4Cdo/38/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s. r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému O. M., narodenému X. I. XXXX, M., R. XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou LEGALINK s. r. o., Bratislava, Mlynské nivy 53, IČO: 50 990 365, za účasti osobitného subjektu: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Bratislava, Šafárikovo nám. 79/7, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 22.411,55 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10Csp/51/2021, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. septembra 2023 sp. zn. 25CoCsp/44/2022, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. septembra 2023 sp. zn. 25CoCsp/44/2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 28. apríla 2022 č. k. 10Csp/51/2021 - 229 v spojení s opravným uznesením z 23. mája 2022 č. k. 10Csp/51/2021 - 235 I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 5.649,99 eura, úrokov vo výške 7,90 % ročne zo sumy 37.089,10 eura od 5. 3. 2019 do 25. 7. 2020 a 36.702,68 eura od 5. 3. 2019 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.609,99 eura od 5. 3. 2019 do 25. 7. 2019, 5.649,99 eura od 26. 7. 2019 do 5. 9. 2019, 5.649,99 eura od 6. 9. 2019 do 25. 7. 2020 a 5.649,99 eura od 26. 7. 2020 do zaplatenia, II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 31.052,69 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z 32.552,69 eura od 5. 3. 2019 do 25. 7. 2019, z 32.052,69 eura od 26. 7. 2019 do 5. 9. 2019, z 31.552,69 eura od 6. 9. 2019 do 25. 7. 2020 a z 31.052,69 eura od 26. 7.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a III. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 69,22 %. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 až 3, § 39, § 53 ods. 9, § 565, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 54a, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 2, § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1. februára 2013, § 145 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku(CSP).

1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné a bolo aj preukázané, že medzi žalobcom, ako veriteľom, a žalovaným, ako dlžníkom, existoval záväzkový vzťah na základe zmluvy o úvere uzavretej 3. júla 2017 podľa § 497 Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože pri jej uzatváraní veriteľ konal a žalovaný, ktorý je fyzickou osobou, nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a zmluva preto nemôže obsahovať žiadne neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože by boli neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a tieto zmluvné podmienky sa ani nemôžu v neprospech žalovaného odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K námietke žalovaného, že zmluva nie je platná, pretože žalovaný si jej uzavretím v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zhoršil svoje postavenie, pretože úver mu bol poskytnutý na splatenie predchádzajúceho úveru zo zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej s veriteľom G. Z., F.. M.., 13. apríla 2005, predmetom ktorej bol úver vo výške 511.000 Sk, a dvoch úverov, z ktorých boli nároky veriteľov premlčané uviedol, že uvedená obrana žalovaného nebola preukázaná, pretože z dodatku k osobnému dotazníku, ktorý je podpísaný žalovaným vyplývalo, že účelom úveru bolo splatenie úveru poskytnutého z B. Z., F.. M.., a B. H. M., M.. L.. T.., ktoré neboli v celom rozsahu splatné, čo vyplýva aj z úverovej správy, keď podľa úverovej správy žalovaný mal okrem týchto dvoch záväzkov ešte jeden záväzok zo zmluvy uzavretej 21. februára 2016 a zo zmluvy o úvere nevyplývalo, že by účelom tohto úveru bolo splatenie úveru žalovaného zo zmluvy o úvere s G. Z., F.. M.. Konštatoval, že žalovanému nič nebránilo, aby všetky dôkazy na svoju obranu označil alebo predložil súdu skôr s podaním z 26. apríla 2022 alebo na pojednávaní konanom 28. apríla 2022 a preto jeho návrhu na odročenie pojednávania nariadeného na 28. apríla 2022 nevyhovel, keď žalovaný tieto dôkazy ani bližšie nešpecifikoval. Pretože žalobkyňa po čiastočnom späťvzatí žaloby požadovala od žalovaného iba zaplatenie nesplatenej časti istiny 31.052,69 eura (40000 - 8947,31 = 31052,69) t. j. nepožadovala úroky a ani poplatky, súd prvej inštancie sa z dôvodu hospodárnosti ďalej nezaoberal tým, či boli platne dojednané a či mala žalobkyňa nárok na ich zaplatenie.

1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že vrátenie plnenia bolo dohodnuté v splátkach, pričom v konaní nebolo sporné a bolo aj preukázané, že žalobkyňa si splnila povinnosti zo zmluvy a žalovanému poskytla úver vo výške 40.000 eur, ale žalovaný si ich nesplnil, pretože sa s platením dohodnutých splátok úveru dostal do omeškania, preto si žalobkyňa uplatnila právo na predčasné vrátenie celého úveru. Sporné bolo, či žalobkyňa dodržala postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa výzvou zo 4. februára 2019 upozornila žalovaného na to, že je v omeškaní a ak si nesplní svoje povinnosti bude oprávnená úver zosplatniť, ktoré upozornenie malo možnosť dostať sa do dispozičnej sféry žalovaného, pretože žalobkyňa ho odovzdala na poštovú prepravu 5. februára 2019 a adresovala žalovanému, a úver zosplatnila k 11. marcu 2019, kedy bol žalovaný v omeškaní tri mesiace so zaplatením splátky splatnej dňa 20. novembra 2018 a uplynula lehota nie kratšia ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Preto má žalobkyňa nárok na predčasné vrátenie celého úveru a túto obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú.

1.3. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalovaného, podľa ktorej žalobkyňa pred uzavretím zmluvy neposúdila s odbornou starostlivosťou jeho schopnosť splácať poskytnutý úver podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., dokonca, že tieto povinnosti hrubo porušila. Uviedol, že ani táto obrana žalovaného nebola dôvodná, pretože z osobného dotazníka, dodatku k nemu, úverovej správy a výpisov z registra Credit Navigator, Cribis a CRIFT vyplývalo, že žalobkyňa riadne posúdila schopnosť žalovaného splácať úver, pretože žalovaný mal príjem vo výške 900 eur a 640 eur mesačne a záväzky na splátky úverov vo výške 123 eur a 222 eur mesačne, hypotéky vo výške splátky 138 eur, náklady na bývanie vo výške 233 eur mesačne a preto bolo v jeho schopnostiach platiť aj splátky sporného úveru vo výške 602 eur mesačne. Keďže žalobkyňa od žalovaného nepožadovala zaplatenie úrokov a poplatkov, súd prvej inštancie považoval tvrdenia žalovaného o hrubom porušení tejto povinnosti za bezpredmetné.

1.4. Súd prvej inštancie sa zaoberal tým, že žalovaný sa v konaní dovolal premlčania podľa § 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že premlčacia doba celého úveru začala plynúť dňa 16. decembra 2017, pretože so zaplatím splátky splatnej v decembri 2017 sa dostal prvýkrát do omeškania. Dospel k záveru, že vrátenie plnenia bolo dohodnuté v splátkach a pre nesplatenie jednej z nich sa stal zročný celý dlh a preto podľa § 103 Občianskeho zákonníka začínala premlčacia doba jednotlivých splátok plynúť odo dňa ich zročnosti a premlčacia doba celého úveru odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Z predžalobnej upomienky zo 4. februára 2019 vyplývalo, že žalovaný mal 4. februára 2019 nedoplatok vo výške 1.848,46 eura a z prehľadu splátok a úhrad vyplývalo, že žalovaný nezaplatil splátky splatné 15. januára 2019, 15. decembra 2018 a 15. novembra 2018, pretože 40 eur boli náklady na vymáhanie pohľadávky. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 11. marca 2019 vyplývalo, že žalobkyňa si právo na predčasné vrátenie celého úveru uplatnila k 4. marcu 2019 a hoci neuviedla pre ktorú splátku tak urobila, mohla tak urobiť najskôr pre splátku splatnú 15. novembra 2018, pretože iba s touto splátkou bol žalovaný v omeškaní tri mesiace. Zročnosť úveru sa tak viaže ku dňu zročnosti tejto splátky, pretože iba táto nesplatená splátka bola konštitutívnou príčinou zosplatnenia dlhu. Konštatoval, že začiatok plynutia premlčacej lehoty bolo potrebné viazať na predmetný okamih bez ohľadu na to, že žalovaný sa mohol dostať do omeškania aj so zaplatením inej splátky, keď právom veriteľa je vyhlásiť mimoriadnu splatnosť celého úveru, ale nie jeho povinnosťou tak urobiť pre prvú omeškanú splátku. Uzavrel, že žalobkyňa si právo na vrátenie celého úveru uplatnila žalobou na súde 26. marca 2021 a uplatnila si ho v trojročnej premlčacej dobe, ktorá jej začala plynúť 16. novembra 2018 a preto ani túto námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. septembra 2023 sp. zn. 25CoCsp/44/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania potvrdil a žalobkyni priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1). Odvolací posudzujúc rozhodnutie v napadnutej vyhovujúcej časti z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver.

2.1. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 103 druhá veta OZ a tvrdil, že zo záverov dokazovania vyplývalo, že neuhradil žalobkyni splátku splatnú v mesiaci november 2017, keď uhradil 20. októbra 2017 sumu 602,82 eura a následne uhradil splátku až 13. decembra 2017 vo výške 627,82 eura a preto premlčania doba začala plynúť od 16. novembra 2017 a uplynula 16. novembra 2020 a žaloba bola podaná 26. marca 2021, je nárok premlčaný a uviedol, že žalobkyňa, respektíve jej právny predchodca, pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru až ku 4. marcu 2019 a uvedenú skutočnosť oznámila žalovanému listom z 11. marca 2019 a tým realizovala svoje právo vyplývajúce z ustanovení § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby odvolací súd považoval za potrebné dať do pozornosti aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, v rámci ktorej sa zaoberal začiatkom plynutia premlčacej lehoty v prípade vyhlásenia mimoriadneho zosplatnenia a pritom vyslovil názor, že aplikácia ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka s tým, že ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3mesiacov od omeškania uplynula tiež 15. dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V danej veci sa úver stal splatný omeškaním s plnením splátky splatnej 15. novembra 2018, preto premlčacia doba začala plynúť až 16. februára 2019 a žaloba podaná na súd prvej inštancie 26. marca 2021 bola podaná pred jej uplynutím.

2.2. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyňa nahrádzala jeho staré záväzky novým právom, vrátane zmluvy o bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel s veriteľom G. Z., F.. M.., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému vo výške 511.000 Sk (ďalej len stará zmluva) odvolací súd uviedol, že uvedeným tvrdením sa zaoberal aj súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že nebolo preukázané a po oboznámení sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, odvolací súd dospel k rovnakému záveru. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keďže toto konanie žalobkyne mal vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi a využívanie omylu spotrebiteľa, ktorý by takýto krok inak neurobil. Rovnako odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného, že podpisom novej zmluvy, ktorá refinancovala o. i. aj Starú zmluvu, nepochybne zhoršil svoje zmluvné postavenie, čo je podľa § 54 ods. 1 OZ zakázané. Uzavrel, že nakoľko nebolo preukázané, že predmetný úver bol poskytnutý aj na refinancovanie úveru z vyššie špecifikovanej starej zmluvy, nemožno argumentáciu žalovaného v tomto smere zohľadniť ako dôvodnú. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie žalovaného, podľa ktorého zmluva uzavretá so žalobkyňou je pre jej rozpor so zákonom neplatná a z tohto dôvodu je žaloba nedôvodná v celom rozsahu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

3.1. Vytýkal odvolaciemu súdu, že neprihliadal na jeho podanie, ktorým namietal platnosť postúpenia pohľadávky, nakoľko počas odvolacieho konania došlo k zmene žalobcu, keď uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25CoCsp/44/2022 - 300 z 8. augusta 2023 odvolací súd vyhovel návrhu žalobcu tak, že pôvodný žalobca BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky z konania vystúpil a na jeho miesto vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. Uviedol, že na základe tejto právne významnej skutočnosti, ktorá nastala počas odvolacieho konania, zaslal odvolaciemu súdu stanovisko k zmene žalobcu, v ktorom namietal platnosť postúpenia z pôvodného žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA na žalobkyňu EOS KSI Slovensko, s. r. o. a to pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (nakoľko pôvodný veriteľ je pobočkou zahraničnej banky), ako aj podľa § 53 ods. 9 OZ, v dôsledku čoho žalobca podľa názoru žalovaného nedisponuje aktívnou legitimáciou v tomto konaní. Mal za to, že odvolací súd procesne pochybil aj v tom smere, že nepodrobil tieto výzvy prieskumu, či spĺňajú náležitosti kvalifikovaných výziev. Namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení jeho rozsudku s touto námietkou žalovaného nijako nevysporiadal (uvedená skutočnosť, t. j. že počas odvolacieho konania došlo k zmene žalobcu sa v odôvodnení rozsudku ani len nespomína). Ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací súd nesprávne právne posúdil ustanovenia § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. a § 7 ods. 1 ZoSU. Bol názoru, že právny predchodca žalobkyne nepostupoval v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 ZoSU, t. j. že si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 7 ods. 1 ZoSU a teda neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Bol názoru, že nezosplatnený úver nemožno postúpiť na tretiu osobu, následkom čoho žalobkyňa nedisponuje aktívnou legitimáciou. V doplnení dovolania dal do pozornosti aktuálne rozhodnutia, týkajúce sa počítania premlčania v spotrebiteľských vzťahoch a poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/231/2021. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že v postupe odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o zmene žalobcu nevidí žiadnu vadu. K dovolaniu podľa § 421 CSP namietala, že z podaného dovolania nie je zrejmá špecifikácia právnej otázky.

5. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je nielen procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolací súd nereagoval na jeho argumentáciu, že po zmene účastníka konania na strane žalobkyne tejto chýba v konaní aktívna vecná legitimácia, t. j. nevysporiadal sa s tvrdeniami žalovaného uvedenými v priebehu odvolacieho konania.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam prerozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

13. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

14. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne na strane žalobkyne vystupovala BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, ktorá bola stranou sporu i v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Podaním z 12. júla 2023 (v priebehu odvolacieho konania - poznámka dovolacieho súdu) žalobkyňa oznámila súdu postúpenie pohľadávky a navrhla, aby do konania na jej miesto vstúpila ako nová žalobkyňa spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o.. Krajský súd v Nitre uznesením z 8. augusta 2023 č. k. 25CoCsp/44/2022 - 300 návrhu vyhovel tak, že pôvodná žalobkyňa BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky z konania vystúpila a na jej miesto vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný podaním z 18. septembra 2023 (č. l. 360) k zmene účastníka konania na strane žalobkyne podal stanovisko, v ktorom namietal, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a že táto výzva mu bola riadne doručená; namietal, že na splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZOB je potrebné okrem samotnej výzvy aj jej riadne doručenie, čo v prejednávanom spore nebolo preukázané a taktiež namietal nedodržanie podmienky meškania v úhradou minimálne 90 dní. Z týchto dôvodov bol názoru, že žalobkyňa nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou.

1 6. V kontexte uvedeného možno podľa názoru dovolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že odvolací súd bol povinný reagovať na námietky žalovaného uvedené v jeho stanovisku podľa § 380 ods. 2 CSP, bez ohľadu na to, či uvedenú vadu žalovaný uviedol ako odvolací dôvod, nakoľko povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec dôvodov vymedzených v odvolaní je zúžená na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok uvedených v § 161 CSP. Odvolací súd sa však vôbec nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku s kľúčovými tvrdeniami žalovaného v jeho stanovisku, v ktorom namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne po postúpení pohľadávky a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené platí predovšetkým u tých námietok žalovaného, ktoré z pohľadu rešpektovania jeho práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaný vo svojom stanovisku oponoval tým,že „žalobkyňa nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou“ a uviedol i dôvody, pre ktoré zastáva tento svoj právny názor.

16.1. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovaným v jeho stanovisku, že „žalobkyňa v konaní nepreukázala, že banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a že táto výzva mu bola riadne doručená; že na splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 ZOB je potrebné okrem samotnej výzvy aj jej riadne doručenie, čo v prejednávanom spore nebolo preukázané a nedodržanie podmienky meškania v úhradou minimálne 90 dní“.

16.2. Odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností pri svojom meritórnom odvolacom prieskume. Dovolací súd zdôrazňuje, že žalovaný nemohol tieto skutočnosti namietať skôr, nakoľko k zmene strany sporu na strane žalobkyne došlo až v priebehu odvolacieho konania a teda to bol iba odvolací súd, ktorý mal na tieto jeho námietky reagovať. Takýto postup z jeho strany je preto nutné označiť ako postup odporujúci princípu materiálneho právneho štátu.

1 7. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v stanovisku žalovaného (§ 380 ods. 2 CSP). Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam nastolenými žalovaným žiadne konkrétne stanovisko je jeho postup nepostačujúci a dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP a dovolanie žalovaného je z tohto dôvodu nielen prípustné, ale tiež dôvodné.

18. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozsudku s takými námietkami žalovaného, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné [resp. aj pre prípad ich naozajstnej nepodstatnosti chýba argumentácia spôsobilá presvedčiť, prečo je to tak], je tak závažným nedostatkom rozhodnutia, ktorého intenzita zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Tým sa odvolací súd dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces chráneného nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj s článkom 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. sp. zn. 5Cdo/204/2011, 4Cdo/120/2019).

19. Dovolací súd tak uzatvára, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený v rozsahu porušujúcom právo dovolateľa na spravodlivý proces. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol výlučne odvolací súd, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať pre sporové súdne konanie relevantným argumentom odvolateľa.

21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že existencia dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal ďalšími dovolacími námietkami dovolateľa a správnosťou právnych záverov (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), na ktorých spočíva zrušované rozhodnutieodvolacieho súdu. V prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (m. m. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017).

22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.