4 Cdo 369/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., naposledy bytom F., zomrelému X., o vymoženie 83,31 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13 Er 968/2004, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. 06. 2012, č. k. 41 CoE 137/2012-63, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle

ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok)

na návrh oprávneného. Uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 1895/2004,

NZ 64562/2004 z 13. 08. 2004 spísaná notárom JUDr. J. so sídlom v B. (ďalej len notárska

zápisnica). Okresný súd Lučenec dňa 26. 11. 2004 poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením zo 16. 01. 2012, č. k. 13 Er 968/2004-24 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 2, § 57 ods. 1

písm. g/ a § 58 Exekučného poriadku a na § 39 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že na formulárovom tlačive zmluvy o úvere povinný podpísal splnomocnenie

pre advokáta Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd prvého stupňa mal za to, že splnomocnenie je neurčité, koncipované široko a uznanie dlhu v mene

povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za

platné. V čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho

výška, v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať a nemohol na toto

uznanie ani splnomocniť Mgr. T.. Ak je dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom

Mgr. T. a povinným v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, potom aj

notárska zápisnica obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou

a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr. T., a ktorá vznikla na základe zmluvného

zastúpenia ako neplatného právneho úkonu, je neplatná.  

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 13. 06. 2012,

č. k. 41 CoE 137/2012-63 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom

súdu prvého stupňa, že Mgr. T. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku

z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného

pre rozpor záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka, keďže tento zástupca bol určený oprávneným priamo v zmluve o úvere a povinný si ho nevybral na základe svojej vôle. V dôsledku neplatného

plnomocenstva je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá z tohto dôvodu nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu. Odvolací

súd ďalej dodal, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je takým procesným

rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 1 O. s. p. tvorilo prekážku rozsúdenej veci.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného o posúdení predmetného

plnomocenstva notárom, pretože súd nie je viazaný právnym názorom notára   pri

spisovaní notárskej zápisnice.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. 07. 2012.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodil z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej veci

sa už prv začalo konanie, v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil

ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,

že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie dovolacích dôvodov,

oprávnený zdôvodnil krátkosťou času a poukázal na to, že jednotlivé dôvody podrobne

rozvinul už v odvolaní, a preto nepovažoval za potrebné ich duplikovať. Napriek uvedenému

oprávnený následne doplnil dovolanie podaním, v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 14. 03. 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012 v súvislosti

s argumentáciou oprávneného, týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázal na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým

bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3,

v zmysle ktorého sa na notárske zápisnice, vyhotovené pred 15. 10. 2008, sa tento zákon,

resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. To znamená, že zákon umožňoval a aproboval

notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie

peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu.

Ďalej uviedol, že ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu

na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky

a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Povinný na seba neprevzal žiadne

nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Touto treťou osobou nie je oprávnený, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek

odvolať. Podľa dovolateľa exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe

čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú

neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až písm. r/ Občianskeho

zákonníka.

Ďalej mal dovolateľ za to, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil s ohľadom na

jeho právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, ustanovení právnych predpisov

EÚ a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami, uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje  

za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR

z 12. 04. 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala

byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov

v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty,

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré v dovolaní bližšie špecifikoval. Tento návrh dovolateľ

odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie

týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby

účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového

práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený právnickou

osobou založenou na účel výkonu advokácie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či je dôvodný návrh

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie

predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy   priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva

nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p., preto návrh

oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávneného proti

uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení.

Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale

nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až písm. c/  

O. s. p. Dovolanie oprávneného podľa ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/, písm. g/ O. s. p. nenamietal

a dovolací súd tieto vady ani nezistil. Dovolateľ výslovne namietal, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/, písm. f/ O. s. p.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.  

Právomoc súdu je upravená v § 7 a § 8 O. s. p. Z tohto ustanovenia vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy. (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným titulom. Bol toho

názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice,

ktorá je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté

rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Je preto nepochybné, že súdy rozhodovali v exekučnej veci, ktorá patrí

do ich právomoci.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle

§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa

v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie, ale konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného

P., s. r. o., B.B., IČO: X., proti povinnému J., nar. X., naposledy bytom F., zomrelému X.,

o vymoženie 83,31 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13

Er 968/2004, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 1895/2004, NZ

64562/2004 z 13. 08. 2004 spísaná notárom JUDr. J. so sídlom v B., nepredchádzalo žiadne

iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie

na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému

súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu

a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené oprávneným namietanou vadou,

uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237

písm. e/ O. s. p., t. j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn. že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku, ktorou napáda vecnú správnosť postupu

a právnych záverov súdov, resp. ich právne posúdenie veci.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Dovolateľ konkrétne namietal porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba uviesť, že obsah práva

na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces

však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných   slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto konanie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Namietal, že exekučný súd

nie je oprávnený ex offo skúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako

ju skúmal v danom prípade.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania. V danom prípade exekučný

súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej

zápisnice poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti

z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul

a dospel k záveru, že ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon exekúcie, nakoľko predmetné

splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže je neplatné

splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť

platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na podklade ktorého by

bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Z týchto dôvodov exekučný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Povinnosť

exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak trvá aj počas exekučného konania.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania (vykonávacie)

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to, oboznamovanie sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie

exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29,

Hiro Balani c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle

ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových aj

právnych záverov súdu prvého stupňa a doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie

potvrdil. taktiež sa zaoberal námietkami oprávneného a vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.  

Dovolateľ v dovolaní   namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu

opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Posúdenie, či rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/

O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle § 243b

ods. 5,   § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2013  

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková