Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 320/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C 141/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2013 sp. zn. 8 Co 537/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 15. októbra 2013, č.k.
4 C 141/2012-150, uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 Eur
za odvolanie podané proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 26. augusta 2013,
č.k. 4 C 141/2012-116, ktorým súd návrh žalobkyne na prerušenie konania a žalobu o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol, a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Súdny poplatok bol súdom vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 71/1992 Zb.“) s poukazom na § 5
ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, 2 a § 18ca tohto zákona.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 29. novembra 2013, sp. zn.
8 Co 537/2013, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil a dodal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je plne v súlade
s požiadavkami kladenými na spravodlivé súdne konanie a zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., preto námietka odvolateľky, že v napadnutom rozhodnutí chýba časť
„odôvodnenie“, bola neopodstatnená. Zároveň odvolací súd poukázal na § 6 ods. 2 zákona
č. 71/1992 Zb., z ktorého vyplývala povinnosť odvolateľa zaplatiť súdny poplatok podľa
rovnakej sadzby ako pri podaní návrhu na začatie konania, pričom opačný výklad tohto
ustanovenia zo strany odvolateľky považoval za taký, ktorý nemá oporu v platných právnych
predpisoch. Za nesprávne považoval aj stanovisko odvolateľky k aplikácii prechodného
ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. upravujúceho určovanie poplatkovej povinnosti
v konaniach začatých do 30. septembra 2012, keď odvolanie ako úkon bolo navrhnuté
po tomto dátume, preto bola aplikácia právnej úpravy zákona účinného v čase vzniku
poplatkovej povinnosti (teda v čase podania odvolania) zo strany okresného súdu správna.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá
žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a pre prípad úspešnosti žiadala
priznať náhradu trov dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnila tým, že jej postupom súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p.), ktorá vada mala spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení práva dovolateľky na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože jej súd uložil poplatkovú povinnosť tam, kde ju nemala. Podľa jej názoru
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé, pretože popieralo doterajšiu konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v ktorom dovolací súd
vyslovil, že „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý
tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza
do úvahy“. Ďalej dovolateľka uviedla, že vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo
v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. a tiež s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
z ktorého vyplýva zákaz použitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich
spoplatneniu. Dovolateľka mala zato, že spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná
žaloba na náhradu škody, nie však odvolanie. Tvrdila, že žalobu podala pred účinnosťou
novely č. 286/2012 Z. z., preto mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia
§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb. a aplikovať právnu úpravu platnú do 30. septembra 2012, podľa
ktorej bolo toto konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní výslovne namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.,
t. j. že sa jej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorú videla v prekvapivom
rozhodnutí odvolacieho súdu.
Dovolací súd po preskúmaní procesného postupu súdov nižšieho stupňa dospel
k záveru, že k namietanej vade (§ 237 písm. f/ O.s.p.) v konaní nedošlo a námietka
dovolateľky o jej existencii je neopodstatnená.
V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, o odňatie možnosti účastníka konania konať pred
súdom ide v prípade procesného postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku z návrhu na začatie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) napriek
tomu, že poplatník bol od platenia súdneho poplatku oslobodený (viď R 50/1997,
I. ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo, vzhľadom k tomu, že odvolací súd
riadne prejednal odvolanie podané žalobkyňou vo veci samej. Žalobkyňa tak mala právo
domáhať sa ochrany svojich práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho opravného
prostriedku a zo strany súdov nižšieho stupňa, ktoré rozhodli o poplatkovej povinnosti
žalobkyne, nedošlo k odopretiu jej práva na prístup k súdu garantovaného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie by malo
za následok odňatie možnosti žalobkyne konať pred súdom a zakladalo by procesnú
prípustnosť podaného dovolania.
Pokiaľ ide o námietku prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd
poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto
otázke (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti
konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami,
nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie,,nečakane“ založil na iných právnych
záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť
(novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla
odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil, a účastník v odvolacom konaní nemal
dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa.
V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu
od prvostupňového súdu jednoznačne nejde. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, že tento sa stotožnil s podstatou právnej argumentácie súdu prvého stupňa a zároveň
sa vyporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne. Jeho odôvodenie neobsahuje žiadne
právne argumenty, ku ktorým by žalobkyňa nemala možnosť sa v konaní vyjadriť.
Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, že dovolateľka ním v skutočnosti
namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom. V súvislosti
s touto námietkou dovolateľky je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci
je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Právne
posúdenie veci je totiž realizáciou vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi
konania neodnímajú žiadne procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010,
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, z 29. novembra 2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, z 3. mája 2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011, z 23. júna 2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta 2013, sp. zn.
7 Cdo 17/2013).
Vzhľadom k tomu, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky procesne neprípustné dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. októbra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová