UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ W. J., bývajúceho vo M. D. XXX, 2/ V. J., bývajúcej vo M. D. XXX, oboch zastúpených JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. Osloboditeľov 10, proti žalovanej Inžinierske stavby, a. s., so sídlom v Košiciach, Priemyselná 6, IČO: 31 651 402, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 41 C 127/2014, o dovolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. marca 2017 sp. zn. 9 Co 240/2016, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 31. marca 2017 sp. zn. 9 Co 240/2016, ako aj uznesenie Okresného súdu Košice I z 29. februára 2016 č.k. 41 C 127/2014-81 a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovanej náhrady škody, a to náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške každý po 50 000,- eur na tom skutkovom základe, že dňa 5. januára 2012 bol usmrtený ich syn J.. W. J. pri dopravnej nehode. Vodičom osobného motorového vozidla, ktoré usmrtilo nebohého bol E. B. (ďalej len „vodič"), ktorý neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky a prešiel do protismeru, pričom narazil do protiidúceho vozidla, ktoré riadil vodič S. K.. Na mieste došlo k usmrteniu vodiča a jeho spolujazdcov J.. W. J. a J.. Q. K.. Nakoľko vodič, ktorý dopravnú nehodu spôsobil, pri dopravnej nehode zahynul 5. januára 2012, vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice - okolie uznesením ČVS: ORP-7/OVK-KS-2012 z 5. marca 2012 zastavil trestné stíhanie. Menovaní, ktorí zahynuli, boli zamestnancami žalovanej a boli v tom čase na pracovnej ceste, preto bola dopravná nehoda klasifikovaná ako pracovný úraz. Žalobcovia s poukazom na § 1 ods. 4 a § 195 ods. 1 Zákonníka práce, § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Na výzvu súdu právny zástupca žalobcov podaním zo dňa 20. marca 2015 uviedol, že žalobcovia voči žalovanej uplatňujú nárok titulom ochrany osobnosti, a to náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
2. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie") uznesením z 29. februára 2016 č. k. 41 C 127/2014-81 konanie zastavil s poukazom na to, že žalobcom vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatokza žalobu podľa pol. 7b písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 2 x 1 500,- eur a žalobcovia napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia poplatku vyrubený súdny poplatok v stanovenej lehote nezaplatili a ani nepožiadali o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na § 10 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.") a uviedol, že z uznesenia o zastavení trestného stíhania vyplynulo, že konanie nebohého vodiča nemožno považovať za trestný čin. Trestné konanie bolo zastavené a súd v tomto prípade nemôže prejudikovať, či konanie bolo trestným činom, alebo nie, či ho niekto spáchal a či je za neho zodpovedný. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že konanie, v ktorom si žalobcovia uplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti, nie je oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb.
3. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach (ďalej „odvolací súd") uznesením z 31. marca 2017 sp. zn. 9 Co 240/2016 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Zhodne so súdom prvej inštancie uviedol, že v danom prípade žalobcovia nie sú od poplatku oslobodení v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. Odvolací súd konštatoval, že podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") vyplýva, že len súd v trestnom konaní môže vysloviť, že bol spáchaný trestný čin a takýmto rozhodnutím je súd viazaný. Súd si preto v rámci konania o náhradu škody nemôže ako prejudiciálne vyriešiť otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu. Navyše odvolací súd dodal, že podkladom pre záver súdu, či sa má na určité občianske súdne konanie alebo jeho účastníkov vzťahovať oslobodenie v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. je spravidla obsah návrhu na začatie konania. V danom prípade z obsahu samotnej žaloby vyplýva, že nárok žalobcovia neopierajú o tú skutočnosť, že by došlo k spáchaniu trestného činu. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.").
4. Proti uvedenému uzneseniu podali žalobcovia dovolanie, prípustnosť ktorého formálne vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p. a § 421 ods. 1 C.s.p. Namietali, že z obsahu ich žaloby je zrejmé, že škoda, t.j. nemajetková ujma, im bola spôsobená trestným činom. V žalobnom návrhu totiž citovali ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. a uviedli, že v ich prípade im bola spôsobená škoda trestným činom, ktorú spôsobil vodič, ktorý zahynul pri dopravnej nehode. Žalobcovia ďalej v dovolaní poukázali na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, z ktorého je zrejmé, že aj iným rozhodnutím je možné preukázať, že bol spáchaný trestný čin, než len odsudzujúcim rozsudkom, ktorý rozhodol o vine a treste. Uviedli, že ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p. oprávňovalo súdy nižších inštancií na to, aby posúdili či bol spáchaný trestný čin. Keďže vodič zomrel, tak vyšetrovateľovi neostalo nič iné, len uznesením trestné stíhanie zastaviť. Dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadali, aby dovolací súd „zmenil napadnuté rozhodnutie a sám vo veci rozhodol a to tak, že mení rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že zrušuje uznesenie súdu prvej inštancie".
5. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je prípustné a súčasne tiež dôvodné.
7. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. Najvyšší súd preto podmienky, za ktorých možno podať dovolanie posudzoval podľa právnej úpravy účinnej od uvedeného dňa, t. j. podľa Civilného sporového poriadku.
8. Podľa § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a podmienky prípustnostidovolania, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. V preskúmavanej veci žalobcovia odôvodňovali prípustnosť dovolania najmä podľa § 420 písm. f/ C.s.p.
10. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
12. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaujala už pred účinnosťou C.s.p. záver, podľa ktorého o znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho (civilného) konania ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001, 5 Cdo 434/2012, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 142/2013). V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 70/1993 (publikovanom ako judikát R 50/1997) najvyšší súd konštatoval, že zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod, je odňatím možností účastníkovi konať pred súdom.
13. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba obdobne za účinnosti C.s.p. dospieť k záveru, že o procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. ide tiež v prípade procesného postupu, pri ktorom súd prvej inštancie zastaví konanie a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdí, i keď pre zastavenie konania neboli dané zákonné predpoklady. Dovolací súd preto skúmal, či procesný postup súdov v predmetnom konaní nevykazuje znaky žalobcami namietanej procesnej vady zmätočnosti.
14. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. bol od poplatku oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví.
15. S posúdením, či je v tom - ktorom konaní podaná žaloba subjektom, ktorý je podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodený od súdneho poplatku, je spojené predbežné vyriešenie otázky, či škoda alebo nemajetková ujma, náhrady ktorej sa navrhovateľ (žalobca) domáha, bola spôsobená trestným činom. Z právnej úpravy občianskeho súdneho konania účinnej v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v zásade platilo, že prejudiciálne otázky bol občianskoprávny súd oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či vec (ne)patrila do jeho právomoci a príslušnosti. Zároveň ale právna úprava stanovovala výnimky, kedy uvedená zásada neplatí. V zmysle § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p. bol súd viazaný (medziiným) rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.Podľa § 135 ods. 2 O.s.p. platilo, že inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.
16. Pokiaľ nešlo o otázku, v prípade ktorej sa na občianskoprávny súd vzťahovala viazanosť rozhodnutím príslušného orgánu (§ 135 ods. 1 O.s.p.), prípadne o otázku už vyriešenú rozhodnutím príslušného orgánu, z ktorého bol súd povinný vychádzať (§ 135 ods. 2 veta druhá O.s.p.), bol občianskoprávny (civilný) súd v zmysle § 135 ods. 2 veta prvá O.s.p. oprávnený zaoberať sa aj otázkami nepatriaci inak do jeho právomoci, a to za účelom vytvorenia si vlastného prejudiciálneho záveru významného z hľadiska ním vedeného konania patriaceho do jeho právomoci; záver, ktorý potom o týchto otázkach prijal, nevyjadroval formou meritórneho rozhodnutia.
17. V danom prípade súdy nižších inštancií vychádzali zo zistenia, že trestné stíhanie bolo zastavené (teda bez vyriešenia otázky, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nadväzujúceho na vyššie uvedený výklad bol občianskoprávny súd oprávnený zaoberať sa touto otázkou pre účely ním vedeného konania a (bez meritórneho rozhodnutia o nej) si vytvoriť vlastný prejudiciálny záver významný z hľadiska oslobodenia žalobcov od súdneho poplatku. V ďalšom konaní budú súdy nižších inštancií povinné postupovať v tomto smere, pričom svoj prejudiciálny záver o možnosti oslobodenia žalobcov od súdneho poplatku budú odvodzovať predovšetkým z odôvodnenia uznesenia o zastavení trestného stíhania.
18. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že nesprávny procesný postup súdov viedol k zastaveniu konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) v takej procesnej situácii, v ktorej predpoklady pre zastavenie konania v čase rozhodovania prvoinštančného súdu neboli dané a túto procesnú vadu neodstránil ani odvolací súd. Tento nesprávny procesný postup súdov znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.).
19. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v § 420 písm. f/ C.s.p. zakladá prípustnosť dovolania žalobcov; zároveň je však dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť (§ 449 ods. 1 C.s.p.). So zreteľom na (procesný) dôvod zrušenia napadnutého uznesenia sa dovolací súd nezaoberal opodstatnenosťou ďalších námietok dovolateľov.
20. Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C.s.p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.).
22. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.