Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

4 Cdo 320/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú

koná M.,   so sídlom v B., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C 141/2012, o dovolaní žalobkyne proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2013 sp. zn. 8 Co 537/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 15. októbra 2013, č.k.  

4 C 141/2012-150, uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 Eur  

za odvolanie podané proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 26. augusta 2013,

č.k. 4 C 141/2012-116, ktorým súd návrh žalobkyne na prerušenie konania a žalobu o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol, a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súdny poplatok bol súdom vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov

zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 71/1992 Zb.“) s poukazom na § 5  

ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, 2 a § 18ca tohto zákona.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 29. novembra 2013, sp. zn.  

8 Co 537/2013, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil a dodal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je plne v súlade

s požiadavkami kladenými na spravodlivé súdne konanie a zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., preto námietka odvolateľky, že v napadnutom rozhodnutí chýba časť

„odôvodnenie“, bola neopodstatnená. Zároveň odvolací súd poukázal na § 6 ods. 2 zákona  

č. 71/1992 Zb., z ktorého vyplývala povinnosť odvolateľa zaplatiť súdny poplatok podľa

rovnakej sadzby ako pri podaní návrhu na začatie konania, pričom opačný výklad tohto

ustanovenia zo strany odvolateľky považoval za taký, ktorý nemá oporu v platných právnych

predpisoch. Za nesprávne považoval aj stanovisko odvolateľky k aplikácii prechodného

ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. upravujúceho určovanie poplatkovej povinnosti

v konaniach začatých do 30. septembra 2012, keď odvolanie ako úkon bolo navrhnuté  

po tomto dátume, preto bola aplikácia právnej úpravy zákona účinného v čase vzniku

poplatkovej povinnosti (teda v čase podania odvolania) zo strany okresného súdu správna.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá

žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a pre prípad úspešnosti žiadala

priznať náhradu trov dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnila tým, že jej postupom súdu

bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237  

písm. f/ O.s.p.), ktorá vada mala spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení práva dovolateľky na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, pretože jej súd uložil poplatkovú povinnosť tam, kde ju nemala. Podľa jej názoru

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé, pretože popieralo doterajšiu konštantnú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v ktorom dovolací súd

vyslovil, že „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý

tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade

poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza  

do úvahy“. Ďalej dovolateľka uviedla, že vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo  

v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. a tiež s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

z ktorého vyplýva zákaz použitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich

spoplatneniu. Dovolateľka mala zato, že spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná

žaloba na náhradu škody, nie však odvolanie. Tvrdila, že žalobu podala pred účinnosťou

novely č. 286/2012 Z. z., preto mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia  

§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb. a aplikovať právnu úpravu platnú do 30. septembra 2012, podľa

ktorej bolo toto konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní výslovne namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.,  

t. j. že sa jej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorú videla v prekvapivom

rozhodnutí odvolacieho súdu.

Dovolací súd po preskúmaní procesného postupu súdov nižšieho stupňa dospel

k záveru, že k namietanej vade (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v konaní nedošlo a námietka

dovolateľky o jej existencii je neopodstatnená.

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako  

aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, o odňatie možnosti účastníka konania konať pred

súdom ide v prípade procesného postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia

súdneho poplatku z návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) napriek

tomu, že poplatník bol od platenia súdneho poplatku oslobodený (viď R 50/1997,  

I. ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo, vzhľadom k tomu, že odvolací súd

riadne prejednal odvolanie podané žalobkyňou vo veci samej. Žalobkyňa tak mala právo

domáhať sa ochrany svojich práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho opravného

prostriedku a zo strany súdov nižšieho stupňa, ktoré rozhodli o poplatkovej povinnosti

žalobkyne, nedošlo k odopretiu jej práva na prístup k súdu garantovaného v čl. 6  

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie by malo  

za následok odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom a zakladalo by procesnú

prípustnosť podaného dovolania.  

Pokiaľ ide o námietku prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd

poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto

otázke (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti

konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami,

nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie,,nečakane“ založil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť

(novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla

odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník v odvolacom konaní nemal

dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého

stupňa.  

V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu  

od prvostupňového súdu jednoznačne nejde. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

vyplýva, že tento sa stotožnil s podstatou právnej argumentácie súdu prvého stupňa a zároveň

sa vyporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne. Jeho odôvodenie neobsahuje žiadne

právne argumenty, ku ktorým by žalobkyňa nemala možnosť sa v konaní vyjadriť.  

Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, že dovolateľka ním v skutočnosti

namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom. V súvislosti

s touto námietkou dovolateľky je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci  

je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Právne

posúdenie veci je totiž realizáciou vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi

konania neodnímajú žiadne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis  

a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010,  

sp. zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011, sp. zn.  

3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011, sp. zn.  

5 Cdo 44/2011, z 23. júna 2011, sp. zn.   6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013, sp. zn.  

7 Cdo 17/2013).

Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky procesne neprípustné dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V   dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. októbra 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová