Najvyšší súd

4 Cdo 383/2012

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. – L., IČO: X., zastúpenej JUDr. E., advokátkou v S.S., proti žalovaným 1/ MUDr. J., bývajúcemu v H.,

zastúpenému JUDr. P., advokátom v H. a 2/ Mgr. O., bývajúcemu v B., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C

103/2009, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. februára

2012 sp. zn. 16 Co 140/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd S. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 a uznesenie z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011   z r u š u j e   a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom z 22. septembra 2011 č.k. 18 C 103/2009-352 určil,

že do vlastníctva žalobkyne patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. V. parc. č. X.

o výmere X. 930 m2, parc. č. X. o výmere X. 160 m2, parc. č. X. o výmere X. 125 m2, parc. č.

X. o výmere 2 038 m2, parc. č. X. o výmere X. 096 m2, parc. č. X. o výmere 6 841 m2, parc. č.

X. o výmere 174 m2, parc. č. X. o výmere 367 m2, parc. č. X. o výmere 1 150 m2, parc. č. X.

o výmere 120 662 m2, parc. č. X. o výmere 2 219 m2, parc. č. X. o výmere 799 963 m2, parc.

č. X. o výmere 2 468 m2, parc. č. X. o výmere 20 795 m2, parc. č. X. o výmere 7 463 m2, parc.

č. X. o výmere 365 m2, parc. č. X. o výmere 17 148 m2, parc. č. X. o výmere 2 668 m2,  

parc. č. X. o výmere 2 291 m2, parc. č. X. o výmere 1 745 m2, parc. č. X. o výmere 997 m2,

parc. č. X. o výmere 18 031 m2, pod poradovým číslom X. v ¼-tine a pod poradovým číslom

X. v ¼-tine. Zároveň žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni trovy

konania 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. X. k.ú. V. sú v jednej

polovici Slovenská republika a žalovaní 1/, 2/ každý v ¼-ine. Predtým tieto nehnuteľnosti boli

zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X. a ich pôvodnými vlastníkmi bola H. a E. občianky

židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli

deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č.

326/2005 Z.z. o lesoch zastupuje L.. ako správca jej majetku ½-vice z týchto nehnuteľností

nadobudla na základe rozhodnutia O. č. X. 537/57 z 29. októbra 1957. Žalovaní vlastníctvo

podielov, a to každý v ¼ nadobudli na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva

spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. B. v S. pod č. N.. Zdôraznil, že v roku 1948

z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené zmeny vlastníkov k sporným

nehnuteľnostiam došlo na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie v S. č. K. z 13. februára

1948 ku konfiškácii poľnohospodárskeho majetku H. a to k 1. marcu 1945 a následne na

základe zápisnice z 29. mája 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa

v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke H. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do

držby a úžitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Súd dospel k záveru, že len

v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí z 13. februára 1948 nebola

uvedená aj E., teda pod konfiškáciu spadali sporné nehnuteľnosti ako celok, nielen podiel H..

Podľa názrou súdu prvého stupňa štát do držby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktoré

tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a v zmysle Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) k nim na základe skutočnej držby nadobudol vlastnícke právo. Považoval  

za nepravdepodobné, aby došlo k vydržaniu týchto nehnuteľností žalovanými,  

resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.  

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných rozsudkom z 23. februára 2012  

sp. zn. 16 Co 140/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že o trovách odvolacieho

konania rozhodne samostatným uznesením. Odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým

stavom a s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

uviedol, že v konaní nebolo sporné, že na podiely na meno H. bolo vydané konfiškačné

rozhodnutie. Sporným bolo, či aj k podielu E. mala žalobkyňa titul vstupu do užívania týchto

nehnuteľností. Titul vstupu žalobkyne do užívania odvolací súd vyvodzoval z konštatovania

v zápisnici z 29. mája 1948 o prevzatí majetku, že došlo k prevzatiu majetku,,H. a spol.“,

pričom celková výmera prevzatých nehnuteľností zodpovedala výmere sporných

nehnuteľností vcelku. Za dôkaz o tom, že skonfiškovaný bol aj majetok E., súd považoval

okolnosť, že synovia E. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, ktoré bolo odmietnuté. Napokon aj nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. umožňovalo deťom požiadať,  

aby majetok rodičov nebol skonfiškovaný až do výmery 50ha. Odvolací súd uzavrel,  

že len v dôsledku omylu nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj E., bolo však

preukázané, že žalobkyňa na jeho základe prevzala celú výmeru sporných nehnuteľností,

o čom svedčí aj správanie synov E.. Dodal, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda

z moci zákona spätne, konfiškačný výmer sa vydával len na konkretizovanie majetku.  

Odvolací súd uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 s poukazom  

na § 214 ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 veta druhá  

a ods. 2 O.s.p. žalobkyni nepriznal náhradu trov konania a žalovaným nepriznal právo  

na ich náhradu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktorý jeho prípustnosť

vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. t.j., že postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred

súdom konať a to z dôvodu, že súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie

za účelom správneho zistenia skutkového stavu, a zároveň nemal možnosť vyjadriť   sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami

a argumentmi, konkrétne námietkou, že žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva

titulom vydržania, najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej držby, dobromyseľnosti,  

že jej veci patrí a v preukázaní konkrétneho obdobia reálne užívania nehnuteľnosti,

a s námietkou, že žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, preto

došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s uplatneným

dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedol, že skutkové zistenia nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní. V rozhodnutí konfiškačnej komisie nie je žiadna zmienka

o konfiškácii majetku E., rovnako ako v žiadosti jej synov o vypustenie majetku

z prerozdelenia, keď v ich žiadosti sa spomína majetok iného právneho predchodcu (S.) a nie

E.. Dovolateľ súdom nižšieho stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou aj

vydržaním. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nepovažovala dovolacie námietky  

za opodstatnené.

Žalovaný 2/ sa stotožnil s obsahom dovolania.  

Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236

a nasl. O.s.p.).

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. X. O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Tiež nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je podľa §

238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,  

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

O.s.p. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. žalovaný 1/

v dovolaní nenamietal a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť

dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V predmetnom konaní dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

a to z dôvodu, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie  

za účelom správneho zistenia skutkového stavu a týmto postupom mu odňal možnosť

vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň namietal porušenie práva na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď sa súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami

a argumentmi.  

Podľa § 214 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie dovolanie

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,

ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa odseku 2 v ostatných prípadoch možno v odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších

dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci  

mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205 a.  

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,  

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak,  

že samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu

umožní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu

považujú za významné. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr.

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejdnávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní

obhliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo

zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov

vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto

vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie  

do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môže byť významným

faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotnému

dôkazu súdom. Význam tohto procesného práva je teda zrejmý.

Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady

kontradiktórnosti súdneho konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli

úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní

účastníkmi predložené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie  

vo veci, a mať možnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst – Huber proti Švajčiarsku  

z 18. februára 1997, Mareš proti Českej republike z 26. októbra 2006, Vokoun proti Českej

republike z 3. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné).

Zo súdneho spisu vyplýva, že odvolací súd rozhodol vo veci potvrdzujúcim rozsudkom z 23. februára 2012 bez nariadenia pojednávania vychádzajúc z § 214 ods. 2 O.s.p.

(v znení účinnom do 31. decembra 2012), keď mal za to, že nie je daný dôvod na nariadenie

pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu nebol správny.

Odvolanie, ako už bolo vyššie uvedené, proti rozsudku súdu prvého stupňa podali

žalovaní 1/, 2/. Odvolanie oboch žalovaných bolo doručené žalobkyni, ktorá k nim podala

vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. X. (viď č.l. 385, č.l. 404  

a čl. 407-408 spisu). Ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené žalovaným.

Nedoručenie vyjadrenia žalovaným by nebolo samo o sebe procesnou chybou,  

ak by vyjadrenia neobsahovali podstatné skutočnosti k veci. V prejednávanej veci však  

zo súdneho spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia, v časti, v ktorej  

sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, odkázal na listinný dôkaz

– výpis z PKV č. X., ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto

námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvého stupňa predložený

a nebol ani vykonaný. Dôkaz žalobkyňa predložila až vo svojom vyjadrení v odvolacom konaní ako reakciu na argumenty žalovaného 2/, ktoré vyjadrenie ani nebolo protistrane

doručené. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí vychádzal z dôkazu, ktorý

nebol riadne vykonaný. Odvolací súd, pokiaľ nemienil vychádzať len zo skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) mal pojednávanie nariadiť a dôkaz sám

vykonať (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Okrem toho, že odvolací súd nepostupoval v súlade

s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval,

odňal takýmto postupom účastníkov konania možnosť k takémuto dôkazu sa vyjadriť.

Účastník konania nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu ani v rámci pojednávania, keďže

odvolací súd ho nenariadil, ani v rámci možnosti reagovať na vyjadrenie žalobkyne, keďže

toto vyjadrenie nebolo súdom protistrane doručené. Z uvedeného možno uzavrieť, že odvolací

súd procesne pochybil, v dôsledku čoho odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.  

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne.

K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal  

so všetkými jeho námietkami a argumentmi, čím došlo k porušeniu práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia a následkom toho k odňatiu možnosti pred súdom konať, dovolací

súd poznamenáva, že táto námietka nie je opodstatnená.

Obsah požiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

je v právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci

vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,

ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďže  

§ 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.),

treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti

odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by taktiež malo obsahovať

myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal

s odvolacími námietkami a ďalšie rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Na druhej strane takúto

požiadavku nemožno chápať spôsobom, že zahŕňa právo účastníka byť pred súdom úspešný,

prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(porovnaj I. ÚS 50/04), prípadne s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj  

IV. ÚS 252/04), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto práv totiž nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo

sa riadili výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník (porovnaj  

IV. ÚS 340/2004). Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako

nezákonný (porovnaj I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) a všeobecný súd nemusí v odôvodnení

rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj  

IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07).

Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vždy disponovať

potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť  

je potrebné posudzovať vždy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter

konania (porovnaj II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť

porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza

žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne

také, v ktorom dôvody, na ktorých je založené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu môže však dôjsť aj tým,  

že by sa súd pri výklade aplikácií zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj IV. ÚS 182/09).

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením (okrem zistenej

vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok sám o sebe

parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Odôvodnenie rozsudku

obsahuje nielen úvodnú popisnú časť (v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa žalobkyňa domáhala, ako rozhodol súd prvého stupňa, a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako

ustálil skutkový a právny stav v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo podané odvolanie,

argumenty a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastník uvádza a čoho  

sa v odvolacom konaní domáha, procesné stanovisko protistrany a iné), ale i spôsob a rozsah,

akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne posúdenie veci

(vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral), v rámci ktorého sa odvolací súd

v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, ktoré na zdôraznenie správnosti ešte doplnil. Odvolací súd sa vyporiadal

i s rozhodujúcimi argumentmi odvolateľa. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza

všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemožno vytknúť procesné

pochybenie.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa ďalšími námietkami žalovaného 1/

uvedenými v dovolaní.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 a keďže v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách

pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.) dovolací súd zároveň zrušil aj toto

uznesenie krajského súdu.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová