Najvyšší súd
4 Cdo 383/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. – L., IČO: X., zastúpenej JUDr. E., advokátkou v S.S., proti žalovaným 1/ MUDr. J., bývajúcemu v H.,
zastúpenému JUDr. P., advokátom v H. a 2/ Mgr. O., bývajúcemu v B., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C
103/2009, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23. februára
2012 sp. zn. 16 Co 140/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd S. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 a uznesenie z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 22. septembra 2011 č.k. 18 C 103/2009-352 určil,
že do vlastníctva žalobkyne patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. k.ú. V. parc. č. X.
o výmere X. 930 m2, parc. č. X. o výmere X. 160 m2, parc. č. X. o výmere X. 125 m2, parc. č.
X. o výmere 2 038 m2, parc. č. X. o výmere X. 096 m2, parc. č. X. o výmere 6 841 m2, parc. č.
X. o výmere 174 m2, parc. č. X. o výmere 367 m2, parc. č. X. o výmere 1 150 m2, parc. č. X.
o výmere 120 662 m2, parc. č. X. o výmere 2 219 m2, parc. č. X. o výmere 799 963 m2, parc.
č. X. o výmere 2 468 m2, parc. č. X. o výmere 20 795 m2, parc. č. X. o výmere 7 463 m2, parc.
č. X. o výmere 365 m2, parc. č. X. o výmere 17 148 m2, parc. č. X. o výmere 2 668 m2,
parc. č. X. o výmere 2 291 m2, parc. č. X. o výmere 1 745 m2, parc. č. X. o výmere 997 m2,
parc. č. X. o výmere 18 031 m2, pod poradovým číslom X. v ¼-tine a pod poradovým číslom
X. v ¼-tine. Zároveň žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni trovy
konania 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. X. k.ú. V. sú v jednej
polovici Slovenská republika a žalovaní 1/, 2/ každý v ¼-ine. Predtým tieto nehnuteľnosti boli
zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X. a ich pôvodnými vlastníkmi bola H. a E. občianky
židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci rasových perzekúcií boli
deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č.
326/2005 Z.z. o lesoch zastupuje L.. ako správca jej majetku ½-vice z týchto nehnuteľností
nadobudla na základe rozhodnutia O. č. X. 537/57 z 29. októbra 1957. Žalovaní vlastníctvo
podielov, a to každý v ¼ nadobudli na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva
spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. B. v S. pod č. N.. Zdôraznil, že v roku 1948
z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené zmeny vlastníkov k sporným
nehnuteľnostiam došlo na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie v S. č. K. z 13. februára
1948 ku konfiškácii poľnohospodárskeho majetku H. a to k 1. marcu 1945 a následne na
základe zápisnice z 29. mája 1948 došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa
v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke H. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do
držby a úžitku Československého štátu v správe Štátnych lesov. Súd dospel k záveru, že len
v dôsledku administratívnej chyby v konfiškačnom rozhodnutí z 13. februára 1948 nebola
uvedená aj E., teda pod konfiškáciu spadali sporné nehnuteľnosti ako celok, nielen podiel H..
Podľa názrou súdu prvého stupňa štát do držby majetku vstúpil najneskôr v roku 1948, ktoré
tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a v zmysle Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.) k nim na základe skutočnej držby nadobudol vlastnícke právo. Považoval
za nepravdepodobné, aby došlo k vydržaniu týchto nehnuteľností žalovanými,
resp. ich právnymi predchodcami. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaných rozsudkom z 23. februára 2012
sp. zn. 16 Co 140/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že o trovách odvolacieho
konania rozhodne samostatným uznesením. Odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým
stavom a s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
uviedol, že v konaní nebolo sporné, že na podiely na meno H. bolo vydané konfiškačné
rozhodnutie. Sporným bolo, či aj k podielu E. mala žalobkyňa titul vstupu do užívania týchto
nehnuteľností. Titul vstupu žalobkyne do užívania odvolací súd vyvodzoval z konštatovania
v zápisnici z 29. mája 1948 o prevzatí majetku, že došlo k prevzatiu majetku,,H. a spol.“,
pričom celková výmera prevzatých nehnuteľností zodpovedala výmere sporných
nehnuteľností vcelku. Za dôkaz o tom, že skonfiškovaný bol aj majetok E., súd považoval
okolnosť, že synovia E. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, ktoré bolo odmietnuté. Napokon aj nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. umožňovalo deťom požiadať,
aby majetok rodičov nebol skonfiškovaný až do výmery 50ha. Odvolací súd uzavrel,
že len v dôsledku omylu nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj E., bolo však
preukázané, že žalobkyňa na jeho základe prevzala celú výmeru sporných nehnuteľností,
o čom svedčí aj správanie synov E.. Dodal, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda
z moci zákona spätne, konfiškačný výmer sa vydával len na konkretizovanie majetku.
Odvolací súd uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 s poukazom
na § 214 ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 veta druhá
a ods. 2 O.s.p. žalobkyni nepriznal náhradu trov konania a žalovaným nepriznal právo
na ich náhradu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktorý jeho prípustnosť
vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. t.j., že postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred
súdom konať a to z dôvodu, že súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie
za účelom správneho zistenia skutkového stavu, a zároveň nemal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami
a argumentmi, konkrétne námietkou, že žalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníctva
titulom vydržania, najmä v otázke titulu vstupu do oprávnenej držby, dobromyseľnosti,
že jej veci patrí a v preukázaní konkrétneho obdobia reálne užívania nehnuteľnosti,
a s námietkou, že žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, preto
došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V súvislosti s uplatneným
dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) uviedol, že skutkové zistenia nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. V rozhodnutí konfiškačnej komisie nie je žiadna zmienka
o konfiškácii majetku E., rovnako ako v žiadosti jej synov o vypustenie majetku
z prerozdelenia, keď v ich žiadosti sa spomína majetok iného právneho predchodcu (S.) a nie
E.. Dovolateľ súdom nižšieho stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou aj
vydržaním. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu nepovažovala dovolacie námietky
za opodstatnené.
Žalovaný 2/ sa stotožnil s obsahom dovolania.
Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236
a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. X. O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Tiež nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je podľa §
238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. žalovaný 1/
v dovolaní nenamietal a tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, preto prípustnosť
dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
V predmetnom konaní dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
a to z dôvodu, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci mal vykonať dokazovanie
za účelom správneho zistenia skutkového stavu a týmto postupom mu odňal možnosť
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Zároveň namietal porušenie práva na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď sa súd nevyporiadal so všetkými jeho námietkami
a argumentmi.
Podľa § 214 ods. 1 (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie dovolanie
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa odseku 2 v ostatných prípadoch možno v odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci
mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205 a.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom sa v konaní realizuje tak,
že samosudca (prípadne predseda senátu) spravidla bezprostredne po vykonaní dôkazu
umožní účastníkom, aby sa k nemu vyjadrili a aby uviedli všetko, čo pri hodnotení dôkazu
považujú za významné. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr.
z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejdnávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní
obhliadky a pod.) musí súd účastníkom vytvoriť v rámci dokazovania, ktoré prebehlo
zákonom predpísaným spôsobom. Spôsob vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov
vyplýva z Občianskeho súdneho poriadku (§ 126 a nasl.). Vyjadrenie účastníka k takto
vykonanému dôkazu je potom jedným z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie
do úvahy, preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých účastníkov môže byť významným
faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej konkrétnemu hodnotnému
dôkazu súdom. Význam tohto procesného práva je teda zrejmý.
Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, podľa ktorej procesné strany musia dostať príležitosť
nielen predložiť všetky potrebné dôkazy tak, aby uniesli dôkazné bremeno a v spore boli
úspešní, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní
účastníkmi predložené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie
vo veci, a mať možnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst – Huber proti Švajčiarsku
z 18. februára 1997, Mareš proti Českej republike z 26. októbra 2006, Vokoun proti Českej
republike z 3. júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné).
Zo súdneho spisu vyplýva, že odvolací súd rozhodol vo veci potvrdzujúcim rozsudkom z 23. februára 2012 bez nariadenia pojednávania vychádzajúc z § 214 ods. 2 O.s.p.
(v znení účinnom do 31. decembra 2012), keď mal za to, že nie je daný dôvod na nariadenie
pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu nebol správny.
Odvolanie, ako už bolo vyššie uvedené, proti rozsudku súdu prvého stupňa podali
žalovaní 1/, 2/. Odvolanie oboch žalovaných bolo doručené žalobkyni, ktorá k nim podala
vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis z PKV č. X. (viď č.l. 385, č.l. 404
a čl. 407-408 spisu). Ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené žalovaným.
Nedoručenie vyjadrenia žalovaným by nebolo samo o sebe procesnou chybou,
ak by vyjadrenia neobsahovali podstatné skutočnosti k veci. V prejednávanej veci však
zo súdneho spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia, v časti, v ktorej
sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, odkázal na listinný dôkaz
– výpis z PKV č. X., ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo vzťahu k týmto
námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvého stupňa predložený
a nebol ani vykonaný. Dôkaz žalobkyňa predložila až vo svojom vyjadrení v odvolacom konaní ako reakciu na argumenty žalovaného 2/, ktoré vyjadrenie ani nebolo protistrane
doručené. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí vychádzal z dôkazu, ktorý
nebol riadne vykonaný. Odvolací súd, pokiaľ nemienil vychádzať len zo skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) mal pojednávanie nariadiť a dôkaz sám
vykonať (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Okrem toho, že odvolací súd nepostupoval v súlade
s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval,
odňal takýmto postupom účastníkov konania možnosť k takémuto dôkazu sa vyjadriť.
Účastník konania nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu ani v rámci pojednávania, keďže
odvolací súd ho nenariadil, ani v rámci možnosti reagovať na vyjadrenie žalobkyne, keďže
toto vyjadrenie nebolo súdom protistrane doručené. Z uvedeného možno uzavrieť, že odvolací
súd procesne pochybil, v dôsledku čoho odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne.
K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal
so všetkými jeho námietkami a argumentmi, čím došlo k porušeniu práva na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a následkom toho k odňatiu možnosti pred súdom konať, dovolací
súd poznamenáva, že táto námietka nie je opodstatnená.
Obsah požiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je v právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďže
§ 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.),
treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti
odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by taktiež malo obsahovať
myšlienkový postup, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal
s odvolacími námietkami a ďalšie rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Na druhej strane takúto
požiadavku nemožno chápať spôsobom, že zahŕňa právo účastníka byť pred súdom úspešný,
prípadne právo na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi
(porovnaj I. ÚS 50/04), prípadne s navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj
IV. ÚS 252/04), preto nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie týchto práv totiž nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo
sa riadili výkladom právnych predpisov, ktorý predkladá účastník (porovnaj
IV. ÚS 340/2004). Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako
nezákonný (porovnaj I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) a všeobecný súd nemusí v odôvodnení
rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07).
Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe nemusí vždy disponovať
potrebnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť
je potrebné posudzovať vždy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter
konania (porovnaj II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť
porušenie ústavných práv, dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza
žiadnu argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne
také, v ktorom dôvody, na ktorých je založené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo
popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (porovnaj I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu môže však dôjsť aj tým,
že by sa súd pri výklade aplikácií zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (porovnaj IV. ÚS 182/09).
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodnením (okrem zistenej
vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok sám o sebe
parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Odôvodnenie rozsudku
obsahuje nielen úvodnú popisnú časť (v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa žalobkyňa domáhala, ako rozhodol súd prvého stupňa, a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako
ustálil skutkový a právny stav v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo podané odvolanie,
argumenty a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastník uvádza a čoho
sa v odvolacom konaní domáha, procesné stanovisko protistrany a iné), ale i spôsob a rozsah,
akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne posúdenie veci
(vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral), v rámci ktorého sa odvolací súd
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, ktoré na zdôraznenie správnosti ešte doplnil. Odvolací súd sa vyporiadal
i s rozhodujúcimi argumentmi odvolateľa. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda uvádza
všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemožno vytknúť procesné
pochybenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa ďalšími námietkami žalovaného 1/
uvedenými v dovolaní.
Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol uznesením z 29. februára 2012 sp. zn. 16 Co 140/2011 a keďže v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách
pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.) dovolací súd zároveň zrušil aj toto
uznesenie krajského súdu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová