Najvyšší súd Slovenskej republiky
4Cdo 336/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej W., so sídlom v P., IČO: X., zastúpenej JUDr. R., advokátom v P., proti povinným 1/ E., bývajúcej v G., 2/ P.,
bývajúcemu v K., 3/ I., bývajúcemu v H., o vymoženie 1 436,30 Eur s prísl., vedenej na
Okresnom súde Senica pod sp. zn. 7Er 901/1999, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave zo 16. júna 2010, sp. zn. 24CoE 21/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica uznesením zo 4. septembra 2008, č. k. 7 Er 901/1999-19,
vyhovel žiadosti oprávnenej na zmenu súdneho exekútora tak, že súdnu exekútorku JUDr. Z.
zbavil povinnosti vykonávať ďalšie úkony v tomto exekučnom konaní a poveril súdneho
exekútora, JUDr. M., vykonaním exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu v Senici sp. zn. Ro 938/1992 z 26. októbra 1992 na vymoženie
sumy 43.270,- Sk (1.436,30 Eur) s príslušenstvom a trov exekúcie. Zároveň uložil oprávnenej
povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekučného konania v sume 2.869,- Sk (95,23
Eur) do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a to s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 9 a § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Krajský súd v Trnave uznesením zo 16. júna 2010, sp. zn. 24CoE 21/2010, odvolanie
oprávnenej smerujúce len do trov exekúcie odmietol s poukazom na ustanovenie
§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 58 ods. 5 v spojení s § 57 Exekučného poriadku, podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon
odvolanie nepripúšťa.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď podľa
jej názoru k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd nesprávne
odmietol jej odvolanie ako neprípustné. Uviedla, že Exekučný poriadok pripúšťa odvolanie
proti rozhodnutiu o výroku o náhrade trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora pri zmene
súdneho exekútora, a to podľa ustanovenia § 44 ods. 9 v spojení s ustanovením
§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku. Právny názor odvolacieho súdu preto považuje za
nesprávny a v dôsledku postupu odvolacieho súdu v súlade s týmto nesprávnym právnym
názorom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Povinní vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 7. júna 2013, sp. zn. 4Cdo 336/2012,
pripustil, aby do konania na miesto doterajšej oprávnenej S., so sídlom v B., vstúpila ako
oprávnená W., IČO: X., so sídlom v P.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno
napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p..
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, alebo
ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239
ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (uznesenie o odmietnutí odvolania)
nevykazuje niektorý zo znakov uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach, je zrejmé,
že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací
súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
(ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Dovolateľka procesné vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/ O.s.p. nenamietala a tieto
ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na dovolateľkou uvádzané skutočnosti zameral sa dovolací súd osobitne
na otázku, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie postup
súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Takým rozhodnutím môže byť napríklad aj uznesenie, ktorým odvolací súd
odmietne odvolanie, hoci na jeho odmietnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky
(rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).
K tvrdenej vade malo dôjsť tým, že odvolací súd odmietol odvolanie oprávnenej
ako neprípustné.
Dovolateľka v dôvodoch dovolania poukazovala na to, že prípustnosť odvolania
v predmetnej veci vyplývala z ustanovenia § 44 ods. 9 v spojení s § 57 a § 58
ods. 5 Exekučného poriadku.
Zákonom č. 280/1999 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, sa podstatne zmenilo
znenie ustanovenia § 44 Exekučného poriadku, keď okrem iného tu bola zavedená možnosť
zmeny exekútora na základe žiadosti oprávneného, majúca za cieľ zabezpečiť jeho ochranu
pred nečinnosťou súdneho exekútora. V prípade vyhovenia takejto žiadosti exekučný súd
vydáva o tom uznesenie, v ktorom zároveň rozhodne o trovách doterajšieho exekučného
konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora (por. znenie § 44
ods. 9 Exekučného poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdom).
Od účinnosti uvedenej novely možno tak podať odvolanie proti niektorým uzneseniam,
ktorými sa rozhodovalo o zastavení exekúcie. Cieľom takejto úpravy bolo zamedziť
zastaveniu exekúcie v prípadoch, keď na to neexistuje zákonom ustanovený dôvod. Zastavením exekúcie treba rozumieť procesný úkon exekučného súdu smerujúci k trvalému
upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení jej neprípustnosti. Právnym dôvodom
na zastavenie exekúcie sú skutočnosti uvedené v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.
Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení do 31. decembra 2012, proti výroku
o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Prípustnosť odvolania podľa § 58 ods. 5 (od 1.1.2013 § 58 ods. 6) Exekučného
poriadku priamo súvisí s tým, že zastavením exekúcie podľa § 57 sa končí nútený výkon
exekučného titulu a preto je potrebné, aby sa v takom rozhodnutí vyrovnali aj procesné
vzťahy týkajúce sa platenia a náhrady trov konania. V takomto – exekúciu zastavujúcom –
uznesení súd však nerozhoduje o platení, ale o náhrade trov exekúcie.
Platenie trov je inštitút odlišný od náhrady trov a jeho uplatnenie neprichádza
do úvahy pri zastavení exekúcie, keď sa už žiadne trovy neplatia, ale súd určuje,
kto a v akom rozsahu nahradí inému účastníkovi zaplatené trovy, prípadne, kto a v akom
rozsahu zaplatené trovy znáša bez ich náhrady.
Okresný súd Senica uznesením zo 4. septembra 2008, č. k. 7Er 901/1999-19, nezastavil
exekúciu podľa § 57 Exekučného poriadku a nerozhodol o náhrade trov konania. Súd
prvého stupňa týmto uznesením podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku vyhovel žiadosti
oprávnenej na zmenu súdneho exekútora a podľa odseku 9 tohto ustanovenia vyčíslil trovy
exekučného konania a uložil povinnej podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaplatiť
trovy súdnej exekútorke (nie náhradu trov), pričom výkonom exekúcie v zmysle § 45
ods. 1 Exekučného poriadku je ďalej poverený súdny exekútor JUDr. M., t.j. exekúcia
pokračuje.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom
konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti
uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Exekučný poriadok je osobitným zákonom v zmysle tohto ustanovenia. Proti
uzneseniam vydaným v exekučnom konaní je odvolanie prípustné len vtedy, ak to Exekučný
poriadok výslovne umožňuje. Právnu úpravu trov exekúcie obsahujú § 200 až § 203 Exekučného poriadku, táto úprava ale nepripúšťala odvolanie proti rozhodnutiu súdu
o trovách exekúcie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2003, sp. zn. 1Cdo 66/2003 (uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe č. 69/2004) v ktorom vyslovil, že uznesenie, ktorým súd rozhodol o trovách
exekučného konania podľa § 203 Exekučného poriadku je uznesením vydaným v exekučnom
konaní podľa osobitného predpisu a odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 202
ods. 2 O.s.p.).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd správne
odmietol odvolanie oprávnenej smerujúce do výroku o trovách exekúcie s poukazom
na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako neprípustné. Odmietnutím odvolania preto
odvolací súd neodňal oprávnenej možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
neznemožnil jej realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva
na zabezpečenie jej práv a právom chránených záujmov.
Keďže prípustnosť dovolania v preskúmavanej veci z ustanovení § 239 O.s.p. a § 237
O.s.p. nevyplýva, najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom v dovolacom konaní priznaná,
lebo dovolateľka nebola v dovolacom konaní úspešná a ostatní účastníci nepodali návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. augusta 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová