Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 312/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. so sídlom v B., proti
žalovanej P. K., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. J. P., advokátom v B., o vypratanie bytu,
vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 16/2007, o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. februára 2012 sp. zn. 15 Co 364/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 7. júna 2010 č.k. 10 C 16/2007-99 uložil
žalovanej povinnosť vypratať 3-izbový byt č. X. na X.. poschodí obytného domu v B., do 30
dní od právoplatnosti rozsudku, bez nároku na bytovú náhradu. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vychádzal z ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ a § 712a ods. 3 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru, že návrh je dôvodný, pretože žalovaná neplatila úhrady za
plnenia spojené s užívaním bytu, za čo jej žalobca výpoveďou z 19. februára 2007 vypovedal
nájom bytu. Výpoveď bola doručená žalovanej 16. marca 2007, pričom žalovaná nepodala na
súd návrh na určenie neplatnosti tejto výpovede. Od uplynutia výpovednej doby, t.j. od
30. júna 2007, žalovaná tak byt užíva bez právneho dôvodu, preto jej súd uložil povinnosť byt
vypratať. Žalovaná nemá nárok na bytovú náhradu vo forme náhradného ubytovania, pretože
nepreukázala, že bola v hmotnej núdzi a nebola preukázaná ani existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých by jej vzniklo právo na bytovú náhradu vo forme
prístrešia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. februára 2012 sp. zn. 15 Co 364/2010
na odvolanie žalovanej, potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 710 ods. 1 a 3, § 711 ods. 1
písm. d/, § 711 ods. 6 a § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Stotožnil sa so záverom súdu
prvého stupňa, že žalobca dal žalovanej výpoveď nájmu bytu dôvodne, neplatnosti výpovede
sa žalovaná na súde nedovolala a dňom 30. júna 2007 tak stratila právny dôvod bývania
v predmetnom byte a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalovanej
povinnosť byt vypratať tak bolo správne. Námietku žalovanej týkajúcu sa odňatia jej
možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa pojednával 7. júna 2010 v jej
neprítomnosti nepovažoval za dôvodnú, keď svoju neprítomnosť na pojednávaní
neospravedlnila. Uviedol tiež, že žalovanej by vznikol nárok na bytovú náhradu
za predpokladu preukázania, že najneskôr k 30. júnu 2007 bola v hmotnej núdzi
z objektívnych dôvodov, čo však nepreukázala a do spisu založila len rozhodnutie Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava z 3. októbra 2011, ktorým jej bola priznaná sociálna
dávka, teda rozhodnutie vydané viac ako 4 roky po skončení nájomného pomeru. Žalobcovi
náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal,
pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Žalovaná podala proti tomuto rozsudku dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že
konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Ohľadne odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
uviedla, že súd prvého stupňa prejednal vec a vo veci rozhodol na pojednávaní v jej
neprítomnosti napriek tomu, že neboli naplnené podmienky na takéto prejednanie a podľa
§ 120 ods. 1 nevykonal aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci a bolo by nimi preukázané, že žalovanej nemožno uložiť byt vypratať
bez bytovej náhrady. Vzhľadom na nevykonanie týchto dôkazov dospel súd k nesprávnemu
právnemu záveru, že žalovaná má byt vypratať bez bytovej náhrady, pričom odvolací súd
považoval za irelevantné, že v hmotnej núdzi sa žalovaná nachádza v čase jeho rozhodovania.
Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k dovolaniu žalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno
napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, a nešlo ani
o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje
niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad,
v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia
nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku,
ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide
tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku vo veci právoplatne
rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania
z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale
nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom
ustanovení skutočne trpí.
Žalovaná v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec
v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že tento bol na pojednávanie riadne predvolaný,
a že na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
O odročenie pojednávania musí teda účastník konania (zástupca) požiadať (nestačí neúčasť
len ospravedlniť) a žiadosť o odročenie pojednávania musí byť súčasne podložená
„dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného
účastníka o odročenie pojednávania, posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych
okolností prípadu.
Pokiaľ žalovaná namieta odňatie možnosti konať pred súdom prvého stupňa tým, že súd
7. júna 2010 na pojednávaní vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti, je potrebné
poukázať na skutočnosť, že okresný súd nariadil pojednávanie, na ktoré žalovanú riadne
a včas predvolal (por. doručenku pripojenú k č.l. 89). Žalovaná mala možnosť zúčastniť
sa pojednávania a vyjadriť sa k veci, ktorú možnosť však nevyužila, na pojednávaní
sa nezúčastnila, svoju neúčasť neospravedlnila, a nepožiadala o odročenie pojednávania.
Okresný súd preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že bude pojednávať v jej
neprítomnosti.
Ak za tohto stavu prvostupňový súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej, neporušil
tým žiadne procesné ustanovenie a právo patriace žalovanej ako účastníčke konania. Súd
procesným postupom, ktorý zvolil, neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd na tomto mieste len pre úplnosť zdôrazňuje, že
ospravedlniteľným dôvodom neprítomnosti na pojednávaní nemôže byť v žiadnom prípade
oznámenie iného účastníka, že sa nezúčastní pojednávania, resp., že požiada súd o odročenie
pojednávania, pretože je výlučne v kompetencii konajúceho súdu rozhodnúť o tom,
či sa pojednávanie (ne)uskutoční. Naviac, v prejednávanej veci žalovaná mala mať takúto
informáciu od zástupcu účastníka, voči ktorému už bolo konanie zastavené, t.j. už nebol
účastníkom konania (pôvodne žalovaný 1/ - bývalý manžel žalovanej - pozn. dovolacieho
súdu). Dôvod prípustnosti dovolania z tohto dôvodu nie je teda daný.
Dovolateľka ďalej odňatie možnosti konať pred súdom vyvodzovala z ustanovenia
§ 102 ods. 1 O.s.p. spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa „si svojím postupom neobstaral podklady potrebné pre dokazovanie o celej prejednávanej veci, ktorej súčasťou je i otázka
bytovej náhrady...“.
Z ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
Podľa § 3 O.s.p., občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej
upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo
ohrozené alebo porušené.
Z ustanovenia § 6 O.s.p. vyplýva, že v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci.
Z ustanovenia § 122 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dokazovanie súd vykonáva
na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho
pojednávania.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku,
má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 133 O.s.p.).
Z ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Zákonná úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely
medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom
k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných
základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané
prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti
a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To znamená, že
iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť
označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1
O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka
zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej
súčasťou nášho civilného procesu a je vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 1 O.s.p.
Zákon v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri
vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale
pripúšťa možnosť vykonať aj iné, než účastníkmi konania nenavrhované dôkazy.
Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre
rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania
bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu
vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe
možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil,
či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre
rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu
na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať.
Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie
navrhli a aby sa starali o svoje práva.
V tejto súvislosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že
základný princíp nezávislosti súdu je potrebný dôsledne aplikovať aj na postup súdu obsiahnutý v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., a v každom štádiu konania zvážiť,
ktoré dôkazy vzhľadom k uplatňovanému petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať
pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ustanovenia nie je ani v rozpore
so všeobecne uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že
súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď
ich vykonanie (nevykonanie) záleží na jeho hodnotení (§ 132 O.s.p.).
Z obsahu spisu pritom jednoznačne vyplýva, že žalovaná si svoju povinnosť – tvrdiť
skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy – v konaní riadne neplnila, pretože
v celom konaní pred súdom prvého stupňa nielenže nenavrhla žiaden dôkaz vykonať, ale ani
netvrdila skutočnosť týkajúcu sa jej hmotnej núdze, nepodala v konaní žiadne písomné
vyjadrenie a účinne sa vyhýbala pojednávaniu tým, že nepreberala súdne zásielky, a v konaní
pred súdom prvého stupňa sa nezúčastnila ani na jednom pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že
až v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 22. júla 2010 (č.l. 106) žalovaná
uviedla, že od roku 2003 je nezamestnaná, odvolací súd vyzval žalovanú na pojednávaní
23. januára 2012, aby v stanovenej lehote predložila súdu dôkaz o tom, že z objektívnych
dôvodov sa ocitla v hmotnej núdzi (por. č.l. 155). Na pojednávanie odročené za týmto účelom
sa žalovaná ani jej právna zástupkyňa nedostavila a na túto výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagovala, pričom v spise sa nachádza len rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Bratislava z 3. októbra 2011, z ktorého vyplýva, že žalovaná požiadala podaním
z 5. augusta 2011 o pomoc v hmotnej núdzi (t.j. viac ako rok po podaní odvolania),
v evidencii nezamestnaných je evidovaná od 6. júla 2011, v dôsledku čoho jej bol príspevok
vo výške 118,30 Eur priznaný od 1. augusta 2011.
Ako bolo vyššie uvedené, Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaná v danej veci
využila až v odvolacom konaní (nebolo jej odňaté) a odvolací súd jej aj umožnil predložiť
súdu dôkaz na skutočnosť ňou tvrdenú. Najvyšší súd Slovenskej republiky však na tomto
mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že ani prípadné nevykonanie takéhoto dôkazu nemalo
by za následok žalovanou tvrdenú vadu konania a za tým účelom poukazuje na svoje
rozhodnutie z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992 (R č. 37/1993) v ktorom vysvetlil, že
prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p.: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. V rozhodnutí z 27. novembra
1997 sp. zn. Obdo V 56/1998 (R č. 125/1999) Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že
„ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať
pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť
a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.
Námietky žalovanej v dovolaní tak nie sú dôvodné a spôsobilé vyvodiť záver
o existencii vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Žalovaná v dovolaní taktiež namietala inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ako aj nesprávne právne posúdenie v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p., ku ktorým vadám však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti
dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom.
Len v dôsledku prípustnosti dovolania sa pre dovolací súd otvorí možnosť prieskumnej
činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu.
Keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania
žalovanej podľa § 237 O.s.p. a dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., jej opravný
prostriedok odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), bez toho,
aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Dovolací súd úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
pretože mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. augusta 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková