Najvyšší súd
4 Cdo 302/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ E., bývajúcej v L.L., 2/ J., bývajúceho v Č., 3/ Mgr. M., bývajúcej v L.L., 4/ P., bývajúceho v M., 5/ Ľ., bývajúceho v L.L., všetci zastúpení JUDr. P., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej Mgr. K.,
bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom so sídlom v B., o odstránenie neoprávnenej
stavby, určenie hranice a iné, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13 C 316/2001,
o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. apríla 2013 sp. zn.
15 Co 7/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad v poradí druhým rozsudkom z 28. októbra 2011, č.k.
13 C 316/2001-503, zastavil konanie v časti, ktorou sa žalobcovia (pôvodne J., ktorý
v priebehu konania zomrel a E.) domáhali, aby súd žalovanej uložil povinnosť na vlastné
náklady odstrániť murovanú dreváreň postavenú na parc. č. X., zapísanú na LV č. X. v k.ú. L.
a v časti určenia hranice medzi parcelou žalobcov č. X. a parcelou žalovanej č. X.. Vo zvyšnej
časti (aby žalovaná na svoje náklady vykonala stavebné úpravy na obvodovom múre v celej
dĺžke rodinného domu č. X. na parc. č. X. susediacom s obvodovými múrmi rodinného domu
č. X. v k.ú. L. tak, aby žalovaná odstránila svoj obvodový múr na rodinnom dome č. X.
v celej dĺžke, susediaci s obvodovými múrmi rodinného domu žalobcov č. X., a vykonala
stavebnú opravu na obvodovom múre žalobcov v celej dĺžke tak, aby tento obvodový múr
rodinného domu žalobcov mal kompaktnú šírku 35 cm a ktorou sa napokon domáhali, aby
žalovanej bola uložená povinnosť na svoje náklady urobiť opatrenia, aby dažďová voda zo
strechy rodinného domu č. X. postaveného na parc. č. X., zapísaného na LV č. X. pre k.ú. L.,
nevnikala na obvodové múry rodinného domu žalobcov č. X. na parc. č. X. zapísaného na LV č. X. v k.ú. L.) žalobu žalobcov zamietol. Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 96
ods. 1, 2 O.s.p., keď žalobcovia v priebehu konania v tejto časti zobrali žalobu späť
a žalovaná so späťvzatím vyjadrila súhlas. Zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti odôvodnil
tým, že po vrátení veci odvolacím súdom nebol dôvod na pripustenie zmeny žaloby –
poskytnutie finančnej náhrady vo výške 2.469,68 Eur (§ 95 ods. 1, 2 O.s.p.) a v konaní bolo
potrebné konať v tejto časti o pôvodnom návrhu, ktorým sa žalobcovia domáhali náhrady
škody v zmysle ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka a to uvedením
do predošlého stavu a to tak, aby žalovaná bola povinná odstrániť novo postavený obvodový
múr domu a postaviť nový múr tak, aby zodpovedal pôvodnému stavu pred oddelením múra.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že v minulosti právni
predchodcovia účastníkov postavili susediace rodinné domy tak, že tieto mali spoločný múr
o hrúbke 70 cm, boli vzájomne previazané a opierali sa o seba. Žalovaná zbúrala časť múra
v jednej polovici, svoj obvodový múr posunula do svojej nehnuteľnosti, čím vytvorila medzi
domami medzeru. Zo znaleckého posudku Ing. J. podaného v rámci tohto konania mal súd
preukázané, že medzera nie je po celej dĺžke rovnaká a táto škára mala vplyv na oslabenie
múru rodinného domu žalobcov, čo je však možné odstrániť vybudovaním paralelného muriva v miestnosti žalobcov, prípadne vyplnením deliacej škáry medzi múrmi domov
pevnou hmotou alebo montážnou penou. Súd prvého stupňa uviedol, že náhrada škody
uvedením veci do pôvodného stavu v zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka je možná iba v prípade, ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, pričom obidve podmienky
musia byť splnené súčasne. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovia žiadajú náhradu
škody uvedením do predošlého stavu - pričom nevyčíslili výšku finančných nákladov
potrebných na túto činnosť ako obligatórnu náležitosť takéhoto návrhu -
čo by z navrhovaného petitu znamenalo, že žalovaná by musela zbúrať novo postavený
obvodový múr, čo podľa názoru súdu je absolútne neúčelné a tento názor je v súlade
so závermi znalca, ktorý v znaleckom posudku uviedol, že spevnenie múru je možné
zabezpečiť vybudovaním paralelného múru v miestnosti žalobcov, alebo vyplnením medzery
medzi múrmi domov. Súd konštatoval, že tento spôsob riešenia vyplýva aj z návrhu žalobcov
na zmenu žalobného petitu (súdom nepripustenú – pozn. dovolacieho súdu), v ktorom
vyčíslili výšku nákladov (2.469,68 Eur) potrebných na vyplnenie škáry medzi domami,
čo nie je vyčíslenie škody v súvislosti s uplatneným nárokom na uvedenie do predošlého
stavu. Z takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že uplatnený
nárok v zmysle ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka – uvedením do predošlého
stavu nie je účelný, preto žalobu v tejto časti zamietol. S poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. si rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov rozsudkom z 10. apríla 2013 sp. zn.
15 Co 7/2012, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, žalobu zamietajúcej časti potvrdil
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., keď sa v plnom rozsahu stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Zdôraznil, že i keď žalobcovia
v konaní aj žiadali zosilniť murivo na pôvodnú pevnosť vyplnením deliacej škáry pevnou
hmotou (čo súd prvého stupňa opomenul), táto skutočnosť nič nemení na správnom závere
súdu prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol z dôvodu neúčelnosti naturálnej reštitúcie.
Neúčelnosť je potrebné vidieť v tom, že žalobcami navrhované riešenie neodstráni
poškodenie rodinného domu, ktoré sa prejavilo na viacerých miestach a má podľa znaleckého
posudku viaceré príčiny. Zamokanie rodinného domu žalobcov nie je spôsobené prestavbou
rodinného domu žalovanej, čo vyplýva z rozhodnutia býv. MsNV v L. z 22. júna 1985, ale je
dôsledkom opráv vykonaných pôvodným žalobcom J. na vlastnom dome, kedy sa výkopom
pivnice narušila statika a pevnosť múru, čo spôsobuje jeho praskanie a oslabenie múru
žalobcov spôsobuje aj absencia železobetónového venca na ich dome, čo tiež spôsobuje
trhliny. Pôvodné múry rodinných domov sa o seba opierali, neboli však stavebne previazané,
pričom riešenie navrhované žalobcami a spočívajúce vo vyplnení škáry montážnou penou,
čím by došlo k previazaniu oboch múrov, by nezodpovedalo pôvodnému stavu. Odvolací súd
napokon zdôraznil, že paradoxne vyznieva, ak sa žalobcovia domáhajú navrátenia stavu, ktorý
vznikol v dôsledku splnenia povinnosti uloženej žalovanej na základe právoplatného
rozhodnutia Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 6 C 111/1992, v ktorom bolo žalobe
žalobcov vyhovené a žalovanej uložená povinnosť vybudovať vlastný obvodový múr, na
ktorý bude osadená strešná konštrukcia. Súčasný stav zodpovedá týmto vtedajším predstavám
žalobcov, ktorí si zrejme v tom čase neuvedomili, že postavenie vlastného obvodového múru
žalovanou zákonite oslabí ich obvodový múr a budú musieť na ochranu svojho majetku
vykonať opatrenia. Zdôraznil, že žiadanou naturálnou reštitúciou by nedošlo k želanej
náprave, pretože poškodenie rodinného domu žalobcov má viacero príčin.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie žalobcovia. Žiadali,
aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Vyčítali mu, že vo veci nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnili argumentovať
osobne na pojednávaní a predkladať listinné dôkazy, prípadne odpovedať súdu na jeho otázky, aby nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd takýmto
postupom odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Postup odvolacieho súdu je dôvodom zmätočnosti
jeho rozhodnutia a žalobcovia sa domnievajú, že rozhodnutie spočíva v dôsledku tejto
procesnej vady na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne správny,
preto navrhuje dovolanie odmietnuť. V rozsiahlom vyjadrení zopakoval priebeh celého
konania, poukázala na vykonané znalecké dokazovanie a jeho závery, zopakovala skutkový
stav vyplývajúci z obsahu spisu a skutočnosti uvádzané v celom konaní, s dôrazom na kvalitu
domu žalobcov. Žiadala uložiť žalobcom povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania
za dva úkony právnej služby v celkovej výške 162,91 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke
ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“) či už to účastník
namieta alebo nie, neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal
aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých
procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska
§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto
postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania
realizovať. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže pritom dôjsť nielen činnosťou súdu,
ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím, pričom ide spravidla o prípady,
kedy procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou procesného práva
účastníka. Treba však uviesť, že samotné tvrdenie účastníka o existencii uvedenej vady takúto
procesnú vadu nezakladá, jej existencia sa v konaní musí skutočne vyskytnúť a preukázať.
Dovolatelia procesnú vadu konania a prípustnosť ich dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. vyvodzovali v dovolaní z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, preto nemohli osobne pred odvolacím súdom argumentovať.
V zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného
od 1. januára 2012 a zákona č. 335/2012 Z.z. účinného od 1. januára 2013, ktorý bol platný
a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu
vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
V zmysle citovaného ustanovenia je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba
v zákonom vymenovaných prípadoch. V ostatných prípadoch je vecou rozhodnutia
odvolacieho súdu, či na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie alebo nie. Ak preto
v týchto prípadoch odvolací súd prejedná a rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania,
týmto postupom neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.
V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa. Dospel preto k názoru, že nie je potrebné dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa zopakovať ani doplniť. Rozhodnúť bez odvolacieho pojednávania mohol
aj z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, v konaní nešlo o spor
vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a zo spisu nevyplývalo, že by prejednanie
a rozhodnutie veci na odvolacom pojednávaní vyžadoval dôležitý verejný záujem. Napokon,
existenciu uvedených skutočností dovolateľ v dovolaní ani netvrdili. Ak preto v prejednávanej
veci odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcov bez nariadenia pojednávania, postupoval
v súlade so zákonom. Týmto procesným postupom nemohol preto založiť procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože žalobcovia mali možnosť argumentovať
a predkladať listinné dôkazy nielen pred súdom prvého stupňa počas jedenásť rokov
prebiehajúceho súdneho konania, ale svoje argumenty mali možnosť predložiť odvolaciemu
súdu prostredníctvom podaného odvolania, ku ktorému mohli priložiť aj listinné dôkazy.
To znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214
ods. 2 O.s.p. a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania.
Žalobcovia v dovolaní ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia
dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad
ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., a neboli zistené ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vzhľadom
na to, že v konaní súd vo výroku rozhodnutia vo veci samej rozhodol, že o trovách konania
rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia a o týchto súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol
(§ 224 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 3 O.s.p. § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová