UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ L.. X. P., 2/ P.. Ľ. P., oboch bývajúcich v Z. XXX a oboch zastúpených JUDr. Františkom Komkom, advokátom v Prešove, Hlavná 27, proti žalovaným 1/ I.M. Z., 2/ U. Z., obom bývajúcim v F. XX a obom zastúpeným JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom v Bardejove, Andraščíková 3, o strpenie práva prechodu vyplývajúceho z vecného bremena, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 3C/369/2015, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. júna 2019 sp. zn. 19Co/150/2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. júna 2019 sp. zn. 19Co/150/2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 6. júna 2018 č. k. 3 C 369/2015 - 125 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť z titulu vecného bremena in rem strpieť právo prechodu žalobcov 1/ a 2/ peši, osobným motorovým vozidlom a nákladným motorovým vozidlom po parcele CKN XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2 zapísanej na LV č. XXX vedenom pre katastrálne územie F. k domu súpisné číslo XX postavenému na parcele CKN č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 847 m2 a priľahlým parcelám CKN č. XX - záhrady o výmere 96 m2, č. XX - záhrady o výmere 131 m2, č. XX - záhrady o výmere 1 247 m2, č. XX - záhrady o výmere 462 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX vedenom pre katastrálne územie F.; zároveň priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 132a ods. 1, 2, § 135a ods. 1, 4, § 135b ods. 1, 2, § 135c ods. 1, 3, 4, 6 účinných od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, § 865 ods. 1,3 účinného od 1. apríla 1983 Občianskeho zákonníka s odkazom na § 130, § 134 ods. 1, 3, § 151n ods. 1, 3, § 151o ods. 1, § 151n ods. 2, § 151p ods. 1, 3 nateraz účinného Občianskeho zákonníka uviedol, že všetky doteraz vykonané znalecké skúmania k otázke vlastníctva parcely CKN č. XX v predošlých konaniach vedených pred tunajším súdom pod sp. zn. 3C/185/2006 a 6C/518/1984 dospeli k jednoznačnému záveru, že parcela CKN č. XX bola využívaná ako spoločná prístupová cesta aj preparcely vo vlastníctve súčasných žalobcov. Samotná žalovaná 2/ v konaní potvrdila, že priestor vedľa jej súčasného rodinného domu, ktorý tvorí terajšiu parcelu CKN č. XX, využívali dlhé roky právni predchodcovia žalobcov ako spoločnú prístupovú cestu k rodinnému domu súp. č. XX, a to peši a rovnako aj vozom. V konaní nemal súd preukázané, že by pri výkone práva prechodu k svojim nehnuteľnostiam po predmetnej parcele boli žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia rušení, a to najmenej do začiatku konania vedeného pod sp. zn. 6C/518/1984, v ktorom bola na návrh právnych predchodcov žalobcov žalovaným uložená povinnosť zbúrať bránu postavenú na parcele CKN č. XX, preto do tejto doby nebola v konaní preukázaná taká okolnosť, ktorá by mohla u nich vzbudiť dôvodnú pochybnosť o tom, že právo prechodu po parcele CKN č. XX k svojim nehnuteľnostiam vykonávajú oprávnene. Bolo preukázané, že právo prechodu cez predmetnú parcelu právnymi predchodcami žalobcov bolo využívané minimálne od polovice 50-tych rokov, kedy postavili na parcele CKN č. XX dom súp. č. XX. Preto právni predchodcovia žalobcov boli najmenej po dobu necelých troch desaťročí opodstatnene presvedčení, že im právo prechádzať po parcele CKN č. XX patrí, pretože iný prístup k ich nehnuteľnostiam nebol možný a do roku 1984 ani nebol prístup z cesty ohradený, a tak nemohli mať dôvodné pochybnosti, či im takéto právo využívať prístup po nej patrí. Navyše súd prvej inštancie mal za preukázané, že v danej obci sa nachádza spolu až 16 takých spoločných dvorov, ktorú sú používané za účelom prístupu k parcelám ďalších vlastníkov, resp. ako spoločná prístupová cesta. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že toto právo držali žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia oprávnene, svojím obsahom zodpovedalo vecnému bremenu k cudzej veci majúceho charakter vecného bremena, a preto im toto právo riadne vzniklo. Ohľadne viazanosti rozsudkom Okresného súdu Bardejov z 22. júla 1986 č. k. 8C/242/1986 - 19 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 21. januára 1987 sp. zn. 18Co/127/1986 a jeho závermi, že žiaden z účastníkov toho konania sa nevedel vyjadriť k vzniku a existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve prechodu, v dôsledku čoho nebolo preukázané vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez nehnuteľnosť EN XX, ktoré tak nie je možné ani obmedziť, súd prvej inštancie uviedol, že išlo jednak len o záver vyvodený z obsahu v tom konaní vykonaného dokazovania a prejudiciálnych právnych záverov o spoluvlastníctve parcely CKN č. XX žalovanými ako aj právnymi predchodcami žalobcov, a jednak konanie sp. zn. 8 C 242/1986 a toto konanie sa síce týkajú práva vyplývajúceho z vecného bremena, obsahovo však bolo v každom z nich požadované niečo iné, v konaní sp. zn. 8C/242/1986 obmedzenie práva vyplývajúceho z vecného bremena a v tomto konaní uloženie povinnosti strpieť výkon tohto práva. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“).
2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom z 25. júna 2019 sp. zn. 19Co/150/2018 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a žalobcom priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia bol toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň odkázal. Na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci nešlo o zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda v danom prípade nešlo ani o obmedzenie vlastníctva žalovaných vo verejnom záujme, ktoré by malo byť potom kompenzované náhradou. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie s tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 420 písm. e/ CSP) a zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Namietali, že na odvolacom súde rozhodovali predmetný spor traja sudcovia, z ktorých dve sudkyne JUDr. Gabriela Világiová a JUDr. Zlata Simková boli uznesením Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2012 sp. zn. 1Nc/45/2012 vylúčené z prejednávania a rozhodovania iného sporu vedeného na tomto súde pod sp. zn. 7Co/68/2012, a to so zreteľom na ich pomery k strane sporu (žalobcovi 1/) a sudkyňa JUDr.Simková bola zároveň vylúčená aj z dôvodu, že v danej veci rozhodovala na súde nižšieho stupňa. Nesprávnosť právneho posúdenia dovolatelia vzhliadali v otázke vzniku a existencie práva prechodu žalobcov cez pozemok W. XX, ktorá už bola právoplatne vyriešená rozsudkom Okresného súdu Bardejov z 22. júla 1986 č. k. 8C/242/1986 - 19 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 21. januára 1987 sp. zn. 18Co/127/1986, tak, že jej existencia nebola preukázaná. Preto dovolatelia odklon dôvodili s poukazom na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/44/2010 v tom, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Ďalej boli dovolatelia toho názoru, že súdy nižších inštancií nesprávne právne posúdili otázku dobromyseľnosti žalobcov, pretože nikdy neexistoval nadobúdací titul, na základe ktorého by mohli vyvodzovať svoju dobrú vieru v to, že predmetný pozemok užívajú vykonávajúc právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V tejto súvislosti dôvodili odklon poukázaním na rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/271/2007, 5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010, 4Cdo/287/2006 a 5Cdo/234/2009. V ďalšom dovolatelia podrobne rozobrali skutkový stav veci a vyslovili polemiku o skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu. Z týchto dôvodov navrhli napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že vec prejednávajúce sudkyne odvolacieho súdu boli vylúčené v diametrálne inej právnej veci, vedenej Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 3C/185/2006, predmetom ktorej bolo určenie vlastníckeho práva, a navyše, žalovaní 1/ a 2/ v priebehu odvolacieho konania námietku zaujatosti sudcov postupom podľa § 52 a nasl. CSP nepodali, činia tak až v dovolacom konaní. Ďalej boli toho názoru, že ďalšie dôvody uvádzané v dovolaní nie sú ničím novým a sú iba opakovaním tých istých skutočností produkovaných v priebehu základného konania, a preto navrhli dovolanie žalovaných odmietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čomspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
11. Žalovaní 1/ a 2/ vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. e/ CSP namietali, že na odvolacom súde v trojčlennom senáte rozhodovali sudcovia, z ktorých dve sudkyne JUDr. Gabriela Világiová a JUDr. Zlata Simková boli už v inej veci s totožnými stranami sporu uznesením Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2012 sp. zn. 1Nc/45/2012 vylúčené z prejednávania a rozhodovania.
12. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces tak, ako je vymedzené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).
13. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu sa podľa judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva posudzuje v dvoch krokoch, a to prostredníctvom tzv. subjektívneho a objektívneho testu nestrannosti.
14. Cieľom subjektívneho testu je zistiť, aké je osobné presvedčenie alebo záujem dotyčného sudcu v danom prípade (porov. rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. decembra 2005 vo veci Kyprianou v. Cyprus, sťažnosť č. 73797/01, § 118). Ide teda o to, či sudca je a či nie je vnútorne zaujatý voči strane sporu, a to bez ohľadu na dôvody tejto zaujatosti. V tomto poňatí je nestrannosť predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle (zahŕňa vzťah alebo pomer k sporu, stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným - § 49 ods. 1 CSP). V tomto teste sa uplatňuje vyvrátiteľná domnienka nestrannosti sudcu, platí teda, že sudca je považovaný za (subjektívne) nestranného, pokiaľ nie je preukázaný opak. Hoci ide o test subjektívnej nestrannosti, možno uvedenú domnienku vyvrátiť len objektívnym spôsobom; subjektívne stanovisko sudcu ani strany sporu k tomu nie je dostačujúce.
15. V rámci objektívneho testu sa skúma, či osoba sudcu poskytuje dostatočné záruky, vylučujúce akúkoľvek oprávnenú pochybnosť o jeho nestrannosti. Pri tomto teste je tak nutné zistiť, či existujú skutočnosti, ktoré by mohli vzbudiť oprávnenú pochybnosť o nestrannosti sudcu. Nie je ale potrebné sa zaoberať ich skutočným vplyvom na osobné presvedčenie sudcu v danom prípade. Preto nestačí, že sa sudca subjektívne necíti byť zaujatý vo vzťahu k stranám sporu (ich zástupcom) či veci, ale i objektívne nazerané musia byť vylúčené oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Inými slovami, nejde len o hodnotenie subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale o objektívnu úvahu, či - vzhľadom na okolnosti prípadu - možno mať za to, že by sudca mohol byť zaujatý. V tomto ohľade môže mať i zdanie istú dôležitosť, lebo v stávke je dôvera, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia u verejnosti vzbudzovať (porov. Ľalík, M. - Ľalík, T.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 164 a nasl.).
16. Názor strán sporu na nestrannosť sudcu môže byť podnetom na jej skúmanie, ale o nezaujatosti sudcu je potrebné rozhodovať na základe vyššie uvedených kritérií subjektívneho a objektívneho testu. Dbať na dodržaní nestrannosti je povinnosťou sudcov a nie strán sporu. Princíp nestranného rozhodovania, garantovaný okrem čl. 46 ods. 1 i čl. 48 ods. 1 ústavy, je zásadným princípom fungovania súdnej moci a je zákonnou, resp. ústavnou, ako i morálnou povinnosťou sudcov ctiť si tento princíp. Pri plnení tejto povinnosti musia sudcovia o nezaujatosti uvažovať nielen v subjektívnej, ale i vobjektívnej rovine. Sudca sa teda nesme uspokojiť s tým, že sa subjektívne necíti byť zaujatý, ale vždy sa musí zaoberať aj otázkou, či s ohľadom na jemu známe okolnosti prípadu sú vylúčené oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
17. Špecifické povinnosti sudcu stanovuje aj ustanovenie § 49 a nasl. CSP. Tento Civilný súdny poriadok poskytuje stranám sporu iba prostriedky, ktorými sa môžu práva na nezaujatého sudcu domáhať. Jedným z týchto prostriedkov je i námietka zaujatosti podaná podľa § 52 a nasl. CSP. Okrem námietky zaujatosti môžu strany sporu podať i odvolanie zdôvodnené tým, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP). Na vadu spočívajúcu v tom, že rozhodoval vylúčený sudca prihliada i dovolací súd v zmysle dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. e/ CSP.
18. Tieto procesné prostriedky majú garantovať právo strany sporu na nestranného sudcu. Z povinnosti všeobecných súdov vždy vykonať výklad príslušných ustanovení zákona ústavno-konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy) vyplýva, že aj pri výklade podmienok pre uplatnenie týchto prostriedkov musia súdy postupovať tak, aby umožnili čo najširšiu realizáciu tohto práva. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. e/ CSP podľa názoru najvyššieho súdu nevyžaduje ako nevyhnutnú podmienku jeho úspešného uplatnenia vyčerpanie námietky zaujatosti podľa § 52 a nasl. CSP. Tento dovolací dôvod možno preto uplatniť bez ohľadu na to, či strana sporu (ne)využila námietku zaujatosti. Pri rozhodovaní o tom, či bude dovolaniu vyhovené, je nutné posúdiť nestrannosť sudcu ako z hľadiska subjektívneho, t. j. z hľadiska osobného presvedčenia a správania sa sudcu v danej veci, tak aj z hľadiska objektívneho, t. j. či sudca dáva dostatočné záruky pre vylúčenie legitímnych pochybností o jeho nestrannosti (porov. rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. októbra 2009 vo veci Micallef v. Malta, sťažnosť č. 17056/06, § 93, či uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 306/2014).
19. Najvyšší súd už v minulosti posudzoval, či v prípade vzťahu medzi JUDr. Gabrielou Világiovou a osobou žalobcu 1/ nie je daný dôvod vylučujúci sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 49 ods. 1 CSP). Uznesením z 8. októbra 2012 sp. zn. 1Nc/45/2012 najvyšší súd v spore, ktorý bol na Krajskom súde v Prešove vedený pod sp. zn. 7Co/68/2012 a na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 3C/185/2006, konštatoval, že vzťah menovanej sudkyne JUDr. Gabriely Világiovej k JUDr. Vladimírovi Petejovi, t. j. k osobe žalobcu 1/, je relevantný v zmysle § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vylúčil ju preto z prejednávania a rozhodovania veci.
20. Pri uplatnení teórie zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)], v dovolacom konaní bolo potrebné prihliadnuť na okolnosti, so zreteľom na ktoré dovolatelia zastávajú názor, že v preskúmavanej veci došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. e/ CSP, a tiež zohľadniť dôvody, ktoré už najvyšší súd v minulosti zohľadnil, keď konštatoval, že vzťah JUDr. Gabriely Világiovej k osobe žalobcu 1/ vylučuje túto sudkyňu z prejednávania a rozhodovania. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolacích námietok považoval dovolací súd za osobitne významné to, že vylúčenie menovanej sudkyne bolo v uznesení najvyššieho súdu z 8. októbra 2012 sp. zn. 1Nc/45/2012 vyvodené nie zo vzťahu sudkyne k vtedy prejednávanej veci (t. j. z dôvodu vylúčenia, ktorý by sa nemusel opakovať pri prejednávaní inej právnej veci), ale z (blízkeho) priateľského vzťahu tejto sudkyne k osobe žalobcu 1/, teda z takého dôvodu vylúčenia menovanej sudkyne, ktorý môže byť opätovne daný aj v iných konaniach, v ktorých vystupuje tá istá strana sporu. To podľa názoru najvyššieho súdu stačilo pre záver, že dovolaním namietaná sudkyňa JUDr. Gabriela Világiová z objektívneho hľadiska neposkytovala dostatočné záruky pre jej nezaujatosť a rozhodujúcou preto bola existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosť na jej nezaujatosť v očiach strán sporu i verejnosti.
21. Naopak, sudkyňa JUDr. Zlata Simková bola predmetným uznesením najvyššieho súdu z 8. októbra 2012 sp. zn. 1Nc/45/2012 vylúčená z prejednávania rozhodovania danej veci podľa vtedy účinného § 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že v danej veci rozhodovala na súde nižšieho stupňa. Keďže nemožno v dovolacím súdom posudzovanej veci hovoriť o tom, že by menovaná sudkyňa prejednávala a rozhodovala ten istý spor na súde inej inštancie, nie je splnená podmienka pre jejvylúčenie v tejto veci podľa § 49 ods. 2 CSP.
22. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. e/ CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). S prihliadnutím na dôvod zrušenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu sa najvyšší súd nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.
23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.