Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4Cdo 314/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne MUDr. S., bývajúcej v P., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., proti žalovanému M.,

bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. J., advokátom v K., o zaplatenie 15.000 Eur, vednej

na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8C 69/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo 14. marca 2013, sp. zn. 18Co 108/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Prešov rozsudkom z 27. júna 2011, č. k. 8C 69/2010, uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 60 dní

od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania v sume 1.871,68 Eur na účet právnej

zástupkyne do 3 dní, keď na základe vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané,

že žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, za čo bol aj právoplatne

uznaný vinným v trestnom konaní, pričom jeho zásah bol objektívne spôsobilý negatívne

dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tento

zásah aj negatívne dopadol na osobnosť žalobkyne. Súd mal zároveň preukázanú aj príčinnú

súvislosť medzi správaním žalovaného a porušením osobnostných práv žalobkyne, preto

žalobe v celom rozsahu vyhovel, keď žiadanú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch

považoval za primeranú. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením  

§ 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.

  Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 14. marca 2012, sp. zn.

18Co 108/2011, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 118,44 Eur do troch dní  

od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa

správne zistil, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do viacerých čiastkových práv  

na ochranu osobnosti žalobkyne. Tieto skutočnosti boli preukázané nielen listinnými

dôkazmi, ale aj výpoveďami svedkov aj samotného žalovaného, ako aj rozsudkom Okresného

súdu Košice I sp. zn. 6T 24/2009 z 5. októbra 2009, pričom k zásahu došlo najmä v oblasti

osobnostných práv na súkromie, rodinný a intímny život žalobkyne. Uviedol, že intímny život

je výsostným právom každého občana a zverejnenie jeho osobného života spolu

s nezákonným uverejnením fotografie dotknutej osoby spôsobom, ako to vykonal žalovaný,

t.j. vylepovaním letákov s jej osobnými údajmi, fotografiou a údajmi o jej intímnom živote,

zverejnením inzerátu za žalobkyňu s ponukou sexuálnych služieb na internete, rozposielanie

listov s obsahom o jej súkromnom a intímnom živote priateľom a známym nielenže naplnilo

zákonné znaky trestného činu, za čo bol žalovaný aj právoplatne odsúdený, ale ide o tak

závažný až brutálny zásah do súkromia žalobkyne, že ani verejné ospravedlnenie vykonané

žalovaným s odstupom času nie je postačujúce na nápravu najmä citovej ujmy, ktorú utrpela

žalobkyňa, verejného poníženia, ale aj k následkom zanechaným na jej psychickom stave a duševnom zdraví. Z uvedeného dôvodu bolo namieste priznať žalobkyni aj finančnú

satisfakciu tak, ako aj správne priznal súd prvého stupňa. So závermi súdu prvého stupňa  

sa odvolací súd plne stotožnil a výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za primeranú

zásahu do jej práv na ochranu osobnosti, dĺžke trvania zásahu, spôsobu, akým k zásahu došlo

a následkom, ktoré tento zanechal na psychickom zdraví žalobkyne. K námietke žalovaného

týkajúcej sa koncentračnej zásady vyjadrenej v ustanovení § 118a ods. 1 až 3 O.s.p. odvolací

súd uviedol, že nezistil pochybenie súdu prvého stupňa v tomto smere. Právny zástupca

žalovaného s poukazom na toto ustanovenie na pojednávaní pred súdom prvého stupňa  

sa stotožnil s návrhom na vykonanie dôkazov právnym zástupcom žalobkyne a iné návrhy

nemal. Dôkazy predložené v štádiu odvolacieho konania nemajú žiaden vplyv na rozhodnutie

v predmetnej veci, pričom ide o dôkazy, s ktorými žalovaný disponoval ešte pred začatím

konania, pretože sám potvrdil, že ich mal jeho predchádzajúci právny zástupca, teda  

ich mohol kedykoľvek vyžiadať a v konaní použiť. Vzhľadom k tomu, že nezistil pochybenia

súdu prvého stupňa, jeho rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspechom

v konaní.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal dovolanie žalovaný,

ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., keď napadnuté

rozhodnutie považuje za postup, ktorým sa mu odňala možnosť konať pred súdom, pričom

odvolací súd naviac vec nesprávne právne posúdil, keď bez ďalšieho nebolo opravnému

prostriedku podanému žalovaným odvolacím súdom vyhovené, aj keď zo súdneho spisu

jednoznačne vyplýva odôvodnenosť odvolania. Prvostupňový súd podľa žalovaného

nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne posúdil stav veci. Ide tu o nesprávne hodnotenie

dôkazov, čím sa skutkové zistenia dostávajú do rozporu s obsahom spisu a závery vyslovené

súdom tak nie sú dostatočne podložené skutkovými zisteniami, alebo sú s nimi v rozpore.

  Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť, pretože dôvody dovolania  

nie sú dané a navrhla žalovanému uložiť povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.),

alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože  

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

  V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky  

ani jedného z rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci

rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a teda  

ani nevyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania,

ani nepotvrdil rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.  

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky  

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

  So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,   že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

  O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy  

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a žalovanému

neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie  

jeho práv a oprávnených záujmov.

  Obsah dovolania svedčí o názore žalovaného, že k procesnej vade konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací

súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie

možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu,   a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie

veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje

žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

  K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov

súdmi, dovolací súd uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd  

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré  

z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.)  

a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,

nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať  

za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

  V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

  Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241  

ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)  

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd  

nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie

súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,  

a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu,  

že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel  

od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti  

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé  

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a  

ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

  Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), je možné dospieť

k záveru, že žalovaný tiež namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

  Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

  Žalovaný ako dovolací dôvod ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne

posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným

dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

dovolateľa boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny

právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

  Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože náklady žalobkyne spojené s odmenou jej právnej zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na jeho neprípustnosť,  

za potrebné na účelné bránenie práva.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 22. augusta 2013

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová