4 Cdo 302/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   S.Z.Z.,, Základná organizácia č. X.T.X., zastúpeného JUDr. Ľ. P., advokátom so sídlom v T., proti žalovaným 1/ P. B., bývajúcemu v T., 2/ P. B., bývajúcemu v T., zastúpenými JUDr. B. V., advokátkou so sídlom v P., P. O. BOX č. X., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na

Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 14 C 251/2007, o dovolaní žalovaných proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne z 3. júla 2009, sp. zn. 19 Co 178/2009, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný   súd   Trenčín   uznesením   (v   poradí   tretím)   z   25.   mája   2009,   č.k.  

14 C 251/2007-318, ktoré bolo opravené uznesením z 26. augusta 2009, č.k. 14 C 251/2007-

469, o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/

uložil povinnosť nezasahovať do areálu Záhradkárskej osady K. D. na parc. č. X. a č. X.

zapísaných na LV č. X. pre k.ú. K., parc. č. X. zapísanej   na LV č. X. pre k.ú. K., parc. č. X.,

č. X., č. X., č. X., č. X. zapísaných na LV č. X. pre k.ú. K., parc. č. X., č. X., č. X. zapísaných  

na LV č. X. pre k.ú. K. a parc. č. X. nezapísanej na LV, a to najmä vykonávaním zemných

prác, úpravou terénu, ničením porastov, narúšaním skleníkov, vypúšťaním domácich zvierat

do areálu záhradkárskej osady, a zároveň im uložil povinnosť sprístupniť užívateľom

pozemkov v Záhradkárskej osade D. vodný zdroj, ktorý sa nachádza na parc. č. X. v k.ú. K.,

odstránením zadrôtovaného oplotenia a umožnením čerpania vody, práva prechodu cez

parc. č. X. v k.ú. K. do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Žalobcovi súd uložil,

aby najneskôr do 30 dní od doručenia rozhodnutia podal návrh na začatie konania voči žalovaným vo veci samej. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že vychádzajúc z

predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že žalovaní svojím konaním narúšajú

celistvosť záhradkárskej osady a ich konaním hrozí členom záhradkárskeho zväzu

bezprostredná ujma na majetku. Súd mal za to, že žalobca dostatočne osvedčil danosť práva

a preukázal potrebu predbežnej úpravy, nakoľko bez predbežnej úpravy vzťahov medzi

účastníkmi by boli práva užívať pozemky záhradkármi skutočne narušené.  

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podali v zákonom určenej lehote odvolanie

žalovaní, ktorí ho žiadali zrušiť a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnuť

z dôvodu, že súd rozhodol predčasne a procesne nesprávne, keď neskúmal, či žalobca má

právnu subjektivitu, či je užívateľom predmetných pozemkov a či vôbec osvedčil svoj nárok

na vydanie predbežného opatrenia.  

O odvolaní žalovaných Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením z 3. júla 2009,  

sp. zn. 19 Co 178/2009, ktorým uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil  

s konštatovaním, že odvolatelia nepreukázali žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť

podkladom pre odlišné rozhodnutie v tejto veci.

Rozhodnutie okresného i krajského súdu napadli v celom rozsahu včas podaným

dovolaním žalovaní, ktorí obe rozhodnutia žiadali zrušiť z dôvodu, že v konaní, ktoré ich

vydaniu predchádzalo, došlo k vadám podľa § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/

O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žalovaní zároveň požiadali o odklad

vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Žalobca sa k podanému dovolaniu vyjadril podaním zo dňa 13. októbra 2009. Uviedol,

že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 b/, c/ a e/ O.s.p., ktoré dovolatelia namietajú,

nezodpovedajú skutkovým a právnym zisteniam v predmetnej veci, preto navrhol dovolanie

žalovaných ako neprípustné odmietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené

v § 237, § 238 a § 239 O.s.p., pričom v § 237 sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, v § 238 sú

podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo forme rozsudku  

a v § 239 pre rozhodnutie vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením, ktorým potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, preto bolo potrebné podmienky prípustnosti v tomto prípade skúmať

podľa § 237 a § 239.

Podľa § 239 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (ods. 1 písm. a/) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie

stanoviska, pričom dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (ods. 1 písm. b/). Dovolanie je prípustné tiež proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak  

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1

a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,  

o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach

týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach  

vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením

(§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci súd rozhodoval vo veci predbežného

opatrenia, na tento prípad je potrebné vzťahovať ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p., podľa

ktorého ak ide o uznesenie o predbežnom opatrení, dovolanie v tejto veci nie je prípustné.

Keďže prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. je vylúčená, dovolací súd sa

vzhľadom na svoju zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/

až g/ O.s.p., a tiež vzhľadom na námietku dovolateľov, zaoberal aj otázkou, či sa v konaní  

na súde nižšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto vád, t.j. či v prejednávanej veci nejde

o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

prekážku už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom alebo rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania pred nesprávne obsadeným súdom. Pokiaľ ide o procesné

vady podľa § 237 písm. a/, d/, f/, g/ O.s.p., ktoré žalovaní v dovolaní ani nenamietali, tieto

v dovolacom konaní nevyšli najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. b/, c/ a e/ O.s.p., namietané   i v dovolaní, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom vystupoval

ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, či účastník konania mal

procesnú spôsobilosť a ak nie, či bol riadne zastúpený, a či sa vo veci podal návrh na začatie

konania, ak bol potrebný. Dovolací súd však procesné vady podľa § 237 písm. b/, c/ a e/

O.s.p. v konaní nezistil, preto dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné ani podľa týchto

ustanovení.

Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 237 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolatelia tvrdia, že

žalobca tak, ako je označený v tomto konaní, nie je právnickou osobu s právnou subjektivitou

v súlade s § 19 ods. 2 a § 19a ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemá ani procesnú subjektivitu

a procesnú spôsobilosť podľa § 19 a § 20 O.s.p., preto v tomto konaní nie je oprávnený

vystupovať ako samostatný subjekt a konať vo vlastnom mene a s právnymi účinkami.

Dôvodom tejto absencie je podľa dovolateľov skutočnosť, že žalobca nie je zapísaný v registri

združení vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, a to ani ako združenie, ani

ako organizačná jednotka občianskeho združenia S.Z.Z., čo na dopyt žalovaných potvrdilo i

samotné   ministerstvo   oznámením   z   2. júna   2008.   Dovolatelia vytýkajú,   že   návrh   na

registráciu   združenia   S.Z.Z.   v   rozpore s   ustanovením § 6 ods. 2 písm. e/   zákona   č. 83/1990   Zb.   o   združovaní   občanov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  

č. 83/1990 Zb.“) neobsahoval ustanovenia o organizačných jednotkách a neobsahujú ich ani

pôvodné Stanovy združenia. Zmienka o organizačných jednotkách S.Z.Z. sa nachádza až

v   neskôr prijatých Stanovách združenia s tým, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

túto zmenu len vzalo na vedomie. Podľa dovolateľov stanovy síce môžu pripustiť založenie

a vznik organizačných jednotiek ako právnických osôb, no nemôžu im priznať právnu

subjektivitu, ktorá vzniká výlučne zápisom do registra združení. Žalobca nemá určený

štatutárny orgán ani spôsob jeho konania a nemá pridelené registračné číslo na Ministerstve

vnútra Slovenskej republiky ani IČO, čím de facto nastáva právna situácia, kedy tento subjekt

môže existovať len ako právnická osoba bez právnej subjektivity, t.j. bez možnosti konať vo

vlastnom mene a   nadobúdať   práva   a   povinnosti.   Dovolatelia   v tejto   súvislosti

spochybňujú i potvrdenie zo 16. mája 2005 adresované Okresnému súdu Trenčín, ktorým S.

Z. Z., O. v. T., potvrdil, že občianske združenie S. Z. Z., Základná organizácia č. X.T.X., je

podľa Stanov S.Z.Z. (zaregistrovaných rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. V. zo dňa X.) právnickou osobou, pretože podľa dovolateľov sa pod uvedeným číslom

rozhodnutia eviduje len skutočnosť, že Ministerstvo vzalo zmenu stanov S.Z.Z. na vedomie.

Navyše osoby, ktoré toto potvrdenie odobrili svojím podpisom, neboli oprávnené konať ako

štatutárne orgány za združenie, ktoré nemá právnu subjektivitu.

Dovolací súd po preskúmaní namietaných dôvodov zistil, že otázka právnej

subjektivity žalobcu bola riešená už v pôvodnom konaní a má za to, že s touto otázkou sa

správne vyporiadal už súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že žalobca má právnu

subjektivitu a je spôsobilý samostatne vystupovať v právnych vzťahoch. Dovolací súd sa  

s týmto právnym záverom stotožňuje a námietku dovolateľov o existencii vád podľa § 237

písm. b/ a c/ O.s.p. preto považuje za nedôvodnú. Existenciu právnej subjektivity žalobcu ako

organizačnej jednotky občianskeho združenia s názvom S.Z.Z. pritom vyvodzuje zo

skutočnosti, že Stanovy S.Z.Z., ktorý vznikol registráciou podľa zákona č. 83/1990 Zb.,

obsahujú ustanovenia o organizačných jednotkách (zložkách) tohto združenia a priznávajú im

postavenie samostatných jednotiek, ktoré môžu nadobúdať práva a zaväzovať sa vlastným

menom (sú samostatnými právnickými osobami) a nesú tiež samostatnú majetkovú

zodpovednosť (§ 31 bod 2 Stanov). Stanovy za takéto samostatné právnické osoby označujú

R. v., O. v., M. v. a Základnú organizáciu (ktorou je i žalobca) s tým, že za štatutárne

orgány   týchto samostatných organizačných jednotiek boli určené ich výbory, za ktoré

vystupujú a konajú navonok predseda a tajomník, prípadne iný písomne poverený člen výboru. Možnosť občianskeho združenia zriadiť organizačnú zložku s právnou subjektivitou

pritom vyplýva z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb., ktoré je v tomto prípade

akýmsi zákonným splnomocnením na zriaďovanie samostatných organizačných jednotiek

stanovami jednotlivých združení, o čom svedčí i doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, podľa ktorej z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. vyplýva, že

stanovy občianskeho združenia môžu určiť, ktoré organizačné jednotky občianskeho

združenia majú spôsobilosť konať vlastným menom, teda i nadobúdať vlastným menom práva

a povinnosti a sú právnickými osobami, pričom také organizačné jednotky musia byť

v stanovách výslovne uvedené alebo musí byť v stanovách aspoň určené, akým spôsobom sa

také jednotky zriaďujú, aby bolo možné jednoznačne zistiť, či ide v konkrétnom prípade

o organizačnú jednotku vzniknutú v súlade so stanovami ako organizačná jednotka s právnou

subjektivitou, stanovy potom musia tiež jednoznačne určiť, kto je oprávnený menom takej

organizačnej jednotky vo všetkých veciach konať, t.j. kto je jej štatutárnym orgánom

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 1997, sp. zn. 3 Cdo

146/1996). V tejto súvislosti preto neobstojí ani argument dovolateľov spočívajúci v tom, že

žalobca nie je právnickou osobu z dôvodu, že nebol zaregistrovaný v registri združení. Zákon

č. 83/1990 Zb. totiž povinnosť registrovať organizačné jednotky v registri združení neukladá. Na existencii právnej subjektivity žalobcu nič nemení ani skutočnosť, že organizačné

jednotky S.Z.Z. neboli v Stanovách označené ihneď pri vzniku združenia, ale boli do

Stanov zapracované až ich neskoršími zmenami. Zmenu Stanov totiž S.Z.Z. riadne oznámil

v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ju

v zmysle § 11 ods. 3 toho istého zákona vzalo na vedomie. Keďže s právnou subjektivitou

(spôsobilosťou mať práva a povinnosti) právnickej osoby, resp. spôsobilosťou právnickej

osoby nadobúdať práva a povinnosti, priamo súvisí i procesná subjektivita (spôsobilosť byť

účastníkom konania) a procesná spôsobilosť, dovolací súd túto otázku považuje za uzavretú.  

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov spočívajúcu v tom, že v konaní pred súdmi

nižšieho stupňa sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237

písm. e/ O.s.p.), žalovaní naplnenie tohto zákonného dôvodu dovolania vidia v tom, že

predbežné opatrenie, ktoré Okresný súd Trenčín nariadil uznesením (v poradí prvým)  

z 21. januára 2008, č.k. 14 C 251/2007-30, zaniklo podľa § 77 ods. 1 písm. a/ O.s.p., a to tým,

že žalobca v súdom určenej 30 – dňovej lehote nepodal žalobu vo veci samej pod pôvodnou

spisovou značkou (14 C 251/2007). Zánikom predbežného opatrenia sa podľa nich toto

predsúdne konanie skončilo, preto súd už nemal vydávať ďalšie rozhodnutia v tejto veci vrátane uznesenia (v poradí tretieho) Okresného súdu Trenčín z 25. mája 2009, č.k.  

14 C 251/2007-318, ktorým predbežné opatrenie opätovne nariadil. Opätovným nariadením

predbežného opatrenia súdom bez toho, aby bol žalobcom podaný nový návrh na jeho

vydanie, bola podľa dovolateľov založená vada konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., pre

ktorú je potrebné rozhodnutia oboch súdov zrušiť. Dovolatelia navyše uvádzajú, že opätovne

nariadené predbežné opatrenie zaniklo rovnako ako to prvé, nepodaním žaloby vo veci samej.

Žalovaní majú tiež za to, že ak žalobca podal v predmetnej veci samostatnú žalobu (konanie

vedené pod sp. zn. 27 C 22/2008), mal jej podaniu predradiť i nový návrh na vydanie

predbežného opatrenia, nakoľko podaním samostatnej žaloby v konaní 27 C 22/2008

a začatím konania vo veci samej sú akékoľvek predbežné opatrenia v pôvodnom konaní  

14 C 251/2007 právne neúčinné.

Podľa § 237 písm. e/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Účelom tohto zákonného ustanovenia je umožniť osobe dotknutej na svojich právach brániť

sa proti svojvoľnému konaniu (prejednaniu a rozhodnutiu) súdu v určitej veci, ku ktorému

došlo svojvoľnou činnosťou súdu bez toho, aby to vyplynulo z vôle osôb, ktorých sa to týka, t.j. bez toho, aby sa takéto osoby rozhodnutia súdu žalobou (návrhom) priamo domáhali,

pričom nejde ani o zákonné výnimky podľa § 81 ods. 1 a 2 O.s.p.

Dovolací súd preskúmal vec z hľadiska existencie namietaného dovolacieho dôvodu

a dospel k záveru, že v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia odvolacieho súdu predchádzalo,

nedošlo k vadnému postupu súdu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. Dovolací súd z predloženého

spisového materiálu totiž zistil, že predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu

Trenčín z 21. januára 2008, č.k. 14 C 251/2007-30, nemohlo zaniknúť z dôvodov podľa § 77

ods. 1 písm. a/ O.s.p. (nepodaním žaloby vo veci samej), ako tvrdia dovolatelia, pretože

žaloba vo veci samej bola žalobcom riadne podaná. Podľa uznesenia Okresného súdu Trenčín

z 21. januára 2008, č.k. 14 C 251/2007-30, mala byť žaloba podaná do 30 dní odo dňa

doručenia tohto uznesenia. Táto lehota bola zo strany žalobcu dodržaná, keď Okresný súd

Trenčín dňa 18. februára 2008 (uznesenie o nariadení predbežného opatrenia bolo právnemu

zástupcovi žalobcu doručené súdnym doručovateľom dňa 25. januára 2008) prijal žalobu

o určenie povinnosti zdržať sa neprimeraných zásahov do areálu záhradkárskej osady

a tomuto konaniu bola priradená spisová značka 27 C 22/2008. Námietka dovolateľov

spočívajúca v tom, že konanie o nariadenie predbežného opatrenia a konanie vo veci samej prebiehajú pod inými spisovými značkami, nie je v tomto prípade adekvátna a nemá vplyv  

na splnenie povinnosti žalobcu. Postup súdu pri prijímaní, evidencii a zaraďovaní vecí  

do jednotlivých registrov upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „Spravovací

poriadok“). Zo Spravovacieho poriadku vyplýva, že každé písomné podanie doručené súdu

prijíma osobne zamestnanec podateľne, ktorý ho označí podacou pečiatkou a vydá potvrdenie

o jeho prijatí, ak ide o žalobu alebo návrh na začatie konania. Každé podanie, ktorým sa dáva

podnet na začatie konania alebo na inú činnosť súdu, sa zaeviduje prostredníctvom aplikácie

a zapíše sa do súdneho registra príslušného súdneho oddelenia, pre veci občianskoprávne sa

na okresnom súde vedú registre C, Cd a Ccud (§ 163 ods. 1 Spravovacieho poriadku).  

Po prijatí podania sa vždy zároveň založí nový súdny spis a pridelí sa mu nová spisová značka

(§ 170 ods. 1 Spravovacieho poriadku) s tým, že pridelenie zákonného sudcu sa realizuje

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená

možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Uvedený postup súd

správne uplatnil i v prejednávanej veci, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia a následne žalobu vo veci samej posudzoval ako dve samostatne napadnuté veci a každej

z nich priradil inú spisovú značku a iného zákonného sudcu. Pokiaľ by navyše mali existovať

pochybnosti o tom, či žaloba v konaní 27 C 22/2008 bola skutočne mienená ako žaloba  

vo veci samej k vydanému predbežnému opatreniu v konaní 14 C 251/2007, dovolací súd

dodáva, že vôľa žalobcu podať žalobu vo veci samej k pôvodnej spisovej značke  

(14 C 251/2007) je vyjadrená tak v samotnej žalobe doručenej súdu dňa 18. februára 2008,

ako i v podaní žalobcu zo dňa 13. októbra 2009 adresovanom Okresnému súdu v Trenčíne.  

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že vzhľadom k tomu, že k zániku pôvodného

predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nedošlo (platí to i pre opätovne

nariadené predbežné opatrenie uznesením Okresného súdu Trenčín z 25. mája 2009, č.k.  

14 C 251/2007-318), nebolo v tomto konaní potrebné podať nový návrh na nariadenie

predbežného opatrenia.

Pokiaľ ide o argument dovolateľov spočívajúci v tom, že žalobca mal podať nový

návrh na vydanie predbežného opatrenia i v konaní 27 C 22/2008, pretože začatím konania  

vo veci samej sú akékoľvek predbežné opatrenia v pôvodnom konaní 14 C 251/2007 právne neúčinné, tento dovolací súd rovnako považuje za neopodstatnený, a to z dvoch dôvodov.

Prvým z nich je už uvedená skutočnosť, že konanie o nariadení predbežného opatrenia

a konanie vo veci samej sú dvoma samostatnými konaniami, ktoré od seba nie sú navzájom

závislé v tom zmysle, že by na vydanie rozhodnutia vo veci samej bolo potrebné najprv

nariadiť predbežné opatrenie. Predbežné opatrenie je samostatným právnym prostriedkom

ochrany ohrozených či porušených práv účastníkov, ktorý má dočasný charakter a je možné

ho nariadiť tak pre dobu pred začatím konania vo veci samej, ako i pre dobu od podania

žaloby vo veci samej až do právoplatného skončenia veci (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 1. novembra 2005, sp. zn. 2 M Cdo 5/2005), ak je potrebné dočasne

upraviť pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený

(§ 74 ods. 1 O.s.p.). Druhým dôvodom je skutočnosť, že k zániku predbežného opatrenia

nedochádza podaním žaloby vo veci samej. Občiansky súdny poriadok v § 77 ods. 1 dôvody

zániku predbežného opatrenia vymedzuje taxatívne. Medzi tieto zákonné dôvody patrí

nepodanie žaloby vo veci samej v lehote určenej súdom, nevyhovenie žaloby vo veci samej,

uplynutie 30 – dňovej lehoty od vykonateľnosti rozhodnutia o veci, ak sa žalobe vyhovelo,  

a uplynutie času, počas ktorého malo predbežné opatrenie trvať. V prejednávanej veci

nenastal žiaden z uvedených prípadov a predbežné opatrenie nebolo zrušené ani súdom podľa

§ 77 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o dôvody dovolania žalovaných spočívajúce v existencii inej vady  

v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)

a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), tieto je možné

preskúmať len v prípade, že dovolanie je prípustné, nakoľko tieto, ak by aj boli dané, sami

osebe nezakladajú prípustnosť dovolania, preto sa nimi dovolací súd viac nezaoberal.  

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa

§ 237 O.s.p., ani podľa § 239 O.s.p., a dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto

podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez

toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224  

ods. 1 O.s.p. s ohľadom na to, že účastníci si náhradu trov konania ani neuplatňovali.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová