4Cdo/303/2021

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: U. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Š., Š. XXX/XX, proti žalovanej: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20 C 113/2015, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 141/2020 zo dňa 30. októbra 2020, takto

rozhodol:

Dovolacie konanie zastavuje.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie, resp. okresný súd“) uznesením zo dňa 26. mája 2020, č.k. 20 C 113/2015-43 odmietol žalobu žalobcu doručenú súdu dňa 07. apríla 2015, ktorou sa domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“) s odôvodnením, že uvedené podanie žalobcu neobsahovalo zákonné náležitosti žaloby, pričom žalobca nedostatky žaloby neodstránil a podanie neopravil ani po predchádzajúcej výzve okresného súdu. Keďže pre nedostatky žaloby nebolo možné v konaní ďalej pokračovať, súd prvej inštancie podanie žalobcu odmietol po právnej stránke poukazujúc na ustanovenia § 127 ods. 1, § 132 ods. 1 až 3, § 129 ods. 1 až 3, § 131, § 132 ods. 1 až 3, § 133 ods. 1 a 2, § 135 ods. 1 a 2 a § 136 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením sp. zn. 15 Co 141/2020 zo dňa 30. októbra 2020 napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) potvrdil. Uviedol pritom, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci postupoval správne, keď s poukazom na ustanovenia § 127 a nasl. CSP vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby s podrobným poučením, ktoré vady a ako má odstrániť. Žalobca bol zároveň poučený, že ak vady žaloby v stanovenej lehote neodstráni, súd žalobu odmietne. Z obsahu spisového materiálu bolo zistené, že žalobcovi bolo uznesenie súdu prvej inštancie doručené dňa 21. decembra 2019, pričom žalobca listom doručeným súdu dňa 07. januára 2020 požiadal o predĺženie 15-dňovej lehoty na 60 pracovných dní. Súd prvejinštancie, žiadosti žalobcu vyhovel, oznámenie o predĺženie lehoty v zmysle jeho žiadosti, mu bolo doručené dňa 17. februára 2020. Keďže žalobca vady žaloby ani v predĺženej lehote neodstránil, súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu odmietol. Podanie žalobcu doručené súdu dňa 07. apríla 2015 totiž neobsahovalo zákonom stanovené náležitosti. Konkrétne absentovalo zrozumiteľne opísanie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých by mohol súd posúdiť dôvodnosť žalobného návrhu. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Takéto opísane rozhodujúcich skutočností je len v právomoci žalobcu a bez ich uvedenia nemôže súd ďalej pokračovať v konaní. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďže žalovaná sa o odvolacom konaní ani nedozvedela; podanie, ktoré by mohlo byť žalobou a ani odvolanie voči odmietajúcemu uzneseniu žalovanej doručené nebolo.

3. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie dňa 07.01.2021 (č.l. 53 spisu), navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že sú dané dovolacie dôvody podľa § 420 CSP.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) skúmal najskôr, či sú splnené procesné podmienky pre to, aby dovolaním napadnuté rozhodnutie mohlo byť podrobené dovolaciemu prieskumu a zistil, že tieto podmienky nie sú splnené.

5. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. V zmysle § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 161 ods. 2 CSP).

7. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

8. Podľa § 62 CSP ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

9. Podľa § 63 ods. 1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

10. Podľa § 63 ods. 2 CSP v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

11. Procesnú subjektivitu má subjekt, ktorý disponuje spôsobilosťou na práva a povinnosti. Fyzická osoba nadobúda spôsobilosť na práva a povinnosti narodením (spôsobilosť na práva a povinnosti má aj nasciturus pod podmienkou, že sa narodí živý) a stráca ju svojou smrťou. Nedostatok procesnej subjektivity je spravidla neodstrániteľnou vadou konania. Treba ale zvažovať, či strana nemá procesnú subjektivitu od začiatku konania, alebo ju stratila v priebehu konania. Ak strana nedisponuje procesnou subjektivitou v čase začatia konania, ide o neodstrániteľnú vadu konania, ktorej následkom je jeho obligatórne zastavenie. Ak dôjde k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby počas konania, súd konanie zastaví, alebo v konaní (najmä ak ide o majetkový spor, ktorého legálnu definíciu zákonná úprava neobsahuje) pokračuje s dedičmi fyzickej osoby, prípadne s tými, na ktorých prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide. Ustanovenie § 63 ods. 1 CSP treba vykladať ako objektívnu možnosť či nemožnosť v konaní pokračovať (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 227).

12. V predmetnej veci dovolací súd šetrením v súdnom spise, a to lustráciou v Registri obyvateľov zistil, že žalobca v priebehu dovolacieho konania zomrel (09. apríla 2021, č. l. 57 spisu). Táto skutočnosť mala za následok stratu jeho procesnej subjektivity ako jednej z procesných podmienok dovolacieho konania. Dovolací súd v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 CSP skúmal, či má dovolacie konanie zastaviť alebo či v ňom môže pokračovať. Pre posúdenie, či v dovolacom konaní možno pokračovať s prípadnými právnymi nástupcami žalobcu, je rozhodujúca povaha veci, teda povaha uplatňovaného nároku. Pritom povahou veci treba rozumieť hmotnoprávnu povahu predmetu konania. Povaha veci neumožňuje v konaní pokračovať predovšetkým vtedy, ak práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, neprechádzajú na právnych nástupcov alebo vtedy, ak smrťou sporovej strany dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide.

13. V danom prípade malo byť predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia prvoinštančného súdu, ktorým bola odmietnutá žaloba „o náhradu škody v sume 500.000,- eur s prísl.“. Z jej obsahu vyplýva, že žalobca svoj uplatnený nárok odvíja od ním tvrdeného nesprávneho postupu Sociálnej poisťovne pri výpočte dôchodku a jeho zvýšení v období od 01.01.2004 do 13.10.2004. V dôsledku uvedeného postupu mu a celej jeho rodine mala vzniknúť „veľmi závažná ujma na zdraví“ a „nenahraditeľné nemajetné a majetné škody“ tiež došlo „k porušeniu sociálnych a spoločenských práv a práv a slobôd garantovaných Ústavou SR“. Uvedené skutočnosti podľa tvrdení žalobcu odôvodňujú zaplatenie celkovej škody a ujmy najmenej v sume 500.000,- eur s prísl. Na základe uvedeného možno konštatovať, že predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- eur s prísl. titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

14.1. V zmysle ustanovení § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. : „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 14.2. Z uvedeného vyplýva, že zákonom č. 514/2003 Z.z. sa zaviedlo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci za podmienok stanovených zákonom, t.j. vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nemajetková ujma sa uhrádza v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. 14.3. Právo na zadosťučinenie podľa citovaných ustanovení je svojou povahou úzko späté s postihnutou fyzickou osobou; má osobný charakter predovšetkým preto, že cieľom tejto satisfakcie je medzi oprávneným subjektom a povinným subjektom primerane vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu vzniknutú fyzickej osobe (poškodenému). Smrťou oprávnenej osoby preto povinnosť poskytnúť zadosťučinenie zaniká, pretože táto povinnosť je osobne viazaná na túto osobu, takže neprechádza na ďalšie osoby. Procesným dôsledkom toho je, že ak zomrie v priebehu súdneho konania „o náhradu nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 514/2003 Z. z. oprávnená osoba, ktorej mala byť spôsobená škoda (či už nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom), musí byť konanie podľa § 63 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 CSP zastavené, pretože vzhľadom k povahe veci nemožno v súdnom konaní pokračovať. 14.4. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že ak v priebehu dovolacieho konania v danej veci „o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- eur s prísl.“ žalobca zomrel a stratil tak spôsobilosť byť stranou sporu, neumožňovala povaha posudzovanej veci v konaní pokračovať.

15. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky potom neostalo iné, než dovolacie konanie zastaviť (§ 63 ods. 1, § 161 ods. 2 v spojení s § 438 ods. 1 CSP).

16. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.