Najvyšší súd

4 Cdo 290/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ O. Š., bývajúceho v P.P. a 2/ A. Š., bývajúcej v P.P., zastúpených JUDr. V. C., advokátom v B., proti žalovanému A. J., bývajúcemu vo S., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom

súde Bardejov pod sp. zn. 3 C 29/2006, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 18. januára 2012 sp. zn. 15 Co 50/2001 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov rozsudkom z 24. mája 2010 č.k. 3 C 29/2006-150 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k rodinnému domu č. X.

nachádzajúcemu sa v P. na parc. č. KN X. – zastavaná plocha o výmere X. m,² zapísanej na

LV č. X. Katastrálneho územia P.. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný je evidovaný ako výlučný

vlastník nehnuteľnosti, a to rodinného domu súp. č. X., nachádzajúceho sa na parcele KN č. X., parcela KN č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² a parcela KN č. X. –

záhrady o výmere X. m², ktoré sú zapísané na LV č. X. Katastrálneho územia P.. Konštatoval,

že vlastníctvo žalovaný nadobudol titulom kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V

X. v podiele ¾. Tejto kúpnej zmluve predchádzala kúpna zmluva registrovaná bývalým

Štátnym notárstvom v Bardejove pod RI 448/78, v zmysle ktorej A. Š., narodený X. s manželkou J. Š., narodenou X. odpredali predmetné nehnuteľnosti svojim dcéram M. J.

spolu s manželom A. J. v podiele ½ a Z. Š. tiež v podiele ½. Podiel ¼ k nehnuteľnostiam

nadobudol žalovaný na základe dedenia po svojom otcovi v roku 1993. Súd prvého stupňa

právne zdôvodnil svoje rozhodnutie citáciou ustanovení §§ 123, 124, 126 ods. 1, 132 ods. 1,

130 ods. 1, 2 a 134 ods. 1, 3, a 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že žaloba nie je dôvodná,

keďže žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva v súlade

s § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že u žalobcov neboli splnené

podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k domu, keďže títo neboli dobromyseľní v držbe

a vedeli, že nehnuteľnosti sú vo vlastníctve iných osôb. Zdôraznil, že základnými

predpokladmi vydržania je oprávnenosť držby a nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je

neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, ktorá je pri

nehnuteľnostiach 10 rokov. Pre nesplnenie týchto podmienok na strane žalobcov preto žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 150 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov rozsudkom z 18. januára 2012 sp. zn.

15 Co 50/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému nepriznal. Mal za to, že súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal potrebné dokazovanie na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil  

aj správny právny záver. Odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku a s poukazom  

na odvolacie námietky žalobcov poukázal na to, že predmetnému konaniu predchádzalo

konanie na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6 C 297/1980, ktoré otázku neplatnosti

kúpnej zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Bardejove pod č. X. ako aj

otázku vlastníctva rodinného domu, teraz stojaceho na parcele KN č. X. zapísanej  

na LV č. X. Katastrálneho územia P. riešilo. Rozsudkom z 21. októbra 1981 bola žaloba

o určenie vlastníctva k domu a o určení neplatnosti zmluvy zamietnutá a tento rozsudok bol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. novembra 1982 sp. zn.  

18 Co 195/1982. Napriek uvedeným rozhodnutiam podľa názoru dovolacieho súdu

neexistovala v konaní, ktoré je predmetom odvolacieho konania prekážka rozhodnutej veci,

keďže žalobca sa v konaní 6 C 297/1980 domáhal určenia výlučného vlastníctva k rodinnému

domu, a v prejednávanej veci sa domáha podielového spoluvlastníctva, spolu so svojou

manželkou, čím došlo aj k zmene okruhu účastníkov, a to tak na strane žalobcu ako aj na

strane žalovanej. Bolo preto namieste opakované posúdenie podmienok získania a existencie

vlastníctva žalobcov k rodinnému domu. V ďalšom odvolací súd citoval ustanovenie § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého za inú skutočnosť je treba považovať

vytvorenie novovzniknutej veci, k čomu patrí aj výstavba nového domu. Žalobca tak

v predmetnom konaní ako aj v konaní z roku 1980 nepreukázal, že dom, ku ktorému  

sa vlastníctva domáha, postavil on zo svojich výlučných prostriedkov, resp. spolu

s manželkou – žalobkyňou 2/. Táto skutočnosť nemôže byť pravdivá už aj z dôvodu,  

že výstavba domu bola započatá v roku 1963 a ukončená v roku 1964, pričom žalobcovia

manželstvo uzatvárali až v roku 1963. Nie je preto reálne, aby na výstavbe domu sa podieľala

akýmkoľvek spôsobom či už finančným alebo manuálnym, aj žalobkyňa 2/ a preto nie  

je namieste ani jej vecná aktívna legitimácia. Žalobcovia, ak aj rodinný dom užívali po jeho

výstavbe, tak nemohli byť dobromyseľní, že im vlastníckym právom patrí a práve pre

nepreukázanie dobromyseľnosti bola správne žaloba zamietnutá. Listinné dôkazy týkajúce  

sa podielu žalobcu na výstavbe domu nie sú dôkazmi o jeho vlastníctve, resp. spoluvlastníctve

ale opäť len o veľkom podiele na výstavbe domu bez preukázaných právnych dôsledkov.

Odvolaciu námietku žalobcov týkajúcu sa postavenia rodinného domu bez pomoci rodičov,

resp. iných rodinných príslušníkov považoval odvolací súd preto za nedôvodnú. Pokiaľ

žalobcovia vo svojom odvolaní namietali aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej 12. januára

2005, odvolací súd túto námietku nezohľadnil, keďže otázka platnosti, resp. neplatnosti tejto

zmluvy by žiadnym spôsobom nezmenila právne postavenie žalobcov. Táto zmluva nie je ani rozhodujúcou pre posúdenie otázky vlastníctva žalobcov, ktoré vlastníctvo opierajú o úplne

iné právne skutočnosti. Ak žalobcovia v odvolaní namietajú aj neplatnosť zmluvy z roku

1978, tak k tomuto odvolací súd opäť poukázal na konanie prebiehajúce na Okresnom súde

Bardejov pod sp. zn. 6 C 297/1980, v ktorom konaní sa tak súd prvostupňový ako aj odvolací

súd vyporiadal do dôsledkov. Na takomto posúdení zmluvy sa nič nezmenilo ani v priebehu

tohto konania. Naviac odvolací súd mal za to, že tak ako zmluva z roku 1978, tak aj z roku

2005 je pre posúdenie nárokov žalobcov opierajúcich sa o vytvorenie novej veci a vydržanie

právne irelevantná. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. vrátane výrokov o trovách

prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. nadväznosti na § 150 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, ktorí ho žiadali

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie; ako dovolací dôvod uvádzali

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Poukázali na to, že krajský súd ako  

aj okresný súd svojimi rozsudkami rozhodli v neprospech žalobcov aj napriek tomu,   že na preukázanie vlastníckeho práva žalobcovia predložili dostatok písomných a ústnych

dôkazov, že predmetnú nehnuteľnosť, rodinný dom, si postavili od samého začiatku sami  

a zo svojich finančných zdrojov. V uvedenom dome býva žalobca 1/ 41 rokov a spolu

s manželkou, žalobkyňou 2/ 37 rokov. Počas tejto celej doby užívali a zveľaďovali dom

s vedomím, že je to ich vlastníctvo a nemali ani tušenia, že sa po čase objavia nejaký tzv.

vlastníci ich domu. Mali za to, že títo nadobudli písomnosti o prevode majetku spôsobom

odporujúcim právnym normám. Naďalej považovali kúpnu zmluvu za 12. januára 2005  

za neplatnú z dôvodu, že nie je v nej uvedená kúpna zmluva. Taktiež dovolatelia mali za to,

že žalovaný nesplnil podmienky dohodnuté v kúpnej zmluve spísanej vo forme notárskej

zápisnice pod č. NZ X.. Z uvedeného vyvodili, že od samého začiatku išlo zo strany

nadobúdateľov o nezákonné praktiky s prevodom uvedených nehnuteľností, ktoré  

si žalobcovia vybudovali z vlastných finančných zdrojov a od samého začiatku užívali

s vedomím, že je to ich vlastníctvo, teda boli dobromyseľní držitelia po dobu dlhšie ako  

10 rokov.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.  

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,   že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobcovia dovolaním napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle  

§ 238 ods. 1 a 3 O.s.p. procesne prípustné.  

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd

nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení, pričom ani sami žalobcovia ich v dovolaní nenamietali.

Z obsahu dovolania možno usudzovať, že žalobcovia okrem dovolacieho dôvodu

podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci) namietali inú vadu,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keďže

odvolaciemu súdu vyčítali, že nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.

Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ by súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Žalobcovia v dovolaní vyslovili nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím

súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva  

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho

nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá [nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (porovnaj R 54/2012 rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011

a pod.)]. Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery

by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad

v prejednávanej veci nejde.

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie žalobcov podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne

neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok

žalobcov podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.  

So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.  

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie  

ods. 2 O.s.p. tohto ustanovenia, keďže žalovanému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková