Najvyšší súd

4 Cdo 292/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R., bývajúceho v B.B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B.B., IČO: X., proti žalovanému C.,

so sídlom v B.B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. I., so sídlom v Ž.,

IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 167/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn. 8 Co 322/2012, 8 Co 323/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na začatie konania sa žalobca po poslednej úprave petitu a čiastočnom

späťvzatí žaloby domáhal určenia, že 1/ okamžité skončenie pracovného pomeru  

zo 17. februára 2005 dané mu žalovaným je neplatné, 2/ pracovný pomer žalobcu

u žalovaného naďalej trvá a 3/ uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu

mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 78.240,64 Eur. Určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sa domáhal z dôvodu, že závažného

porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce  

sa nedopustil.  

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. februára 2012 č.k. 20 C 167/2005-451

v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 O.s.p. na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie

v časti pôvodne uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 6% ročne z jednotlivých

súm uplatnenej náhrady mzdy počnúc náhradou za mesiac február 2005 a tiež v časti

2

o vzájomnom návrhu žalovaného, ktorým sa domáhal určenia, že od žalovaného nemožno

spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. V zostávajúcej časti (t.j. v časti

určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, určenia, že pracovný pomer

žalobcu u žalovaného trvá a náhrady mzdy) žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 10.979,94 Eur do troch dní.

Dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1

písm. b/ Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase (t.j. k 17. februáru 2005 – pozn.

dovolacieho súdu), zo strany žalovaného bolo dôvodné, pretože žalobca závažným spôsobom

porušil pracovnú disciplínu tým, že napriek predchádzajúcemu napomenutiu, prevzal dňa 21.

januára 2005 platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. 33 Rob 2987/2004,

vo veci žalobcu P. proti spoločnosti C. B. o zaplatenie 2.474.244,50 Sk, pričom o jeho

prevzatí konateľa spoločnosti neupovedomil, ani iným spôsobom mu nedal žiadnu správu, či

informáciu, v dôsledku čoho došlo k správoplatneniu tohto platobného rozkazu dňom 8.

februára 2005, a to napriek tomu, že žalobcovi bolo zrejmé, že s výškou fakturovanej čiastky

zo strany P. žalovaný vyjadril výslovný nesúhlas. Takýmto spôsobom zabránil tomu, aby

v predmetnej veci bol podaný odpor, v dôsledku čoho žalovanému vznikla škoda veľkého

rozsahu. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol oprávnený preberať poštové zásielky, avšak

bezpochyby bolo jeho povinnosťou prevzaté zásielky odovzdať adresátovi, príp. o ich

doručení informovať, obzvlášť v prípade súdnych zásielok, s prevzatím ktorých sú spojené

významné právne následky, v danom prípade začatie plynutia lehoty na podanie odporu.

Nakoľko žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd

považoval za nedôvodnú, zamietol žalobu aj v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a tiež určenia,

že pracovný pomer naďalej trvá, tu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1

O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.  

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ďalším výrokom

zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. apríla 2012 č.k. 20 C 167/2005-497, ktorým súd

prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal

v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania náležité dokazovanie na posúdenie

dôvodnosti návrhu žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,

ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného, na ktorých zakladal svoju obranu

3

a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel

k správnym skutkovým záverom o tom, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za

vinu v okamžitom skončení pracovného pomeru a na tomto základe zaujal vo veci aj správny

právny záver, že žalobe nemožno vyhovieť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa

považoval aj za náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnené, v ktorom sa

súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie

veci, ako aj s relevantnými argumentmi, na ktoré účastníci v konaní poukazovali. Vzhľadom

na námietky žalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom na ustanovenie § 205 ods.

2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 a § 120 ods. 4 O.s.p., uviedol, že skutočnosť tvrdená

žalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku predchádzajúceho prerokovania

okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom (§ 74 Zákonníka práce

v znení platnom k 17. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), je novou skutočnosťou, ktorá

nebola žalobcom napriek poučeniu, riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého

stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.,

keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by žalobca bez svojej viny nemohol tieto nové

skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Preto nebola splnená podmienka prípustnosti uplatňovania nových

skutočností v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou

vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezaoberal. Odvolací súd nepovažoval za

potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov

účastníkov konania (§ 213 ods. 5 O.s.p.), keďže žalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní

skúmania prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom,

avšak netvrdí, že žalovaný, u ktorého pracovali traja montážni technici a obchodný zástupca

(žalobca – pozn. dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený,

pričom z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie

sa javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal

spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil

žiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané súdom prvého

stupňa považoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým podkladom pre

zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa prihliadol  

na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závažnosti porušenia pracovnej

disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a nepovažoval v tomto konaní

za určujúce vyriešenie otázky, či žalovanému vznikla škoda, resp., či by bol v spore, v prípade

včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú považoval skutočnosť, že konaním žalobcu

4

bolo znemožnené sa v súdnom konaní brániť účinnými právnymi prostriedkami. Uviedol,  

že dôkazné bremeno v konaní zaťažuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaný v konaní dostatočne preukázal

výpisom prijatých faxových správ, že mu žalobca platobný rozkaz nedoručil v období  

od 18. do 28. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia žalobcu, že mu platobný

rozkaz doručil faxom 21. januára 2005. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie sa chcel žalobca

brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, že platobný rozkaz žalovanému doručil. Ide

o tzv. presunutie dôkazného bremena na žalobcu, ktorý tvrdí existenciu určitej skutočnosti  

vo svoj prospech, ktorej pravdivosť žalovaný dôkazne vyvrátil. Žalobca však v konaní takýto

dôkaz súdu neposkytol. Odvolací súd na základe preskúmania spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď

na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Zákonníka práce (§ 68  

ods. 1 písm. b/, ods. 2, a § 70), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou

a judikatúrou a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil. Keďže nezistil pochybenie ani pri rozhodovaní o trovách konania,

napadnutý rozsudok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil (§ 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca do výroku, ktorým bol

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu  

na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

postupom odvolacieho súdu tým, že nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, i keď

bolo treba doplniť dokazovanie a účastníci to zhodne navrhli. Uviedol, že odvolací súd svoje

rozhodnutie založil na právnej argumentácii, ktorá nebola predmetom na súde prvého stupňa

a tento postup treba hodnotiť ako vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktorým postupom bola

účastníkom odňatá možnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti daného právneho záveru. Odvolací

súd nevenoval tiež pozornosť existencii v odvolaní namietanej inej vade konania spočívajúcej

v tom, že súd prvého stupňa nezisťoval splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k § 74 Zákonníka práce, ktorou bol

povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti, čím sa odklonil od názoru vysloveného v rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007. Tým,

že súd neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky okamžitého skončenia pracovného

pomeru podľa § 74 Zákonníka práce, nezistil dostatočne skutkový stav veci, čo malo  

5

za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Napokon dovolateľ v súvislosti

s dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietol tiež nedostatok náležitostí

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), keď odvolací súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pretože sa nevyjadril ku všetkým odvolacím námietkam

uvedeným v dôvodoch odvolania. Namietol tiež, že odvolací súd náležite neodôvodnil, prečo

v danej veci nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, najmä keď v danej veci neboli splnené

predpoklady pre vyhlásenie rozhodnutia, pretože nariadenie pojednávania vyžadoval verejný

záujem (§ 214 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), lebo otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať

širší spoločenský dopad a mohli mať význam aj pre iné subjekty. Dovolateľ zároveň požiadal

o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.  

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme

odmietnuť), z dôvodu, že podľa jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo potrebné

napadnutý rozsudok zrušiť, pretože neexistujú skutočnosti, ktoré by odvolací súd mal skúmať

a boli by dôležité pre rozhodnutie vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru. Žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v sume 1.408,94 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (iba)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo

na súdnu ochranu totiž nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní

6

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).  

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci nie je dovolaním žalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.  

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcu by zakladala  

len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd

povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací

súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,  

ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch

nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

7

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania

podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo

k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho stupňa  

je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania

ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená

výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami

zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady

taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa,  

že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

8

Odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,  

že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,  

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,  

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,  

že v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať  

9

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení  

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,  

že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru  

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia  

v § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania) poukazoval

predovšetkým na to, že súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal splnenie

hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 74

Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd považuje za potrebné  

na tomto mieste dať do pozornosti, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovažoval v odvolacom konaní  

za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup odvolacieho súdu

pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219  

ods. 2 O.s.p., preto ani nemožno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náležitosti, ktoré preň predpisuje

Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ.  

Žalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa  

(por. tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),  

resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (por. uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani

nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových

a právnych záveroch. Žalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového

konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať

a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.

Dovolateľ ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať tým,  

že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania,

pričom tento postup v odôvodnení svojho rozhodnutia nezdôvodnil.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa  

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej

stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa  

§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,  

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého

stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý

verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť  

na prejednanie odvolania pojednávanie.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo

v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd

nebol povinný odôvodňovať svoj záver, že na prejednanie odvolania žalobcu v predmetnej

právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne vyplýva z vyššie

uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.  

Pre úplnosť treba dodať, že účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156  

ods. 3 O.s.p.) – por. č.l. 511 spisu a právny zástupca žalobcu bol o vyhlásení rozsudku

upovedomený aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4, § 156 ods. 3, § 214 ods. 3 O.s.p.).  

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že vo veci nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci (najmä splnenie hmotnoprávnej podmienky

platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka

práce), t.j., namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.)

nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.  

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis  

a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov tohto

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224  

ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia

k dovolaniu, dovolací súd dospel k názoru, že trovy súvisiace s podaním tohto vyjadrenia  

nie sú trovami potrebnými na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, preto ich náhradu

žalovanému nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. septembra 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová