4 Cdo 369/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., naposledy bytom F., zomrelému X., o vymoženie 83,31 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13 Er 968/2004, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. 06. 2012, č. k. 41 CoE 137/2012-63, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle
ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok)
na návrh oprávneného. Uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 1895/2004,
NZ 64562/2004 z 13. 08. 2004 spísaná notárom JUDr. J. so sídlom v B. (ďalej len notárska
zápisnica). Okresný súd Lučenec dňa 26. 11. 2004 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením zo 16. 01. 2012, č. k. 13 Er 968/2004-24 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 2, § 57 ods. 1
písm. g/ a § 58 Exekučného poriadku a na § 39 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že na formulárovom tlačive zmluvy o úvere povinný podpísal splnomocnenie
pre advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd prvého stupňa mal za to, že splnomocnenie je neurčité, koncipované široko a uznanie dlhu v mene
povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za
platné. V čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho
výška, v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať a nemohol na toto
uznanie ani splnomocniť Mgr. T.. Ak je dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom
Mgr. T. a povinným v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, potom aj
notárska zápisnica obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou
a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. T., a ktorá vznikla na základe zmluvného
zastúpenia ako neplatného právneho úkonu, je neplatná.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 13. 06. 2012,
č. k. 41 CoE 137/2012-63 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom
súdu prvého stupňa, že Mgr. T. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku
z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného
pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keďže tento zástupca bol určený oprávneným priamo v zmluve o úvere a povinný si ho nevybral na základe svojej vôle. V dôsledku neplatného
plnomocenstva je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá z tohto dôvodu nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu. Odvolací
súd ďalej dodal, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je takým procesným
rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 1 O. s. p. tvorilo prekážku rozsúdenej veci.
Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného o posúdení predmetného
plnomocenstva notárom, pretože súd nie je viazaný právnym názorom notára pri
spisovaní notárskej zápisnice.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. 07. 2012.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby
dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci
sa už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,
oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne
rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému
oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti
s argumentáciou oprávneného, týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým
bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,
v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice, vyhotovené pred 15. 10. 2008, sa tento zákon,
resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu.
Ďalej uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu
na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba neprevzal žiadne
nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Touto treťou osobou nie je oprávnený, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe
čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú
neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/ Občianskeho
zákonníka.
Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom na
jeho právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov
EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami, uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej
únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR
z 12. 04. 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala
byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty,
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré v dovolaní bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ
odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený právnickou
osobou založenou na účel výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či je dôvodný návrh
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie
v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže
na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p., preto návrh
oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti
uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.
Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale
nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/
O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal
a dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec
postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,
ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho
názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice,
ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad
Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté
rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1
Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa
v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným
podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto
prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú
istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie, ale konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného
P., s. r. o., B.B., IČO: X., proti povinnému J., nar. X., naposledy bytom F., zomrelému X.,
o vymoženie 83,31 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13
Er 968/2004, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 1895/2004, NZ
64562/2004 z 13. 08. 2004 spísaná notárom JUDr. J. so sídlom v B., nepredchádzalo žiadne
iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie
na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému
súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu
a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237
písm. e/ O. s. p., t. j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu
a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces
však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci
pre takéto konanie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Namietal, že exekučný súd
nie je oprávnený ex offo skúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako
ju skúmal v danom prípade.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i exekučný súd správne
posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania. V danom prípade exekučný
súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej
zápisnice poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul
a dospel k záveru, že ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon exekúcie, nakoľko predmetné
splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže je neplatné
splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť
platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na podklade ktorého by
bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Povinnosť
exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania (vykonávacie)
súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to, oboznamovanie sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie
exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29,
Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových aj
právnych záverov súdu prvého stupňa a doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie
potvrdil. taktiež sa zaoberal námietkami oprávneného a vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Posúdenie, či rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b
ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková