4 Cdo 297/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. H. M., bývajúcej v B., proti žalovanej Mgr. V. K., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Ľ. K.,
advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 12 C 122/2003, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 29. mája 2008 sp. zn. 12 Co 118/2008 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. mája 2008 sp. zn. 12 Co 118/2008 v napadnutom zmeňujúcom vyhovujúcom výroku
a v súvisiacom výroku o náhrade trov účastníkov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica v poradí druhým rozsudkom z 28. novembra 2007 č.k.
12 C 122/2003-543 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala ochrany osobnosti proti
žalovanej. Naposledy špecifikovaným návrhom sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti
žalovanej zdržať sa v budúcnosti ústnych a písomných vyjadrení znevažujúcich občiansku
česť, dôstojnosť, vážnosť, zdravotný stav, jej minulosť a súkromie, predovšetkým vyjadrení –
je to príslušníčka ŠTB alebo psychicky chorá; na tejto škole vydierala žiakov – deti, mala
nepríjemnosti s rodičmi, preto zavolali jej matku na OÚ odbor školstva, aby dala svoju dcéru
liečiť; za osočovanie mojej dcéry a syna, ktorí nemajú s hyenou nič spoločné ani ju
nepoznajú, ani ona ich; že p. M. nemohla ani učiť ani robiť v., že mali potvrdenie od lekárky,
že nie je schopná túto prácu vykonávať; zastáva vandalizmus a teror v bloku, menovaná
vydierala bývalého p. pána V. a náš výbor č. bloku; menovaná sústavne nadáva na ľudí
v bloku, že sú nakazení; menovaná trpí chorobou podozrievania alebo, že má fašistické spôsoby prenasledovania čestných ľudí; vyhráža sa, že pracuje pre ŠTB; menovaná je podľa
písma chorá, u nej prevláda paranoja s prechodom do schizofrénie, mala by sústavne užívať
lieky. Žalobkyňa sa tiež domáhala voči žalovanej poskytnúť jej primerané zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia v písomnej forme, ktoré zašle na adresu žalobkyne a zároveň vyvesenia
tohto ospravedlnenia na vchodových dverách bloku č. X. po dobu jedného mesiaca v znení, že
žalovaná sa ospravedlňuje žalobkyni za to, že na jej adresu uvádzala nepravdivé výroky, ktoré
verejne rozširovala a odvoláva výroky uvedené v špecifikovanom návrhu a žiadala tiež
nemajetkovú ujmu vo výške 1.659,69 Eur (50.000,- Sk). Žalovaná mala tieto výroky použiť
najmä v písomnej komunikácii s úradmi a tiež v bežnej konverzácii so susedmi v rámci
bytovky. Svoje zamietavé rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že nebolo v konaní
preukázané, že by žalovaná uvedené vyjadrenia rozširovala medzi spoluobčanmi. Pokiaľ išlo
o vyjadrenia v listoch, išlo o vyjadrenia fyzickej osoby v rámci konania o priestupku, kde sa
môže vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a môže uplatňovať dôkazy na svoju obhajobu.
Dospel k záveru, že uvedené listy neboli objektívne spôsobilé vyvolať následky, pretože
nedošlo k rozširovaniu týchto listov medzi spoluobčanmi a teda zásah žalovanej nebol
objektívne spôsobilý vyvolať následky, t.j. narušiť práva chránené § 11 Občianskeho
zákonníka, pretože výroky neboli šírené na verejnosti. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania vo výške 13.066,80 Sk (433,73 Eur) k rukám advokátky do 15
dní a v lehote 3 dní zaplatiť na účet súdu svedočné vo výške 583,20 Sk (19,35 Eur).
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 29. mája 2008
sp.zn. 12 Co 118/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že uložil žalovanej povinnosť
zdržať sa v budúcnosti ústnych a písomných vyjadrení znevažujúcich česť, dôstojnosť,
vážnosť, zdravotný stav, minulosť a súkromie žalobkyne, predovšetkým vyjadrení ako :
- je to príslušníčka ŠTB, alebo psychicky chorá;
- trpí chorobou podozrievania, alebo že má fašistické spôsoby prenasledovania čestných
ľudí;
- že sa vyhráža, že pracuje na ŠTB;
- je podľa písma chorá, prevláda u nej paranoja s prechodom do schizofrénie, mala by
sústavne užívať lieky.
Uložil tiež žalovanej povinnosť poskytnúť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v písomnej forme, ktoré zašle na adresu žalobkyne v lehote 1 mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia v znení :
„Týmto sa ospravedlňujem pani H. M., že som na jej adresu uvádzala nasledujúce nepravdivé
výroky, ktoré som verejne rozširovala a odvolávam nasledovné výroky :
- je to príslušníčka ŠTB, alebo psychicky chorá;
- trpí chorobou podozrievania, alebo že má fašistické spôsoby prenasledovania čestných
ľudí;
- že sa vyhráža, že pracuje na ŠTB;
- je podľa písma chorá, prevláda u nej paranoja s prechodom do schizofrénie, mala by
sústavne užívať lieky.
Tieto tvrdenia, ktoré som vyjadrila sú nepravdivé a hrubo zasahujú do osobnostných práv pani
H. M., za čo sa jej ospravedlňuje.“
V časti o ospravedlnenie v širšom rozsahu a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch
odvolací súd návrh zamietol a účastníkom a štátu náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, avšak dospel k nesprávnym právnym záverom, pretože
vyjadrenia žalovanej na adresu žalobkyne (uvedené vo výroku rozsudku odvolacieho súdu –
pozn. dovolacieho súdu) je možné považovať za hrubo zasahujúce do osobnostných práv
žalobkyne, najmä ohľadom ochrany zdravia, súkromia a ľudskej dôstojnosti. Vyjadrenia
ohľadne zaradenia žalobkyne k príslušníkom alebo pracovníkom ŠTB ako aj expresívne
vyjadrenia žalovanej ohľadne fašistických spôsobov prenasledovania čestných ľudí
žalobkyňou, sú zásahom do osobnostných práv žalobkyne, najmä v oblasti občianskej cti, a to
aj s prihliadnutím na to, čo v demokratickej spoločnosti vyvolávajú pojmy ŠTB a fašizmus.
Vzhľadom k tomu, že žalovaná používala tieto vyjadrenia na adresu žalobkyne aj v ďalších
prejavoch, ako aj ohľadne tohto, že žalovaná dala vykonať podpisovú akciu v mieste bydliska
s tým, že sa nevyjadrila o žalobkyni, že bola liečená na psychiatrii, aj tieto konania svedčia
o zásahoch žalovanej do osobnostných práv žalobkyne. Odvolací súd ďalej uviedol, že
vyjadrenia uvádzané v písomnostiach, ktoré sú zasielané rôznym orgánom a inštitúciám, je
možné považovať za vyjadrenia, ktoré sú verejne rozširované, nakoľko s takýmto vyjadrením
sa oboznamuje širší okruh osôb. Návrhu žalobkyne preto v tejto časti vyhovel a uložil jej
povinnosť zdržať sa v budúcnosti takýchto prejavov v písomnej aj ústnej forme a priznal jej aj
právo na primerané zadosťučinenie a to vo forme ospravedlnenia v písomnej forme na jej adresu. Nevyhovel jej návrhu zverejniť ospravedlnenie na vchodových dverách, pretože nie sú
vhodným miestom na zverejňovanie oznamov a tiež zamietol návrh ohľadne povinnosti
zdržať sa ďalších žalobkyňou uvádzaných výrokov, pretože ich považoval za subjektívne vyjadrenia žalovanej, ktoré síce uvádzala v listoch, avšak ako sprostredkované informácie,
nedosahujúce intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Zamietnutie návrhu
na nemajetkovú ujmu v peniazoch odôvodnil tým, že nebolo preukázané, že by v značnej
miere bola znížená dôstojnosť žalobkyne alebo jej vážnosť v spoločnosti. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 a § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a čiastočným
úspechom účastníkov v konaní.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Dovolaním
napadla tento rozsudok do výroku o uložení povinnosti zdržať sa ústnych a písomných
vyjadrení vo výroku uvedených a tiež do výroku ukladajúceho jej povinnosť poskytnúť
žalobkyni primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v písomnej forme v tam
uvedenom znení. Žiadala v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Za nesprávne považovala, keď jej listy
adresované Okresnému úradu v B. a ďalším štátnym orgánom alebo S. odvolací súd hodnotil
ako listiny, ktoré sú prístupné ďalším osobám a z tejto skutočnosti vyvodil záver, že týmto
konaním neoprávnene zasiahla do dobrej povesti žalobkyne. Vyjadrenia uvádzané v listoch
boli určené správnemu orgánu, v ktorých mala možnosť sa vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam. Jej osobné vyjadrenie nemožno označiť za zásah do dobrej povesti účastníka
konania, pretože jej vyjadrenie vzhľadom na charakter konania a pretrvávajúce nezhody
považovala za primerané okolnostiam za akých k zásahu došlo. Takto možno hodnotiť aj jej
vyjadrenia adresované bytovému družstvu, v ktorých vyjadrila svoj osobný názor a taktiež
skúsenosti, ktorá so žalobkyňou mala v rámci plnenia úloh predsedníčky výboru správy
bytového domu. Výroky, ktoré odvolací súd hodnotil ako spôsobilé poškodiť žalobkyňu
prezentovala len ako informácie, o ktorých sa dozvedela od iných osôb, ktoré však nemôžu
byť spôsobilé poškodiť dobré meno žalobkyne, pretože boli prezentované len v rámci
správneho konania. Rozsudok odvolacieho súdu preto považuje za nesprávny, vychádzajúci
z nesprávneho právneho vyhodnotenia zisteného skutkového stavu.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že celé konanie pred Okresným
súdom v Banskej Bystrici bolo zmanipulované. V odvolacom konaní bola čiastočne úspešná,
keď odvolací súd prihliadol i na vek žalovanej. Je presvedčená, že žalovanej mala byť uložená
aj povinnosť nahradiť jej nemajetkovú ujmu. Žalovaná klame a vymýšľa si, preto žiada, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníkom konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti
ktorému je v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. v napadnutých výrokoch prípustné dovolanie, bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho
súdu a dospel k záveru, že ho treba v napadnutej časti zrušiť (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy
(z úradnej povinnosti), či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto
návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. netvrdila a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Rovnako vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmal
dovolací súd, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou konania,
na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná
vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené
podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213
ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre
odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade so
zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku
svojím odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k záveru o zmene rozsudku súdu prvého
stupňa v tom smere, že žalovaná svojimi ústnymi a písomnými vyjadreniami zasiahla
do osobnostných práv žalobkyne, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa a to bez toho, aby skutočný zásah do týchto jej osobnostných práv mal
dostatočne preukázaný.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 29. mája 2008, na ktorom
bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní žiadne
dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, napriek
tomu, že z nich vyvodil opačné závery, ako súd prvého stupňa. Bez toho, aby v odvolacom
konaní sám podrobne vypočul účastníčky konania po poučení podľa § 131 ods. 1 O.s.p., a tým
zabezpečil bezprostrednosť vykonania tohto dôkazu pred svojím rozhodnutím,
k skutočnostiam, ktoré prehodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia, ponechal na odvolacom
pojednávaní len priestor na prednes právnych zástupcov účastníčok, ktorí sa pridržiavali
svojich písomných podaní a vyjadrenie účastníčok vo všeobecnej rovine.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p. Nedostatok vykonania akéhokoľvek
dokazovania napokon vyplýva aj z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom
odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
avšak dospel k nesprávnym právnym záverom, neuvádza však, že by dokazovanie zopakoval,
či doplnil.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu
z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu
vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto
posúdenie dostatočný podklad.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá
zakladala dôvod zrušenia rozsudku v jeho napadnutom, zmeňujúcom výroku a v od ňom
závislom výroku o trovách konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v tejto časti
zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia
§ 243b ods. 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta druhá O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Renáta Matejíková



