4 Cdo 396/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom P., IČO: X., zastúpeného F., s. r. o., so sídlom G., IČO: X., proti povinnej: M., nar. X., bytom L., o vymoženie pohľadávky v sume 377,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2132/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 154/2012-32 z 28. júna 2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. 1 Er 2132/2010-11 z 15. februára 2012
rozhodol o zastavení exekúcie.
Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné
konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou S., a. s. Rozhodcovský súd svoju právomoc na
vydanie predmetného exekučného titulu vyvodil z tzv. rozhodcovskej doložky, upravenej v
bode 18 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné
podmienky“), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným
a povinným. Exekučný súd predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, skúmajúc predovšetkým postavenie zmluvných strán
pri uzatváraní zmluvy. Konštatoval, že z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známe, že
oprávnený v podobných prípadoch vystupuje opätovne, a tak je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti (ust. § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Z obsahu zmluvy zároveň nevyplýva, že by povinná ako dlžníčka vstupovala do
zmluvného vzťahu s oprávneným v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, a preto ju treba považovať za spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť úver
poskytnutý na výkon povolania, keďže túto aktivitu nemožno stotožniť s obchodnou resp.
podnikateľskou činnosťou. Tiež je právne bezvýznamné, že na zabezpečenie úveru bola
vystavená zmenka, pretože len v dôsledku tejto okolnosti nestratil hlavný právny vzťah svoj
charakter spotrebiteľskej zmluvy.
Ohľadom vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky dospel okresný súd k záveru, že
nejde o výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie všetkých sporov medzi
zmluvnými stranami zverovala výlučne rozhodcovskému súdu, ale ide o doložku alternatívnu,
ktorá v zásade pripúšťa podanie návrhu aj na všeobecný súd. Napriek tomu ju nemožno
považovať za vyváženú, pretože vylučuje spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom v prípade, keď dodávateľ už podal návrh na rozhodcovský súd. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu vyplýva z výlučnej rozhodcovskej doložky alebo z faktického
konania dodávateľa. Okresný súd zohľadnil i to, že rozhodcovská doložka bola súčasťou
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je
adhézna, spotrebiteľ ju mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť. Takáto rozhodcovská
doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, pretože nebola spotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch sa neodvolateľne podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy je takáto zmluvná podmienka neplatná. Pokiaľ na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané
treba považovať za rozporné s dobrými mravmi. Preto boli splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 45
ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Aplikáciu § 45 ZoRK okresný súd odôvodnil tým,
že predmetné ustanovenie zakladá zákonné prelomenie materiálnej právoplatnosti
rozhodcovských rozsudkov, avšak len z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Zásadne každý rozhodcovský rozsudok môže byť podrobený takémuto prieskumu. Pokiaľ súd zistí
nedostatky podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK, je povinný exekúciu zastaviť bez
ohľadu na to, že sporná otázka bola v rozhodcovskom konaní prípadne vyriešená inak.
O trovách exekúcie okresný súd nerozhodol s odôvodnením, že o nich rozhodne
osobitným uznesením.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)
rozhodol uznesením č. k. 13 CoE 154/2012-32 z 28. júna 2012 tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „O. s. p.“) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o posúdenie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, ako
vzťahu spotrebiteľského. Poukázal na to, že podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je
spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na účely
spotrebiteľského úveru je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (ust. § 3 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom pred 11. júnom 2010).
Občiansky zákonník teda definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie, ako je definovaný
v ust. § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku lex specialis. Povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba- nepodnikateľ,
preto táto zmluva spĺňa kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odkaz na Obchodný zákonník ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých
prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích
predpisoch, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude musieť byť aplikovaný Občiansky
zákonník.
K námietke odvolateľa, že exekučný súd preskúmavaním exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odvolací súd poukázal
na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej sa exekučný súd už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre vydanie poverenia súdnemu exekútorovi zaoberá o. i. tým, či
rozhodnutie, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, ktoré má predstavovať exekučný titul,
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či ide o rozhodnutie vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul v každom štádiu exekučného konania, na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu
a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, môže exekúciu zastaviť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. I.
ÚS 456/2011 z 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že „okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť.“ Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí vychádzal tiež
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č.
R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.“ Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd za irelevantné tiež
výhrady odvolateľa, že povinná, ako účastníčka rozhodcovského konania, nenamietala neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a ani nevyužila možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde. Exekučný súd neposudzoval
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,
ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Uvedený právny názor zodpovedá tiež záverom
obsiahnutým v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“),
konkrétne v rozhodnutí zo 16. novembra 2010 vo veci P. C-76/10, kde Súdny dvor EÚ
konštatoval, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, ktorú uzavrel poskytovateľ
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka
zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice Rady 93/13/EHS z 05.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“)
a v prípade kladnej odpovede, je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu exekučného konania, realizovaného na podklade rozhodcovského
rozhodnutia, len na návrh účastníka. Dôvodná nie je ani námietka veci právoplatne rozsúdenej (res iudicata) v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie pre
súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia.
Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku oprávneného, že exekučný súd
aplikáciou smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá
v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Odvolací súd poukázal na to, že táto smernica
bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku (článok 6 smernice) je
smernica záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne
vzťahy.
Neobstojí ani odvolacia námietka, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav tým, že nevykonal náležité dokazovanie, keďže v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného
titulu. Pre záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa
s písomným vyhotovením zmluvy, kde už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu
formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text, ako aj text
pripojených obchodných podmienok, vzhľadom na veľkosť písma, je nečitateľný
a neprehľadný.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú doložku
(obsiahnutú v článku 18 obchodných podmienok) z hľadiska toho, či ako zmluvná podmienka
v spotrebiteľskej zmluve nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z ust. § 53 ods. 1 vety prvej
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred
pripravený, pričom spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek
spôsobom meniť, mohol len zmluvu ako celok prijať alebo odmietnuť. Poukázal na to, že ak
je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť či už v dôsledku svojej nevedomosti
alebo nečinnosti. Preto je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd
o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal). Keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so
zákonom, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, je jeho záver správny
a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, a to aj napriek tomu, že súd aplikoval
nesprávne ustanovenie zákona, keď správne mal exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, t. j.
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Ďalšími námietkami odvolateľa, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov
z omeškania sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom k tomu, že okresný súd danými
skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu
k posudzovanému dôvodu zastavenia exekúcie nie sú právne relevantné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Podanie dovolania odôvodnil tým, že: „a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. a/ O. s. p.);
b) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (ust. § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s ust. § 237 písm. d/ O. s. p.);
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. e/ O. s. p.);
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2
písm. a/ O. s p v spojení s ust. § 237 písm. f/ O. s. p.);
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie (ust.
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania, ktorej
zmeškanie nemožno odpustiť. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému konštatovaniu
oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom odvolaciemu súdu vytýkal
predovšetkým to, že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolával na nekonkrétne
ustanovenia smernice a vnútroštátnych právnych noriem, v dôsledku čoho takéto právne
posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania
na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“).
Ďalej dovolateľ polemizoval so závermi odvolacieho súdu, že „dohodnutá
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, že
rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva
z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto
povinný ako dlžník nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej
zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť
vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto
od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu.“
Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu oprávnený označil za nedostatočne
zdôvodnené a ničím nepreukázané domnienky súdu. Poukazoval na to, že obchodné vzťahy
medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi v rôznych sektoroch služieb poskytovaných obyvateľstvu
(bankovníctvo, poisťovníctvo, telekomunikácie, energetika) sú založené na formulárových
zmluvách, ktorých obsah spotrebitelia zásadne nie sú schopní zmeniť. Argument, že
akákoľvek individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je neplatná, je podľa dovolateľa
absurdný a nemá oporu ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ani v smernici. Druhá veta
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka sama osebe nezakladá neprijateľnú zmluvnú
podmienku, len konštatuje, že podmienky individuálne dojednané sú prijateľné. Rozhodujúca
je prvá veta ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej musí súd jednoznačne
preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jediné tvrdenie, na základe ktorého odvolací súd
posúdil uvedenú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, je to, že „spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho
vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu“. Podľa dovolateľa to
však vedie k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené
a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len
všeobecné súdy.
Súdom zúčastneným na rozhodovaní dovolateľ ďalej vytýkal to, že sa nevysporiadali
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách napriek transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky. Poukázal tiež na nesprávny slovenský preklad ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou, poľskou, nemeckou
a francúzskou) a výkladové pravidlá, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Podľa týchto výkladových pravidiel je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých
jeho úradných jazykových verziách s tým, že pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorého je súčasťou. Podľa dovolateľa, z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo
jednotlivo a/ neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať
žalobu na všeobecný súd, b/ neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, c/ vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi, d/ nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo
spočívať na inej zmluvnej strane. Na rozdiel od doslovného slovenského znenia, podľa
ktorého sa javí, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom,
tak z ostatných jazykových verzií je zrejmé, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné
hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Takéto
rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZoRK sa
v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Oprávnený tiež navrhol prerušiť dovolacie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovné prejudiciálne otázky :
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je rozhodcovská
doložka individuálne dojednaná?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustano-
venie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom,
ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu
o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-
štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?
Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Povinná sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ust. § 237 a § 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania
podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou
je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.
Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil procesné vady konania podľa ust. § 237
písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p. Tieto však nijakým spôsobom nešpecifikoval, teda
neuviedol konkrétne okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitá vada konania je daná. Neurobil
tak ani v doplnení dovolania, v ktorom sa prevažná časť jeho argumentácie týkala
nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom. Napriek
tomu sa dovolací súd zaoberal skúmaním prípustnosti dovolania aj podľa ust. § 237 O. s. p.,
keďže z ust. § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p. vyplýva pre dovolací súd povinnosť vždy
prihliadnuť aj na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p., a to bez ohľadu na to,
či účastník podávajúci dovolanie, výskyt takej vady namietal alebo nenamietal.
Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a
rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vyčíta súdom, že v rozpore so zákonom preskúmali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke, na čo nemali právomoc a že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých konajúce súdy založili svoje rozhodnutia.
V preskúmavanej veci napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ust. § 29, § 44
ods. 1 a ďalších Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej
veci, ktorá patrí do ich právomoci. Námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust.
§ 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa ust. § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v
novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval
ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa
týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P. s. r. o., so
sídlom v B., proti povinnej M., nar. X., bytom L., o vymoženie sumy 377,- eur s
príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a.s., vedenej na
Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2132/2010, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie nie je súdnym rozhodnutím, ktoré by zakladalo prekážku veci rozsúdenej
v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o
procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny
exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a
ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej exekučnej veci nebolo s konečnou
platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné konanie. Súd je povinný skúmať
exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. S poukazom na uvedené dovolateľom vytýkaná vada
konanie súdov nezaťažila.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237
písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie
konania bol podaný. Následne súd exekúciu zastavil podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45
ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 45 ods. 2 ZoRK je
exekučný súd povinný zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ ZoRK. Aj podľa ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku platí, že súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť
konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ v doplnení dovolania
uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu veci súdmi, poukázal na nesprávnu
aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť
záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva ako účastníka konania na
súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR. Zo skutočnosti, že súdy oboch stupňov
nesprávne právne posúdili rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, a teda od počiatku neplatnú zmluvnú podmienku podľa ust. § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, dovolateľ vyvodil, že
postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súdy mu odňali právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia – rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03317/10 zo 06.
mája 2010.
Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1
Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie opravného
(odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.).
Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti so
zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
V predmetnej veci okresný súd ako súd exekučný na základe žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03317/10 zo 06. mája 2010 poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského
rozsudku. Následne exekúciu zastavil s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2
ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu tak
exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili
správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej
v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo
zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, ako aj z ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK,
t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
konania, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej
veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej
úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria
samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie
uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( viď napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012 alebo uznesenie sp. zn.
6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia
ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka
bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako
predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane rozhodcovskej
doložky upravenej v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi,
ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej
doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu
prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa
aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na
ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo
viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, § 29, H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája
1997, H. c. F. z 19. februára 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2
O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.
Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval
za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa rozhodcovské
konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok,
vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie.
Krajský súd (ako súd odvolací) napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (ust.
§ 219 ods. 1 O. s. p.), pretože dospel k rovnakému záveru o materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu a tiež v primeranom rozsahu objasnil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné pristúpiť k zastaveniu predmetnej
exekúcie. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie
rozhodnutia.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,
ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj
pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím
súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. ).
Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol
oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje
konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť
z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je
prípustný.
Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej
exekučnej veci a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom
v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť Súdnemu dvoru
EÚ.
Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd
zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom
konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ, vyplýva z noriem primárneho úniového práva
(pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci S., č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi
právnymi normami.
Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na
prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má len vtedy, ak
dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je
potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych
okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu a je prejednávaný
vnútroštátnym súdom.
V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva,
že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na predmetnú
vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu, resp.
vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie predmetného prípadu
kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na
svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp. zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012 a 3 Cdo 118/2012.
Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej
povinnej (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však
povinnej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd jej ich náhradu nepriznal. Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom
hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2013
JUDr Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková