4 Cdo 396/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpeného F., s. r. o., so sídlom G., IČO: X., proti povinnej: M., nar. X., bytom L., o vymoženie pohľadávky v sume 377,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2132/2010, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 154/2012-32 z 28. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 1 Er 2132/2010-11 z 15. februára 2012

rozhodol o zastavení exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné

konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou S., a. s. Rozhodcovský súd svoju právomoc na

vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv. rozhodcovskej doložky, upravenej v

bode 18 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné

podmienky“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným

a povinným. Exekučný súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle

ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, skúmajúc predovšetkým postavenie zmluvných strán

pri uzatváraní zmluvy. Konštatoval, že z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známe, že

oprávnený v podobných prípadoch vystupuje opätovne, a tak je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (ust. § 52 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). Z obsahu zmluvy zároveň nevyplýva, že by povinná ako dlžníčka vstupovala do

zmluvného vzťahu s oprávneným v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti, a preto ju treba považovať za spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4

Občianskeho zákonníka. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť úver

poskytnutý na výkon povolania, keďže túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou resp.

podnikateľskou činnosťou. Tiež je právne bezvýznamné, že na zabezpečenie úveru bola

vystavená zmenka, pretože len v dôsledku tejto okolnosti nestratil hlavný právny vzťah svoj

charakter spotrebiteľskej zmluvy.  

Ohľadom vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky dospel okresný súd k záveru, že

nejde o výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie všetkých sporov medzi

zmluvnými stranami zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, ale ide o doložku alternatívnu,

ktorá v zásade pripúšťa podanie návrhu aj na všeobecný súd. Napriek tomu ju nemožno

považovať za vyváženú, pretože vylučuje spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie

sporu všeobecným súdom v prípade, keď dodávateľ už podal návrh na rozhodcovský súd. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky alebo z faktického

konania dodávateľa. Okresný súd zohľadnil i to, že rozhodcovská doložka bola súčasťou

formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je

adhézna, spotrebiteľ ju mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť. Takáto rozhodcovská

doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, pretože nebola spotrebiteľom

osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch sa neodvolateľne podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom

v čase uzavretia zmluvy je takáto zmluvná podmienka neplatná. Pokiaľ na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané

treba považovať za rozporné s dobrými mravmi. Preto boli splnené podmienky pre zastavenie

exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45

ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Aplikáciu § 45 ZoRK okresný súd odôvodnil tým,

že predmetné ustanovenie zakladá zákonné prelomenie materiálnej právoplatnosti

rozhodcovských rozsudkov, avšak len z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Zásadne každý rozhodcovský rozsudok môže byť podrobený takémuto prieskumu. Pokiaľ súd zistí

nedostatky podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK, je povinný exekúciu zastaviť bez

ohľadu na to, že sporná otázka bola v rozhodcovskom konaní prípadne vyriešená inak.  

O trovách exekúcie okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne

osobitným uznesením.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)

rozhodol uznesením č. k. 13 CoE 154/2012-32 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením

veci súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o posúdenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, ako

vzťahu spotrebiteľského. Poukázal na to, že podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je

spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na účely

spotrebiteľského úveru je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský

úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (ust. § 3 ods. 2

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom pred 11. júnom 2010).

Občiansky zákonník teda definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie, ako je definovaný

v ust. § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku lex specialis. Povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba- nepodnikateľ,

preto táto zmluva spĺňa kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Odkaz na Obchodný zákonník ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých

prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích

predpisoch, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude musieť byť aplikovaný Občiansky

zákonník.  

K námietke odvolateľa, že exekučný súd preskúmavaním exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací súd poukázal

na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej sa exekučný súd už v štádiu posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre vydanie poverenia súdnemu exekútorovi zaoberá o. i. tým, či

rozhodnutie, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré má predstavovať exekučný titul,

bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či ide o rozhodnutie vykonateľné tak

po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul v každom štádiu exekučného konania, na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu

a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, môže exekúciu zastaviť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. I.  

ÚS 456/2011 z   23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „okresný súd je

nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania a   nielen v súvislosti s   vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť.“ Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vychádzal tiež

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.  

3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č.  

R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená.“ Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd za irelevantné tiež

výhrady odvolateľa, že povinná, ako účastníčka rozhodcovského konania, nenamietala neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a ani nevyužila možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Exekučný súd neposudzoval

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,

ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Uvedený právny názor zodpovedá tiež záverom

obsiahnutým v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“),

konkrétne v rozhodnutí zo 16. novembra 2010 vo veci P. C-76/10, kde Súdny dvor EÚ

konštatoval, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorú uzavrel poskytovateľ

úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka

zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice Rady 93/13/EHS z 05.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“)

a v prípade kladnej odpovede, je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie

je viazaný touto podmienkou. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže

pristúpiť k zastaveniu exekučného konania, realizovaného na podklade rozhodcovského

rozhodnutia, len na návrh účastníka. Dôvodná nie je ani námietka veci právoplatne rozsúdenej (res iudicata) v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie pre

súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia.

Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku oprávneného, že exekučný súd

aplikáciou smernice Rady 93/13/EHS z   05. apríla 1993 o   nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá

v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Odvolací súd poukázal na to, že táto smernica

bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval

Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku (článok 6 smernice) je

smernica záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne

vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový

stav tým, že nevykonal náležité dokazovanie, keďže v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného

titulu. Pre záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa

s písomným vyhotovením zmluvy, kde už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu

formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text, ako aj text

pripojených obchodných podmienok, vzhľadom na veľkosť písma, je nečitateľný

a neprehľadný.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doložku

(obsiahnutú v článku 18 obchodných podmienok) z hľadiska toho, či ako zmluvná podmienka

v spotrebiteľskej zmluve nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že

predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred

pripravený, pričom spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek

spôsobom meniť, mohol len zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť. Poukázal na to, že ak

je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká

nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť či už v dôsledku svojej nevedomosti

alebo nečinnosti. Preto je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd

o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal). Keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.  

Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, je jeho záver správny

a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, a to aj napriek tomu, že súd aplikoval

nesprávne ustanovenie zákona, keď správne mal exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, t. j.

podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Ďalšími námietkami odvolateľa, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov

z omeškania sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom k tomu, že okresný súd danými

skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil a   tiež preto, že vo vzťahu

k posudzovanému dôvodu zastavenia exekúcie nie sú právne relevantné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že: „a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);

b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení

s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.);

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2

písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie (ust.  

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);

  f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej

zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom   odvolaciemu súdu vytýkal

predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne

ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne

posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania

na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava

SR“).

Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že

rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva

z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto

povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej

zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť

vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto

od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“

Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne

zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy

medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu  

(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových

zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že

akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa

absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta

ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú

podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca

je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd

posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho

vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to

však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v   spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené

a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len

všeobecné súdy.

Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou

a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa, z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice

vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo

jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať

žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo

spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa

ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,

tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa

vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená

právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné

hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Takéto

rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZoRK sa

v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.  

Oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/  

O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p.   a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovné prejudiciálne otázky :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská

doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-

venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z   05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu

o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá

žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-

štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.  

Povinná sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),  

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ust. § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.  

Dovolateľ   v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237  

písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda

neuviedol konkrétne okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil

tak ani v doplnení dovolania, v   ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala

nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek

tomu sa dovolací súd zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p.,

keďže   z ust. §   242   ods. 1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy

prihliadnuť aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to,

či účastník podávajúci dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a

rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a

nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem

iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má  

za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch

stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.

V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44

ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej

veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.

§ 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v

novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval

ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa

týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.   s. r. o., so

sídlom v B., proti povinnej M., nar. X., bytom L., o vymoženie sumy 377,- eur s

príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na

Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2132/2010, nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, ktoré by zakladalo prekážku veci rozsúdenej

v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o

procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny

exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a

ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s   konečnou

platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať

exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia,

že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,

môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada

konanie súdov nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa   je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237  

písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.  

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.  

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Následne súd exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45

ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK je

exekučný súd povinný zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ ZoRK. Aj podľa ust. § 58

ods. 1 Exekučného poriadku platí, že súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania

uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu

aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na

súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti, že súdy oboch stupňov

nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa ust. § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil, že

postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali právo

na výkon vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03317/10 zo 06.

mája 2010.

Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom súde a   v   prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného

(odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.).

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so

zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237  

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd ako súd exekučný na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2

ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu tak

exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie pre

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej

v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo

zákona, a   to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, ako aj z ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK,  

t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

konania, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( viď napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.  

6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo

zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka

bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako

predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej

doložky upravenej v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi,

ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej

doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené   inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na

ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo

viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria

A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája

1997, H. c. F. z 19. februára 1998).

Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2  

O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské

konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok,

vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie

exekúcie.

Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.

§ 219 ods. 1 O. s. p.), pretože dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti

exekučného titulu a tiež v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď   v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k zastaveniu predmetnej

exekúcie. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.  

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia.  

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

O. s. p. ).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok   nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237  

O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/

O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom

v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru

EÚ.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva

(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi

právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na

prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak

dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je

potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych

okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný

vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,

že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú

vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.

vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu

kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na

svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej

povinnej (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však

povinnej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd jej ich náhradu nepriznal. Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov   3 : 0 (ust.   § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

JUDr Štefan Šatka, v. r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková