Najvyšší súd  

4 Cdo 386/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P.,   s. r. o., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej F., s. r. o., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná doc. JUDr. B., PhD, advokát a konateľ, proti povinnej: R., bytom B.,

o vymoženie 381,73 eur, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 19. júla 2012, sp. zn.   2 CoE 218/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 19. júla 2012,   sp. zn. 2 CoE 218/2012 v jeho potvrdzujúcej časti  

o d m i e t a.

  Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 23. apríla 2012, č. k.  

1 Er 712/2008 – 48 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

V odôvodnení uviedol, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej

veci zistil, že exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica zo 16. novembra 2003,  

N 4859/2003, NZ 106207/2003 má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinnej

obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. 3300036 z 20. marca 2003, podľa ktorého povinná

splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Predmetné plnomocenstvo považoval za absolútne neplatný právny úkon, ktorý má za

následok neplatnosť celého exekučného titulu. Táto skutočnosť ho viedla k záveru, že

predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, čo považoval za iný

dôvod, pre ktorý exekúciu treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju (§ 57 ods. 1 písm. g)  

O. s. p.). Zdôraznil tiež, že povinná pri spísaní zápisnice nebola prítomná, že splnomocnenie

je koncipované široko a všeobecne, nie je z neho zrejmý konkrétny obsah oprávnení   2  

zastúpenej osoby a nie je možné ani posúdiť, či splnomocnenec konal v medziach svojho

oprávnenia alebo či ho prekročil a či na jeho základe vznikli práva a povinnosti priamo

splnomocniteľovi. Zdôraznil, že tým, že povinná splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene

uznala záväzok, ktorého výšku nebolo možné predpokladať, sa povinná vzdala svojho práva

uznať alebo neuznať záväzok, ktorý v budúcnosti môže (ale aj nemusí) vzniknúť. Bolo jej

tak odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu. V čase uznania išlo o záväzok

neurčitý; mal vzniknúť v budúcnosti, kedy nebolo možné predpokladať ani vznik ďalších

okolnosti (omeškanie dlžníka, rozsah dlhu). V ďalšom súd prvého stupňa poukázal aj na

rozpor záujmov „zvoleného“ zástupcu so záujmami povinnej (§ 22 ods. 2 Obč. zák.), na

obmedzenie jej voľby splnomocneného zástupcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa  

§ 251 ods. 4 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. júla 2012, sp. zn.  

2 CoE 218/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1  

O. s. p.). Vo veci vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia sa v celom rozsahu

stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, že notárska zápisnica (ako verejná listina) nie

je v predmetnej veci spôsobilým exekučným titulom   pre neplatnosť splnomocnenia, ktoré

udelila povinná Mgr. T. vo formulárovej zmluve. Pokiaľ Mgr. T., resp. jeho substituent Mgr.

B. uznal za povinnú záväzok, došlo k porušeniu zákona, lebo   tento úkon bol v rozpore so

záujmami (zastúpenej) povinnej (§ 22 ods. 2   Obč. zák.). Dospel k záveru, že pokiaľ

je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo a preto ju možno podrobiť

materiálnemu prieskumu. Nedostatok materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice

v predmetnej veci viedol k zastaveniu exekúcie.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O. s. p. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a)

O. s. p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d) O. s. p.), nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e) O. s. p.), súd mu svojím   3  

postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.), keď súdy nevytýčili

pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť(§ 57 ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31. 12.

2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedol, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), keď

súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.).

Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázal na argumentáciu uvedenú v dôvodoch

odvolania. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:  

I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcou sa porušenia

povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.  

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti

exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy

notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka

je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej

a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby

s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica

obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného

súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov

z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len

vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z.,

ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3.  

Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník

splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh  

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti, či záväzky,

oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná   4  

dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo

v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa

dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a) až r) Občianskeho zákonníka. Dovolateľ vytýkal

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie, (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa

v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal

aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

  Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s §

241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

  5  

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť

dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1   písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2. Písm. a/,

písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a  

ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.     6  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konaia podľa § 237 písm. a) O. s. p., ktorú však dovolateľka

v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v danom

prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je

v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného   poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

V tejto súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona   napr. z

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností

námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a) O. s. p. nie je dôvodná, kedy

súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.  

  Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/

O. s. p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu

konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá

vec, pričom   o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o

ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých

osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak

vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je

daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné, či

rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie

sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

  7  

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P.,   s. r. o.,

so sídlom v B., proti povinnej R., bytom v B., o vymoženie 381,64 Eur na základe notárskej

zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 48592/2003, NZ 106207/2003, vyhotovené

notárom JUDr. O. zo 16. novembra 2003 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo

veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie

uvedená vada podľa § 237 písm. d) O. s. p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e) O. s. p.,

lebo   v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej

podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia   (§ 44

Exekučného poriadku).   V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§

41 ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a

uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená s obsahom

argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré   8  

boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným

spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho mu nebolo

umožnené uplatňovať jeho práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu   v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako

aj jeho materiálnej   vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva zo

zodpovednosť exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to

dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za

neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúce z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale

naopak trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa. exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani

z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah   9  

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšie námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo  

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z

09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č.

303-B; G. c. G. z 29. mája 1997; H. c. F. z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázačťaj na

judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2  

O. s. p., v spojení s ustanovením§ 167 ods. 2 cit. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O. s. p.).   Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre   10  

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.

Napokon neobstojí ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom prípade)

rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.

K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.

zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak

sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08  

(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –

komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávneného poukazuje na svoje

odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.

K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,   11  

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej

krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1.či je možné za

neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto

základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl.

17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu

93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi“. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.); Aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov   12  

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. 04. 2013

  JUDr. Štefan Šatka, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková