Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 380/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná M., so sídlom v B., o zaplatenie 125 Eur a iné s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 345/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 24. júla 2014 sp. zn. 4 Co 542/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Trenčín žalobu, ktorou
sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 608,52 Eur v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
V žalobe medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom
Okresný súd Trenčín, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť.
Vzhľadom na to žiadala, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho
istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Trenčín majúc za to, že obsahom žaloby v uvedenej časti je námietka
zaujatosti sudcov tohto súdu, uznesením z 13. novembra 2012, č.k. 14 C 345/2012-14, uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za vznesenú námietku zaujatosti
podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 88/2012,
rozhodol, že sudkyňa JUDr. M. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 345/2012.
Uznesenie Okresného súdu Trenčín z 13. novembra 2012, č.k. 14 C 345/2012-14,
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku
zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť
súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 24. júla 2014, sp. zn. 4 Co 542/2013, odvolaním
napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti
sudcovi súdu prvého stupňa; za správne označil tiež následné posúdenie otázky o vzniku
poplatkovej povinnosti na strane žalobkyne. Poukázal pritom na právny záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 102/2013,
podľa ktorého v prípade osobitného finančno – právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom nie je úlohou súdu prejednať určitú vec účastníkov konania,
ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona spojený vznik povinnosti poplatníka
platiť súdny poplatok, a v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011,
sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. K tvrdeniu
žalobkyne, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd poukázal na závery
najvyššieho súdu vyslovené vo viacerých rozhodnutiach, a to že dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (napríklad uznesenie z 31. mája 2010,
sp. zn. 3 Nc 14/2010), resp. že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu (uznesenie z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa považoval za vecne správne, preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že vo veci rozhodoval vylúčený sudca
a že bol súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Za nepodanie návrhu na začatie
konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle.
Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom
prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom
jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Navyše, ak rozhoduje vylúčený sudca, je podľa
žalobkyne súd nesprávne obsadený. Nakoniec odvolaciemu súdu vyčítala aj nesprávnosť jeho
záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje
na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti. Zároveň žalobkyňa navrhla odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia dôvodiac, že jej hrozí značný zásah do základných
práv, najmä práva vlastniť majetok a práva majetok pokojne užívať, a to nelegálnym znížením
jej majetku pri vymáhaní bezpredmetnej a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,
potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva. V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p., t.j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojim postupom
odňal možnosť konať pred súdom, a napokon existenciu vady uvedenej v § 237
písm. g/ O.s.p., t.j. že rozhodoval vylúčený sudca a tiež, že súd bol nesprávne obsadený.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady
je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia
§ 41 ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac,
že jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo
prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným (t.j. v spornom konaní)
sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd začať konanie iba v prípadoch,
v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,
konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol
potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie
námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou
konania, ale procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon
priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu
vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo nechcel vzniesť námietku zaujatosti,
sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť
odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.
Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(napríklad sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať
pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa
judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto
je námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157
ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré právne predpisy
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru
sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe
išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Trenčín, za správny
označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku
zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia tak dalo odpoveď na relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti.
Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa
parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať
pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová