4Cdo/39/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. Y. R., CSc., narodeného XX. E. XXXX, L., H. 9, zastúpeného advokátkou JUDr. Natáliou Stahovcovou, Bratislava, Karpatská 6, proti žalovaným: 1/ Ing. H. E., narodený XX. S. XXXX, L., G. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Bratislava, Kominárska 2, 4, IČO: 47254084, 2/ C. E., narodená XX. R. XXXX, L., K. 5, o prevzatie kľúčov od kontajnera a o odnesenie si vecí z kontajnera, vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 14C/371/1997, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 22. februára 2022 sp. zn. 16Co/83/2020, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému 1/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) napadnutým rozsudkom podľa § 388 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) z 23. februára 2018 č.k. 14C/371/1997-964, ktorým žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) uložil povinnosť prevziať od žalobcu kľúče od kontajnera umiestneného pri budove na G. XX v L. na parcele CKN č. XXXXX/XXX v k. ú. K. a odniesť si z kontajnera nasledovné veci: 8 kusov poličiek, 1 staré autorádio, 1 nástennú váhu, 3 záclony, 1 stolík, 2 stoličky, 1 závesné svietidlo, 1 hodiny, 1 nástennú skrinku zrkadlovú, 1 starú práčku, 1 kôš na bielizeň, 1 prázdnu skriňa, 6 vešiakov, 1 poschodovú posteľ, 1 závesné svietidlo, 1 mrazničku, r. 1997, 1 chladničku r. 1989, 1 kancelársku registračku, 2 skrine prázdne, 1 policu s neusporiadanými knihami, 1 skrinkovú zostavu 9 ks, 9 dekoračných predmetov, 5 kusov pohárov vínových, 6 pohárov kryštálových, 10 rôznych sklenených pohárov, 12 DVD, 1 prehrávač, 1 usušenú izbovú kvetinu s kvetináčom, 1 kanister plastový, 2 závesy, 1 koberec, 1 konferenčný kruhový sklenený stolík, 1sedačku textilnú, 2 kreslá textilné, 3 textilné prehozy, 1 barometer, 1 popolník, 1 vankúšik, 1 kancelársky stolík, 1 stuhový záves, 1 obraz - reprodukciu, 1 trojramenný luster, 2 hrantíky s uschnutými rastlinami, 2 závesy modré, 1 zrkadlo nástenné, 1 toaletný stolík, 1 taburetku, 1 olejový radiátor, 1 klobúk so stojanom, 1 koberec modrý, 1 svietidlo, 1 luster, 2 skrinky so šitíčkom, 2 skrine s posuvnými dverami, 1 modrý záves, 1 sušiak, 1 staré tranzistorové rádio, 2 postele s matracmi, 2 prehozy, elektrický sporák; pričom zároveň žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vyššie uvedené veci vybrať z kontajnera a odniesť v lehote 3 kalendárnych dní od právoplatnosti rozsudku denne v čase od 10:00 hod. do 19:00 hod., a žalobcovi uložil povinnosť v tej istej lehote a dobe odovzdať žalovaným 1/ a 2/ kľúče od kontajnera umiestneného na parcele CKN XXXXX/XXX v k. ú. K. pri budove na G. XX za účelom odnesenia si vyššie uvedených vecí žalovanými 1/ a 2/ (výrok I.) a žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ priznal 100 % náhradu trov konania (výrok II.) tak, že „...žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania (výrok II.)“. 1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Kúpnou zmluvou č. X-XX-X-XX-X/Ši z 20. októbra 1994 (ďalej len „kúpna zmluva“), žalobca ako kupujúci odkúpil od Hlavného mesta SR Bratislava ako predávajúceho nehnuteľnosť v k. ú. L. - K., zapísanú v katastri nehnuteľností Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislava, a to: objekt so súpisným číslom II XXXX na ulici G. XX, oplotený areál vrátane vonkajších úprav a trvalých porastov bez pozemkov (ďalej ako „Objekt“). Dňa 16. mája 1995 bol uzatvorený Dodatok č. 1 k predmetnej kúpnej zmluve, v ktorom bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že v čl. 5 ods. 1 sa za slovo „kupujúceho“ vkladá: „Okrem služobného bytu v I. kategórii, situovaného na prízemí vo výmere 84 m2, z toho obývateľnej plochy 63 m2. Predmetný byt je výmerom č. XXX/XX/XXX zo dňa 29. novembra 1990 vydaným ObNV Bratislava II, pridelený do nájmu Ing. H. E., r.č.: XXXXXX/XXXX, a ďalšími nájomcami bytu sú C. E., nar. X. R. XXXX a deti H. E., nar. XX. júla XXXX a H. E., nar. X. E. XXXX. Na tento nájomný vzťah k bytu sa vzťahuje zákon SNR č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov, súvisiacich s nájmom bytov“. 1.2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalovanému 1/ nikdy nebol príslušným orgánom platne pridelený byt, pričom táto skutočnosť vyplýva z listu Obvodnej prokuratúry II. zo dňa 13. júla 1995, adresovanom žalovanej 2/, v ktorom je uvedené, že preskúmaním uvedeného spisu ako aj kolaudačného rozhodnutia č. Výst. XXX/XXXX/XXXX/K-XX, zo dňa 29. decembra 1977, bolo zistené, že uvedený objekt Klub mládeže v Bratislave R. - G., parcela č. XXXXX/X, v k. ú. L. bol kolaudovaný na účel občianskej vybavenosti; v kolaudačnom rozhodnutí byt uvedený nie je, v technickej správe je len zmienka o tom, že v objekte sa bude nachádzať byt domovníka. Z predmetného listu ďalej vyplynulo, že Obvodný úrad životného prostredia nekonal, resp. nerozhodoval o zmene v užívaní predmetnej stavby v zmysle § 85 a nasl. zákona č. 50/1976 Zb. Prvoinštančný súd vyslovil názor, že vzhľadom na to, že prevádzkareň nemala právnu subjektivitu a nemala oprávnenie na pridelenie bytu, ktoré v tom čase mal len predseda ObNV alebo v tom čase poverený likvidátor ObNV; nedošlo k prideleniu tzv. služobného bytu zákonným spôsobom a teda žalovaným 1/ a 2/ nevzniklo právo osobného užívania tzv. bytu. Podotkol, že priestory, ktoré užívali žalovaní 1 a 2/ spolu so svojimi deťmi neboli ani nikdy skolaudované ako byt, a bytom nikdy neboli a ani nie sú. Dôvodil, že žalovaným 1/ a 2/ nevzniklo právo osobného užívania k predmetnému priestoru, ktorý je v rôznych listinách označovaný ako byt, a preto sa nemalo čo k 1. januáru1992 pretransformovať na nájom v zmysle § 871 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Dal do pozornosti, že žalobca sa snažil so žalovanými 1/ a 2/ uzavrieť nájomnú zmluvu k dotknutému priestoru ako vyplýva zo znenia Nájomnej zmluvy podpísanej žalobcom dňa 25. októbra 1996 (č. 1. 510), k tomuto však nikdy nedošlo; žalovaní 1/ a 2/ teda užívali tieto priestory bez existencie právneho vzťahu k nim. Súd prvej inštancie poznamenal, že žalovaní 1/ a 2/ priestory opustili, nebývajú v nich, avšak nechali si v nich veci, ktoré žalobca vysťahoval do uzamykateľného kontajnera, nakoľko bránili výkonu jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 154 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1. mája 1990, § 871 ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1992, žalobe s pripusteným zmeneným petitom vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal proti neúspešným žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z dokazovania zopakovaného odvolacím súdom vyplýva, že predmetný Objekt je vo vlastníctve žalobcu na základe kúpnej zmluvy z 20. októbra 1994,pričom ho užíval už pred tým na základe nájomnej zmluvy zo dňa 24. septembra 1993. Medzi stranami sporná otázka, či sa v Objekte nachádza byt a žalovaní ho užívajú titulom nájomného práva transformovaného z práva osobného užívania, bola zodpovedaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. decembra 2013 č. k. 14Co/334/2012-731, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 02. marca 2012 č. k. 12C/78/2010-683, tak že v Objekte sa byt nenachádza a preto žalovaným 1/ a 2/ nemohlo vzniknúť právo osobného užívania bytu ani neskôr právo nájmu bytu. 2.1. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaní nebytové priestory v Objekte nepretržite užívali na bývanie od 11. decembra 1989 a osobne (fyzicky) ich prestali užívať najskôr v roku 2005, t. j. protiprávny stav užívania nebytových priestorov zo strany žalovaných 1/ a 2/ trval minimálne 15 rokov; potom konanie žalobcu, ktorý dňa 24. novembra 2014 priestory predtým fyzicky užívané žalovanými, ktorí tam zanechali svoje osobné veci, vypratal, bolo podľa názoru odvolacieho súdu konaním, ktorým neodvracal bezprostredné ohrozenie vlastníckeho práva v súlade s § 6 Občianskeho zákonníka. Žalobca uvedeným konaním postupoval vedome a priamo v rozpore s podanou žalobou na súde, ktorou sa v súlade s Občianskym zákonníkom najskôr od 29. októbra 1997 domáhal privolenia k výpovedi z nájmu bytu a neskôr na základe zmeny žaloby pripustenej súdom prvej inštancie uznesením č. k. 14C/371/1997-392 zo dňa 25. augusta 2009, vypratania predmetných priestorov. Právom nedovoleným svojpomocným vyprataním priestorov dňa 24. novembra 2014, sa tak žalobca zo subjektu zjavne konajúceho v práve (aktívnej legitimácii), vlastnou vinou dostal do právneho postavenia neoprávneného subjektu, keďže z jeho nezákonného konania nemožno odvodiť právnu povinnosť žalovaných 1/ a 2/ vymáhateľnú súdom, aby si prevzali kľúče od kontajneru a odniesli odtiaľ veci pôvodne ponechané v spornom nebytovom priestore; nedovolená svojpomoc totiž nepožíva právnu ochranu. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd v súlade s odvolacími námietkami žalovaných 1/ a 2/ neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje vyhovujúce rozhodnutie, napadnutý rozsudok preto podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, tak, že žalovaným priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. c) a f) CSP a § 421 ods. 1 CSP. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. c) CSP, uvedenému v bode I. písm. a) dovolania, žalobca v texte dovolania nič neuviedol. V súvislosti s vytýkanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil posúdenie konania žalobcu pri vynesení vecí do kontajnera ako nedovolenú svojpomoc, ktorá nemôže požívať ochranu. V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP žalobca namietal, že odvolací súd vyriešil právnu otázku svojpomoci pri vynesení vecí v záujme predídenia vzniku škody inak, ako to vyplýva z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalobca mal za to, že postupom odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozsudok je nesprávny a vykazuje znaky prílišného právneho formalizmu, poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2012 sp. zn. I. ÚS 164/2012. Dovolateľ ďalej uviedol, že pri rozhodovaní vo veci samej je nutné vždy vychádzať zo skutkového stavu veci, aktuálneho v čase vyhlásenia rozsudku, súd nemôže poskytnúť ochranu nárokom, ktoré postrádajú skutkovú relevanciu, teda takým, ktoré nenachádzajú odozvu v praktickom živote. Žalobca predkladal argumentáciu aj dôkazy, z ktorých vyplýva, že počas celého konania postupoval v súlade so zákonom. Rešpektoval systém orgánov ochrany práva a právny konflikt riešil mocou štátnou. Z tohto pravidla existuje prísne definovaná výnimka, ktorej opodstatnenie vyplýva, zjednodušene povedané, z pomerne vzletne formulovaného úslovia: „neskorá spravodlivosť - žiadna spravodlivosť“ To znamená, že vo výnimočnej situácii, ako táto bola, nie je udržateľná konštrukcia, v zmysle ktorej by subjekt, ktorého práva boli narušené, musel čakať na ochranu tohto práva zo strany verejných autorít. Zásah do subjektívneho oprávnenia žalobcu zo strany žalovaných je zásahom neoprávneným. Všeobecne žalobca považoval za nesprávny gramatický výklad bezprostrednosti, ktorý zvádza k tomu, že svojpomoc je dovolená len vo vzťahu k tzv. ohrozovacím deliktom, teda konaniu, ktoré fakticky ešte nebolo dovŕšené. Slová zákonodarcu treba vykladať tak, že bezprostrednosť hroziaceho zásahu do práva je aj dokonaným stavom, ktorý je doposiaľ neukončený. Žalobca uviedol, že žalovaní neoprávnene ponechávajú u žalobcu hnuteľné veci ku ktorým majú vlastnícke právo. Žalobca v konaní i v ďalších konaniach, napr. sp. zn.16Co/83/2020 svojimi tvrdeniami a dôkazmi preukázal nevyhnutnosť odnesenia vecí z nebytových priestorov, a to z dôvodu ochrany svojho majetku ale i majetku vo vlastníctve žalovaných, pred znehodnotením. O tom, v akom dezolátnom a havarijnom stave sa nachádza priestor, v ktorom si žalovaní neoprávnene ponechali im patriace hnuteľné veci, sa žalobca dozvedel až v rámci súdnej obhliadky priestorov a to 11. júna 2014. Následne v súlade so zákonom žiadal o vydanie stavebného povolenia na sanáciu priestorov a v súlade s vydaným povolením následne postupoval tak, aby ochránil hnuteľné veci žalovaných, uskladnil ich v kontajneri. Mal za to, že týmto spôsobom nielen využil dovolenú svojpomoc ale aj si splnil prevenčnú povinnosť na predchádzanie vzniku škody vo vzťahu k veciam patriacim žalovaným. Záverom žalobca uviedol, že vzhľadom na komplikovanosť sporu, ktorý trval od roku 1997 možno považovať uznesenie odvolacieho súdu (správne má byť rozsudok, pozn. dovolacieho súdu) za prílišne formálne a zároveň znemožňujúce žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; Žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V prípade úspechu si žalobca uplatňuje náhradu trov konania. 3.1. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom, podané dovolanie vníma ako nedôvodné a zároveň riadne neodôvodnené, a žiada podané dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.

5. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

6. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. c) CSP

9. Podľa § 420 písm. c) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Dovolateľ v súvislosti s prípustnosťou dovolania uplatnenou podľa § 420 písm. c) CSP neuviedol žiadne dôvody, na základe ktorých považuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za zmätočné; takto uplatnený dovolací dôvod pre neobstojí.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces.

12. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

14. Dovolateľ namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil posúdenie konania žalobcu pri vynesení vecí do kontajnera ako nedovolenú svojpomoc, ktorá nemôže požívať ochranu. V uvedenom smere dovolací súd zistil, že odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia v bodoch 42 až 53, po rozbore inštitútu svojpomoci v zmysle § 6 Občianskeho zákonníka, uviedol prečo v danom prípade zohľadniac okolnosti prejednávanej veci považoval žalobcovo konania ako nedovolenú svojpomoc. V podstate východiskom jeho úvah bolo presvedčenie, že svojpomoc je dovolená len v prípade bezprostredne hroziaceho neoprávneného zásahu do subjektívneho práva, neprichádza však do úvahy pri pokojnom, hoci aj protiprávnom stave, ktorý už určitú dobu trvá. Keďže žalovaní nebytové priestory v Objekte nepretržite užívali na bývanie od 11. decembra 1989 a osobne (fyzicky) ich prestali užívať najskôr vroku 2005, t. j. protiprávny stav užívania nebytových priestorov z ich strany trval minimálne 15 rokov, potom konanie žalobcu, ktorý dňa 24. novembra 2014 priestory vypratal, bolo konaním, ktorým neodvracal bezprostredné ohrozenie vlastníckeho práva v súlade s § 6 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd takéto odôvodnenie právnych záveroch odvolacieho súdu považuje (na rozdiel od dovolateľa) za dostatočné a zrozumiteľné. V súvislosti s predmetnou námietkou považuje za potrebné zdôrazniť, že za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že všeobecný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, o takýto prípad však v danom prípade nešlo. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 14.1. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery o konaní žalobcu pri vynesení vecí do kontajnera ako nedovolenej svojpomoci, ktorá nemôže požívať ochranu. Okolnosti, ktoré ho viedli k predmetnému právnemu záveru zdôvodnil konkrétne v bodoch 52. až 5 4. svojho odôvodnenia. Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP). Žalobcom nedôvodne vytýkaná vada zmätočnosti ohľadne absencie právnych úvah, ktoré viedli k záveru odvolacieho súdu v jeh o rozhodnutí, neodôvodňuje č o d o intenzity konštatovanie o zás ahu do procesných práv žalobcu v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

15. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (ustanovenie § 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ustanovenie § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (sp. zn. 1Cdo/17/2019, sp. zn. 2Cdo/225/2018, sp. zn. 3Cdo/142/2018, sp. zn. 4Cdo/10/2018, sp. zn. 5Cdo/9/2019, sp. zn. 7Cdo/1/2018, sp. zn. 8Cdo/94/2018). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

16. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP). Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.

17. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.

18. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017 sp. zn. 6Cdo/129/2017). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol. 18.1. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.

19. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.

20. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s týmnahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (sp. zn. 2Cdo/167/2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016, sp. zn. 5Cdo/13/2018, sp. zn. 7Cdo/114/2018, sp. zn. 8Cdo/78/2017). Žalobca (zastúpený v dovolacom konaní kvalifikovaným právnym zástupcom) v danom prípade túto (procesnú) povinnosť nesplnil. V dovolaní vytkol odvolaciemu súdu nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 CSP keď uviedol, že krajský súd vyriešil právnu otázku svojpomoci pri vynesení vecí v záujme predídenia vzniku škody inak, ako to vyplýva z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom neoznačil žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť.

21. Dovolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho významu, ktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia dovolacieho dôvodu, t. j. odôvodnenie odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP). Žalobca, ktorý sa v dovolaní všeobecne nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, taktiež neoznačil ani jedno relevantné rozhodnutie v kontexte riešeného sporu dovolacieho súdu, ktoré by v zmysle právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v judikáte R 71/2018 bolo možné zaradiť do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP). Uvedené tak obsahovo a významovo nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu (v danom prípade k inštitútu svojpomoci), prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd zároveň uvádza, že k uplatnenému dovolaciemu dôvodu je pomerné ťažké sa kvalifikovane vyjadriť, keďže žalobca ani v náznakoch nespomína akékoľvek rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom by riešil právnu otázku prípustnosti svojpomoci odlišne, a takisto nešpecifikuje, aký odlišný právny názor mal byť v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený. Dovolací súd považuje za potrebné dodať aj to, že vyhodnotenie svojpomoci ako dovolenej resp. nedovolenej je v každom jednotlivom prípade vždy predovšetkým otázkou skutkovou. A napokon na záver dovolací súd uvádza, že v danom spore by bola v prípade pozitívne výroku nanajvýš otázna aj otázka vykonateľnosti samotného petitu (viď bod 1).

22. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (sp. zn. II. ÚS 172/03).

23. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

24. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vady tzv. zmätočnosti je potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci podľa § 447 písm. f) CSP.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.