Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Cdo 312/2012

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. so sídlom v B., proti

žalovanej P. K., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. J. P., advokátom v B., o vypratanie bytu,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 10 C 16/2007, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. februára 2012 sp. zn. 15 Co 364/2010, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 7. júna 2010 č.k. 10 C 16/2007-99 uložil

žalovanej povinnosť vypratať 3-izbový byt č. X. na X.. poschodí obytného domu v B., do 30

dní od právoplatnosti rozsudku, bez nároku na bytovú náhradu. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vychádzal z ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d/ a § 712a ods. 3 Občianskeho

zákonníka a dospel k záveru, že návrh je dôvodný, pretože žalovaná neplatila úhrady za

plnenia spojené s užívaním bytu, za čo jej žalobca výpoveďou z 19. februára 2007 vypovedal

nájom bytu. Výpoveď bola doručená žalovanej 16. marca 2007, pričom žalovaná nepodala na

súd návrh na určenie neplatnosti tejto výpovede. Od uplynutia výpovednej doby, t.j. od  

30. júna 2007, žalovaná tak byt užíva bez právneho dôvodu, preto jej súd uložil povinnosť byt

vypratať. Žalovaná nemá nárok na bytovú náhradu vo forme náhradného ubytovania, pretože

nepreukázala, že bola v hmotnej núdzi a nebola preukázaná ani existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých by jej vzniklo právo na bytovú náhradu vo forme

prístrešia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

  Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. februára 2012 sp. zn. 15 Co 364/2010  

na odvolanie žalovanej, potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 710 ods. 1 a 3, § 711 ods. 1

písm. d/, § 711 ods. 6 a § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Stotožnil sa so záverom súdu

prvého stupňa, že žalobca dal žalovanej výpoveď nájmu bytu dôvodne, neplatnosti výpovede

sa žalovaná na súde nedovolala a dňom 30. júna 2007 tak stratila právny dôvod bývania

v predmetnom byte a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalovanej

povinnosť byt vypratať tak bolo správne. Námietku žalovanej týkajúcu sa odňatia jej

možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa pojednával 7. júna 2010 v jej

neprítomnosti nepovažoval za dôvodnú, keď svoju neprítomnosť na pojednávaní

neospravedlnila. Uviedol tiež, že žalovanej by vznikol nárok na bytovú náhradu  

za predpokladu preukázania, že najneskôr k 30. júnu 2007 bola v hmotnej núdzi

z objektívnych dôvodov, čo však nepreukázala a do spisu založila len rozhodnutie Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava z 3. októbra 2011, ktorým jej bola priznaná sociálna

dávka, teda rozhodnutie vydané viac ako 4 roky po skončení nájomného pomeru. Žalobcovi

náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal,

pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.  

  Žalovaná podala proti tomuto rozsudku dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že

konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Ohľadne odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

uviedla, že súd prvého stupňa prejednal vec a vo veci rozhodol na pojednávaní v jej

neprítomnosti napriek tomu, že neboli naplnené podmienky na takéto prejednanie a podľa  

§ 120 ods. 1 nevykonal aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci a bolo by nimi preukázané, že žalovanej nemožno uložiť byt vypratať

bez bytovej náhrady. Vzhľadom na nevykonanie týchto dôkazov dospel súd k nesprávnemu

právnemu záveru, že žalovaná má byt vypratať bez bytovej náhrady, pričom odvolací súd

považoval za irelevantné, že v hmotnej núdzi sa žalovaná nachádza v čase jeho rozhodovania.

Zároveň navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

  Žalobca nevyužil právo vyjadriť sa k dovolaniu žalovanej.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno

napadnúť dovolaním.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,  

ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

  V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, a nešlo ani

o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje

niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o   prípad,  

v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia

nepripúšťa.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len  

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku,

ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide  

tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku vo veci právoplatne

rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania

z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale

nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom

ustanovení skutočne trpí.  

  Žalovaná v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle  

§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

  So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo  

k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/

O.s.p.).

  Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných  

mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

  Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.  

Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

  Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec

v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že tento bol na pojednávanie riadne predvolaný,

a že na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.

O odročenie pojednávania musí teda účastník konania (zástupca) požiadať (nestačí neúčasť

len ospravedlniť) a   žiadosť o   odročenie pojednávania musí byť súčasne podložená

„dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného

účastníka o odročenie pojednávania, posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych

okolností prípadu.

  Pokiaľ žalovaná namieta odňatie možnosti konať pred súdom prvého stupňa tým, že súd

7. júna 2010 na pojednávaní vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti, je potrebné

poukázať na skutočnosť, že okresný súd nariadil pojednávanie, na ktoré žalovanú riadne

a včas predvolal (por. doručenku pripojenú k č.l. 89). Žalovaná mala možnosť zúčastniť  

sa pojednávania a vyjadriť sa k veci, ktorú možnosť však nevyužila, na pojednávaní  

sa nezúčastnila, svoju neúčasť neospravedlnila, a nepožiadala o odročenie pojednávania.

Okresný súd preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že bude pojednávať v jej

neprítomnosti.

  Ak za tohto stavu prvostupňový súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej, neporušil

tým žiadne procesné ustanovenie a právo patriace žalovanej ako účastníčke konania. Súd

procesným postupom, ktorý zvolil, neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd na tomto mieste len pre úplnosť zdôrazňuje, že

ospravedlniteľným dôvodom neprítomnosti na pojednávaní nemôže byť v žiadnom prípade

oznámenie iného účastníka, že sa nezúčastní pojednávania, resp., že požiada súd o odročenie

pojednávania, pretože je výlučne v kompetencii konajúceho súdu rozhodnúť o tom,  

či sa pojednávanie (ne)uskutoční. Naviac, v prejednávanej veci žalovaná mala mať takúto

informáciu od zástupcu účastníka, voči ktorému už bolo konanie zastavené, t.j. už nebol

účastníkom konania (pôvodne žalovaný 1/ - bývalý manžel žalovanej - pozn. dovolacieho

súdu). Dôvod prípustnosti dovolania z tohto dôvodu nie je teda daný.

  Dovolateľka ďalej odňatie možnosti konať pred súdom vyvodzovala z ustanovenia  

§ 102 ods. 1 O.s.p. spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa „si svojím postupom neobstaral podklady potrebné pre dokazovanie o celej prejednávanej veci, ktorej súčasťou je i otázka

bytovej náhrady...“.

  Z ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a   oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).

  Podľa § 3 O.s.p., občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej

upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo

ohrozené alebo porušené.

  Z ustanovenia § 6 O.s.p. vyplýva, že v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

  Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať

aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie  

vo veci.

  Z   ustanovenia § 122 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dokazovanie súd vykonáva  

na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

  Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo  

za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

  Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku,

má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 133 O.s.p.).

  Z   ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového

stavu zisteného   z   vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

  Zákonná úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely

medzi sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom  

k   povahe oboch týchto konaní dokazovanie v   sporovom konaní je založené na iných

základoch, ako dokazovanie v   konaní nesporovom. Sporové konanie je ovládané

prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti  

a   navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To znamená, že

iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť

označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1

O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka

zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej

súčasťou nášho civilného procesu a je vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 1 O.s.p.

  Zákon v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri

vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale

pripúšťa možnosť vykonať aj iné, než účastníkmi konania nenavrhované dôkazy.  

Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre

rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania

bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu

vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe

možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby   v   každom konkrétnom prípade posúdil,  

či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre

rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu

na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať.

Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie

navrhli a aby sa starali o svoje práva.

  V   tejto súvislosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že

základný princíp nezávislosti súdu je potrebný dôsledne aplikovať aj na postup súdu obsiahnutý v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., a v každom štádiu konania zvážiť,

ktoré dôkazy vzhľadom k uplatňovanému petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať

pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ustanovenia nie je ani v rozpore  

so všeobecne uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že

súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď  

ich vykonanie (nevykonanie) záleží na jeho hodnotení (§ 132 O.s.p.).

  Z obsahu spisu pritom jednoznačne vyplýva, že žalovaná si svoju povinnosť – tvrdiť

skutočnosti a   navrhovať na ich preukázanie dôkazy – v konaní riadne neplnila, pretože

v celom konaní pred súdom prvého stupňa nielenže nenavrhla žiaden dôkaz vykonať, ale ani

netvrdila skutočnosť týkajúcu sa jej hmotnej núdze, nepodala v konaní žiadne písomné

vyjadrenie a účinne sa vyhýbala pojednávaniu tým, že nepreberala súdne zásielky, a v konaní

pred súdom prvého stupňa sa nezúčastnila ani na jednom pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že

až v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 22. júla 2010 (č.l. 106) žalovaná

uviedla, že od roku 2003 je nezamestnaná, odvolací súd vyzval žalovanú na pojednávaní  

23. januára 2012, aby v stanovenej lehote predložila súdu dôkaz o tom, že z objektívnych

dôvodov sa ocitla v hmotnej núdzi (por. č.l. 155). Na pojednávanie odročené za týmto účelom

sa žalovaná ani jej právna zástupkyňa nedostavila a na túto výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagovala, pričom v spise sa nachádza len rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Bratislava z 3. októbra 2011, z ktorého vyplýva, že žalovaná požiadala podaním  

z 5. augusta 2011 o pomoc v hmotnej núdzi (t.j. viac ako rok po podaní odvolania),

v evidencii nezamestnaných je evidovaná od 6. júla 2011, v dôsledku čoho jej bol príspevok

vo výške 118,30 Eur priznaný od 1. augusta 2011.  

  Ako bolo vyššie uvedené, Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalovaná v danej veci

využila až v odvolacom konaní (nebolo jej odňaté) a odvolací súd jej aj umožnil predložiť

súdu dôkaz na skutočnosť ňou tvrdenú. Najvyšší súd Slovenskej republiky však na tomto

mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že ani prípadné nevykonanie takéhoto dôkazu nemalo

by za následok žalovanou tvrdenú vadu konania a za tým účelom poukazuje na svoje

rozhodnutie z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992 (R č. 37/1993) v ktorom vysvetlil, že

prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových

zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu  

v zmysle § 237 O.s.p.: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. V rozhodnutí z 27. novembra

1997 sp. zn. Obdo V 56/1998 (R č. 125/1999) Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že

„ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať

pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť  

a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“.

  Námietky žalovanej v dovolaní tak nie sú dôvodné a spôsobilé vyvodiť záver

o existencii vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

  Žalovaná v dovolaní taktiež namietala inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p., ako aj nesprávne právne posúdenie v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p., ku ktorým vadám však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti

dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom.

Len v dôsledku prípustnosti dovolania sa pre dovolací súd otvorí možnosť prieskumnej

činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu.

  Keďže dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania

žalovanej podľa § 237 O.s.p. a dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., jej opravný

prostriedok odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), bez toho,

aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

  Dovolací súd úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,

pretože mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 142 ods. 1 v spojení   s § 243b  

ods. 5 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. augusta 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková