Najvyšší súd
4 Cdo 349/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E., advokátkou v B., proti žalovanej N., so sídlom v B., zastúpenej
advokátskou kanceláriou S., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej
na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 239/2007, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 2. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 6. decembra 2007 č.k. 7 C 239/2007-111
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur) do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 62 000,- Sk (2 058,02 eur) a trovy právneho zastúpenia
vo výške 99 957,- Sk (3 317,96 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a § 11, § 13
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že článkom
uverejneným v denníku P. na druhej strane dňa 29. mája 2007 pod titulom „H.“ bolo
zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to do jeho práva na ochranu občianskej
cti a profesionálnej vážnosti, keď citovaný titulok bol nielen nepravdivým skutkovým
tvrdením, ale aj hlboko urážlivý a znevažujúci. Súd prvého stupňa mal za nepodstatné, či
titulok korešponduje s obsahom článku alebo nie, nakoľko výroky kritizujúce materiál
legislatívnej komisie obsahujúci legislatívne návrhy Trestného zákona uverejnené v článku,
boli tiež hrubo zavádzajúce, znevažujúce a podľa názoru súdu prvého stupňa vyplývali z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky. Súd
prvého stupňa poukázal na to, že táto skutočnosť nezbavuje autora článku právnej
zodpovednosti za uvedený výrok, ktorý je nepravdivý a predstavuje citeľný neoprávnený
zásah do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Vzhľadom k tomu, že predmetným
výrokom bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, priznal žalobcovi aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a za primeranú považoval sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur),
ktorá zodpovedá satisfakčnej a preventívnej funkcii finančnej náhrady. Súd prvého stupňa
prihliadol k tomu, že nepravdivé tvrdenia o žalobcovi vo verejnosti v značnej miere znížili
jeho dôstojnosť a vážnosť a negatívny dopad tohto zásahu do práv žalobcu sa premietol nielen
do sféry odborného a profesionálneho života žalobcu, ale zasiahol aj do sféry privátnych
a spoločenských vzťahov žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a §
149 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008
vylúčil sudcov JUDr. M. a JUDr. J. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6
Co 64/08 (vec Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 239/2007). Bol názoru, že skutočnosť
vylúčenia predsedníčky senátu A. z prejednávania veci i pozastavenia jej funkcie sudcu zo
strany žalobcu môže zakladať pochybnosť o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. decembra 2008 sp. zn. 6 Co 64/2008
na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch potvrdil, návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol
a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
664,36 eur (20 014,50 Sk) k rukám advokátky do troch dní. V potvrdzujúcej časti svojho
rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 24. februára 2011 sp. zn.
IV. ÚS 345/09 – 70 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008. Uviedol, že nie je zistiteľné, z akého dôvodu najvyšší
súd uvádza pochybnosti o sudcovskej nezávislosti, ale práve tento nelogický záver (skúmať
sa mala len nestrannosť namietaných sudcov) potvrdzuje, že najvyšší súd rozšíril dôvody
na obmedzenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu v danej veci bez toho,
aby mal na to oporu v zákone (čl. 46 ods. 4, § 14 ods. 1 O.s.p.).
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 18. septembra 2012 sp. zn.
II. ÚS 340/09 – 93 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. decembra 2008 sp. zn.
6 Co 64/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že krajský súd
(obdobne ako okresný súd) vychádzal zo skutočnosti, že k neprípustnému zásahu
do osobnostných práv žalobcu došlo, pričom inkriminovaný výrok „H.“ považoval za
tvrdenie, ktoré je nepravdivé. Ústavný súd nepovažoval za správne, ak všeobecný súd
rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom
určitého článku a jeho vecným obsahom. Poukázal na skutočnosť, že izolovaným posúdením
inkriminovaného titulku krajský súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, že
výrok v ňom obsiahnutý je nepravdivý, pričom nepovažoval za potrebné zohľadniť pri
formulovaní tohto záveru obsah inkriminovaného článku. Ústavný súd dospel k záveru, že
takéto zjednodušené vyvodzovanie kľúčových záverov pre potvrdzujúce rozhodnutie
krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Ústavný súd zdôraznil, že
v každom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na
požiadavku proporcionality uplatnenia týchto práv. V prejednávanej veci je žalovaná
„nositeľka“ slobody prejavu a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované
postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní
predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. V odôvodnení ďalej uviedol, že ústavný súd svojím autoritatívnym výrokom v náleze č.k. IV.
ÚS 345/09 – 70 z 24. februára 2011 vyslovil, že o odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský
súd v zložení, ktoré je v rozpore s čl. 48 ústavy, čo samo osebe spochybňuje ústavnú
akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zakladá legitímny dôvod na jeho
zrušenie. Ústavný súd považoval právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom
rozsudku z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, nakoľko v predmetnej
veci rozhodol krajský súd v takom personálnom zložení, ktorým došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 2. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013
na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Vyčítal súdu prvého stupňa, že sa vecou nezaoberal z hľadiska stretu práva žalovanej
na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácii garantovaného Ústavou Slovenskej
republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd s právom žalobcu na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to najmä z pohľadu riešenia
kolízie týchto daných práv a vyporiadania sa s výkladovými východiskami k tejto otázke
vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ich prepojenia
na konkrétne okolnosti danej veci, pri zvýraznení potreby hodnotenia tzv. testu
proporcionality. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých
predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v printových médiách mohli predstavovať
neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti, nekorešponduje požiadavke objektívneho
a spravodlivého posúdenia skutkových okolností sporu, ak súd nezohľadní väzbu medzi
titulkom a vecným obsahom článku, pričom pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať
z funkcie, ktorú titulok plní. Uviedol, že funkciou titulku je upútať a zaujať čitateľa k tomu,
aby si článok prečítal a vychádzajúc z tejto funkcie možno aj z hľadiska ochrany práva
na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú
expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky a to zvlášť vtedy, ak ide
o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník P. možno zaradiť. Uvedenú funkciu súd prvého
stupňa nezohľadnil a za skutkový základ vzal inkriminovaný titulok bez zohľadnenia jeho
väzby na predmetný článok, avšak inkriminovaný titulok treba považovať za integrálnu
súčasť článku a je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej činnosti žalobcu, ktorou
by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného
zákona. Odvolací súd bol názoru, že samotný článok neobsahuje urážlivé, útočné alebo
neslušné vyjadrenia a v celkovom kontexte nie je formulovaný v podobe faktických tvrdení,
ale v podobe hodnotiacich úsudkov jeho autora v negatívnom dopade pripravovanej
novelizácie Trestného zákona na kriminalitu a hodnotiace úsudky autora vychádzajú
z reálneho faktického základu. Vyvodil, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny
v napadnutej časti a preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec
v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na zrušenie
rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil i výrok o trovách konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu,
že mu postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Navrhol, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,
že ústavný súd nálezom z 18. septembra 2012 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie so záverom, že právne závery v ňom vyslovené sú preň záväzné a preto
krajský súd bol povinný vec prejednať a rozhodnúť na základe skutkového stavu dovtedy zisteného, nakoľko ústavný súd v tomto smere nevytýkal všeobecným súdom žiadne
pochybenie. Bol názoru, že postupom odvolacieho súdu, ktorý namiesto zmeny zrušil
rozhodnutie súdu prvého stupňa bola žalobcovi odňatá možnosť domáhať sa v budúcnosti pre
neho priaznivejšieho rozhodnutia v dovolacom konaní. So zreteľom na ustanovenie § 226
O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,
od ktorého sa nemôže odchýliť. Vyslovený právny názor povedie k zamietnutiu žaloby súdom
prvého stupňa a pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach prípadu nemožno
rozumne predpokladať, že prípadné odvolanie žalobcu bude úspešné (dôjde k zmene žalobu
zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa). Za uvedeného procesného stavu veci žalobca
nebude mať možnosť domôcť sa zmeny rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní,
čo by v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa (nie jeho zrušenia) v odvolacom
konaní, možné bolo. Porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv odôvodňoval tým, že nálezom ústavného súdu bolo zrušené
rozhodnutie senátu 6 Co krajského súdu, ale vo veci bez odkazu na rozvrh práce či iné
organizačné opatrenie rozhodoval senát 8 Co. Poukázal na skutočnosť, že ústavný súd
nálezom z 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 345/2009 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008 a o námietke žalobcu voči JUDr. M. najvyšší súd
druhýkrát nerozhodoval a preto do rozhodnutia nadriadeného súdu sudca JUDr. M. nemohol
meritórne rozhodovať.
Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Z obsahu spisu vyplýva, že k 1. septembru 2015 došlo k zániku pôvodne žalovanej S.
so sídlom v B. s právnym nástupcom N., so sídlom v B.. Dovolací súd podľa § 107 ods. 4
O.s.p. (§ 243c O.s.p.) preto konal s týmto právnym nástupcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím
súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie
jeho práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca vyvodzuje z toho, že odvolací súd
nepostupoval správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa namiesto jeho zmeny zrušil, hoci
na jeho zrušenie neboli splnené podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., a tým
mu odňal možnosť v budúcnosti realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa § 238
ods. 1 O.s.p.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.
Dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa uvedeného ustanovenia je iba súčasné
splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je nesprávne posúdenie veci spočívajúce
v tom, že súd prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou podmienkou
je nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Odvolací súd doterajšie právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nepovažoval
za správne, najmä v otázke hodnotenia tzv. testu proporcionality v intenciách relevantnej
judikatúry, navyše bez jej náležitého prepojenia na konkrétne okolnosti danej veci. Odvolací
súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za nedostatočne zistený, najmä
z dôvodu, že za skutkový stav vzal len inkriminovaný titulok bez skutkového zohľadnenia
jeho väzby na obsah článku. Sám zdôraznil, že inkriminovaný titulok treba považovať
za integrálnu súčasť článku.
V posudzovanom prípade je nepochybné, že súd prvého stupňa, riadiac sa nesprávnym
právnym názorom, vôbec nezisťoval rozhodujúce skutočnosti vedúce k náležitému právnemu
posúdeniu opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcom. V súvislosti s rozsahom
uplatneného nároku teda nedostatočne zistil skutkový stav veci. Dovolateľ preto neoprávnene
vytýka odvolaciemu súdu, že postupoval v rozpore s ustanovením § 221 O.s.p., keď rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil.
Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby odvolací súd v zrušujúcom uznesení
vyslovil právny názor na vec odlišný, od právneho názoru súdu prvého stupňa. Práve naopak,
takúto situáciu vo viacerých ustanoveniach predpokladá (§ 226 O.s.p.). V ďalšom konaní
pred súdom prvého stupňa dovolateľ bude môcť realizovať procesné práva, akým je právo
navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadrovať sa k právnej stránke veci, podávať
opravné prostriedky a pod.
Napokon, neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd mu zrušením rozsudku
súdu prvého stupňa, namiesto jeho zmeny, znemožnil preskúmať správnosť právneho názoru
odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a naopak (§ 212
ods. 4 O.s.p.). Je preto na úvahe súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia
odvolací súd v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa zruší, hoci sa navrhuje jeho zmena a v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor
na vec, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku a v dôsledku ktorého by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv, včítane
práva preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní.
Pokiaľ dovolateľ existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v tom,
že postup, ktorý odvolací súd zvolil, nemá oporu v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.,
lebo neboli pre to splnené podmienky treba uviesť, že z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a pre
nedostatočne zistený skutkový stav. Obe podmienky oprávňujúce odvolací súd zrušiť
rozhodnutie podľa tohto zákonného ustanovenia sú teda splnené.
Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia dovolací súd
vzhľadom na vyššie uvedené udáva, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa zákonné podmienky
vyplývajúce z § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p.
Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
S prihliadnutím na tvrdenie dovolateľa, že na odvolacom súde rozhodoval zaujatý
sudca JUDr. M. sa dovolací súd zameral aj na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia (§ 237
písm. g/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku
samostatne (R 59/1997).
Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné
vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť
konajúceho sudcu. Nemožno však pritom prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolateľ
neuviedol zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila
nezaujatosť uvádzaného sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci. Samotný subjektívny
názor dovolateľa, že v osobe konajúceho sudcu boli dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladajú bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy
z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Keďže z predloženého spisového materiálu
nevyplývajú žiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci, dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľa o existencii
vady v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ako neopodstatnenú.
Žalobca v dovolaní taktiež namietal, že vo veci svojvoľne rozhodoval senát 8 Co
Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku,
že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad
(procesných pravidiel).
Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať
jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
o súdoch), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu
na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu
v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
(znenie účinné do 31.8.2014).
Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda
súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy
sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel
obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej
agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“.
Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade
s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo
na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. za nesprávne
obsadený.
Keďže na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci
a žalobca v dovolaní jej existenciu tvrdí, dovolací súd ďalej skúmal, či vybraný senát (ne)bol
v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol správne obsadený.
Podľa čl. 1, bodu IV.9 Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne
a obchodnoprávne kolégium na rok 2013 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré
sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2013 (ďalej len Zásady)
vo veciach, v ktorých rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, na základe
ktorého zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie,
resp. zrušil rozsudok alebo nariadil Krajskému súdu v Bratislave konať vo výroku o náhrade
trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie, táto sa zapíše do súdneho
registra tomu sudcovi alebo senátu, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením a vec sa zapíše
pod novú spisovú značku. Ak nemožno zapísať vec pôvodnému senátu, pretože senát
v pôvodnom zložení neexistuje, pridelia sa senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený
sudca, ktorý bol určený ako spravodajca pôvodného senátu. Ak tento sudca prestal byť sudcom, bol pridelený na iný súd alebo vec nemožno prideliť senátu, v ktorom je zaradený
sudca spravodajca z iných dôvodov, vec sa pridelí senátu, do ktorého sú zaradení ostávajúci
členovia pôvodného senátu; inak sa vec pridelí náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR v zmysle
ustanovenia § 51 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení (§ 152 ods. 8 Vyhlášky MS
SR č. 450/2009 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špeciálny súd a vojenské súdy).
Z obsahu spisu vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu spisu taktiež
vyplýva, že Opatrením z 20. novembra 2013 sp. zn. Spr 3010/2013 predseda krajského súdu
s poukazom na Všeobecné zásady platné pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne
kolégium na rok 2013 prikázal, aby bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 8 Co 606/2013 pridelená do senátu 6 Co (predseda senátu JUDr. M.) s tým, že členovia
senátu budú pridelení náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
z členov senátov súdnych oddelení Co. Na základe uvedeného opatrenia bola vec pridelená do
senátu 6 Co (potvrdenie podateľne súdu na č. l. 208).
Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec
pridelená senátu 6 Co, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave
platného v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých
jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Prípustnosť dovolania preto
z § 237 písm. g/ O.s.p. nevyplýva.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
V preskúmavanej veci dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
úspešnej žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo jej v dovolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová