Najvyšší súd

4 Cdo 349/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E., advokátkou v B., proti žalovanej N., so sídlom v B., zastúpenej

advokátskou kanceláriou S., so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej  

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 239/2007, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 2. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 6. decembra 2007 č.k. 7 C 239/2007-111

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur) do troch dní

od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť

žalobcovi trovy konania vo výške 62 000,- Sk (2 058,02 eur) a trovy právneho zastúpenia  

vo výške 99 957,- Sk (3 317,96 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a § 11, § 13  

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že článkom

uverejneným v denníku P. na druhej strane dňa 29. mája 2007 pod titulom „H.“ bolo

zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to do jeho práva na ochranu občianskej

cti a profesionálnej vážnosti, keď citovaný titulok bol nielen nepravdivým skutkovým

tvrdením, ale aj hlboko urážlivý a znevažujúci. Súd prvého stupňa mal za nepodstatné, či

titulok korešponduje s obsahom článku alebo nie, nakoľko výroky kritizujúce materiál

legislatívnej komisie obsahujúci legislatívne návrhy Trestného zákona uverejnené v článku,

boli tiež hrubo zavádzajúce, znevažujúce a podľa názoru súdu prvého stupňa vyplývali z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky. Súd

prvého stupňa poukázal na to, že táto skutočnosť nezbavuje autora článku právnej

zodpovednosti za uvedený výrok, ktorý je nepravdivý a predstavuje citeľný neoprávnený

zásah do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Vzhľadom k tomu, že predmetným

výrokom bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, priznal žalobcovi aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch a za primeranú považoval sumu 500 000,- Sk (16 596,96 eur),

ktorá zodpovedá satisfakčnej a preventívnej funkcii finančnej náhrady. Súd prvého stupňa

prihliadol k tomu, že nepravdivé tvrdenia o žalobcovi vo verejnosti v značnej miere znížili

jeho dôstojnosť a vážnosť a negatívny dopad tohto zásahu do práv žalobcu sa premietol nielen

do sféry odborného a profesionálneho života žalobcu, ale zasiahol aj do sféry privátnych

a spoločenských vzťahov žalobcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a §

149 ods. 1 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008

vylúčil sudcov JUDr. M. a JUDr. J. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6

Co 64/08 (vec Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 239/2007). Bol názoru, že skutočnosť

vylúčenia predsedníčky senátu A. z prejednávania veci i pozastavenia jej funkcie sudcu zo

strany žalobcu môže zakladať pochybnosť o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. decembra 2008 sp. zn. 6 Co 64/2008  

na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch potvrdil, návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol

a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

664,36 eur (20 014,50 Sk) k rukám advokátky do troch dní. V potvrdzujúcej časti svojho

rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 24. februára 2011 sp. zn.  

IV. ÚS 345/09 – 70 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008. Uviedol, že nie je zistiteľné, z akého dôvodu najvyšší

súd uvádza pochybnosti o sudcovskej nezávislosti, ale práve tento nelogický záver (skúmať  

sa mala len nestrannosť namietaných sudcov) potvrdzuje, že najvyšší súd rozšíril dôvody  

na obmedzenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu v danej veci bez toho,

aby mal na to oporu v zákone (čl. 46 ods. 4, § 14 ods. 1 O.s.p.).

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 18. septembra 2012 sp. zn.  

II. ÚS 340/09 – 93 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. decembra 2008 sp. zn.  

6 Co 64/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že krajský súd

(obdobne ako okresný súd) vychádzal zo skutočnosti, že k neprípustnému zásahu  

do osobnostných práv žalobcu došlo, pričom inkriminovaný výrok „H.“ považoval za

tvrdenie, ktoré je nepravdivé. Ústavný súd nepovažoval za správne, ak všeobecný súd

rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom

určitého článku a jeho vecným obsahom. Poukázal na skutočnosť, že izolovaným posúdením

inkriminovaného titulku krajský súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, že

výrok v ňom obsiahnutý je nepravdivý, pričom nepovažoval za potrebné zohľadniť pri

formulovaní tohto záveru obsah inkriminovaného článku. Ústavný súd dospel k záveru, že

takéto zjednodušené vyvodzovanie kľúčových záverov pre potvrdzujúce rozhodnutie

krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Ústavný súd zdôraznil, že

v každom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia

základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na

požiadavku proporcionality uplatnenia týchto práv. V prejednávanej veci je žalovaná

„nositeľka“ slobody prejavu a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované

postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní

predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. V odôvodnení ďalej uviedol, že ústavný súd svojím autoritatívnym výrokom v náleze č.k. IV.

ÚS 345/09 – 70 z 24. februára 2011 vyslovil, že o odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský

súd v zložení, ktoré je v rozpore s čl. 48 ústavy, čo samo osebe spochybňuje ústavnú

akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a zakladá legitímny dôvod na jeho

zrušenie. Ústavný súd považoval právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom

rozsudku z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, nakoľko v predmetnej

veci rozhodol krajský súd v takom personálnom zložení, ktorým došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 2. mája 2014 sp. zn. 8 Co 606/2013  

na odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

Vyčítal súdu prvého stupňa, že sa vecou nezaoberal z hľadiska stretu práva žalovanej  

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácii garantovaného Ústavou Slovenskej

republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd s právom žalobcu   na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a to najmä z pohľadu riešenia

kolízie týchto daných práv a vyporiadania sa s výkladovými východiskami k tejto otázke

vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ich prepojenia  

na konkrétne okolnosti danej veci, pri zvýraznení potreby hodnotenia tzv. testu

proporcionality. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých

predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v printových médiách mohli predstavovať

neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti, nekorešponduje požiadavke objektívneho

a spravodlivého posúdenia skutkových okolností sporu, ak súd nezohľadní väzbu medzi

titulkom a vecným obsahom článku, pričom pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať

z funkcie, ktorú titulok plní. Uviedol, že funkciou titulku je upútať a zaujať čitateľa k tomu,

aby si článok prečítal a vychádzajúc z tejto funkcie možno aj z hľadiska ochrany práva  

na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú

expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky a to zvlášť vtedy, ak ide

o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník P. možno zaradiť. Uvedenú funkciu súd prvého

stupňa nezohľadnil a za skutkový základ vzal inkriminovaný titulok bez zohľadnenia jeho

väzby na predmetný článok, avšak inkriminovaný titulok treba považovať za integrálnu

súčasť článku a je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej činnosti žalobcu, ktorou

by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, že informuje o pripravovanej novelizácii Trestného

zákona. Odvolací súd bol názoru, že samotný článok neobsahuje urážlivé, útočné alebo

neslušné vyjadrenia a v celkovom kontexte nie je formulovaný v podobe faktických tvrdení,

ale v podobe hodnotiacich úsudkov jeho autora v negatívnom dopade pripravovanej

novelizácie Trestného zákona na kriminalitu a hodnotiace úsudky autora vychádzajú

z reálneho faktického základu. Vyvodil, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny

v napadnutej časti a preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec

v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom   na zrušenie

rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil i výrok o trovách konania.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu,  

že mu postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom  

v zmysle § 237 písm. f/ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Navrhol, aby dovolací súd zrušil

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol,  

že ústavný súd nálezom z 18. septembra 2012 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie so záverom, že právne závery v ňom vyslovené sú preň záväzné a preto

krajský súd bol povinný vec prejednať a rozhodnúť na základe skutkového stavu dovtedy zisteného, nakoľko ústavný súd v tomto smere nevytýkal všeobecným súdom žiadne

pochybenie. Bol názoru, že postupom odvolacieho súdu, ktorý namiesto zmeny zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa bola žalobcovi odňatá možnosť domáhať sa v budúcnosti pre

neho priaznivejšieho rozhodnutia v dovolacom konaní. So zreteľom na ustanovenie § 226

O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,  

od ktorého sa nemôže odchýliť. Vyslovený právny názor povedie k zamietnutiu žaloby súdom

prvého stupňa a pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach prípadu nemožno

rozumne predpokladať, že prípadné odvolanie žalobcu bude úspešné (dôjde k zmene žalobu

zamietajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa). Za uvedeného procesného stavu veci žalobca

nebude mať možnosť domôcť sa zmeny rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní,

čo by v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa (nie jeho zrušenia) v odvolacom

konaní, možné bolo. Porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv odôvodňoval tým, že nálezom ústavného súdu bolo zrušené

rozhodnutie senátu 6 Co krajského súdu, ale vo veci bez odkazu na rozvrh práce či iné

organizačné opatrenie rozhodoval senát 8 Co. Poukázal na skutočnosť, že ústavný súd

nálezom z 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 345/2009 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Nc 29/2008 a o námietke žalobcu voči JUDr. M. najvyšší súd

druhýkrát nerozhodoval a preto do rozhodnutia nadriadeného súdu sudca JUDr. M. nemohol

meritórne rozhodovať.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Z obsahu spisu vyplýva, že k 1. septembru 2015 došlo k zániku pôvodne žalovanej S.

so sídlom v B. s právnym nástupcom N., so sídlom v B.. Dovolací súd podľa § 107 ods. 4

O.s.p. (§ 243c O.s.p.) preto konal s týmto právnym nástupcom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239  

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený

rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,  

ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím

súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,  

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie  

jeho práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti konať pred súdom žalobca vyvodzuje z toho, že odvolací súd

nepostupoval správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa namiesto jeho zmeny zrušil, hoci  

na jeho zrušenie neboli splnené podmienky podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., a tým  

mu odňal možnosť v budúcnosti realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa § 238

ods. 1 O.s.p.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav.

Dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa uvedeného ustanovenia je iba súčasné

splnenie dvoch podmienok. Prvou podmienkou je nesprávne posúdenie veci spočívajúce

v tom, že súd prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu. Druhou podmienkou  

je nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Odvolací súd doterajšie právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nepovažoval  

za správne, najmä v otázke hodnotenia tzv. testu proporcionality v intenciách relevantnej

judikatúry, navyše bez jej náležitého prepojenia na konkrétne okolnosti danej veci. Odvolací

súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za nedostatočne zistený, najmä

z dôvodu, že za skutkový stav vzal len inkriminovaný titulok bez skutkového zohľadnenia

jeho väzby na obsah článku. Sám zdôraznil, že inkriminovaný titulok treba považovať  

za integrálnu súčasť článku.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že súd prvého stupňa, riadiac sa nesprávnym

právnym názorom, vôbec nezisťoval rozhodujúce skutočnosti vedúce k náležitému právnemu

posúdeniu opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcom. V súvislosti s rozsahom

uplatneného nároku teda nedostatočne zistil skutkový stav veci. Dovolateľ preto neoprávnene

vytýka odvolaciemu súdu, že postupoval v rozpore s ustanovením § 221 O.s.p., keď rozsudok

súdu prvého stupňa zrušil.

Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby odvolací súd v zrušujúcom uznesení

vyslovil právny názor na vec odlišný, od právneho názoru súdu prvého stupňa. Práve naopak,

takúto situáciu vo viacerých ustanoveniach predpokladá (§ 226 O.s.p.). V ďalšom konaní

pred súdom prvého stupňa dovolateľ bude môcť realizovať procesné práva, akým je právo

navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadrovať sa k právnej stránke veci, podávať

opravné prostriedky a pod.

Napokon, neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd mu zrušením rozsudku

súdu prvého stupňa, namiesto jeho zmeny, znemožnil preskúmať správnosť právneho názoru

odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a naopak (§ 212  

ods. 4 O.s.p.). Je preto na úvahe súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia

odvolací súd v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvého

stupňa zruší, hoci sa navrhuje jeho zmena a v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor  

na vec, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku a v dôsledku ktorého by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv, včítane

práva preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní.

Pokiaľ dovolateľ existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v tom,

že postup, ktorý odvolací súd zvolil, nemá oporu v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.,

lebo neboli pre to splnené podmienky treba uviesť, že z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu

vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a pre

nedostatočne zistený skutkový stav. Obe podmienky oprávňujúce odvolací súd zrušiť

rozhodnutie podľa tohto zákonného ustanovenia sú teda splnené.

Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia dovolací súd

vzhľadom na vyššie uvedené udáva, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa zákonné podmienky

vyplývajúce z § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p.

Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

S prihliadnutím na tvrdenie dovolateľa, že na odvolacom súde rozhodoval zaujatý

sudca JUDr. M. sa dovolací súd zameral aj na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia (§ 237

písm. g/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustálenej

súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku

samostatne (R 59/1997).

Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné

vykladať širšie, v nadväznosti na čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť

konajúceho sudcu. Nemožno však pritom prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

§ 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolateľ

neuviedol zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila

nezaujatosť uvádzaného sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci. Samotný subjektívny

názor dovolateľa, že v osobe konajúceho sudcu boli dané okolnosti vylučujúce   ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladajú bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy

z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Keďže z predloženého spisového materiálu

nevyplývajú žiadne také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudcu, ktorý rozhodoval v prejednávanej veci, dovolací súd vyhodnotil námietku dovolateľa o existencii

vady v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. ako neopodstatnenú.

Žalobca v dovolaní taktiež namietal, že vo veci svojvoľne rozhodoval senát 8 Co

Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky.

Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku,

že na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad

(procesných pravidiel).

Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať  

jeho zmenu upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon

o súdoch), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu  

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie  

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami  

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu  

v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

(znenie účinné do 31.8.2014).

Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda

súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy

sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade  

s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo  

na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. za nesprávne

obsadený.

Keďže na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci  

a žalobca v dovolaní jej existenciu tvrdí, dovolací súd ďalej skúmal, či vybraný senát (ne)bol

v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol správne obsadený.

Podľa čl. 1, bodu IV.9 Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne  

a obchodnoprávne kolégium na rok 2013 (jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré  

sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2013 (ďalej len Zásady)  

vo veciach, v ktorých rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom, na základe

ktorého zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil na ďalšie konanie,  

resp. zrušil rozsudok alebo nariadil Krajskému súdu v Bratislave konať vo výroku o náhrade

trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie, táto sa zapíše do súdneho

registra tomu sudcovi alebo senátu, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením a vec sa zapíše

pod novú spisovú značku. Ak nemožno zapísať vec pôvodnému senátu, pretože senát  

v pôvodnom zložení neexistuje, pridelia sa senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený

sudca, ktorý bol určený ako spravodajca pôvodného senátu. Ak tento sudca prestal byť sudcom, bol pridelený na iný súd alebo vec nemožno prideliť senátu, v ktorom je zaradený

sudca spravodajca z iných dôvodov, vec sa pridelí senátu, do ktorého sú zaradení ostávajúci

členovia pôvodného senátu; inak sa vec pridelí náhodným výberom pomocou technických  

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR v zmysle

ustanovenia § 51 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení (§ 152 ods. 8 Vyhlášky MS

SR č. 450/2009 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špeciálny súd a vojenské súdy).

Z obsahu spisu vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu spisu taktiež

vyplýva, že Opatrením z 20. novembra 2013 sp. zn. Spr 3010/2013 predseda krajského súdu

s poukazom na Všeobecné zásady platné pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne

kolégium na rok 2013 prikázal, aby bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod  

sp. zn. 8 Co 606/2013 pridelená do senátu 6 Co (predseda senátu JUDr. M.) s tým, že členovia

senátu budú pridelení náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

z členov senátov súdnych oddelení Co. Na základe uvedeného opatrenia bola vec pridelená do

senátu 6 Co (potvrdenie podateľne súdu na č. l. 208).

Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec

pridelená senátu 6 Co, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave

platného v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých  

jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Prípustnosť dovolania preto  

z § 237 písm. g/ O.s.p. nevyplýva.  

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

V preskúmavanej veci dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa  

§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania  

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.   V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal

úspešnej žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo jej v dovolacom konaní žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová