Najvyšší súd

4 Cdo 368/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š., bývajúceho v Š., zastúpeného JUDr. K., advokátkou v P., proti žalovanej R., so sídlom v K., IČO: X.,

zastúpenej JUDr. G., advokátom v K., o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 127/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súd v Prešove z 29. mája 2014 sp. zn. 8 Co 10/2014, 8 Co 11/2014, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalovanej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.  

O d ô v o d n e n i e

Žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov 15. mája 2013 sa žalobca domáhal

zrušenia rozsudkov Arbitrážneho súdu Košice z 19. januára 2012 sp. zn. 2 C 2933/2012,  

sp. zn. 2 C 1342/2012 a sp. zn. 2 C 2770/2012, ako aj odloženia ich vykonateľnosti. Žalobu

odôvodnil tým, že so žalovanou ako poistiteľom uzatvoril tri poistné zmluvy, ktoré boli

spotrebiteľskými zmluvami a v rozhodcovskom konaní boli porušené všeobecne záväzné

právne predpisy na ochranu jeho práv spotrebiteľa. Namietal tiež neplatnosť rozhodcovskej

doložky, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 15. októbra 2013 č.k. 16 C 127/2013-207 zrušil

rozsudok Arbitrážneho súdu Košice vydaný 19. januára 2012 pod sp. zn. 2 C 2770/2012

zaväzujúci žalobcu poskytnúť žalovanej peňažné plnenie (ďalej len „označený rozhodcovský

rozsudok“) na tom základe, že nesplnil osobitnú pohľadávku, ktorá vznikla z poistenia

uzatvoreného 27. decembra 2007 poistnou zmluvou č. X. (ďalej len „poistná zmluva“), zodpovedajúca nákladom poisťovne vo výške 293,27 Eur vynaloženým na uzavretie

poistenia. Poistnú zmluvu uzatvárala žalovaná ako poisťovateľ (dodávateľ) konajúci v rámci

predmetu svojej činnosti a žalobca (fyzická osoba) ako spotrebiteľ. So zreteľom na to súd

prvého stupňa konštatoval, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Pre spotrebiteľské zmluvy vo

všeobecnosti je charakteristické, že v praxi sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom

spotrebiteľov, pričom návrhy týchto zmlúv sú vyhotovované na vopred pripravených

tlačivách (formulároch) a samotné zmluvy sú uzatvárané tak, že spotrebiteľ nemá možnosť

zmeniť ich obsah. Takto bolo postupované aj v danom prípade. Rozhodcovská doložka, na

základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, bola formulovaná vo všeobecných poistných

podmienkach a stala sa súčasťou neprehľadného textu písaného malými písmenami. Podľa

rozhodcovskej doložky všetky vzájomné spory z poistenia mali byť prejednávané

v rozhodcovskom konaní. Žalobca pri uzatváraní poistnej zmluvy nebol oboznámený

s právnymi účinkami dojednania rozhodcovskej doložky, jej uzavretie si nijakým spôsobom

nevymienil a v ničom nemohol meniť obsah všeobecných poistných podmienok. Zmluvné

podmienky boli aj v danom prípade vopred dané a spotrebiteľ si nemohol vybrať z viacerých

alternatív zmluvných dojednaní. Súd prvého stupňa uzavrel, že rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná a jej dôsledkom je značná nerovnováha v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetnú doložku preto posúdil ako

neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku, preto žalobe, ktorá vo vzťahu k označenému

rozhodcovskému rozsudku bola podaná v zákonom určenej lehote [§ 41 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.)], vyhovel a označený

rozhodcovský rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

odložil jeho vykonateľnosť. Žalobu žalobcu v časti, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia

rozsudkov Arbitrážneho súdu Košice z 19. januára 2012 sp. zn. 2 C 2933/2012 a sp. zn. 2 C

1342/2012 zamietol z dôvodu, že žalobca žalobu na ich zrušenie nepodal včas, pretože tieto

rozhodcovské rozsudky prevzal žalobca 21. januára 2013 a do podania žaloby (15. mája 2013)

uplynula lehota dlhšia ako 30 dní. Rozhodnutie o trovách konania si s poukazom na

ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. mája 2014 sp. zn.  

8 Co 10/2014, 8 Co 11/2014, potvrdil rozsudok v napadnutej časti a uznesenia súdu prvého

stupňa z 26. novembra 2013 č.k. 16 C 127/2013-219, zamietol návrh žalovanej na prerušenie

konania a odmietol odvolanie proti výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o potvrdzujúci výrok rozsudku vo veci samej v odôvodnení uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového

súdu je náležité a presvedčivé, preto naň v plnom rozsahu odkázal. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú (neplatnú) zmluvnú podmienku dojednanie

v spotrebiteľskej zmluve, ktoré je obsiahnuté v štandardnej formulárovej zmluve alebo  

vo všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že rozhodcovskú

doložku v predmetnej veci si žalobca osobitne nevyjednal. Žalovaná v konaní neuniesla

dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenia o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej

doložky. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k názoru, že žalobca mohol len zmluvu ako

celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda  

aj rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania uzavrel,  

že je opodstatnený záver, podľa ktorého žalobcovi neboli poskytnuté žiadne informácie  

o dôsledkoch výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej

rozhodcovskej doložky, a tiež, že vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky chýbal

v danom prípade rozhodcovskému súdu základný predpoklad pre rozhodnutie sporu

v rozhodcovskom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako

vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Zamietnutie návrhu žalovanej na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odôvodnil tým, že hoci vo veci II. ÚS 382/2013 sa pred tým

istým senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky rieši obdobný prípad ako vo veci  

II. ÚS 499/2012, v tomto náleze nebolo vyslovené stanovisko k platnosti alebo neplatnosti

rozhodcovskej doložky. Odmietnutie odvolania proti výroku súdu prvého stupňa, ktorým

rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,

odôvodnil ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/, § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p., pretože ide

o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti takému uzneseniu odvolanie  

nie je prípustné. Ako správne potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o uložení povinnosti

žalovanej zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, keď prvostupňový súd správne výšku

súdneho poplatku určil podľa položky 3 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov a nie ako  

sa žalovaná mylne domnieva, že výška súdneho poplatku mala byť určená podľa položky 1

písm. b/ sadzobníka.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, do jeho prvých troch výrokov,  

podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p.

namietajúc, že jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla tiež, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa jej názoru odvolací súd neodôvodnil dostatočne

presvedčivo, prečo súd prvého stupňa nevykonal dôkaz ňou navrhnutý – výsluch

sprostredkovateľa poistenia. Tvrdila, že pokiaľ oba súdy nepovažovali listinný dôkaz (záznam

sprostredkovateľa poistenia o potrebách a požiadavkách klienta) za adekvátne preukazujúci

individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, museli im byť známe zákonné povinnosti

sprostredkovateľa poistenia ukladajúce vyrozumieť klienta s alternatívnou formou riešenia

sporov. Navrhované dôkazy mali byť preto vykonané a vyhodnotené. Pritom práve

nevykonanie dokazovania záznamom sprostredkovateľa poistenia a výsluchom

sprostredkovateľa poistenia viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. V ďalšom

dovolateľka konštatovala, že v konaní boli nesprávne skutkovo vyhodnotené obsahové zložky

všeobecných poistných podmienok, osobitných zmluvných dojednaní, rozhodcovskej doložky

a záznamu sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klientov. Rozhodcovská

doložka, ktorá je súčasťou osobitných zmluvných dojednaní bola jednoznačne formulovaná

tak, že každý poistenec rovnako má dve rovnocenné možnosti toto zmluvné dojednanie

akceptovať alebo neprijať. Dovolateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie charakteru tohto sporu – podľa jej názoru nejde o spotrebiteľský spor. V danom prípade bola totiž

podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, preto v konaní mal byť preskúmaný

postup rozhodcovského súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním označeného rozhodcovského

rozsudku. Mala za to, že nie je možné stotožniť sa so všeobecným záverom súdov,  

že rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je neplatná, lebo nebola individuálne

dojednaná a zakladá rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti upriamila pozornosť  

na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. júla 2013 sp. zn. II ÚS 499/2012, ktorý

v prípade obdobnej rozhodcovskej doložky rozhodol o porušení jej práv zaručených v čl. 48

ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedla  

aj to, že oba súdy aplikovali vnútroštátne normy zamerané na ochranu spotrebiteľa, ktorých

východiskom je smernica 93/13/EHS, boli preto povinné rovnako interpretovať a aplikovať

právne normy v súvislostiach a s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý  

v jej 19. bode odôvodnenia, ktoré sa týka poistných zmlúv. Poukázala na nesprávny preklad

smernice slovenským zákonodarcom a nadväzne na to nesprávnu implementáciu medzi  

tzv. neprijateľné podmienky, čo malo podľa jej názoru za následok vylúčenie použitia

rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách. Podľa jej presvedčenia nemôže súd

v dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky skúmať prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Navyše, súdy nevykonali test primeranosti

v zmysle čl. 19 Smernice a nezabezpečili si ani objasnenie skutkového stavu potrebného  

na vyslovenie správnych právnych záverov o individuálnom dojednaní rozhodcovskej

doložky. V závere dovolania žalovaná ešte citovala rozhodnutia vydané v iných konaniach,

v ktorých bola otázka individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky posúdená inak.

Dôvody dovolania proti druhému a tretiemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvého

stupňa konkrétne neuviedla. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu,

predtým rozhodnúť o prerušení   dovolacieho konania do rozhodnutia Ústavného súdu pod  

sp. zn. II. ÚS 382/2012 a odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia odvolania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),  

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu iba v prípadoch v zákone výslovne uvedených (§ 236  

ods. 1 O.s.p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (por. rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,

6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalovanou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému

je dovolanie prípustné podľa týchto ustanovení.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. a tiež dovolaciu

argumentáciu žalovanej sa najvyšší súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti

dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej

len “§ 237 O.s.p.“). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;  

ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť

aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (por. R 117/1999,  

R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala

a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Z obsahu dovolania vyplýva námietka žalovanej, že v konaní jej bola odňatá možnosť

pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

Žalovaná súdom nižších stupňov vytýka, že súdy nebrali do úvahy ňou predložené

návrhy a dôkazy, a preto neúplne zistili skutkový stav veci.

Právomoc súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť

to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho

súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov významných pre

rozhodnutie vo veci samej. Procesné dokazovanie je výhradne zákonom upravený postup

súdu. Na procesné dokazovanie je jediným oprávneným subjektom súd. Len súd je v rámci

jeho právomoci oprávnený a povinný vykonávať procesné dokazovanie. Posúdenie návrhu  

na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,  

je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd  

v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom   (R 125/1999, R 6/2000). K rovnakým záverom dospel najvyšší súd aj v ďalších

rozhodnutiach, napr. sp. zn. 3 Cdo 238/2013, 3 Cdo 434/2013, 3 Cdo 384/2013,  

5 Cdo 100/2010, 7 Cdo 405/2014, 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 58/2013, 2 Cdo 113/2013,  

4 Cdo 163/2013.

Pokiaľ ide o námietku žalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241  

ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno dosiahnuť nápravu  

len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) alebo

hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním  

sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého

stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a  

ods. 2, veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie.

Žalovanou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môže zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.  

1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011  

a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania.

Z dovolania je tiež zrejmá námietka žalovanej, že súdy nesprávne vyhodnotili

výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa § 132 O.s.p., dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky

potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov

(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého

stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací

súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd

rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení,  

a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž

nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom  

na to, že najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôže ani – len na základe súdnych spisov

preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím

súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady

doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ

súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov  

nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné –  

por. § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

Žalovaná v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); niektoré formulácie

zvolené v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku nasvedčujú tomu, že s nesprávnym

právnym posúdením veci spája procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované  

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné

dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. (por. R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011  

a 7 Cdo 26/2010).

I keby teda boli opodstatnené tvrdenia žalovanej o nesprávnom právnom posúdení

veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie (dovolací súd ho z uvedeného

aspektu neposudzoval), žalovanou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa

ustanovenia § 237 O.s.p.

Žalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku, ktorý sa týkal odmietnutia odvolania

proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne  

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, ale má charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu

uvedeného výroku rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania smerujúceho

proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti

uzneseniu (§ 239 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 – ďalej len „§ 239 O.s.p.“).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo  

ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239  

ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania)

nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé,  

že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací

súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,  

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.  

(ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo   v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát).

Dovolateľka procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/ O.s.p. nenamietala

a tieto ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

So zreteľom na dovolateľkou uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne

na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv  

a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným

rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky

(rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).

K tvrdenej vade tým, že odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej ako neprípustné

však nemohlo dôjsť, pretože v danom prípade odvolanie smerovalo proti uzneseniu, ktorým

sa upravuje vedenie konania (súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania rozhodne  

až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel

k záveru, že odvolací súd správne odmietol odvolanie žalovanej smerujúce do tohto výroku

s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako neprípustné. Odmietnutím

odvolania preto odvolací súd neodňal oprávnenej možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ O.s.p., neznemožnil jej realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny

poriadok priznáva na zabezpečenie jej práv a právom chránených záujmov.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd jej dovolanie odmietol podľa

ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

Pokiaľ ide o návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania do rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 382/2013, dovolací

súd návrh ako nedôvodný zamietol po zistení, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

z 30. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 382/2013 rozhodol, že základné práva žalovanej podľa  

čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici  

sp. zn. 1 CoE 171/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 1 CoE 418/2011 z 8. augusta 2011

a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012

z 21. marca 2012 a sp. zn. 5 Cdo 112/2012 z 22. novembra 2012 porušené neboli,  

a sťažnostiam žalovanej vo zvyšnej časti nevyhovel.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júla 2015

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová