Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 397/2015

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne C., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanému Ľ.,

bývajúcemu v P., za účasti S. (S.) so sídlom v K., IČO: X. ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, o zaplatenie 1 310,44 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rožňava pod sp. zn. 4 C 340/2013, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 29. apríla 2015 sp. zn. 2 Co 265/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

V konaní, ktoré je na Okresnom súde Rožňava vedené pod sp. zn. 4 C 340/2013,  

sa žalobkyňa domáha plnenia zo zmenky. Žalobu podala podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len „nariadenie“).

S. so sídlom v K., IČO: X. (ďalej len „S.“) oznámil súdu prvého stupňa písomne, že

vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Okresný súd Rožňava

doručil oznámenie o vstupe do konania účastníkom konania s tým, aby sa k vstupu vyjadrili,

prípadne vzniesli námietky.

Žalovaný sa k tomuto procesnému úkonu S. nevyjadril.  

Žalobkyňa vo vyjadrení k predmetnému úkonu S. uviedla, že v danom prípade ide

o európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, na ktoré sa vzťahuje nariadenie. Procesný postup súdu a strán konaní je upravený odlišne od vnútroštátnej úpravy obsiahnutej

v Občianskom súdnom poriadku. Podľa názoru žalobkyne je v takejto veci vedľajšie

účastníctvo neprípustné. Uvedené nariadenie inštitút vedľajšieho účastníctva nepozná

a aplikáciu procesných pravidiel vnútroštátnych procesných noriem pripúšťa len celkom

výnimočne – iba vtedy, ak explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným

procesným právom uplatniteľným v členskom štáte.  

Okresný súd Rožňava uznesením z 9. januára 2014 č.k. 4 C 340/2013-46 pripustil

vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. V odôvodnení uviedol,

že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravené nariadením, pričom to,

čo nie je upravené v nariadení, je upravené v procesnom práve členského štátu, v ktorom sa

konanie vedie. Text nariadenia nevylučuje účasť vedľajšieho účastníka a nariadenie ani nemá

ustanovenie upravujúce účasť vedľajšieho účastníka v takomto konaní. Preto pri rozhodovaní

o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka treba aplikovať § 93 ods. 1 až 4 O.s.p. Na tomto

podklade dospel súd prvého stupňa k záveru, že v danom prípade boli splnené všetky

podmienky na to, aby S. mohol v konaní vystupovať ako vedľajší účastník na strane

žalovaného. Poznamenal, že vedľajší účastník sa stáva účastníkom konania v okamihu, keď

dôjde súdu oznámenie, že vstupuje do konania a na stranu ktorého účastníka. Ako vedľajší

účastník môže vystupovať aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv,

okrem iných aj spotrebiteľa. S. má postavenie takej právnickej osoby. Prípustnosťou

vedľajšieho účastníctva sa súd zaoberá iba vtedy, keď niektorý účastník namieta

neprípustnosť takéhoto vstupu. Námietky žalobkyne o neprípustnosti vstupu S. ako

vedľajšieho účastníka považoval súd prvého stupňa za neopodstatnené a nemajúce podklad

v ustanoveniach nariadenia. Navyše, nemožno prehliadnuť, že žalobkyňa sa v konaní domáha

plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej

zmluve o úvere a predmetom činnosti S. je práve ochrana spotrebiteľa.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. apríla 2015  

sp. zn. 2 Co 265/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že otázku prípustnosti vstupu vedľajšieho

účastníka do európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné riešiť podľa

ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy (t.j. Občianskeho súdneho poriadku), lebo nariadenie

nemá v tomto smere osobitnú úpravu. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa sa domáha

plnenia zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka k spotrebiteľskej zmluve o úvere a procesný úkon vyjadrujúci vôľu vstúpiť do tohto konania prejavilo

občianske združenie zamerané na ochranu spotrebiteľa, došlo k vstupu S. do konania v súlade

s § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne. K odvolacím námietkam

odvolací súd uviedol, že európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu predstavuje

osobitný druh sporového konania, ktoré sa vyznačuje predovšetkým tým, že prebieha písomne

a za použitia vzorových tlačív. V zmysle čl. 5 ods. 1 nariadenia môže súd nariadiť aj ústne

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán.

Nejde teda o typické skrátené konanie, v ktorom by bola vylúčená účasť vedľajšieho

účastníka.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie tvrdiac,  

že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a to procesným

postupom súdov, ktoré nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď  

sa to prieči nariadeniu a spotrebiteľ k takémuto prístupu nedal súhlas. Zároveň uviedol,  

že predmetom konania nie je konanie, v ktorom by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ

a preto nemožno pripustiť vstup vedľajšieho účastníka – právnickej osoby, ktorá bola

založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa. Povolením vstupu tohto subjektu  

do prebiehajúceho európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa zabráni tomu,

aby sa mohli naplniť ciele sledované nariadením – zjednodušenie, zrýchlenie a zlacnenie

takéhoto konania. Európske konanie s nízkou hodnotou sporu nadobudne atribúty sporového

konania až po podaní odvolania voči rozsudku vydaného súdom a až po takomto procesnom

úkone môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva. Z uvedených dôvodov

dovolateľ žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný a S. sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)

skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

  Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne uvedeným v zákone [por. § 238 O.s.p.

(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho

súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných procesných vád  

(por. § 237 O.s.p.).

  Dovolaním možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,

nie však v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon (por. § 236  

ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. napr. rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,  

5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Zo samej podstaty dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti už právoplatnému rozhodnutiu súdu

vyplýva, že pri posudzovaní jeho prípustnosti nemá extenzívny výklad ustanovení § 236  

až § 239 O.s.p. žiadne opodstatnenie (k tomu por. aj PL. ÚS 9/04).

  V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p.  

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie  

nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm. c/. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

  Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky

rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 239

ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

  Dovolanie žalobkyne by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia  

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné  

(por. napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim  

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

  Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

  S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

prvostupňového a odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalobkyni

bola odňatá možnosť pred súdom konať.

  Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – por. napr. právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.),

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť

predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený  

do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

  Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania

uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší

súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide

o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť

len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (por. rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia

a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania

a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred súdom

nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“  

(por. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť

iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony

súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci

samej (meritórny produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný

názor súdu na prejednávanú vec.

  Žalobkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje z toho, že súdy

nepostupovali podľa nariadenia, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku

a pripustili vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka, i keď sa to prieči nariadeniu a že

povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou

sporu nepovedie k očakávanému zjednodušeniu, zrýchleniu a zlacneniu takéhoto konania.   Dovolacia námietka žalobkyne, že súdy vstup S. do konania ako vedľajšieho účastníka

na strane žalovanej neposudzovali správne, lebo pri skúmaní podmienok vstupu S. nesprávne

aplikovali ustanovenie § 93 ods. 1 a 2 O.s.p. v situácii, v ktorej tieto podmienky mali skúmať

podľa ustanovení nariadenia (ktoré navyše nesprávne interpretovali), sa z rozhodujúceho –

obsahového – hľadiska týka správnosti právneho posúdenia, na ktorom sú založené

rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu pripúšťajúce vstup S. do konania.

  Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré tu žalobkyňa súdom vytýka, ale nezakladá

procesnú prípustnosť dovolania (por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v ustanovení § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol v § 239 O.s.p.

uvedený ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

  Žalobkyňa tiež namieta, že povolením vstupu S. do prebiehajúceho európskeho konania

vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa toto konanie skomplikuje a spomalí a zároveň narastú

s ním spojené trovy.

  K tejto námietke dovolací súd uvádza, že každý vedľajší účastník, ktorý vstúpil  

do konania (t. j. aj vedľajší účastník uvedený v § 93 ods. 2 O.s.p.) má z procesného hľadiska

rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania; koná však iba sám za seba. Vedľajší

účastník vstupuje do konania, aby podporil jedného zo sporiacich sa subjektov. Účelom  

jeho vstupu je teda napomôcť procesnej strane, ktorú v konaní podporuje, aby v spore

dosiahla úspech. To, logicky znamená, že účelom jeho vstupu do sporového konania zároveň

je, aby opačná procesná strana nedosiahla úspech.

  I keď účasť vedľajšie účastníka v sporovom konaní môže z procesného hľadiska

komplikovať a sťažovať uplatňovanie alebo bránenie práv v konaní toho účastníka, na strane

ktorého vedľajší účastník nevystupuje (minimálne v tom, že vedľajším účastníkom

nepodporovaný účastník musí po vstupe vedľajšieho účastníka konať proti dvom procesným

subjektom sledujúcim v podstate zhodné procesné ciele), neznamená to, že by vedľajším

účastníkom nepodporovaný účastník strácal niektoré zo svojich procesných oprávnení alebo

že by mu vstupom vedľajšieho účastníka bola znemožnená realizácia jeho procesných práv.

  Ani táto dovolacia námietka žalobkyne preto neobstojí.

  Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že postupom súdov

v preskúmavanej veci nebola žalobkyni odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. procesne

prípustné, nepotvrdila sa existencia vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom

konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady vedúce k zmätočnosti, dovolací súd odmietol

dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez

toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

  V dovolacom konaní nemala žalobkyňa úspech a vznikla jej povinnosť nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142  

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal procesne úspešnej strane náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania  

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2015  

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová