UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Colonnade Insurance S.A., Luxembursko, Rue Eugene Ruppert 20, L-2453 Luxemburg, organizačná zložka Colonnade Insurance S.A., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Košice, Štúrova 27, proti žalovanému Ing. U. S., narodenému XX. A. XXXX, O., O. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Marekom Takáčom, Lipany, Kukučínova 12, o zaplatenie 5.341,52 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17C/173/2010, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. mája 2022 sp. zn. 3Co/168/2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. mája 2022 sp. zn. 3Co/168/2021 zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom (v poradí tretím) z 11. mája 2021 č. k. 17C/173/2010 - 447 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX, ktorú v rámci svojej podnikateľskej činnosti prenajíma na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1. októbra 2008 obchodnej spoločnosti Interiér Invest, s.r.o., ktorej prenajal nebytové priestory nachádzajúce sa na ul. Južnej triedy 48 v Košiciach na účely predajne kobercov, skladu a ďalších činnosti v súlade s podnikateľským oprávnením. Obchodná spoločnosť Interiér Invest s.r.o. ako poistenec žalobkyne 28. decembra 2009 oznámila poistnú udalosť, ku ktorej malo dôjsť 26. - 27. decembra 2008 z dôvodu prasknutia potrubia hydrantu na 3. poschodí a v dôsledku toho došlo k zatečeniu predajne Kobraj a k poškodeniu tovaru a to látok a záclon v rozsahu 90% a vankúšov a prikrývok v rozsahu 40%. Právna predchodkyňa žalobkyne listom z 27. januára 2009 oznámila svojmu poistencovi obchodnej spoločnosti Interiér Invest s.r.o. likvidáciu poistnej udalosti a poskytla jej poistné plnenie v sume 5.341,52 eur. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že príčina prasknutia vodovodného potrubia medzi sporovými stranami nebola sporná, keď išlo o ponechané otvorené okno zamestnancom nájomníka spoločnosti Rempo Univers s.r.o. Košice, čím došlo k zamrznutiu vody v potrubí a tým k poškodeniu potrubia pôsobením rozpínania ľadu, čo spôsobilovytekanie vody z potrubia cez vzniknutú prasklinu a škoda na tovare poistencovi žalovaného vznikla tak zatečením nebytových priestorov v dôsledku prasknutia potrubia. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala porušenie povinností žalovaného vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., ako aj povinnosti vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4 nájomnej zmluvy, súd prvej inštancie konštatoval, že ide o uvedenie všeobecnej povinnosti žalovaného bez konkretizácie a ďalej konštatoval, že ponechanie otvoreného okna treťou osobou nespadá v rámci kontroly do bežných starostlivostí prenajímateľa, pokiaľ nebola výslovne dohodnutá v nájomnej zmluve. Bol názoru, že ponechanie otvoreného okna v priestoroch prenajatých nájomcovi je zavineným, hrubo nedbanlivostným konaním tretej osoby, pričom išlo o kontrolu priestorov nájomcu Rempo Univers s.r.o., za ktorú tento zodpovedá a toto konanie presahuje rámec všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného a nemožno toto konanie pričítať žalovanému ako jeho porušenie prevenčnej povinnosti. V danom prípade ide o porušenie prevenčnej povinnosti nájomcu žalovaného (spoločnosti Rempo Univers s.r.o. Košice). Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v spore nebolo preukázané porušenie konkrétnej zákonnej alebo zmluvnej povinnosti, čo neumožňuje aplikáciu § 420 Občianskeho zákonníka na daný prípad. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak by aj pripustil, že došlo k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka žalovaným, v danom prípade došlo tiež k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka nájomcom žalovaného (spoločnosťou Rempo Univers s.r.o. Košice), a to ponechaním otvoreného okna v prenajatých priestoroch. V tejto situácii je potom dôležitá príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou. Uviedol, že príčinná súvislosť medzi porušením prevenčnej povinnosti žalovaného a vzniknutou škodou nie je daná, keďže ku škode došlo nedbanlivostným zavineným konaním a teda porušením prevenčnej povinnosti tretej osoby a nie žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosť, že poistený v čase poskytnutia plnenia mal proti žalovanému právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. mája 2022 sp. zn. 3Co/168/2021 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická či právnická osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby dosiahla povinnosti uloženej jej právnym predpisom či inou právnou skutočnosťou, napríklad zmluvou. Ďalej uviedol, že vedľa porušenia povinnosti zákonnej a zmluvnej, zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu) ukladajúcu každému počínať si takým spôsobom, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví, na majetku a iných hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom existuje právny vzťah alebo nie. Bol názoru, že protiprávne konanie musí byť poškodeným preukázané rovnako ako vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou a jej rozsahom ako následkom týchto príčin. Konštatoval, že súd prvej inštancie správne skúmal, či v danej veci boli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody a dospel aj k správnemu skutkovému záveru, že v konaní nebolo preukázané porušenie konkrétnej zákonnej alebo zmluvnej povinnosti žalovaným, nakoľko žalobkyňou tvrdené porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným - kontrola (otvorenie okien) nespadá do bežnej starostlivosti prenajímateľa, pokiaľ nebola výslovne dohodnutá v nájomnej zmluve. Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobkyne, že uvedený nárok bolo nutné posudzovať podľa § 420a Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že prenájom nebytových priestorov nemožno považovať za prevádzkovú činnosť. Je tomu tak preto, že prenájom nebytových priestorov je bez vplyvu na okolité prevádzky. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Mala za to, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné, nakoľko sa dostatočne logicky a presvedčivo nevysporiadali s jej argumentáciou, podľa ktorej bol jej nárok na náhradu škody dostatočne preukázaný, keď bolo preukázané, že došlo k vzniku škody poškodením tovaru nachádzajúce sa v budove vo vlastníctve žalovaného, príčinou vzniku škody bolo prasknuté potrubie v tejto budove a zapotenie priestorov užívaných žalobcom, pričom zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnejprávnej povinnosti zabezpečiť žalobcovi riadne a nerušené užívanie prenajatých priestorov, ako aj zákonnej prevenčnej povinnosti predchádzať vzniku škody zabezpečením kontroly stavu budovy a potrubia nachádzajúceho sa v tejto budove. Uviedla, že prípady obchodnej činnosti, ktorých predmetom je prenájom nehnuteľností je nutné posudzovať podľa § 420a Občianskeho zákonníka a teda že sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, kde sa nevyžaduje porušenie právnej povinnosti ani zavinenie, avšak s touto jej argumentáciou sa odvolací súd nijako nevysporiadal a ani svoj právny názor k danej odvolacej námietke nijako nevysvetlil. Bola názoru, že závery súdov nižších inštancií, podľa ktorých pasívne legitimovaným nie je žalovaný ako zmluvný partner žalobcu, ale tretí subjekt bez akéhokoľvek právneho vzťahu so žalobcom len na tom základe, že práve tento tretí subjekt zapríčinil vznik škody, vykazujú znaky nelogickosti a arbitrárnosti a právne závery sú tak v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Nesprávnosť právneho posúdenia videla v tom, že porušenie zákonnej alebo zmluvnej povinnosti bolo preukázané porušením zákonnej povinnosti žalovaného stanovenej mu v § 5 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a zmluvnej povinnosti zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním nebytového priestoru vyplývajúcej z čl. 5 bod 4 Zmluvy o nájme nebytových priestorov. Mala za to, že zo strany žalovaného došlo i k porušeniu prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Taktiež mala za to, že skutočnosť, že došlo k prasknutiu vodovodného potrubia vo vlastníctve žalovaného v prenajatej budove, čím bola poškodenému spôsobená škoda v dôsledku vytopenia jeho tovaru, je konkrétnym porušením právnej povinnosti žalovaného. Bola názoru, že samotná skutočnosť, že nájomca REMPO UNIVERS, s.r.o. ponechal otvorené okno, čím sa dopustil zavineného konania ešte nijako nepreukazuje, že prevenčná povinnosť nebola porušená zo strany prenajímateľa. Za otázky, ktoré v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu neboli riešené považovala otázky 1) či sú povinnosti žalovaného vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. ako aj povinnosti vyplývajúce z čl. 5 bod 4 nájomnej zmluvy zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním nebytového priestoru vymedzené dostatočne jasne a konkrétne tak, aby ich porušenie mohlo založiť zodpovednosť prenajímateľa za vzniknutú škodu, 2) či porušenie prevenčnej povinnosti tretej osoby (nájomcu), s ktorým poškodený nájomca nie je v žiadnom právnom vzťahu, vo vzťahu k prenajímateľovi, zbavuje prenajímateľa zodpovednosti za škodu vzniknutú nájomcovi, 3) či povinnosti vykonávania dohľad nad nehnuteľnosťou ako takou, ktorej súčasťou je kontrola otvorených okien spadá do bežnej starostlivosti prenajímateľa, aj pokiaľ nebola výslovne dohodnutá v nájomnej zmluve, č. j. či táto je súčasťou všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaného a v prípade jej porušenia možno toto konanie pričítať žalovanému ako jeho porušenie prevenčnej povinnosti. Prevenčná povinnosť a zodpovednosť za jej porušenie prichádza do úvahy aj v prípadoch, ak škoda nevznikla priamo vlastným správaním škodcu, ale v dôsledku zanedbania dohľadu, ktorý mal ako vlastník prenajímanej nehnuteľnosti podľa normálneho behu vecí vykonávať nad zdrojom nebezpečenstva - prasknutím potrubia v jemu patriacej nehnuteľnosti, 4) či prenájom nebytových priestorov vykonávaný na základe podnikateľského oprávnenia možno považovať za prevádzkovú činnosť zakladajúcu osobitnú zodpovednosť za škodu v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka a 5) či zodpovednosť žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti nemožno vylúčiť ani vtedy, ak by prichádzalo do úvahy aj zodpovednosť iného subjektu. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolaciemu súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudky súdov nižších inštancií sú riadne odôvodnené a dovolateľka neuviedla žiadny nesprávny procesný postup, ktorým by jej súd znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Dovolacie otázky, ktoré dovolateľka nastolila považoval za všeobecne, pri ktorých nejde o otázky zásadného právneho významu. Ďalej podrobne rozoberal skutkový a právny stav sporu. Navrhol dovolanie zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákonpripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočné odôvodnenie pri posudzovaní objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní.
8. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.
9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľnéhohodnotenia dôkazov a pod.).
12. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
14. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
15. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).
16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne uvádzaným k posúdeniu objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou vyplýva jedno strohé konštatovanie, cit.: „prenájom nebytových priestorov nemožno považovať za prevádzkovú činnosť. Je tomu tak preto, že prenájom nebytových priestorov je bez vplyvu na okolité prevádzky..“ V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s kľúčovými tvrdeniami žalobkyne v odvolaní a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalobkyne, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní oponovala tým, že prípady obchodnej činnosti, ktorých predmetom je prenájom nehnuteľností, je nutné posudzovať podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka a teda sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, kde sa nevyžaduje porušenie právnej povinnosti ani zavinenie a teda nie je podstatné, či žalovaný porušil alebo neporušil svoju prevenčnú povinnosť“. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/451/2013. Zároveň zdôraznila, že „žalovaný v konaní nepreukázal žiadne liberačné dôvody a konštatovala, že žalovaný síce v konaní tvrdil, že ku škode došlo v dôsledku vyššej moci, prasknutie potrubia v dôsledku zamrznutia však vyššou mocou určite nie je“. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k týmto odvolacím námietkam úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní, keď (ako bolo uvedené vyššie) sa odvolací súd k týmto odvolacím námietkam vyjadril dvomi vetami a to konštatovaním, že „prenájom nebytových priestorov nemožno považovať za prevádzkovú činnosť. Je tomu tak preto, že prenájom nebytových priestorov je bez vplyvu na okolité prevádzky.“
17. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností a preto z jeho strany ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc vyššie uvedené oprávňuje dovolací súd vysloviť názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobkyne (§ 387 ods. 3 CSP). Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania žalobkyne žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostaloprijať iný záver než ten, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.
18. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).
19. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol odvolací súd, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.
20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude venovať relevantným argumentom odvolateľky.
21. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015). Z tohto dôvodu sa následne dovolací súd ďalším uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 CSP vecne nezaoberal.
22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.