Najvyšší súd
4 Cdo 386/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej: P., s. r. o., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej F., s. r. o., so sídlom v B., v mene a na účet
ktorej koná doc. JUDr. B., PhD, advokát a konateľ, proti povinnej: R., bytom B.,
o vymoženie 381,73 eur, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 19. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 218/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 19. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 218/2012 v jeho potvrdzujúcej časti
o d m i e t a.
Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 23. apríla 2012, č. k.
1 Er 712/2008 – 48 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
V odôvodnení uviedol, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej
veci zistil, že exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica zo 16. novembra 2003,
N 4859/2003, NZ 106207/2003 má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinnej
obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. 3300036 z 20. marca 2003, podľa ktorého povinná
splnomocnila advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Predmetné plnomocenstvo považoval za absolútne neplatný právny úkon, ktorý má za
následok neplatnosť celého exekučného titulu. Táto skutočnosť ho viedla k záveru, že
predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, čo považoval za iný
dôvod, pre ktorý exekúciu treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju (§ 57 ods. 1 písm. g)
O. s. p.). Zdôraznil tiež, že povinná pri spísaní zápisnice nebola prítomná, že splnomocnenie
je koncipované široko a všeobecne, nie je z neho zrejmý konkrétny obsah oprávnení 2
zastúpenej osoby a nie je možné ani posúdiť, či splnomocnenec konal v medziach svojho
oprávnenia alebo či ho prekročil a či na jeho základe vznikli práva a povinnosti priamo
splnomocniteľovi. Zdôraznil, že tým, že povinná splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene
uznala záväzok, ktorého výšku nebolo možné predpokladať, sa povinná vzdala svojho práva
uznať alebo neuznať záväzok, ktorý v budúcnosti môže (ale aj nemusí) vzniknúť. Bolo jej
tak odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu. V čase uznania išlo o záväzok
neurčitý; mal vzniknúť v budúcnosti, kedy nebolo možné predpokladať ani vznik ďalších
okolnosti (omeškanie dlžníka, rozsah dlhu). V ďalšom súd prvého stupňa poukázal aj na
rozpor záujmov „zvoleného“ zástupcu so záujmami povinnej (§ 22 ods. 2 Obč. zák.), na
obmedzenie jej voľby splnomocneného zástupcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 251 ods. 4 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. júla 2012, sp. zn.
2 CoE 218/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.). Vo veci vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia sa v celom rozsahu
stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom, že notárska zápisnica (ako verejná listina) nie
je v predmetnej veci spôsobilým exekučným titulom pre neplatnosť splnomocnenia, ktoré
udelila povinná Mgr. T. vo formulárovej zmluve. Pokiaľ Mgr. T., resp. jeho substituent Mgr.
B. uznal za povinnú záväzok, došlo k porušeniu zákona, lebo tento úkon bol v rozpore so
záujmami (zastúpenej) povinnej (§ 22 ods. 2 Obč. zák.). Dospel k záveru, že pokiaľ
je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo a preto ju možno podrobiť
materiálnemu prieskumu. Nedostatok materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice
v predmetnej veci viedol k zastaveniu exekúcie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhol tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikoval v podanom dovolaní. Dôvodil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O. s. p. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a)
O. s. p.), v tej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d) O. s. p.), nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e) O. s. p.), súd mu svojím 3
postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.), keď súdy nevytýčili
pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť(§ 57 ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31. 12.
2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedol, že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), keď
súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.).
Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázal na argumentáciu uvedenú v dôvodoch
odvolania. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcou sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej
a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica
obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z.,
ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3.
Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník
splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná 4
dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše, povinná mohla plnomocenstvo
v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa
dovolateľa, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a) až r) Občianskeho zákonníka. Dovolateľ vytýkal
odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie, (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa
dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa
v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal
aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva
a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s §
241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
5
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť
dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2. Písm. a/,
písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a
ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 6
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konaia podľa § 237 písm. a) O. s. p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v danom
prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je
v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným
titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
V tejto súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z
ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností
námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a) O. s. p. nie je dôvodná, kedy
súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237 písm. d/
O. s. p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu
konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá
vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých
osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak
vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je
daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné, či
rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie
sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
7
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o.,
so sídlom v B., proti povinnej R., bytom v B., o vymoženie 381,64 Eur na základe notárskej
zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N 48592/2003, NZ 106207/2003, vyhotovené
notárom JUDr. O. zo 16. novembra 2003 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie
uvedená vada podľa § 237 písm. d) O. s. p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenie § 237 písm. e) O. s. p.,
lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej
podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§
41 ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a
uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená s obsahom
argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré 8
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd
nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho mu nebolo
umožnené uplatňovať jeho práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva zo
zodpovednosť exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to
dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za
neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúce z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale
naopak trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Obč. zák.) sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje
a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa. exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej zápisnice nešiel nad rámec
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka vznesená dovolateľkou ani
z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah 9
práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšie námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z
09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; H. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č.
303-B; G. c. G. z 29. mája 1997; H. c. F. z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázačťaj na
judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením§ 167 ods. 2 cit. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre 10
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.
Napokon neobstojí ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom prípade)
rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08
(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –
komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávneného poukazuje na svoje
odôvodnenie (vo veci 3 Cdo 118/2012) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia návrhu
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom
dovolaní špecifikoval) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, 11
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej
otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,
ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej
krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá
v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1.či je možné za
neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi“. Posúdenie predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho
dvora EÚ. Preto ani dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.); Aj za predpokladu,
že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov 12
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. 04. 2013
JUDr. Štefan Šatka, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková