Najvyšší súd

4 Cdo 285/2015

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú A.A., narodenú X., bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Ú., dieťa rodičov A.,

bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. A., advokátkou v Č.Č., a S., bývajúceho v D., zastúpeného

JUDr. Ing. V., advokátkou v T., za účasti M.M., bývajúcej v T. a Okresnej prokuratúry v

Čadci, o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde

Čadca pod sp. zn. 5 P 50/2012, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25.

júna 2014 sp. zn. 7 CoP 42/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca (v poradí druhým) rozsudkom z 13. marca 2014 č.k.  

5 P 50/2012-558 zveril maloletú A. do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude zastupovať

a spravovať jej majetok, návrh otca a návrh M. na zverenie maloletej do ich starostlivosti

zamietol a otcovi uložil povinnosť platiť maloletej výživné vo výške 50 eur vždy do 15. dňa

v mesiaci vopred k rukám matky počnúc 1. februárom 2012. Výživné zročné od 1. februára

2012 do 28. februára 2014 vo výške 275 eur povolil otcovi splácať v splátkach po 5 eur

mesačne spolu s bežným výživným k rukám matky pod stratou výhody splátok. Styk otca

s maloletou upravil spôsobom vo výroku konkrétne uvedeným a to tak pravidelný styk, ako aj

počas jarných a letných prázdnin a počas Vianočných a Veľkonočných sviatkov a matke

uložil povinnosť maloletú na styk s otcom pripraviť a otcovi uložil povinnosť maloletú

v stanovenom čase matke vrátiť, všetko v byte matky. Návrh otca na uloženie informačnej

povinnosti matke, zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal a rozhodnutie o trovách konania štátu si vyhradil ma samostatné rozhodnutie. Pri svojom rozhodnutí

vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že u oboch rodičov ide

o nepočujúce osoby. Mal preukázané, že v doterajšej starostlivosti matky o maloletú nezistil

žiadne nedostatky. Matka sa osamostatnila a sama sa stará o maloletú, ktorá po dovŕšení troch

rokov veku nastúpila do materskej školy. V konaní neboli preukázané tvrdenia otca

o nespôsobilosti matky vychovávať maloletú A.. Z výpovede kolízneho opatrovníka a správ

z materskej školy bolo preukázané, že starostlivosť matky o dieťa nevykazuje žiadne

nedostatky, maloletá fyzicky aj duševne prospieva a keďže nenávistný vzťah oboch rodín

zabraňuje zvereniu maloletej do striedavej starostlivosti rodičov, súd zveril maloletú do

starostlivosti matky, ktorá ju bude aj zastupovať a spravovať jej majetok. Pri určení výšky

výživného vychádzal z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa a zo schopností a možností

výživou povinného otca, keď mal preukázané, že obaja rodičia sú invalidi, pričom prihliadol

aj na možnosti matky. Styk otca s maloletou upravil s prihliadnutím na skutočnosť, že

maloletá má s otcom vytvorený veľmi dobrý vzťah, rada sa s ním stretáva, pričom s takouto

úpravou súhlasila tak matka, ako aj kolízny opatrovník. Zamietnutie návrhu otca a starej

matky (M.) na zverenie maloletej do ich starostlivosti odôvodnil zverením maloletej do

osobnej starostlivosti matky a tiež návrh otca na informačnú povinnosť matky, pretože tieto

informácie môže získať aj iným spôsobom.

Krajský súd v Žiline na odvolanie otca rozsudkom z 25. júna 2014 sp. zn.  

7 CoP 42/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zverenia

maloletej do výchovy matky, uloženia vyživovacej povinnosti otcovi a úpravy styku otca

s maloletou ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil,

keď uviedol, že okresný súd na základe rozsiahle vykonaného dokazovania od podania návrhu

v roku 2009 až do vynesenia rozsudku v roku 2014 riadne zistil skutkový stav, na základe

ktorého správne rozhodol, keď návrhu matky vyhovel. Stotožnil sa so záverom súdu prvého

stupňa, že skutkové zistenia nedávajú záver pre vyhovenie návrhu otca na zverenie maloletej

A. do jeho výchovy, prípadne do striedavej starostlivosti rodičov, preto odvolanie otca

nepovažoval za dôvodné. V podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa. K námietkam otca uvádzaným v dôvodoch odvolania uviedol, že tvrdenie otca

týkajúce sa nespôsobilosti matky postarať sa riadne o maloletú vzhľadom na jej zdravotný

a duševný stav neboli v konaní preukázané, keď k okolnostiam psychickej choroby matky

v súvislosti s jej schopnosťou postarať sa o maloletú súd vypočul psychiatra MUDr. K.,

ktorého vážnosť svedeckej výpovede nemožno znižovať. Tento dôkaz súd prvého stupňa hodnotil aj v súvislosti s ostatnými výsledkami vykonaného dokazovania a to vo vzťahu

k znaleckému posudku č. 4/2011 vypracovaného MUDr. D. a v rámci konania boli vykonané

aj šetrenia kolíznym opatrovníkom a dopytom a výsluchom detskej lekárky MUDr. K.,

triednej učiteľky A., pričom nebolo zistené žiadne zanedbanie starostlivosti matky o maloletú

A. a taktiež trestné stíhanie voči matke iniciované otcom bolo zastavené. Za správny

považoval odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, že nie sú dané podmienky na zverenie

maloletej do striedavej starostlivosti rodičov z dôvodu nedobrých vzájomných vzťahov oboch

rodín a nedostatočnej komunikácie medzi nimi. O trovách odvolacieho konania rozhodol

s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec doplnené podaním

zo 16. februára 2015, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237

písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Uviedol, že aj napriek

v odvolaní vytýkaným zásadným procesným a skutkovým vadám odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, pričom nereagoval na námietky otca, ani   na názor prokurátorky a neodstránil vytýkané nedostatky a rozpornosti v skutkových

zisteniach. Namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol poškodený na svojich právach,

pretože odvolací súd, nerešpektujúc základné zásady občianskeho súdneho konania

a občianskeho práva, rozhodol len na základe tvrdení matky maloletej a subjektívne vybratej

skupiny listinných dôkazov, nezohľadňujúc právnu a skutkovú obranu otca maloletej.

Odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné, nemajúce náležitosti ustanovenia § 157  

ods. 2 O.s.p. a je zmätočné v tom zmysle, že nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s podaným

odvolaním, argumentmi a obranou otca. Dovolateľ namieta, že súdy mu odňali možnosť

konať pred súdom aj tým, že neumožnili riadne vyslovenie a zistenie názoru maloletého

dieťaťa, nenariadili znalecké dokazovanie za účelom zistenia názoru dieťaťa a nepribrali  

do konania pedopsychológa, ale rozhodovali na základe listinných, pre konanie úplne

irelevantných, dôkazov. Za inú vadu konania treba považovať podľa názoru dovolateľa  

to, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného, nesprávne zisteného skutkového stavu veci

z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými

procesnými ustanoveniami, neboli vôbec zisťované rozhodné skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to napriek tomu, že ich účastníci namietali. Zdôraznil, že súd nebral

do úvahy vek dieťaťa a jeho prejavenú vôľu ostať s otcom a spochybnil súdom hodnotenú

svedeckú výpoveď MUDr. K.. Značnú časť odôvodnenia svojho dovolania venoval

psychickému ochoreniu matky, z ktorého vyvodzoval jej nespôsobilosť na výchovu maloletej,

ktorú skutočnosť súdy nevzali do úvahy a s týmto problémom sa dostatočne nevysporiadali.

Poukázal na porušenie práv maloletej v prejednávanej veci a v súvislosti s touto námietkou

poukázal na nedostatočné zastupovanie práv dieťaťa kolíznym opatrovníkom, ktorý si podľa

jeho názoru neplnil svoju povinnosť hájiť záujmy maloletého dieťaťa v súdnom konaní,

v súvislosti s čím zopakoval tvrdenia uvádzané už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa a rozsiahlym spôsobom poukázal na porušenie povinnosti súdu konať v najlepšom

záujme dieťaťa.

Matka navrhla napadnutý rozsudok „potvrdiť“ a dovolanie otca „zamietnuť“ (zrejme

odmietnuť) považujúc ho za správne, pričom zdôraznila, že o maloletú sa príkladne stará,

čoho dôkazom je i to, že maloletá dosahuje v príprave do základnej školy výborné výsledky,

je šikovná a navštevuje záujmové krúžky.

M. v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla zrejme odmietnuť dovolanie otca

považujúc rozhodnutie za správne.

Kolízny opatrovník ani okresný prokurátor vyjadrenie k dovolaniu nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie otca maloletého dieťaťa smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky

súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu

rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré  

už nadobudli právoplatnosť (res iudicata). Princíp právnej istoty nachádza svoje miesto   aj Občianskom súdnom poriadku v ustanoveniach, ktorými sú upravené podmienky

prípustnosti dovolania.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – v prípadoch

Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť

dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie  

(por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,  

3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého  

je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy,  

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu o výchove  

a vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu (v zmysle zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine). Podľa

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv

a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že otcom maloletej

podané dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom

prípade znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom

prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie

prípadných nesprávnosti v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nedostatkami

spájanými s nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľ

zastúpený kvalifikovaným zástupcom v dovolaní výslovne uplatňuje dovolacie dôvody

v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., súdom vyčíta, že ich rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení, lebo neboli splnené zákonné podmienky zverenie

maloletej do výchovy matky, pričom uplatňuje aj dovolací dôvod v zmysle § 241  

ods. 2   písm. b/ O.s.p., keď súdom vytýka nedostatky pri hodnotení pre vec rozhodujúcich

dôkazov, zisťovaní náležitého skutkového stavu veci a ďalšie nedostatky v dokazovaní. K týmto argumentom dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo možné prihliadať

len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento prípad (por. napr.  

R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.  

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012, 7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie,  

že na dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.  

(i keby boli prípadne opodstatnené) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.

Prípustnosť dovolania otca maloletej by prichádzala do úvahy len ak v konaní,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.

Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237

O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné  

(por. napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre

záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo.  

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

ani z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti  

na uplatnenie ich práv – por. napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony  

vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy  

(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123

O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred

súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.

svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nevyporiadal sa so všetkými námietkami, ktoré

otec maloletej uviedol v priebehu konania a zopakoval v odvolaní, v dôsledku čoho  

je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka  

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako  

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia

(II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu.  

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav  

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom  

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46  

ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní  

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať  

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené  

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade  

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,

III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,  

II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma  

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre

ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,  

IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd,

zahŕňa požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným

rozsudkom súdu prvého stupňa) vydaný v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa vyššie uvedené

kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,

čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok

odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení  

a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú

interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka

správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.  

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré návrhu

na zverenie maloletej do výchovy matky, určenia výšky vyživovacej povinnosti otca a úpravy

styku otca s maloletou vyhoveli. Zhodli sa na tom, že matka napriek svojmu handicapu  

je schopná zabezpečiť náležitú výchovu maloletému dieťaťu a postarať sa o jej riadny vývoj.

Konštatovali, že dôvody, pre ktoré otec požadoval zverenie maloletej do svojej starostlivosti

nie sú dostačujúce na záver o neschopnosti matky zabezpečiť maloletej náležitú výchovu

a starostlivosť.

Pokiaľ dovolateľ zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi (najmä v tom, či a prípadne aký význam majú jeho osobné

pomery a schopnosti na zabezpečenie náležitej starostlivosti a zabezpečenie riadneho vývoja

maloletej) uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. že rozhodnutia

súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi

vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania

však sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych

rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti). V danom prípade súdy uviedli

konkrétne dôvody, pre ktoré nepovažovali návrh otca na zverenie maloletej do jeho výchovy

za dôvodne podaný, citovali zákonné ustanovenia, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali,

primerane vysvetlili ich význam a spôsob interpretácie na konkrétny prípad. Týmto zároveň

ponúkli dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať

argumentáciu dovolateľa (neboli však povinné výslovne zdôvodňovať každú námietku

navrhovateľa z jeho uhla pohľadu).  

Dovolateľ v dovolaní tiež namieta nedostatky v dokazovaní, najmä to, že pre vec

rozhodujúce zistenia súdov sú neúplné a nesprávne (najmä ohľadom vykonania znaleckým

posudkom na otázku zistenia, ktorému z rodičov maloletá chce byť zverená).

Uvedené námietky sa týkajú úplnosti a správnosti skutkových zistení súdov, priebehu

dokazovania, vyhodnocovania vykonaných dôkazov a tiež správnosti skutkových záverov

súdov. Vzhľadom na to dovolací súd, opätovne pripomínajúc osobitné postavenie dovolania

v systéme opravných prostriedkov, uvádza nasledovné:

Neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov  

sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 4 Cdo 524/2014, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011

a 7 Cdo 38/2012).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu  

(por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. (por. tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011  

sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení

zohľadňuje súd výsledky vykonaného dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených  

v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom prípadne dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý

dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007).  

Jeho neprípustnosť je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy

nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu,   aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Pre úplnosť dovolací súd

uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97).

Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba poukázať na to, že právnym posúdením  

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,  

že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (por. tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,   3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania dovolateľa nevyplýva z § 238 O.s.p.,

nepreukázala sa opodstatnenosť jeho argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady

vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd jeho dovolanie ako procesne neprípustné

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú

správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.  

O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2015

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová