UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H.. N. Ď., narodeného XX. Z. XXXX, R., W. X, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Srnákovou, Bratislava, Podbrezovská 39, proti žalovanej C.. I. Q., narodenej XX. I. XXXX, Y. C. S. Č.. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Foltánom, Galanta, SNP 708, o zaplatenie 65.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-44C/600/2015 a o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 2023 sp. zn. 15Co/37/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo 7. júla 2021 č. k. 44C/600/2015 - 322 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 65.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 65.000 eur od 26. septembra 2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku (II.). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 488, § 489, § 494, § 657, § 563, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“), § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013 a § 470 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“). Skutkovo odôvodnil rozhodnutie tým, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k poskytnutiu pôžičky vo výške 65.000 eur, čo síce žalovaná rozporovala, ale opak nepreukázala. Medzi žalobcom a žalovanou bola v letných mesiacoch 2012 uzatvorená ústna zmluva o pôžičke podľa § 657 OZ a v časti príslušenstva - úroku z omeškania z uplatneného nároku na zaplatenie istiny podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Písomná forma zmluvy o pôžičke sa nevyžadovala. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že 26. septembra 2012 bola zo strany žalobcu na účet žalovanej vložená suma 65.000 eur, pričom k ústnemu uzavretiu zmluvy malo dôjsť počas návštevyžalobcu na chate bývalého partnera žalovanej p. W.Y., kde sa žalobca zoznámil so žalovanou a pri ktorom uzavretí zmluvy bol p. W.Y. prítomný a ktorý zároveň poskytol žalobcovi bankové spojenie na žalovanú. Obsahom zmluvy malo byť poskytnutie sumy 65.000 eur žalobcom žalovanej, ktorá túto sumu vráti žalobcovi do jedného roka od poskytnutia a zaplatí buď úroky, alebo prevedie na žalobcu ako odplatu jeden z pozemkov v Y. C. S.. Žalovaná rozporovala uzavretie zmluvy o pôžičke s tvrdením, že suma 65.000 eur jej zo strany žalobcu, ktorého osobne nepozná, mala byť zaslaná v mene p. W. ako finančné vyrovnanie ich záväzku. Uvedené tvrdenie však žalovaná nepreukázala a to ani predložením dohody o vyporiadaní vzájomných vzťahov, z ktorej daná skutočnosť nevyplývala a svedok p. W. to tiež vo výpovedi vylúčil. Žalobca predložil súdu výpis zo svojho bankového účtu, z ktorého detailu vyplynulo, že sumu 65.000 eur získal ako pôžičku od p. W. dňa 19. septembra 2012, k čomu svedok p. W. uviedol, že suma bola poskytnutá ako pôžička na stavbu rodinného domu. Na tento účel peniaze nakoniec potrebné neboli a preto žalobca prijal ponuku vstúpiť do obchodného vzťahu so žalovanou formou poskytnutia pôžičky jej za protihodnotu 10 % výnos z peňazí alebo stavebný pozemok. Suma 65.000 eur jej bola žalobcom vložená na účet 26. septembra 2012. Žalovaná voči pripísaniu finančných prostriedkov od žalobcu, ktorého údajne nepozná, nijako nenamietala. Síce tvrdila, že dané financie považovala za vyrovnanie s p. W., toto avšak nijako nepreukázala, na základe čoho považoval súd prvej inštancie za pravdepodobnejšie, že tieto finančné prostriedky boli od žalobcu prijaté žalovanou ako pôžička. Súd prvej inštancie zároveň považoval za nepreukázané, prípadne irelevantné aj tvrdenia žalovanej o vedomosti žalobcu o účele použitia požičaných finančných prostriedkov, o blokovaní bankového účtu žalobcu z dôvodu exekúcie, o dni vloženia finančných prostriedkov na jej účet a totožnosti tohto dňa s uzavretím dohody o vysporiadaní s p. W.Š., o účele pôžičky medzi žalobcom a p. W., o zdroji prístupu žalobcu k bankovému účtu žalovanej. K námietke ohľadom pôvodu peňazí žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že údaj na vklade finančných prostriedkov, že finančné prostriedky pochádzajú z podnikateľskej činnosti, bol síce zavádzajúci, keďže žalobca v danom období roku 2012 príjem predmetnej výšky nedosahoval, avšak suma 65.000 eur bola na účet žalobcu vložená p. W. s poznámkou „pôžička C. W.“, čím pôvod finančných prostriedkov žalobcu bol preukázaný. Žalovaná ďalej tvrdila účel vloženia sumy 65.000 eur na jej účet ako vyporiadanie záväzkov s p. W. aj na základe toho, že mala previesť pozemky do vlastníctva p. W. na základe kúpnej zmluvy, ktorú avšak taktiež nepredložila a svoje tvrdenia tým nepreukázala a to bez ohľadu na predloženie návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Bez kúpnej zmluvy nebolo možné posúdiť spojenie finančného obnosu 65.000 eur s prevodom vlastníctva k pozemkom na p. W.. Súd prvej inštancie na základe komplexu uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca riadne preukázal poskytnutie pôžičky žalovanej v celkovej výške 65.000 eur a žalovaná opak nepreukázala. Súd prvej inštancie nepovažoval za aplikovateľný názor žalovanej o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ, keďže predmetom sporu bol nárok na vrátenie pôžičky a nie vydanie bezdôvodného obohatenia a preto súd prvej inštancie nárok posúdil ako uplatnený včas podľa § 101 OZ.
1. 1. Ďalšie žalovanou navrhnuté a predložené listinné dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil ako nemajúce súvis s vecou a nemajúce vplyv na potvrdenie či vyvrátenie právneho dôvodu poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej a preto ich nevykonal. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal ani výsluch svedkov - rodičov žalovanej a ich konfrontáciu so svedkom p. W. z dôvodu, že žalovaná ich prítomnosť nezabezpečila, na ich výsluchu ďalej netrvala, na čo nebola vykonaná ani nadväzujúca konfrontácia. Ďalšie argumenty strán sporu vyhodnotil ako nadbytočné.
1.2. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou na poskytnutie sumy 65.000,- eur, ktorú žalovaná prevzala, žalobcovi nevrátila a ani na neho nepreviedla pozemok, dožadoval sa žalobca vrátenia požičanej sumy predžalobnou výzvou doručenou žalovanej 22. septembra 2015 s lehotou na vrátenie finančnej sumy do 25. septembra 2015. Žalovaná pôžičku v určenej lehote nevrátila, čím sa dňa 26. septembra 2015 dostala do omeškania s plnením dlhu s prislúchajúcim úrokom vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 29. marca 2023 č. k. 15Co/37/2022
- 415 na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (I.) a žalobcovi priznal nárok nanáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II.). Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nemožno priznať úspech a keďže s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie a s jeho vecne a právne správnym rozhodnutím sa stotožnil, tak ho v celom rozsahu potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ku ktorým taktiež zdôraznil, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniam žalovanej, že žalobcu nepozná, keďže toto jej tvrdenie vyvrátil svedok p. W.. Poskytnutie pôžičky žalobcom žalovanej považoval odvolací súd za preukázané, kedy sumu 65.000,- eur požičal žalobca žalovanej zo sumy, ktorú získal od p. W. a od ktorého súčasne získal bankové spojenie na žalovanú. Tvrdenie o vložení predmetnej sumy na účet žalovanej ako vyrovnanie vzájomných vzťahov s p. W. bolo taktiež vyvrátené výsluchom p. W.Y.. Žalovaná svoje tvrdenia okrem iného preukazovala dohodou o vysporiadaní vzájomných záväzkov s p. Petrom W. z 25. septembra 2012, podľa ktorej boli všetky vzájomné záväzky vysporiadané okrem záväzku p. W. zaplatiť žalovanej 65.000 eur, čo však samo osebe nevyvracia poskytnutie pôžičky zo strany žalobcu žalovanej v totožnej sume. Pokiaľ žalovaná opakovane tvrdila, že žalobcu nepozná a predmetná suma jej mala byť vložená na účet z dôvodu vyporiadania vzťahov s osobou odlišnou od žalobcu, mala žalovaná povinnosť na preukázanie týchto tvrdení označiť dôkazné prostriedky spôsobilé pravdivosť týchto tvrdení preukázať, čo neurobila. Uvedeným žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a preukázania tvrdení. Odvolací súd mal za to, že v konaní bolo preukázané určenie zmluvných strán, prenechanie peňazí, dočasnosť zmluvného vzťahu a povinnosť vrátiť peniaze. O poskytnutí peňazí a podmienkach dohody rokovali ústne pri osobnom stretnutí, čoho svedkom bol aj p. W., ktorý zároveň poprel, že by žiadal žalobcu, aby za neho na účet žalovanej vložil peniaze. Odvolací súd ďalej neprisvedčil námietke žalovanej, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zavádzal a klamal, pokiaľ v odôvodnení uviedol, že žalobca zo svojho bankového účtu vložil spornú sumu na účet žalovanej, keďže táto suma bola vložená v hotovosti. Podľa názoru odvolacieho súdu je irelevantné, akým spôsobom bola transakcia pomenovaná, pokiaľ došlo k vloženiu sumy na účet žalovanej, čo táto nepoprela. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdy by bolo zvláštne, keby sa žalovaná nezaujímala kto jej na účet vložil peniaze a prečo za predpokladu, že by žalobcu nepoznala. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že sa žalovanej nepodarilo preukázať svoje tvrdenia. Odvolací súd ďalej k námietkam žalovanej o nedôveryhodnosti svedka p. W. uviedol, že súd prvej inštancie svoj záver, že k nedôveryhodnosti svedka nedospel, riadne odôvodnil a odvolací súd sa s ním stotožnil.
2.1. Podľa ustanovení § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd uviedol, že v súlade s § 220 ods. 2 CSP je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vyjadril žalovaný, jasne a stručne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a prečo, aj ako vec právne posúdil, a preto nie je možné rozsudok súdu prvej inštancie považovať za riadne neodôvodnený, resp. arbitrárny alebo nepreskúmateľný.
2.2. Žalovaná podala odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t. j. aj proti výroku o nároku na náhradu trov konania, čo avšak neodôvodnila. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým, že súdyjej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolateľka namietala, že odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal so všetkými argumentmi a dôkazmi predloženými v konaní a napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený, je zavádzajúci, rozporný s dôkazmi predloženými v konaní, ktoré sú súčasne prekrútené v prospech protistrany. Žalovaná ďalej namietla pochybenie pri vyhlasovaní rozsudku a nesprávne označenie právneho zástupcu. Žalovaná súčasne zopakovala svoje tvrdenia a námietky prezentované v priebehu celého súdneho konania a v odvolaní.
3.1. Dovolateľka taktiež navrhla odložiť vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a to z dôvodu, že žalobca nedisponuje majetkom a finančnými prostriedkami, ktoré by postačovali na vrátenie spornej sumy žalovanej v prípade jej úspechu v dovolacom konaní.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu mal za to, že žalovanou namietané vady nezakladajú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP, na základe čoho nie je dovolanie prípustné a je ho potrebné odmietnuť. Žalobca uviedol, že dôvody údajného nesprávneho procesného postupu súdov nie sú vadami konania, ktoré by znemožnili žalovanej uskutočňovať jej procesné práva, čím by prišlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Napadnuté rozhodnutia považoval za založené na úplných skutkových zisteniach a správnom právnom posúdení. Zároveň mal za to, že v konaní nie sú dané predpoklady na odklad vykonateľnosti rozhodnutia a to z dôvodu neprípustnosti dovolania žalovanej.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
1 0. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietalanedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, kde sa odvolací súd nevysporiadal so všetkými argumentmi a dôkazmi a zároveň mala za to, že jednotlivé body v rozsudku sú v rozpore s dôkazmi predloženými v konaní, ktoré súd zároveň prekrútil v prospech protistrany. Uvedené naviazala na tvrdené rozpory vo vyjadreniach protistrany uvádzaných v priebehu súdneho konania. Zároveň mala za to, že súd zavádzal, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca zo svojho bankového účtu na bankový účet žalovanej vložil spornú sumu, nakoľko táto suma bola vložená na jej účet v hotovosti. Ďalej namietala nesprávne vyhodnotenie týkajúce sa výsluchu svedkov - rodičov žalovanej, kedy neprišlo k výsluchu svedkov a tým ani ku konfrontácii so svedkom protistrany a kde zároveň bolo vyjadrenie žalobcu k návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania doručované žalovanej až na súdnom pojednávaní. Uvedené námietky žalovaná doplnila o zopakovanie svojich skutkových tvrdení prezentovaných v priebehu súdneho konania.
10.1. Na dôvažok namietala, že súd pri vyhlasovaní rozsudku neuviedol, že rozsudok vyhlasuje v mene Slovenskej republiky. Súčasne mala za to, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie nevenoval spisovému materiálu dostatočnú pozornosť, keď v rozhodnutí uviedol nesprávneho právneho zástupcu, ktorému nesprávnemu taktiež zaslal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.
11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva naspravodlivý proces.
14. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby a to v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s ktorým vzhľadom na potvrdzujúci výrok tvorí jeden celok.
14.1. Dovolací súd dospel k záveru, že z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, prečo prisvedčil rozhodnutiu súdu prvého stupňa a na základe čoho dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil poskytnutie pôžičky žalobcom v prospech žalovanej a rovnako tak na základe čoho nebolo možné prisvedčiť tvrdeniam žalovanej, kde sa odvolací súd taktiež vyjadril k dôkazom predkladaným žalovanou a v dostatočnej miere vysvetlil, prečo na základe nich nepovažoval tvrdenia žalovanej za preukázané. K súdom prvej inštancie zisteným skutkovým okolnostiam sa taktiež v dostatočnom rozsahu vyjadril a svoje úvahy na ne naviazal. Rovnako tak sa odvolací súd vyjadril k námietkam žalovanej ohľadom dôveryhodnosti svedka p. W.J., kde odkázal na rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil. Odvolací súd sa v dovolaním napadnutom rozhodnutí taktiež venoval časti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca zo svojho bankového účtu vložil na bankový účet žalovanej sporný finančný obnos. Odvolací súd podľa názoru dovolacieho súdu v dostatočnom rozsahu vysvetlil, prečo označenie danej transakcie súdom prvej inštancie, kde tento uvádzal aj účet žalobcu, nepovažoval za relevantné v kontexte posúdenia, či k poskytnutiu pôžičky žalovanej prišlo. Skutočnosť, či k vloženiu finančného obnosu na účet žalovanej prišlo formou vloženia hotovosti alebo bankovým prevodom by nemalo za následok zmenu posúdenia existencie zmluvy o pôžičke.
1 5. Žalovaná rovnako namietala omyl v označení jej právneho zástupcu a skutočnosť, že súd pri vyhlasovaní rozhodnutia neuviedol, že rozsudok vyhlasuje v menej Slovenskej republiky. Dovolací súd k danému uvádza, že tak v rozhodnutí súdu prvej inštancie, tak v rozhodnutí odvolacieho súdu sú v záhlaví obaja právni zástupcovia žalovanej a to tak JUDr. Lýdia Rácková, ako aj JUDr. Ján Foltán. Plná moc advokátovi JUDr. Jánovi Foltánovi bola udelená 3. júna 2021 a evidovaná v súdnom spise na č. l. 302. Obsahom daného podania avšak nie je odňatie plnej moci udelenej na zastupovanie advokátke JUDr. Lýdii Ráckovej, o čom informácia bola doručená súdu až 21. júla 2021 (č. l. 337), t. j. po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie. Následnú chybu v záhlaví odvolacieho súdu možno potom považovať len za chybu v písaní, avšak nemožno na základe uvedeného dospieť k záveru o odňatí procesných práv žalovanej, na základe čoho by prišlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Rovnako tak neboli práva žalovanej ohrozené ani zasielaním výzvy na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie, keďže predmetná výzva bola zasielaná aj advokátovi JUDr. Jánovi Foltánovi (č. l. 379). Totožného názoru je dovolací súd aj v kontexte vady pri vyhlasovaní rozhodnutia, kedy by chyba súdu, ktorý pri vyhlasovaní rozhodnutia verbálne neuviedol, že vyhlasuje rozhodnutie v mene Slovenskej republiky, nebolo takým porušením práv žalovanej, na základe čoho by jej súd znemožnil vykonávať jej patriace procesné práva a bolo porušené právo na spravodlivý proces. Pokiaľ by aj v konaní k tejto vade prišlo, táto by nedosahovala intenzitu porušenia práv majúca za následok zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
16. K námietke žalovanej o nesprávnom postupe týkajúcom sa výsluchu svedkov - rodičov žalovanej dovolací súd uvádza, že zo zápisnice z pojednávania konanom 7. júna 2021 je zrejmé, že žalovaná ospravedlnila neúčasť svedkov na pojednávaní z dôvodu ich blízkeho kontaktu s infekčnou osobou asúčasne uviedla, že na ich výsluchu netrvá. V nadväznosti na to neprebehla ani konfrontácia svedkov sporných strán. Dovolací súd má za to, že keďže žalovaná uviedla, že na výsluchu ňou navrhnutých svedkov netrvá, nebolo potrebné sa týmto súdom prvej inštancie ďalej zaoberať. Tvrdenie žalovanej o účelovosti konania žalobcu ohľadom nezabezpečenia jeho svedka nie je možné vyhodnotiť za relevantné a majúce akýkoľvek vplyv na možnosť žalovanej uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. Dovolací súd námietky žalovanej vyhodnotil ako predovšetkým smerujúce k skutkovým zisteniam a nesúhlasu žalovanej s nimi a ich právnym posúdením, kde žalovaná opätovne rozsiahlo zopakovala svoje tvrdenia prezentované v priebehu súdneho konania. Dovolací súd v tomto kontexte poukazuje na znenie ustanovenia § 442 CSP, v zmysle ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Iniciovaním dovolacieho konania žalovanou preto nemôže dôjsť k revízii skutkových zistení.
1 8. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
19. Dovolací súd má preto za to, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP a žalovaná neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup odvolacieho súdu takej intenzity, ktorý by mal za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces.
20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odôvodnené § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
21. Nakoľko dovolací súd rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho podľa § 447 písm. c) CSP odmietol ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, o návrhu dovolateľky na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a rozhodnutia súdu prvej inštancie samostatným uznesením nerozhodoval.
22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.