Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 311/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Z., so sídlom v H., zastúpenej Mgr. M., advokátom v B., proti žalovanej PhDr. J., bývajúcej v H., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
10 C 134/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 18. februára 2014 sp. zn. 26 Co 31, 32/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom (v poradí druhým) z 29. apríla 2013 č.k.
10 C 134/2008-324 I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou podľa § 69
ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce dňom 11. júla 2008 je neplatné, II. určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňom
7. októbra 2008 je neplatné, III. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania, IV. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 26,26 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava, V. žalovanej uložiť
povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 537,84 eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava. Pri svojom rozhodovaní vychádzal
z ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/, § 68 ods. 2, § 69 ods. 1 písm. a/, § 69 ods. 3, § 70, § 74
a § 77 Zákonníka práce platného a účinného do 31. decembra 2008. V odôvodnení rozsudku
uviedol, že predmetom konania bolo rozhodovanie o návrhu, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovanou podľa § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce dňom
11. júla 2008 je neplatné a rozhodovanie o vzájomnom návrhu, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňom
7. októbra 2008 je neplatné. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalovaná pracovala
u žalobkyne v pracovnom zaradení ako učiteľka na základe pracovnej zmluvy z 30. júna 2004
a 25. júna 2008 žalovaná predložila žalobkyni lekársky nález, podľa ktorého zdravotný stav
žalovanej jej neumožňoval vykonávať funkciu učiteľky a zároveň predložila i žiadosť
o preradenie na inú kvalifikovanú prácu. Žalobkyňa listom z 30. júna 2008 oznámila
žalovanej, že predložený lekársky nález nemožno považovať za lekársky posudok podľa
§ 155 ods. 6 písm. c/ Zákonníka práce. Žalobkyni bolo 11. júla 2008 doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru žalovanou z 9. júla 2008 podľa § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka
práce, na ktoré žalobkyňa reagovala listom z 15. júla 2008 a oznámila žalovanej, že nesúhlasí
s okamžitým skončením pracovného pomeru a vyzvala žalovanú, aby po skončení dovolenky
riadne pokračovala vo výkone práce. Žalovaná po skončení dovolenky nenastúpila
21. augusta 2008 na pracovisko a absenciu na pracovisku neospravedlnila a z uvedeného
dôvodu žalobkyňa listom z 2. októbra 2008 doručila žalovanej okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že u žalovanej sa nevyskytoval nepriaznivý
zdravotný stav takej intenzity, že by ďalší výkon práce učiteľky vážnej ohrozil jej zdravie
a teda nebol splnený predpoklad na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
žalovanej podľa § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Súd prvého stupňa bol názoru, že nebol
splnený predpoklad zavineného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalovanej, nakoľko
nebolo možné vyvodiť, že by žalovaná mohla vedieť o objektívnej nesprávnosti lekárskeho
nálezu zo 17. júna 2008, nakoľko o nesprávnosti lekárskeho nálezu nadobudla vedomosť
až v priebehu súdneho konania a žalovaná postupovala s primeranou starostlivosťou, ktorú
bolo možné od nej v takejto situácii vyžadovať a teda absencia žalovanej v práci nebola
zavinená. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. O náhrade trov konania
štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu (výroky II. – IV.) a žalovanej (výrok V.)
rozsudkom z 18. februára 2014 sp. zn. 26 Co 31/2013 v spojení s opravným uznesením
zo 17. júna 2014 sp. zn. 26 Co 31/2013, 26 Co 32/2013 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Dospel
k záveru, že súd prvého stupňa v potrebnej miere zistil rozhodujúci skutkový stav, dospel
k správnym a úplným skutkovým zisteniam a na ich základe vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu, že žalobkyňa dôvodne mohla považovať okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovanou za neplatné a predpokladať ďalšie trvanie pracovného pomeru
za obvyklých okolností je plne akceptovateľný. Súhlasil so záverom súdu prvého stupňa,
že konanie žalovanej (jej absencia v práci) nebolo zavineným konaním a nebolo tak dôvodom
na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobkyne. Žalobkyňa nebola úspešná
v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne
a preto jej bolo potrebné uložiť povinnosť znášať trovy konania štátu. Uzavrel, že žalovaná
mala povinnosť predložiť lekársky posudok a pokiaľ tak neučinila a bolo potrebné
ho vyhotoviť ustanovením súdneho znalca, bola jej správne uložená povinnosť zaplatiť štátu
náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p.,
t. j. že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
a c/ O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu považovala za nepreskúmateľný, nakoľko odvolací
súd sa dostatočne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní a zároveň súdu prvého
stupňa i odvolaciemu súdu vytýkala nesprávne právne posúdenie veci. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto
opravný prostriedok nie je prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
(§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia
§ 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/, tohto ustanovenia. Existenciu žiadnej
podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení dovolací súd
nezistil.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu odvolacieho
súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Pokiaľ žalobkyňa vyvodzoval odňatie možnosti pred súdom konať zo záverov súdov,
že neboli splnené podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru ani zo strany
žalobkyne a ani zo strany žalovanej, táto námietka svedčí o názore dovolateľky,
že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie
§ 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti pred súdom konať (ako už bolo vyššie uvedené)
do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou
jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu
možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení zákonných podmienok pre priznanie
žalobkyňou uplatneného nároku dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil aj odvolací súd.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žalobe. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú
žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.
Dovolateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom, samotné ale prípustnosť
dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
ods. 2 tohto ustanovenia, keďže žalovanej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová