Najvyšší súd
4 Cdo 292/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R., bývajúceho v B.B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B.B., IČO: X., proti žalovanému C.,
so sídlom v B.B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. I., so sídlom v Ž.,
IČO: X., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 167/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 sp. zn. 8 Co 322/2012, 8 Co 323/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom na začatie konania sa žalobca po poslednej úprave petitu a čiastočnom
späťvzatí žaloby domáhal určenia, že 1/ okamžité skončenie pracovného pomeru
zo 17. februára 2005 dané mu žalovaným je neplatné, 2/ pracovný pomer žalobcu
u žalovaného naďalej trvá a 3/ uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 78.240,64 Eur. Určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sa domáhal z dôvodu, že závažného
porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
sa nedopustil.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 27. februára 2012 č.k. 20 C 167/2005-451
v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 O.s.p. na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie
v časti pôvodne uplatneného nároku na úrok z omeškania vo výške 6% ročne z jednotlivých
súm uplatnenej náhrady mzdy počnúc náhradou za mesiac február 2005 a tiež v časti
2
o vzájomnom návrhu žalovaného, ktorým sa domáhal určenia, že od žalovaného nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. V zostávajúcej časti (t.j. v časti
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, určenia, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného trvá a náhrady mzdy) žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 10.979,94 Eur do troch dní.
Dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase (t.j. k 17. februáru 2005 – pozn.
dovolacieho súdu), zo strany žalovaného bolo dôvodné, pretože žalobca závažným spôsobom
porušil pracovnú disciplínu tým, že napriek predchádzajúcemu napomenutiu, prevzal dňa 21.
januára 2005 platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava II, pod sp. zn. 33 Rob 2987/2004,
vo veci žalobcu P. proti spoločnosti C. B. o zaplatenie 2.474.244,50 Sk, pričom o jeho
prevzatí konateľa spoločnosti neupovedomil, ani iným spôsobom mu nedal žiadnu správu, či
informáciu, v dôsledku čoho došlo k správoplatneniu tohto platobného rozkazu dňom 8.
februára 2005, a to napriek tomu, že žalobcovi bolo zrejmé, že s výškou fakturovanej čiastky
zo strany P. žalovaný vyjadril výslovný nesúhlas. Takýmto spôsobom zabránil tomu, aby
v predmetnej veci bol podaný odpor, v dôsledku čoho žalovanému vznikla škoda veľkého
rozsahu. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol oprávnený preberať poštové zásielky, avšak
bezpochyby bolo jeho povinnosťou prevzaté zásielky odovzdať adresátovi, príp. o ich
doručení informovať, obzvlášť v prípade súdnych zásielok, s prevzatím ktorých sú spojené
významné právne následky, v danom prípade začatie plynutia lehoty na podanie odporu.
Nakoľko žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd
považoval za nedôvodnú, zamietol žalobu aj v časti týkajúcej sa náhrady mzdy a tiež určenia,
že pracovný pomer naďalej trvá, tu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1
O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ďalším výrokom
zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 19. apríla 2012 č.k. 20 C 167/2005-497, ktorým súd
prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal
v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania náležité dokazovanie na posúdenie
dôvodnosti návrhu žalobcu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného, na ktorých zakladal svoju obranu
3
a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel
k správnym skutkovým záverom o tom, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý sa mu kládol za
vinu v okamžitom skončení pracovného pomeru a na tomto základe zaujal vo veci aj správny
právny záver, že žalobe nemožno vyhovieť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
považoval aj za náležite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnené, v ktorom sa
súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj s relevantnými argumentmi, na ktoré účastníci v konaní poukazovali. Vzhľadom
na námietky žalobcu uvádzané v dôvodoch odvolania s poukazom na ustanovenie § 205 ods.
2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 a § 120 ods. 4 O.s.p., uviedol, že skutočnosť tvrdená
žalobcom v odvolacom konaní ohľadne nedostatku predchádzajúceho prerokovania
okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom (§ 74 Zákonníka práce
v znení platnom k 17. februáru 2005 – pozn. dovolacieho súdu), je novou skutočnosťou, ktorá
nebola žalobcom napriek poučeniu, riadne a včas uplatnená v konaní pred súdom prvého
stupňa, a preto nie je spôsobilá byť odvolacím dôvodom podľa § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
keď obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by žalobca bez svojej viny nemohol tieto nové
skutočnosti označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Preto nebola splnená podmienka prípustnosti uplatňovania nových
skutočností v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd touto namietanou inou
vadou konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezaoberal. Odvolací súd nepovažoval za
potrebné vykonať ani ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nad rámec dôkazných návrhov
účastníkov konania (§ 213 ods. 5 O.s.p.), keďže žalobca sa síce dovoláva v odvolacom konaní
skúmania prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom,
avšak netvrdí, že žalovaný, u ktorého pracovali traja montážni technici a obchodný zástupca
(žalobca – pozn. dovolacieho súdu), mal takýto, na prerokovanie oprávnený orgán zriadený,
pričom z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že takýto orgán zriadený nebol. Takéto dokazovanie
sa javilo odvolaciemu súdu ako nadbytočné a neúčelné. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal
spôsob dokazovania listinami na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil
žiadne pochybenie v tomto smere a dokazovanie listinnými dôkazmi vykonané súdom prvého
stupňa považoval za vykonané zákonným spôsobom a bolo tak spôsobilým podkladom pre
zisťovanie skutkového stavu veci. Odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa prihliadol
na všetky skutočnosti významné z hľadiska posúdenia závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a nepovažoval v tomto konaní
za určujúce vyriešenie otázky, či žalovanému vznikla škoda, resp., či by bol v spore, v prípade
včas podaného odporu, úspešný. Za relevantnú považoval skutočnosť, že konaním žalobcu
4
bolo znemožnené sa v súdnom konaní brániť účinnými právnymi prostriedkami. Uviedol,
že dôkazné bremeno v konaní zaťažuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaný v konaní dostatočne preukázal
výpisom prijatých faxových správ, že mu žalobca platobný rozkaz nedoručil v období
od 18. do 28. januára 2005, čím vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia žalobcu, že mu platobný
rozkaz doručil faxom 21. januára 2005. Pokiaľ za tejto dôkaznej situácie sa chcel žalobca
brániť, musel v konaní preukázať svoje tvrdenie, že platobný rozkaz žalovanému doručil. Ide
o tzv. presunutie dôkazného bremena na žalobcu, ktorý tvrdí existenciu určitej skutočnosti
vo svoj prospech, ktorej pravdivosť žalovaný dôkazne vyvrátil. Žalobca však v konaní takýto
dôkaz súdu neposkytol. Odvolací súd na základe preskúmania spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, keď
na zistený skutkový stav aplikoval správne ustanovenia Zákonníka práce (§ 68
ods. 1 písm. b/, ods. 2, a § 70), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou
a judikatúrou a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil. Keďže nezistil pochybenie ani pri rozhodovaní o trovách konania,
napadnutý rozsudok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil (§ 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca do výroku, ktorým bol
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
postupom odvolacieho súdu tým, že nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, i keď
bolo treba doplniť dokazovanie a účastníci to zhodne navrhli. Uviedol, že odvolací súd svoje
rozhodnutie založil na právnej argumentácii, ktorá nebola predmetom na súde prvého stupňa
a tento postup treba hodnotiť ako vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktorým postupom bola
účastníkom odňatá možnosť vyjadriť sa k aplikovateľnosti daného právneho záveru. Odvolací
súd nevenoval tiež pozornosť existencii v odvolaní namietanej inej vade konania spočívajúcej
v tom, že súd prvého stupňa nezisťoval splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k § 74 Zákonníka práce, ktorou bol
povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti, čím sa odklonil od názoru vysloveného v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2007 sp. zn. 3 M Cdo 14/2007. Tým,
že súd neskúmal splnenie hmotnoprávnej podmienky okamžitého skončenia pracovného
pomeru podľa § 74 Zákonníka práce, nezistil dostatočne skutkový stav veci, čo malo
5
za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Napokon dovolateľ v súvislosti
s dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. namietol tiež nedostatok náležitostí
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), keď odvolací súd svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, pretože sa nevyjadril ku všetkým odvolacím námietkam
uvedeným v dôvodoch odvolania. Namietol tiež, že odvolací súd náležite neodôvodnil, prečo
v danej veci nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, najmä keď v danej veci neboli splnené
predpoklady pre vyhlásenie rozhodnutia, pretože nariadenie pojednávania vyžadoval verejný
záujem (§ 214 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), lebo otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať
širší spoločenský dopad a mohli mať význam aj pre iné subjekty. Dovolateľ zároveň požiadal
o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolanie zamietnuť (zrejme
odmietnuť), z dôvodu, že podľa jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo potrebné
napadnutý rozsudok zrušiť, pretože neexistujú skutočnosti, ktoré by odvolací súd mal skúmať
a boli by dôležité pre rozhodnutie vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania v sume 1.408,94 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (iba)
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo
na súdnu ochranu totiž nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní
6
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V predmetnej veci nie je dovolaním žalobcu napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcu by zakladala
len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd
povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací
súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch
nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
7
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho stupňa
je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania
ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená
výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami
zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady
taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa,
že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
8
Odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
že v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
9
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Ďalej dovolací súd poznamenáva, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho
súdu je zrejmé, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré vyhovuje zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho odvolania (i dovolania) poukazoval
predovšetkým na to, že súd prvého stupňa sám z úradnej povinnosti neskúmal splnenie
hmotnoprávnej podmienky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 74
Zákonníka práce v znení platnom v rozhodnom čase), dovolací súd považuje za potrebné
na tomto mieste dať do pozornosti, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
odôvodnil, prečo túto namietanú inú vadu konania nepovažoval v odvolacom konaní
za dôvodnú, a prečo dokazovanie v tomto smere nedoplnil. Takýto postup odvolacieho súdu
pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219
ods. 2 O.s.p., preto ani nemožno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, že jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náležitosti, ktoré preň predpisuje
Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ.
Žalobca ďalej namieta tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch, než rozhodnutie súdu prvého stupňa
(por. tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené
na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (por. uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva prekvapujúco, ani
nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových
a právnych záveroch. Žalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového
konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať
a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.
Dovolateľ ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať tým,
že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania,
pričom tento postup v odôvodnení svojho rozhodnutia nezdôvodnil.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého
stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo
v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd
nebol povinný odôvodňovať svoj záver, že na prejednanie odvolania žalobcu v predmetnej
právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne vyplýva z vyššie
uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.
Pre úplnosť treba dodať, že účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156
ods. 3 O.s.p.) – por. č.l. 511 spisu a právny zástupca žalobcu bol o vyhlásení rozsudku
upovedomený aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4, § 156 ods. 3, § 214 ods. 3 O.s.p.).
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že vo veci nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci (najmä splnenie hmotnoprávnej podmienky
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 74 Zákonníka
práce), t.j., namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.)
nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov tohto
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade, vychádzajúc z obsahu vyjadrenia
k dovolaniu, dovolací súd dospel k názoru, že trovy súvisiace s podaním tohto vyjadrenia
nie sú trovami potrebnými na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, preto ich náhradu
žalovanému nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová