustné prostriedky na ochranu svojich práv. Keďže na vznik tohto záložného práva sa zápis do katastra nevyžadoval a ani v súčasnosti nevyžaduje, táto skutočnosť nemohla žalovanú 2/ nijako ovplyvniť pri domáhaní sa výkonu záložného práva dovoleným spôsobom, keď mohla podať žalobu o výkon záložného práva, resp. návrh na určenie existencie záložného práva. Konštatoval, že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení neexistencie záložného práva k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko konaním žalovanej 2/ spočívajúcim v zapisovaní záložného práva do katastra nehnuteľností, a súčasne jej preukázateľná možnosť pristúpiť k výkonu záložného práva žalobou o plnenie, hrozí žalobcom ujma spočívajúca v možnosti postihnutia ich majetku, ktorú by nebolo možné dodatočne napraviť. Zároveň poukázal na pretrvávajúci stav právnej neistoty, lebo podstatou žaloby bolo poskytnúť ochranu práva predtým, než dôjde k porušeniu vlastníckeho práva žalobcov, keďže hrozí výkon premlčaného práva neprípustnou formou dobrovoľnej dražby a žaloba smeruje proti tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel, lebo žalovaná 2/ svojím konaním a správaním neustále vyvoláva stav právnej neistoty, jej kroky smerujú k výkonu premlčaného záložného práva, zrejme aj nedovoleným spôsobom a žalobcovia sa právom domáhali ochrany vlastníckeho práva zápornou určovacou žalobou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení zakladá aj vyhrážka neoprávneným zásahom do práva. Konanie o vzájomnom návrhu žalovanej 2/ zastavil z dôvodu neodstrániteľnej procesnej prekážky litispendencie v zmysle § 83 v spojení s § 103 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko z obsahu návrhu na začatie konania a z obsahu vzájomného návrhu vyplýva, že ich predmetom sú totožné nehnuteľnosti, pričom v oboch prípadoch ide o určovaciu žalobu vo vzťahu k totožnému záložnému právu, ktoré malo vzniknúť na základe tej istej právnej skutočnosti (záložnej zmluvy z 2. apríla 1992), oba vychádzajú z rovnakého skutkového základu a totožní sú i účastníci konania. Žalobu proti žalovanej 1/ súd zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore, lebopodľa hmotného práva nemá táto žalovaná vo vzťahu k žalobcom ako záložcom postavenie záložného veriteľa. O trovách konania súd vo vzťahu k žalovanej 1/ rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. O trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou 2/ vo veci samej vyslovil, že rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). O trovách konania v zastavenej časti rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na základe podaného odvolania žalovanej 2/ v poradí tretím rozsudkom z 12. júna 2018 sp. zn. 8 Co 94/2018 v spojení s opravným uznesením z 30. novembra 2018 rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti potvrdil. Vyslovil, že žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutej časti vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v otázke existencie naliehavého právneho záujmu. Uviedol, že existuje stav právnej neistoty, keď záložné právo je opakovane zapisované a vymazávané v katastri nehnuteľností, žalovaná 2/ sa doposiaľ záložného práva nevzdala, a v konaniach sa aktívne bráni. Žalobcom hrozí ujma spočívajúca v možnosti postihnutia ich majetku, jeho straty z dôvodu možnej realizácie premlčaného záložného práva. Stotožnil sa s posúdením vznesenej námietky premlčania žalobcami, lebo došlo k uplynutiu premlčacej doby záložného práva v zmysle § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Záložné právo zabezpečovalo pohľadávku z úverovej zmluvy č. 67/1992 z 2. apríla 1992, splatnú 31. decembra 1996 a desaťročná premlčacia doby uplynula 1. januára 2007. Žalobcovia sa premlčania záložného práva riadne dovolali a boli splnené všetky predpoklady na vyhovenie podanej žalobe. Doplnil, že ak záložný veriteľ neuplatnil právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženého zálohu do uplynutia stanovenej premlčacej doby, a ak sa záložca dovolá premlčania záložného práva, nie je možné zamietnuť jeho žalobu len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva, ale iba jeho oslabenia o tzv. nárok. Za daného stavu je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo iného speňaženia zálohu, teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženého zálohu, a preto záložné právo nemôže byť ani v budúcnosti spôsobilým právnym prostriedkom uspokojenia zabezpečenej pohľadávky. K námietke žalovanej 2/ ohľadom rozporu konania žalobcov s dobrými mravmi uviedol, že v tomto kontexte sú relevantné výlučne okolnosti alebo správanie na strane (záložného) dlžníka, ktoré spôsobili, že právo nebolo uplatnené včas. Takéto okolnosti na strane žalobcov neexistovali. Skonštatoval, že súd prvej inštancie rozhodnutie správne a dôkladne odôvodnil, a jeho odôvodnenie nevykazuje nedostatky majúce za následok jeho arbitrárnosť. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne v zmysle § 387 ods.1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.). O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p. Opravným uznesením z 30. novembra 2018 sp. zn. 8 Co 94/2018 odvolací súd opravil záhlavie predmetu odvolacieho konania, ktorým bolo odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 4.februára 2016 č. k. 18 C 123/2012-1278.
3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a zároveň, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.). Namietala nesprávne právne posúdenie ohľadom priznania nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Odvolací súd nesprávne priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu žalobcom, keď mal aplikovať na rozhodovanie o tomto nároku ust. § 255 C.s.p. (tzv. zásadu úspechu sporovej strany) a trovy dovolacieho konania priznať žalovanej 2/. Podľa názoru žalovanej 2/, právna otázka o možnosti separátneho rozhodovania o nároku na náhradu trov konania pre jednotlivé štádiasúdneho konania nebola dovolacím súdom riešená, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Poukázala na zásadu úspechu strany v spore s tým, že jednotlivé konania je potrebné posudzovať samostatne a v súlade s čl. 4 ods. 2 C.s.p., by súd mal postupovať ako tzv. racionálny zákonodarca a aj bez výslovného ustanovenia zákona zrušiť spolu s nezákonným rozhodnutím aj uznesenie súdu prvej inštancie s vyčíslenou výškou trov konania, pokiaľ medzičasom došlo k jeho vydaniu. Ďalej namietala posúdenie vznesenej námietky premlčania žalobcami v určovacom konaní. Poukázala na to, že v danej veci nejde o uplatnenie (výkon) práva, a preto ani o kvalifikované súdne konanie, ktoré by bolo spôsobilé k riadnemu a účinnému vzneseniu námietky. Podľa názoru žalovanej 2/, sa odvolací súd odklonil od rozhodnutia pod č. R 26/1975, s tým, že poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 565/2001. Zdôraznila, že z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu nevyplýva riešenie právnej otázky, či môže súd určiť neexistenciu záložného práva, hoci právo v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe aj po vznesení námietky premlčania existuje a nezaniká. Nastolenú právnu otázku považovala za zásadnú, od ktorej riešenia závisí aj posúdenie predmetnej veci, a preto uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. Trvala na tom, že vznesená námietka premlčania odporuje dobrým mravom. Nepretržitým spochybňovaním záložného práva žalobcovia docielili to, že objektívne k výkonu záložného práva nemohli pristúpiť. Záložné právo nebolo a ani nie je zapísané na liste vlastníctva. Súdy vychádzali z nesprávneho záveru, že na vznik záložného práva sa v danej veci nevyžadoval zápis záložného práva do katastra nehnuteľností a takýto zápis nie je potrebný ani na výkon záložného práva. Poukázala na ust. § 70 a § 78 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „Katastrálny zákon“), z ktorých vyplýva, že ak záložné právo, ktoré vzniklo pred 31. decembrom 1992, nie je zapísané v katastri nehnuteľností, platí právna domnienka, že takéto právo neexistuje. Spochybnila stanovisko odvolacieho súdu týkajúce sa realizácie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorý by mal byť v rozpore s dobrými mravmi (poctivým obchodným stykom). Uviedla, že takýto postup záložných veriteľov je bežný a štandardný, pričom poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3 Cdo 156/2009, sp. zn. 5 Cdo 36/2002, sp. zn. 4 Obo 162/2008, sp. zn. 4 Obo 89/2012 a sp. zn. 1 Obo 74/2010. Zároveň namietala hodnotenie súdov adresované žalovanej 2/ s poukazom na zachovanie práva na spravodlivé súdne konanie. Nesúhlasila s posúdením dôvodnosti žaloby. Poukázala na to, že v konaní o určenie (ne)existencie záložného práva nie je možné vzniesť námietku premlčania záložného práva. Podľa názoru žalovanej 2/, námietka premlčania mala byť považovaná za neprípustnú, v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom. Navrhla zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobu zamietnuť a určiť, že nehnuteľnosti špecifikované v rozhodnutí sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 2/. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania. Prípadne navrhla zrušiť rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s pokynmi posúdiť námietku premlčania ako neprípustnú, resp. neopodstatnenú a v rozpore s dobrými mravmi/poctivým obchodným stykom. Zároveň navrhla zrušiť aj prípadné uznesenia súdu s vyčíslenou výškou trov konania.
4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že s podaným dovolaním nesúhlasia a považovali ho za procesne neprípustné a nedôvodné. Uviedli, že žalovanou 2/ uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. nie sú v predmetnej veci dané. V tejto súvislosti poukázali na to, že otázka možnosti namietať premlčanie práva v určovacom spore je judikatúrou najvyššieho súdu ustálená a v tejto veci nedošlo k žiadnemu odklonu. Prípustnosť dovolania nie je daná ani v otázke, či po premlčaní záložného práva toto právo de facto existuje v podobe naturálnej obligácie, keďže uvedenú otázku už najvyšší súd riešil v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 129/2017. Poukázali na to, že žalovaná 2/ nevymedzila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Namietali, že žalovaná 2/ v podanom dovolaní skresľuje skutkový stav, ktorý nezodpovedá skutočnosti, pričom na podporu svojich dovolacích dôvodov označuje judikatúru najvyššieho súdu, ktorá s prejednávanou vecou nesúvisí a zamlčuje judikatúru, ktorá svedčí o opodstatnenosti uplatneného nároku. Ďalej uviedli, že žalovaná 2/ sa v dovolaní prevažne venuje otázkam nesúvisiacim s predmetom sporu, prípadne otázkam, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené. V tejto súvislosti poukázali na namietanú otázku určitosti vymedzenia zálohu v záložnej zmluve, od ktorej vyriešenia podľa ich názoru nezáviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež otázku náhrady trov konania, kde je dovolanie procesneneprípustné. Zároveň ani otázka možnosti žalovanej 2/ realizovať premlčané záložné právo na dobrovoľnej dražbe nebola v tomto spore otázkou zásadného právneho významu, na ktorej by odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Konštatovali, že v otázke rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, žalovaná 2/ riadne nevymedzila dôvod prípustnosti dovolania. Poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu z 19. decembra 2017 sp. zn. 1 Obdo 22/2017, v ktorom najvyšší súd ako dovolací súd riešil medzi tými istými stranami sporu len v opačnom postavení rovnaké otázky týkajúce sa určenia existencie záložného práva, premlčania záložného práva a jeho možnosti namietať premlčanie v určovacom spore vo vzťahu k pozemkom. Navrhli dovolanie žalovanej 2/ ako procesne neprípustné odmietnuť, prípadne ako nedôvodné zamietnuť. Uplatnili si náhradu trov dovolacieho konania.
5. Žalovaná 1/ sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadrila.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 C.s.p.) a či sú splnené podmienky podľa § 429 C.s.p., v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto bolo odmietnuté (§ 447 písm. c/ a f/ C.s.p.). K stručnému odôvodneniu v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá C.s.p. dovolací súd uvádza nasledovné:
7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/2011).
8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, sp. zn. 2 Cdo 132/2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, sp. zn. 4 Cdo 280/2013, sp. zn. 5 Cdo 275/2013, sp. zn. 6 Cdo 107/2012 a sp. zn. 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 6/2014, sp. zn. 3 Cdo 209/2015, sp. zn. 3 Cdo 308/2016, sp. zn. 5 Cdo 255/2014).
9. Podľa § 419 C.s.p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 C.s.p.
10. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/, C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
11. Podľa § 432 C.s.p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci jeomyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. Podľa § 440 C.s.p. dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní.
13. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. má určujúci význam vymedzenie „právnej“ otázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, avšak dovolací súd ju dosiaľ ešte neriešil. Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C.s.p), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ust. § 431 až § 435 C.s.p. (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, sp. zn. 3 Cdo 216/2017, sp. zn. 4 Cdo 64/2018, sp. zn. 6 Cdo 113/2017, sp. zn. 7 Cdo 95/2017 a sp. zn. 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
14. V preskúmavanej veci žalovaná 2/ uplatnila dovolacie dôvody v zmysle § 421 ods.1 písm. a/, b/ a c/ C.s.p. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. má osobitný význam vzájomný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1.2, čl. 3 Základných princípov C.s.p.). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 158/2017, sp. zn. 4 Cdo 95/2017, sp. zn. 5 Cdo 87/2017, sp. zn. 6 Cdo 21/2017 a sp. zn. 6 Cdo 129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2018, pod R 71/2018). V systéme všeobecného súdnictva najvyššími súdnymi autoritami sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Európsky súd pre ľudské práva a v prípade aplikácie uníjného práva aj Súdny dvor Európskej únie. Pre právnu otázku, ktorú má v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho s údu. I d e teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018, sp. zn. 3 Obdo 42/2018 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018, pod R 83/2018).
15. Vo vzťahu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu žalovaná 2/ namietala nesprávne rozhodnutie o trovách dovolacieho konania odvolacím súdom v súvislosti s posúdením zásady úspechu žalovanej 2/ v dovolacom konaní, ako aj namietala, že doposiaľ nebola riešená otázka posudzovania úspechu strany v spore v jednotlivých štádiách súdneho konania. Rozhodnutie o trovách konania v rozsudku má povahu uznesenia, i napriek tomu, že výrok o trovách konania je súčasťou rozsudku. Povahu uznesenia si naďalej zachováva, lebo súčasťou rozhodnutia vo veci samej sa stáva len z procesných dôvodov (napr. uznesenie najvyššieho súdu z 26. októbra 2016, sp. zn. 3 Cdo 221/2016). K tejto otázke zaujal právny názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017, z ktorého záveru vyplýva, že Civilný sporový poriadok vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania. Z tohto dôvodu dovolanie žalovanej 2/ týkajúce sa výroku o trovách konania, ako aj posudzovania úspechu v spore jednotlivo nie je procesne prípustné.
16. Vo vzťahu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu žalovaná 2/ vo veci samej namietala uplatnenie námietky premlčania v určovacom konaní. Poukázala na rozhodnutie publikované pod R 26/1975, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 29 Odo 565/2001). Pri určovacej žalobe žalobný petit znie na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba), alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Vydaný rozsudok na jej základe má len deklaratórny charakter. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva (zatiaľ) nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno (preventívne) odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o (ne)existencii predmetného práva. Ak spor vznikol z ohrozenia subjektívneho práva, uplatňuje sa právo na súdnu ochranu v zásade žalobou na určenie, či tu právo je alebo nie. Podanie takejto žaloby nespôsobuje, že premlčacia doba prestáva plynúť.
17. Z obsahu preskúmavanej veci vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa po zmene žaloby v priebehu sporu domáhali určenia neexistencii záložného práva na ich nehnuteľnostiach -stavbách. V spore vzniesli námietku premlčania výkonu záložného práva z dôvodu uplynutia premlčacej doby od splatnosti zabezpečenej pohľadávky dňom 1. januára 2007. Existencia inštitútu premlčania je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom, aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového obmedzenia po neprimerane dlhú dobu. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obrany dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo. Záložné právo je majetkovým právom a nepochybne podlieha premlčaniu. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať. Jej vznesenie je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. Výkon záložného práva je majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bolo nesporné, že záložné právo zabezpečovalo pohľadávku z úverovej zmluvy č. 67/1992 z 2. apríla 1992 splatnú 31. decembra 1996 a v súlade s § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka uplynula desaťročná premlčacia doba dňom 1. januára 2007. K uplatneniu zaplatenia úverovej pohľadávky záložným veriteľom došlo 13. júna 2002 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 28 Cb121/2002. Vo veci bol vydaný kontumačný rozsudok, žalobca 1/ nebol účastníkom konania a námietka premlčania vznesená nebola. Právoplatným rozhodnutím súdu bola priznaná pohľadávka, nie však záložné právo.
18. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia vznesenia námietky premlčania výkonu záložného práva, lebo záložné právo ako majetkové právo nepožíva status nepremlčateľnosti. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 31. júla 2009 sp. zn. 1 MCdo 8/2008, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2010 pod R31/2010, z ktorého záveru vyplýva, že vzniesť námietku premlčania možno aj v určovacom spore. Navyše je aj v súlade aj s právnym názorom ústavného súdu týkajúcim sa možnosti vzniesť námietku premlčania záložcom po uplynutí premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 250/2011-30), na ktoré právne závery správne poukázali súdy nižších inštancií. Žalovanou 2/ uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C.s.p. tak nezakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R26/1975, ani rozhodnutie najvyššieho súdu iného členského štátu sa netýkajú nastolenej právnej otázky, a preto ich závery boli irelevantné v danej veci.
19. Vo vzťahu k ďalším dôvodom dovolania týkajúcich sa posúdenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom, pri realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou dovolací súd uvádza, že právnu otázku zásadného významu žalovaná 2/ náležite nevymedzila. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. Pritom sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, či spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, nezodpovedajú kritériu danému týmto ustanovením (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 51/2017, sp. zn. 2 Cdo 71/2018, sp. zn. 3 Cdo 172/2018, sp. zn. 4 Cdo 95/2017, sp. zn. 5 Cdo 87/2017, sp. zn. 6 Cdo 128/2017, sp. zn. 7 Cdo 99/2018, sp. zn. 8 Cdo 169/2018). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže najvyšší súd rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli). Len poukázanie na skutkové okolnosti danej veci, iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, nezakladá dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., a preto aj z tohto dôvodu nie je dovolanie žalovanej 2/ procesne prípustné.
20. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ odmietol, lebo jednak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, a jednak z dôvodu náležitého nevymedzenia dovolacieho dôvodu (§ 447 písm. c/ a písm. f/ C.s.p.).
21. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 2/ dovolací súd rozhodol v zmysle § 438 ods.1 C.s.p. v spojení s § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 C.s.p.) priznal žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej 2/. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
22. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanou 1/, dovolací súd rozhodol v zmysle § 438 ods.1 C.s.p. v spojení s § 453 ods. 1 C.s.p. tak, že v záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán sporu v súlade so zásadou procesnej ekonómie (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 Základných princípov C.s.p.) náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.