Najvyšší súd

4 Cdo 310/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S., bývajúcej v B., proti žalovaným 1/ V., bývajúcemu v K., zastúpenému JUDr. J., advokátom so sídlom v D., 2/ G.,

bývajúcej v K., a 3/ T., bývajúcemu v K. o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom

súde Galanta pod sp. zn. 25 C 55/2010, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského

súdu v Trnave z 30. januára 2013 sp. zn. 11 Co 247/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 2. mája 2011 č.k. 25 C 55/2010-105 uložil

žalovaným 1/ až 3/ vypratať nehnuteľnosti vo výroku rozsudku označených do jedného

mesiaca po právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu trov konania 4 289,78 Eur k rukám právnej zástupkyni žalobkyne. Svoje rozhodnutie

zdôvodnil s poukazom na § 123, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1 a § 131 ods. 1 veta

prvá Občianskeho zákonníka a na vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané,

že žaloba je dôvodná, keď žalobkyňa je vlastníčkou predmetných nehnuteľností na základe

platnej kúpnej zmluvy z 26. marca 2008. Žalovaní napriek tomu, že o vlastníctve žalobkyne

k predmetným nehnuteľnostiam preukázateľne vedeli, bez akéhokoľvek právneho titulu tieto

majú v neoprávnenej faktickej moci a odmietajú ich žalobkyni vydať, čím neoprávnene

zasahujú do jej vlastníckeho práva. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142

ods. 1 O.s.p., keď jej ich priznal vo výške 4 289,78 Eur.

  Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ rozsudkom z 30. januára 2013

sp. zn. 11 Co 247/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej

potvrdil a v časti trov konania zmenil tak, že žalovaných 1/ až 3/ zaviazal zaplatiť žalobkyni

447,40 Eur do rúk jej advokátky do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobkyni

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd takto rozhodol, keď sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219

ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd k námietke žalovaných, že im bola postupom súdu prvého stupňa

odňatá možnosť konať pred súdom, keď vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca, uviedol,  

že v dôsledku vznesenej námietky bola vec (ešte pred rozhodnutím súdu prvého stupňa)

predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o nej. Odvolací súd však túto vybavil bez

meritórneho rozhodnutia, keďže sa týkala výlučne procesného postupu sudcu. Vzhľadom  

na to, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil výšku trov, odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p.

výrok rozsudku o náhrade trov konania zmenil. Úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže nepodala návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p.).  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/. Prípustnosť

dovolania vyvodzoval z § 237 písm. b/ O.s.p., t.j., že ten, kto vystupoval v konaní ako

účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. V súvislosti s označenou vadou zdôraznil, že žalobkyňa nepredložila k žalobe plnú moc pre právneho zástupcu. Z uvedeného

dôvodu mal za to, že súd prvého stupňa nemal konať s právnou zástupkyňou žalobkyne ani

so žalobkyňou. Zároveň namietal, že postupom súdov nižších stupňov mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať, keď nedostatočne ovláda slovenský jazyk, napriek uvedenému

súd prvého stupňa neustanovil tlmočníka z jazyka maďarského do jazyka slovenského

a naopak. Žalovaný 1/ je maďarskej národnosti a nerozumel dostatočným spôsobom

pojednávaniu. Na podporu uvedeného, poukázal na to, že v súvislosti s podanou námietkou

zaujatosti, pred súdom prvého stupňa uviedol, že námietku zaujatosti napísal jeho advokát,

toto podanie síce podpísal, avšak textu nerozumel. Vzhľadom na to, že súd konal  

so žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou môže po objektívnej stránke potvrdzovať zaujatosť

sudcu v danej veci. Nesprávne obsadenie súdu vyvodzoval z tej skutočnosti, že vo veci

vykonávala jednotlivé úkony vyššia súdna úradníčka Mgr. E., ktorá podľa vedomostí

žalovaného 1/ je blízka príbuzná P., od ktorého žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť

nadobudla. A tak môže existovať aj objektívna zaujatosť súdu, vzhľadom na pomer vyššieho

súdneho úradníka k účastníkom konania. Tiež mal za to, že súd vo veci napriek návrhom žalovaných nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, čo malo za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný 1/ mal záujem o vykonanie viacerých

dôkazných prostriedkov, avšak nebol mu daný priestor na predloženie, resp. navrhnutie

uvedených dôkazných prostriedkov. Navrhol rozhodnutia nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie.  

  Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.  

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci žalovaný 1/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O.s.p. Dovolanie nie je preto

prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014), neobmedzil  

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237  

písm. a/ až g/ O.s.p.

Vady uvedené v § 237 písm. a/, c/, d/, e/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní

nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral  

na to, či v danom prípade došlo k vadám namietaných žalovaným 1/.

Podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom.

Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva

a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom. Právnu úpravu spôsobilosti byť účastníkom

konania obsahuje § 19 O.s.p. Túto spôsobilosť má podľa uvedeného ustanovenia ten, kto  

má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon.

V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým

fyzické osoby. Ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka). V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa má spôsobilosť mať práv a povinnosti a tak má spôsobilosť byť účastníkom konania, teda mať procesné práva

a povinnosti. Plnú moc pre advokátku doložila dodatočne (viď č.l. 132).

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred súdmi nižších

stupňov nebolo takouto vadou postihnuté.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred  

ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,  

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,   ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne

postihnuté.

Dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom vyvodzoval zo skutočnosti,  

že je maďarskej národnosti, nedostatočne ovláda slovenský jazyk a napriek tomu súd

neustanovil tlmočníka z jazyka maďarského.  

Podľa § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v úradnom jazyku toho štátu,

ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Jedným zo základných práv je rovnaké postavenie účastníkov v civilnom procese,

vyjadrené v citovanom ustanovení. Ide o zásadu, ktorá je zakotvená v čl. 47 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že všetci účastníci sú si v konaní rovní, obdobne  

aj v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Osobitne zákon priznáva účastníkovi právo konať pred

súdom, v jeho materčine. Ustanovenie § 18 druhá veta treba vykladať v súvislosti s čl. 37  

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Konať vo svojej materčine je právom

účastníka, tzn., že účastník, ktorý ovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, môže konať

v tomto jazyku, aj keď jeho materčinou je iný jazyk. Je iba na vôli účastníka, či toto právo

využije.  

V prejednávanej veci je nepochybné, že žalovaný 1/ (inak právne zastúpený

kvalifikovaným zástupcom – advokátom) v priebehu celého konania trvajúceho tri roky

nenamietal, že jazyku (slovenčine), v ktorom sa konanie vedie nerozumie a žiada ustanoviť

tlmočníka z jazyka maďarského. Uvedené nevyplýva ani z jeho dvanástich podaní

(ospravedlnenia neúčasti na pojednávaniach, námietka zaujatosti, odvolanie a upresnenie

odvolania) doručených súdu, či z jeho ústnych výpovedí ako účastníka konania (viď č.l. 53

a č.l. 83). Pokiaľ dovolateľ pochybenie súdu videl v tom, že tlmočníka neustanovil, i napriek

tomu, že pred súdom prvého stupňa vyhlásil, že textu vznesenej námietky nerozumie, možno

usudzovať, že textu nerozumel s ohľadom na jeho obsah, keď netvrdil, že mu nerozumie preto, že je napísaný v jazyku slovenskom. Ani v súvislosti s uvedeným žalovaný 1/

neprejavil vôľu využiť právo konať v inom jazyku.

Za vyššie popísaného procesného stavu možno uzavrieť, že zo strany súdov nižších

stupňov nedošlo k porušeniu žiadnych procesných ustanovení majúcich za následok odňatie

možnosti žalovaného 1/ pred súdom konať.

Dovolateľ uvádza, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237  

písm. g/ O.s.p. Tvrdí, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, keď konal so žalobkyňou (resp.  

jej právnou zástupkyňou) hoci táto nemala spôsobilosť byť účastníčkou konania, prejudikoval

výsledok sporu a tiež, že súd bol nesprávne obsadený, keď v konaní jednotlivé úkony

vykonávala vyššia súdna úradníčka Mgr. E., blízka príbuzná P., od ktorého žalobkyňa

nehnuteľnosť nadobudla.  

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom  

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti  

o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 17 ods. 1 O.s.p. o tom, či je vylúčený zapisovateľ alebo

iný pracovník súdu, ako aj znalec alebo tlmočník, platia tieto ustanovenia primerane (§ 14,  

§ 15 O.s.p. – poznámka dovolacieho súdu); rozhoduje o tom predseda senátu alebo

samosudca.

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebráni v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne inak, než

ju posúdil nadriadený súd (R/1997).

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno

mať čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci  

len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia

rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce  

ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy  

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia  

o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi

konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti  

o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkom konania.

Dovolateľ tvrdí, že v prípade JUDr. Ľ. existovali dôvody vylučujúce   ho ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že

dôvody vylučujúce sudcu prvého stupňa vyvodzuje iba z procesného postupu v konaní, keď

okrem iného konečné rozhodnutie považuje za nesprávne. Takáto námietka sa ale netýka takej

okolnosti, ktorú zákon označuje za právne relevantnú podľa § 14 O.s.p. Možno uzavrieť, že

ani v dovolacom konaní žalovaný 1/ neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti

spochybňujúci tak nezaujatosť menovaného sudcu. V dovolaní vyslovené pochybnosti tak

nemožno považovať za právne relevantné.

K námietke dovolateľa, že súd bol nesprávne obsadený, keď vo veci úkony robila

vyššia súdna úradníčka, ktorá má príbuzenský vzťah k P., ktorý bol v právnom vzťahu so

žalobkyňou, dovolací súd dodáva, že obsadenie okresného a krajského súdu rieši § 36 O.s.p.,

ktorý v odseku 2 uvádza, že v konaní pred okresným súdom koná a rozhoduje samosudca

alebo poverený zamestnanec súdu. Z obsahu spisu je nepochybné, že vo veci konal

a rozhodoval samosudca. Vyššia súdna úradníčka v danej veci vykonávala len tie procesné

úkony, na ktoré v súlade s § 40a O.s.p. a zákonom č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch

v znení neskorších predpisov bola oprávnená. Dovolací súd ešte poznamenáva, že aj prípadný

jej príbuzenský vzťah s P. je bez právneho významu (§ 14, § 17 O.s.p.), keď menovaný

v prejednávanej veci nie je účastníkom konania.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru,  

že prípustnosť podaného dovolania nevyplýva ani z § 237 písm. g/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ

súdom vytýka, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, treba

uviesť, že právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba)

procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. b/, f/ a g/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné

procesné vady v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 O.s.p.,

odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/ podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalovanému 1/, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v tomto konaní nepodala návrh na ich priznanie (§ 151  

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2015

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová