Najvyšší súd
4 Cdo 310/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., bývajúcej v B., proti žalovaným 1/ V., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. J., advokátom so sídlom v D., 2/ G.,
bývajúcej v K., a 3/ T., bývajúcemu v K. o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom
súde Galanta pod sp. zn. 25 C 55/2010, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 30. januára 2013 sp. zn. 11 Co 247/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 2. mája 2011 č.k. 25 C 55/2010-105 uložil
žalovaným 1/ až 3/ vypratať nehnuteľnosti vo výroku rozsudku označených do jedného
mesiaca po právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania 4 289,78 Eur k rukám právnej zástupkyni žalobkyne. Svoje rozhodnutie
zdôvodnil s poukazom na § 123, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1 a § 131 ods. 1 veta
prvá Občianskeho zákonníka a na vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané,
že žaloba je dôvodná, keď žalobkyňa je vlastníčkou predmetných nehnuteľností na základe
platnej kúpnej zmluvy z 26. marca 2008. Žalovaní napriek tomu, že o vlastníctve žalobkyne
k predmetným nehnuteľnostiam preukázateľne vedeli, bez akéhokoľvek právneho titulu tieto
majú v neoprávnenej faktickej moci a odmietajú ich žalobkyni vydať, čím neoprávnene
zasahujú do jej vlastníckeho práva. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142
ods. 1 O.s.p., keď jej ich priznal vo výške 4 289,78 Eur.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ rozsudkom z 30. januára 2013
sp. zn. 11 Co 247/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej
potvrdil a v časti trov konania zmenil tak, že žalovaných 1/ až 3/ zaviazal zaplatiť žalobkyni
447,40 Eur do rúk jej advokátky do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd takto rozhodol, keď sa v celom
rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd k námietke žalovaných, že im bola postupom súdu prvého stupňa
odňatá možnosť konať pred súdom, keď vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca, uviedol,
že v dôsledku vznesenej námietky bola vec (ešte pred rozhodnutím súdu prvého stupňa)
predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o nej. Odvolací súd však túto vybavil bez
meritórneho rozhodnutia, keďže sa týkala výlučne procesného postupu sudcu. Vzhľadom
na to, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil výšku trov, odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p.
výrok rozsudku o náhrade trov konania zmenil. Úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže nepodala návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. b/ O.s.p., t.j., že ten, kto vystupoval v konaní ako
účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. V súvislosti s označenou vadou zdôraznil, že žalobkyňa nepredložila k žalobe plnú moc pre právneho zástupcu. Z uvedeného
dôvodu mal za to, že súd prvého stupňa nemal konať s právnou zástupkyňou žalobkyne ani
so žalobkyňou. Zároveň namietal, že postupom súdov nižších stupňov mu bola odňatá
možnosť pred súdom konať, keď nedostatočne ovláda slovenský jazyk, napriek uvedenému
súd prvého stupňa neustanovil tlmočníka z jazyka maďarského do jazyka slovenského
a naopak. Žalovaný 1/ je maďarskej národnosti a nerozumel dostatočným spôsobom
pojednávaniu. Na podporu uvedeného, poukázal na to, že v súvislosti s podanou námietkou
zaujatosti, pred súdom prvého stupňa uviedol, že námietku zaujatosti napísal jeho advokát,
toto podanie síce podpísal, avšak textu nerozumel. Vzhľadom na to, že súd konal
so žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou môže po objektívnej stránke potvrdzovať zaujatosť
sudcu v danej veci. Nesprávne obsadenie súdu vyvodzoval z tej skutočnosti, že vo veci
vykonávala jednotlivé úkony vyššia súdna úradníčka Mgr. E., ktorá podľa vedomostí
žalovaného 1/ je blízka príbuzná P., od ktorého žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť
nadobudla. A tak môže existovať aj objektívna zaujatosť súdu, vzhľadom na pomer vyššieho
súdneho úradníka k účastníkom konania. Tiež mal za to, že súd vo veci napriek návrhom žalovaných nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, čo malo za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný 1/ mal záujem o vykonanie viacerých
dôkazných prostriedkov, avšak nebol mu daný priestor na predloženie, resp. navrhnutie
uvedených dôkazných prostriedkov. Navrhol rozhodnutia nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalovaný 1/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O.s.p. Dovolanie nie je preto
prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014), neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p.
Vady uvedené v § 237 písm. a/, c/, d/, e/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní
nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral
na to, či v danom prípade došlo k vadám namietaných žalovaným 1/.
Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom.
Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva
a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom. Právnu úpravu spôsobilosti byť účastníkom
konania obsahuje § 19 O.s.p. Túto spôsobilosť má podľa uvedeného ustanovenia ten, kto
má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon.
V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým
fyzické osoby. Ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka). V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa má spôsobilosť mať práv a povinnosti a tak má spôsobilosť byť účastníkom konania, teda mať procesné práva
a povinnosti. Plnú moc pre advokátku doložila dodatočne (viď č.l. 132).
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred súdmi nižších
stupňov nebolo takouto vadou postihnuté.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred
ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne
postihnuté.
Dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom vyvodzoval zo skutočnosti,
že je maďarskej národnosti, nedostatočne ovláda slovenský jazyk a napriek tomu súd
neustanovil tlmočníka z jazyka maďarského.
Podľa § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v úradnom jazyku toho štátu,
ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Jedným zo základných práv je rovnaké postavenie účastníkov v civilnom procese,
vyjadrené v citovanom ustanovení. Ide o zásadu, ktorá je zakotvená v čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, obdobne
aj v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Osobitne zákon priznáva účastníkovi právo konať pred
súdom, v jeho materčine. Ustanovenie § 18 druhá veta treba vykladať v súvislosti s čl. 37
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Konať vo svojej materčine je právom
účastníka, tzn., že účastník, ktorý ovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, môže konať
v tomto jazyku, aj keď jeho materčinou je iný jazyk. Je iba na vôli účastníka, či toto právo
využije.
V prejednávanej veci je nepochybné, že žalovaný 1/ (inak právne zastúpený
kvalifikovaným zástupcom – advokátom) v priebehu celého konania trvajúceho tri roky
nenamietal, že jazyku (slovenčine), v ktorom sa konanie vedie nerozumie a žiada ustanoviť
tlmočníka z jazyka maďarského. Uvedené nevyplýva ani z jeho dvanástich podaní
(ospravedlnenia neúčasti na pojednávaniach, námietka zaujatosti, odvolanie a upresnenie
odvolania) doručených súdu, či z jeho ústnych výpovedí ako účastníka konania (viď č.l. 53
a č.l. 83). Pokiaľ dovolateľ pochybenie súdu videl v tom, že tlmočníka neustanovil, i napriek
tomu, že pred súdom prvého stupňa vyhlásil, že textu vznesenej námietky nerozumie, možno
usudzovať, že textu nerozumel s ohľadom na jeho obsah, keď netvrdil, že mu nerozumie preto, že je napísaný v jazyku slovenskom. Ani v súvislosti s uvedeným žalovaný 1/
neprejavil vôľu využiť právo konať v inom jazyku.
Za vyššie popísaného procesného stavu možno uzavrieť, že zo strany súdov nižších
stupňov nedošlo k porušeniu žiadnych procesných ustanovení majúcich za následok odňatie
možnosti žalovaného 1/ pred súdom konať.
Dovolateľ uvádza, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p. Tvrdí, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keď konal so žalobkyňou (resp.
jej právnou zástupkyňou) hoci táto nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania, prejudikoval
výsledok sporu a tiež, že súd bol nesprávne obsadený, keď v konaní jednotlivé úkony
vykonávala vyššia súdna úradníčka Mgr. E., blízka príbuzná P., od ktorého žalobkyňa
nehnuteľnosť nadobudla.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 17 ods. 1 O.s.p. o tom, či je vylúčený zapisovateľ alebo
iný pracovník súdu, ako aj znalec alebo tlmočník, platia tieto ustanovenia primerane (§ 14,
§ 15 O.s.p. – poznámka dovolacieho súdu); rozhoduje o tom predseda senátu alebo
samosudca.
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebráni v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne inak, než
ju posúdil nadriadený súd (R/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno
mať čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci
len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce
ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi
konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkom konania.
Dovolateľ tvrdí, že v prípade JUDr. Ľ. existovali dôvody vylučujúce ho ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že
dôvody vylučujúce sudcu prvého stupňa vyvodzuje iba z procesného postupu v konaní, keď
okrem iného konečné rozhodnutie považuje za nesprávne. Takáto námietka sa ale netýka takej
okolnosti, ktorú zákon označuje za právne relevantnú podľa § 14 O.s.p. Možno uzavrieť, že
ani v dovolacom konaní žalovaný 1/ neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti
spochybňujúci tak nezaujatosť menovaného sudcu. V dovolaní vyslovené pochybnosti tak
nemožno považovať za právne relevantné.
K námietke dovolateľa, že súd bol nesprávne obsadený, keď vo veci úkony robila
vyššia súdna úradníčka, ktorá má príbuzenský vzťah k P., ktorý bol v právnom vzťahu so
žalobkyňou, dovolací súd dodáva, že obsadenie okresného a krajského súdu rieši § 36 O.s.p.,
ktorý v odseku 2 uvádza, že v konaní pred okresným súdom koná a rozhoduje samosudca
alebo poverený zamestnanec súdu. Z obsahu spisu je nepochybné, že vo veci konal
a rozhodoval samosudca. Vyššia súdna úradníčka v danej veci vykonávala len tie procesné
úkony, na ktoré v súlade s § 40a O.s.p. a zákonom č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch
v znení neskorších predpisov bola oprávnená. Dovolací súd ešte poznamenáva, že aj prípadný
jej príbuzenský vzťah s P. je bez právneho významu (§ 14, § 17 O.s.p.), keď menovaný
v prejednávanej veci nie je účastníkom konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru,
že prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 237 písm. g/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ
súdom vytýka, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, treba
uviesť, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba)
procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. b/, f/ a g/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p.,
odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/ podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalovanému 1/, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v tomto konaní nepodala návrh na ich priznanie (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová