Najvyšší súd

4 Cdo 302/2014

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ E., bývajúcej v L.L., 2/ J., bývajúceho v Č., 3/ Mgr. M., bývajúcej v L.L., 4/ P., bývajúceho v M., 5/ Ľ., bývajúceho v L.L., všetci zastúpení JUDr. P., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej Mgr. K.,

bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom so sídlom v B., o odstránenie neoprávnenej

stavby, určenie hranice a iné, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13 C 316/2001,

o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. apríla 2013 sp. zn.

15 Co 7/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad v poradí druhým rozsudkom z 28. októbra 2011, č.k.  

13 C 316/2001-503, zastavil konanie v časti, ktorou sa žalobcovia (pôvodne J., ktorý

v priebehu konania zomrel a E.) domáhali, aby súd žalovanej uložil povinnosť na vlastné

náklady odstrániť murovanú dreváreň postavenú na parc. č. X., zapísanú na LV č. X. v k.ú. L.

a v časti určenia hranice medzi parcelou žalobcov č. X. a parcelou žalovanej č. X.. Vo zvyšnej

časti (aby žalovaná na svoje náklady vykonala stavebné úpravy na obvodovom múre v celej

dĺžke rodinného domu č. X. na parc. č. X. susediacom s obvodovými múrmi rodinného domu

č. X. v k.ú. L. tak, aby žalovaná odstránila svoj obvodový múr na rodinnom dome č. X.

v celej dĺžke, susediaci s obvodovými múrmi rodinného domu žalobcov č. X., a vykonala

stavebnú opravu na obvodovom múre žalobcov v celej dĺžke tak, aby tento obvodový múr

rodinného domu žalobcov mal kompaktnú šírku 35 cm a ktorou sa napokon domáhali, aby

žalovanej bola uložená povinnosť na svoje náklady urobiť opatrenia, aby dažďová voda zo

strechy rodinného domu č. X. postaveného na parc. č. X., zapísaného na LV č. X. pre k.ú. L.,

nevnikala na obvodové múry rodinného domu žalobcov č. X. na parc. č. X. zapísaného na LV č. X. v k.ú. L.) žalobu žalobcov zamietol. Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 96

ods. 1, 2 O.s.p., keď žalobcovia v priebehu konania v tejto časti zobrali žalobu späť

a žalovaná so späťvzatím vyjadrila súhlas. Zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti odôvodnil

tým, že po vrátení veci odvolacím súdom nebol dôvod na pripustenie zmeny žaloby –

poskytnutie finančnej náhrady vo výške 2.469,68 Eur (§ 95 ods. 1, 2 O.s.p.) a v konaní bolo

potrebné konať v tejto časti o pôvodnom návrhu, ktorým sa žalobcovia domáhali náhrady

škody v zmysle ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka a to uvedením  

do predošlého stavu a to tak, aby žalovaná bola povinná odstrániť novo postavený obvodový

múr domu a postaviť nový múr tak, aby zodpovedal pôvodnému stavu pred oddelením múra.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že v minulosti právni

predchodcovia účastníkov postavili susediace rodinné domy tak, že tieto mali spoločný múr

o hrúbke 70 cm, boli vzájomne previazané a opierali sa o seba. Žalovaná zbúrala časť múra

v jednej polovici, svoj obvodový múr posunula do svojej nehnuteľnosti, čím vytvorila medzi

domami medzeru. Zo znaleckého posudku Ing. J. podaného v rámci tohto konania mal súd

preukázané, že medzera nie je po celej dĺžke rovnaká a táto škára mala vplyv na oslabenie

múru rodinného domu žalobcov, čo je však možné odstrániť vybudovaním paralelného muriva v miestnosti žalobcov, prípadne vyplnením deliacej škáry medzi múrmi domov

pevnou hmotou alebo montážnou penou. Súd prvého stupňa uviedol, že náhrada škody

uvedením veci do pôvodného stavu v zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka je možná iba v prípade, ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, pričom obidve podmienky

musia byť splnené súčasne. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovia žiadajú náhradu

škody uvedením do predošlého stavu - pričom nevyčíslili výšku finančných nákladov

potrebných na túto činnosť ako obligatórnu náležitosť takéhoto návrhu -  

čo by z navrhovaného petitu znamenalo, že žalovaná by musela zbúrať novo postavený

obvodový múr, čo podľa názoru súdu je absolútne neúčelné a tento názor je v súlade  

so závermi znalca, ktorý v znaleckom posudku uviedol, že spevnenie múru je možné

zabezpečiť vybudovaním paralelného múru v miestnosti žalobcov, alebo vyplnením medzery

medzi múrmi domov. Súd konštatoval, že tento spôsob riešenia vyplýva aj z návrhu žalobcov

na zmenu žalobného petitu (súdom nepripustenú – pozn. dovolacieho súdu), v ktorom

vyčíslili výšku nákladov (2.469,68 Eur) potrebných na vyplnenie škáry medzi domami,  

čo nie je vyčíslenie škody v súvislosti s uplatneným nárokom na uvedenie do predošlého

stavu. Z takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že uplatnený

nárok v zmysle ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka – uvedením do predošlého

stavu nie je účelný, preto žalobu v tejto časti zamietol. S poukazom na ustanovenie § 151   ods. 3 O.s.p. si rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie  

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov rozsudkom z 10. apríla 2013 sp. zn.  

15 Co 7/2012, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej, žalobu zamietajúcej časti potvrdil

s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., keď sa v plnom rozsahu stotožnil  

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Zdôraznil, že i keď žalobcovia

v konaní aj žiadali zosilniť murivo na pôvodnú pevnosť vyplnením deliacej škáry pevnou

hmotou (čo súd prvého stupňa opomenul), táto skutočnosť nič nemení na správnom závere

súdu prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol z dôvodu neúčelnosti naturálnej reštitúcie.

Neúčelnosť je potrebné vidieť v tom, že žalobcami navrhované riešenie neodstráni

poškodenie rodinného domu, ktoré sa prejavilo na viacerých miestach a má podľa znaleckého

posudku viaceré príčiny. Zamokanie rodinného domu žalobcov nie je spôsobené prestavbou

rodinného domu žalovanej, čo vyplýva z rozhodnutia býv. MsNV v L. z 22. júna 1985, ale je

dôsledkom opráv vykonaných pôvodným žalobcom J. na vlastnom dome, kedy sa výkopom

pivnice narušila statika a pevnosť múru, čo spôsobuje jeho praskanie a oslabenie múru

žalobcov spôsobuje aj absencia železobetónového venca na ich dome, čo tiež spôsobuje

trhliny. Pôvodné múry rodinných domov sa o seba opierali, neboli však stavebne previazané,

pričom riešenie navrhované žalobcami a spočívajúce vo vyplnení škáry montážnou penou,

čím by došlo k previazaniu oboch múrov, by nezodpovedalo pôvodnému stavu. Odvolací súd

napokon zdôraznil, že paradoxne vyznieva, ak sa žalobcovia domáhajú navrátenia stavu, ktorý

vznikol v dôsledku splnenia povinnosti uloženej žalovanej na základe právoplatného

rozhodnutia Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 6 C 111/1992, v ktorom bolo žalobe

žalobcov vyhovené a žalovanej uložená povinnosť vybudovať vlastný obvodový múr, na

ktorý bude osadená strešná konštrukcia. Súčasný stav zodpovedá týmto vtedajším predstavám

žalobcov, ktorí si zrejme v tom čase neuvedomili, že postavenie vlastného obvodového múru

žalovanou zákonite oslabí ich obvodový múr a budú musieť na ochranu svojho majetku

vykonať opatrenia. Zdôraznil, že žiadanou naturálnou reštitúciou by nedošlo k želanej

náprave, pretože poškodenie rodinného domu žalobcov má viacero príčin.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie žalobcovia. Žiadali,  

aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Vyčítali mu, že vo veci nenariadil pojednávanie, čím mu znemožnili argumentovať

osobne na pojednávaní a predkladať listinné dôkazy, prípadne odpovedať súdu   na jeho otázky, aby nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd takýmto

postupom odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Postup odvolacieho súdu je dôvodom zmätočnosti

jeho rozhodnutia a žalobcovia sa domnievajú, že rozhodnutie spočíva v dôsledku tejto

procesnej vady na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne správny,

preto navrhuje dovolanie odmietnuť. V rozsiahlom vyjadrení zopakoval priebeh celého

konania, poukázala na vykonané znalecké dokazovanie a jeho závery, zopakovala skutkový

stav vyplývajúci z obsahu spisu a skutočnosti uvádzané v celom konaní, s dôrazom na kvalitu

domu žalobcov. Žiadala uložiť žalobcom povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania  

za dva úkony právnej služby v celkovej výške 162,91 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie  

§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,  

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,   ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke

ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“) či už to účastník

namieta alebo nie, neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal

aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania  

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/  

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,  

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,   ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký nežiaduci

postup súdu v prejednávanej veci, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých

procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom zabezpečenia

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska  

§ 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore  

so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto

postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré by inak mohol v priebehu konania

realizovať. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže pritom dôjsť nielen činnosťou súdu,

ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím, pričom ide spravidla o prípady,

kedy procesné rozhodnutie súdu bezprostredne súvisí s realizáciou procesného práva

účastníka. Treba však uviesť, že samotné tvrdenie účastníka o existencii uvedenej vady takúto

procesnú vadu nezakladá, jej existencia sa v konaní musí skutočne vyskytnúť a preukázať.  

Dovolatelia procesnú vadu konania a prípustnosť ich dovolania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. vyvodzovali v dovolaní z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, preto nemohli osobne pred odvolacím súdom argumentovať.

V zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného  

od 1. januára 2012 a zákona č. 335/2012 Z.z. účinného od 1. januára 2013, ktorý bol platný

a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

V zmysle citovaného ustanovenia je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba

v zákonom vymenovaných prípadoch. V ostatných prípadoch je vecou rozhodnutia

odvolacieho súdu, či na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie alebo nie. Ak preto

v týchto prípadoch odvolací súd prejedná a rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania,

týmto postupom neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.

V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa. Dospel preto k názoru, že nie je potrebné dokazovanie vykonané súdom

prvého stupňa zopakovať ani doplniť. Rozhodnúť bez odvolacieho pojednávania mohol  

aj z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, v konaní nešlo o spor

vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a zo spisu nevyplývalo, že by prejednanie

a rozhodnutie veci na odvolacom pojednávaní vyžadoval dôležitý verejný záujem. Napokon,

existenciu uvedených skutočností dovolateľ v dovolaní ani netvrdili. Ak preto v prejednávanej

veci odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcov bez nariadenia pojednávania, postupoval

v súlade so zákonom. Týmto procesným postupom nemohol preto založiť procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože žalobcovia mali možnosť argumentovať  

a predkladať listinné dôkazy nielen pred súdom prvého stupňa počas jedenásť rokov

prebiehajúceho súdneho konania, ale svoje argumenty mali možnosť predložiť odvolaciemu

súdu prostredníctvom podaného odvolania, ku ktorému mohli priložiť aj listinné dôkazy.

To znamená, že postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214  

ods. 2 O.s.p. a že odvolací súd mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho

pojednávania.

Žalobcovia v dovolaní ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením  

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci   je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným

dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade

konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia

dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

dovolateľmi vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad  

ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., a neboli zistené ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p.  

v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vzhľadom  

na to, že v konaní súd vo výroku rozhodnutia vo veci samej rozhodol, že o trovách konania

rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia a o týchto súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol

(§ 224 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 3 O.s.p. § 243b ods. 5 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2015  

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová