Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 335/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K., bývajúcej v K., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., so sídlom v B., proti žalovanej S., so sídlom v B.,

zastúpenej JUDr. R., so sídlom v P., o zaplatenie 5 330,88 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11 C 217/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2013 sp. zn. 3 Co 562/2013, takto  

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 14. marca 2013 č.k. 11 C 217/2012-64

rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 330,88 Eur s 9% úrokom

z omeškania p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. mája 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy

197,44 Eur od 16. júna 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. júla 2010  

do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. augusta 2010 do zaplatenia, s 9% p.a.  

zo sumy 197,44 Eur od 16. septembra 2010 do zaplatenia, s 9% úrokom p.a. zo sumy  

197,44 Eur od 16. októbra 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. novembra 2010 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. decembra 2010  

do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. januára 2011 do zaplatenia, s 9% úrokom

p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. februára 2011 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. marca 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. apríla 2011  

do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. mája 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a.

zo sumy 197,44 Eur od 16. júna 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. júla 2011 do zaplatenia, s 9,5% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. augusta do zaplatenia, s 9,5% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. septembra 2011 do zaplatenia, s 9,5% p.a. zo sumy

197,44 Eur od 16. októbra 2011 do zaplatenia, s 9,25% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. novembra 2011 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. decembra 2011  

do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. januára 2012 do zaplatenia, s 9% p.a.  

zo sumy 197,44 Eur od 16. februára 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. marca 2012 do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. apríla 2012  

do zaplatenia, s 9% p.a. zo sumy 197,44 Eur od 16. mája 2012 do zaplatenia, s 9% p.a.  

zo sumy 197,44 Eur od 16. júna 2012 do zaplatenia, s 8,75% p.a. zo sumy 197,44 Eur  

od 16. júla 2012 do zaplatenia. Zároveň zaviazal žalovanú na zaplatenie trov konania  

1 272,61 Eur (zaplatený súdny poplatok 319,50 Eur a trovy právneho zastúpenia 953,11 Eur)

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého

stupňa za preukázané, že účastníci, a to žalobkyňa a žalovaná 11. novembra 1998 uzavreli

v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného

dôchodkového fondu S.“, ktorej predmetom bolo doživotné plnenie žalovanou v prospech

žalobkyne. Žalovaná 26. októbra 2009 uplatnila voči žalobkyni výpoveď z predmetnej

zmluvy podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka s odôvodnením,   že zmluva bola uzavretá

na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Súd

predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka,

ktorá bola uzavretá na dobu určitú neurčitého trvania   (do doživotia). Zdôraznil, že

ustanovenie § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje vypovedať len zmluvu dojednanú

na dobu neurčitú. Dospel preto k záveru, že výpoveď žalovanej bola neplatná, v dôsledku

čoho je žalovaná naďalej povinná podľa uzavretej zmluvy poskytovať žalobkyni plnenie.

Námietku žalovanej o zániku záväzku z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia súd

vyhodnotil ako neopodstatnenú, majúc za to, že žalovanou citované ustanovenie § 27 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), je všeobecným

ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti, avšak v danom prípade súd posudzoval vzťah

banky a jej bývalej zamestnankyne, ktorý môže byť rámcovo upravený Občianskym

zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel

a žalobkyni priznal požadovanú sumu spolu s úrokom z omeškania. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 24. októbra 2013 sp. zn.

3 Co 562/2015 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

a žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania 238,22 Eur. Odvolací súd vychádzal z toho, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené právnou skutočnosťou. V prípade

doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby.

Zdôraznil, že je vecou účastníkov zmluvy ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon

práv a povinností z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva o dôchodku uzatvorená  

na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, je vždy zmluvou na dobu

určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto

zmluvou viazané a to až do smrti osoby oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľky o možnej aplikácii § 27 ods. 8, § 116  

a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2011 Z.z. o bankách. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva

nebola uzavretá na dobu určitú podľa názoru odvolacieho (zhodne s názorom súdu prvého

stupňa) žalovaná ju nemohla podľa § 582 Občianskeho zákonníka vypovedať. O trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, v ktorom žiadala

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala,  

že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože

svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., keď   sa nevysporiadal s jej podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní, ako aj počas konania

na súde prvého stupňa. Jednalo sa o argumentáciu odôvodňujúcu, že: a/ zmluva o dôchodku  

je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, a tiež pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania

práva na dôchodok, b/ ak by aj zmluva o dôchodku nebola neplatnou, právo na plnenie  

z nej by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (§ 575 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 27 ods. 8 a § 119 ods. 3 zákona o bankách), c/ v zmysle § 842

Občianskeho zákonníka nemožno zmluvu o dôchodku dohodnúť na určitú dobu, d/ pojem

„doba neurčitého trvania“ je dobou neurčitou, vzhľadom na neurčenie určitej doby (času)

trvania práva, e/ zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou

priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu, f/ zákon, ani zmluva o dôchodku žiadnym

spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy o dôchodku, ale len dobu trvania práva  

na dôchodok, g/ rozsudkom súdu prvého stupňa bola žalovanej odňatá možnosť konať pred

súdom.

  Žalobkyňa navrhovala dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietnuť.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,  

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné,  

že prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., v znení účinnom

do 31. decembra 2014, dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným

sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/

dovolateľka nenamietala a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací

súd.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nedostatky sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či postupom odvolacieho súdu

nebola žalovanej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred  

ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy,

vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom,

právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať

v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolateľka videla vadu tejto povahy v tom, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil

svoje rozhodnutie.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade  

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit.

čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou  

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,  

že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých  

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí  

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať  

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46  

ods. 1 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť  

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery pritom dostatočne ozrejmil.

Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere,

že   Zmluva   o   poskytovaní   plnenia   z   „Podporného   dôchodkového   fondu   S..“, ktorej

predmetom bolo doživotné mesačné plnenie žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne

ako oprávnenej, bola uzavretá platne. Náležite objasnil, prečo výpoveď žalovanej z 26.

októbra 2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy

uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Riadne   sa

tiež vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný právny vzťah účastníkov nemožno aplikovať ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd vo svojom rozsudku skonštatoval

správnosť záverov súdu prvého stupňa ohľadom platnosti zmluvy uzatvorenej medzi

účastníkmi na určitú dobu neurčitého trvania, ako aj neplatnosti výpovede tejto zmluvy.

Odvolaciu námietku žalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa pritom

vyhodnotil ako neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie

rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Za odňatie možnosti konať pred

súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovanej.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238

O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo

postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal

sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej ich však nepriznal, pretože trovy súvisiace

s odmenou právneho zástupcu žalobkyne za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval za potrebné

na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s jej vyjadrením v základnom konaní

neobsahovalo nové okolnosti.  

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová