4 Cdo 267/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ľ. B., bývajúcej v B., 2/ RNDr. A. B., CSc., bývajúceho v I., 3/ A. M., bývajúcej v A., 4/ I. B., bývajúceho v B., 5/ A. M., bývajúcej v P., 6/ M. M., bývajúceho v P.P., 7/ B. M., bývajúceho v P., 8/ R. M., bývajúceho v P., 9/ I. M., bývajúceho v P., 10/ Ing. B. Š., bývajúceho v T., 11/ PhDr. D. S.,
bývajúcej v N. a 12/ MUDr. S. Š. Š., bývajúceho v U., prechodne v Č., žalobcovia 1/ až 11/
zastúpení JUDr. R. H., advokátom so sídlom v B., a žalobca 12/ zastúpený JUDr. M. C.,
advokátkou so sídlom v N., proti žalovanému H., so sídlom v B., o určenie vlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 99/2003, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. mája 2009 sp. zn. 8 Co 189/2007 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14. mája
2009 sp. zn. 8 Co 189/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I 7.5.2003 sa žalobkyňa 1/ (pôvodne
označená ako žalobkyňa 2/) a právna predchodkyňa žalobcov 2/ až 4/ A. B. (ako pôvodná
žalobkyňa 1/) domáhali voči pôvodnému žalovanému B.B.M. určenia neplatnosti darovacej
zmluvy uzavretej v roku X. ich právnymi predchodcami A. J. (predtým M.), rod. K., G. K. a J.
K. ako darcami a Československým štátom ako obdarovaným, týkajúcej sa okrem pozemkov
aj nehnuteľnosti - stavby súpisného čísla X., zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz.
B.B. na liste vlastníctva č. X. a postavenej na pozemku parcela č. X. - zastavaná plocha vo
výmere X. m2, zapísanému v katastri nehnuteľností pre kat. úz. B.B. na liste vlastníctva č. X.. Zároveň sa domáhali určenia, že označená nehnuteľnosť (stavba) patrí do dedičstva po A.
J., G. K. a J. K., a to u každého v rozsahu jednej tretiny.
V žalobe uviedli, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
15 C 70/92 sa spolu s M., B., R. a I. M. podľa § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) domáhali vydania
nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností pre kat. úz. B.B. na liste vlastníctva č. X.
ako pozemok parcela č. X. - ostatná plocha vo výmere X. m2 a parcela č. X. - zastavaná
plocha vo výmere X. m2 a ako stavba domu súpisného čísla X. postavená na pozemku parcela
č. X.. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 16. januára 2001 sp. zn. 15 Co 262/2000,
ktorým bol zmenený žalobu zamietajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 9. septembra
1997 č. k. 15 C 70/92-134, bolo ich žalobe vyhovené tak, že žalovanej B.B.M. bola uložená
povinnosť vydať im v príslušných podieloch do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v katastri
nehnuteľností pre kat. úz. B.B. na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - ostatná plocha vo
výmere X. m2 a parcela č. X. - zastavaná plocha vo výmere X. m2. Hoci podľa odôvodnenia
rozsudku bola žaloba dôvodná v celom rozsahu, krajský súd opomenul rozhodnúť aj o vydaní
nehnuteľnosti - stavby, t.j. domu súpisného čísla X., postaveného na parcele č. X.. Ich návrh na opravu rozsudku uznesením z 30. decembra 2002 sp. zn. 15 Co 262/2000 zamietol s tým,
že v časti predmetu konania, o ktorej nebolo rozhodnuté, bude potrebné vec znovu prejednať
na základe nového návrhu. Preto sú nútení domáhať sa nového rozhodnutia vo forme
požadovaných určení, ktorým ak by bolo vyhovené, tak by získali vlastníctvo k predmetnej
stavbe (domu) dedením. V súvislosti s tým uviedli, že v reštitučnom konaní bolo ustálené, že
ich právni predchodcovia uzavreli darovaciu zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok, preto podľa § 37 vtedy platného Občianskeho zákonníka (zákona č. 141/1950
Zb.) bola táto zmluva neplatná a vlastníctvo pôvodných vlastníkov zostalo zachované.
V priebehu konania pôvodná žalobkyňa A. B. dňa X. zomrela, preto súd pokračoval v
konaní s jej dedičmi - žalobcami 2/ až 4/ a zároveň na návrh žalobcov uznesením z 8. apríla
2005 č. k. 16 C 99/2003-61 pripustil, aby do konania na strane žalovanej pristúpilo H., so
sídlom v B., a to ako žalovaný 2/. Na ďalší návrh žalobcov 1/ až 4/ Okresný súd Bratislava
I uznesením z 13. apríla 2006 č. k. 16 C 99/2003-107 pripustil, aby do konania na strane
žalobcov pristúpili A. M., M. M., B. M., R. M., I. M., Ing. B. Š., PhDr. D. S. a Z. Š. ako
žalobcovia 5/ až 12/. Súčasne pripustil zmenu žaloby tak, že žalobcovia sa ňou domáhajú
určenia podielového spoluvlastníctva v príslušných spoluvlastníckych podieloch k nehnuteľnosti - stavbe súpisného čísla X., zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. úz. B.B.
na liste vlastníctva č. X. a postavenej na pozemku parcela X., zapísanému na liste vlastníctva
č. X.. Napokon uznesením z 26. októbra 2006 sp. zn. 16 C 99/2003-125 konanie voči B.B.M.
ako pôvodne žalovanej 1/ zastavil a to z dôvodu späťvzatia žaloby voči tomuto subjektu.
Po vydaní vyššie uvedených procesných rozhodnutí a vykonaní dokazovania Okresný
súd Bratislava I rozsudkom z 18. januára 2007 č. k. 16 C 99/2003-149 rozhodol o žalobe tak,
že jej v plnom rozsahu vyhovel, t.j. určil v príslušných podieloch podielové spoluvlastníctvo
žalobcov 1/ až 11/ a Z. Š. ako žalobkyne 12/ (žalobcov nesprávne označil poradovým číslom
2/ až 13/) k označenej stavbe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im náhradu trov
konania. Opodstatnenosť žaloby vyvodil z právneho záveru, že právni predchodcovia
žalobcov darovali predmetnú nehnuteľnosť štátu neplatne, pretože darovacie vyhlásenie
urobili v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V dôsledku toho nestratili vlastnícke
právo a žalobcovia ho po nich nadobudli dedením. V odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že
dôvodom žaloby bola skutočnosť, že v reštitučnom konaní, predmetom ktorého bolo aj
vydanie tejto nehnuteľnosti, a v ktorom bolo reštitučnému návrhu vyhovené, súd opomenul
pri špecifikácii jednotlivých vydávaných nehnuteľností uviesť pri parcele č. X. aj text „stavba
súp. č. X.“.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. V priebehu
odvolacieho konania žalobcovia 1/ až 11/ oznámili súdu, že Z. Š. (pôvodná žalobkyňa 12/)
dňa X. zomrela, a keďže predmetom konania je majetkové právo, budú v konaní pokračovať
jej dedičia, ktorými sú žalobcovia 10// a 11/. Zároveň navrhli úpravu petitu žaloby tak, že
pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel Z. Š., tento patrí do dedičstva po nej.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolacom pojednávaní najprv pripustil
navrhnutú zmenu petitu žaloby (pokiaľ ide o podiel Z. Š.) a rozsudkom zo 14. mája 2009
sp. zn. 8 Co 189/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa pôvodnej žalobkyne
12/ Z. Š. zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej vyhovujúcej časti ho zmenil tak, že žalobu
zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti žalobcov 1/ až 11/ zaplatiť žalovanému náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobou o
určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva,
a že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný, ak právne vzťahy mali byť
dotknuté pred desiatkami rokov. V takýchto prípadoch určovacia žaloba nie je nástrojom nastolenia právnej istoty, ale smeruje k jej narušeniu. V predmetnej veci to potom znamená,
že ak by požadovanému určeniu bolo vyhovené, došlo by k obchádzaniu zmyslu a účelu
reštitučného zákona (zákona č. 87/1991 Zb.), keďže žalobcovia v reštitučnom konaní neboli
úspešní len v dôsledku svojej nepozornosti vo vzťahu k domovej nehnuteľnosti. Neúspech
v konaní o navrátenie odňatého majetku nezakladá právo opakovane sa domáhať rovnakého
práva v novom konaní. Okrem toho určovacou žalobou nemožno obchádzať dedičské
konanie, preto predmetom určovacej žaloby mohlo byť len určenie, že právni predchodcovia
žalobcov boli ku dňu smrti podielovými spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 11/.
Žiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí žaloby zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením
veci odvolacím súdom. Poukazovali na to, že určovacou žalobou neobchádzali ani
v najmenšom reštitučné predpisy, ale postupovali podľa nich, že nie v dôsledku ich
nepozornosti, ale v dôsledku evidentného porušenia zákona zo strany súdu v reštitučnom
konaní nebolo vo výroku rozsudku rozhodnuté aj o vydaní stavby. Namietali, že mali
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ako vlastník spornej nehnuteľnosti je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný. Uviedli tiež, že ide o neobvyklý prípad
poškodenia ich práv z viny iného štátneho orgánu a že odvolací súd neprihliadol na špecifiká tohto sporu.
Žalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
V priebehu dovolacieho konania písomným podaním z 23.12.2009 MUDr. S. Š. B.
oznámil, že je popri žalobcoch 10/ a 11/ tiež dedičom pôvodnej žalobkyne 12/ Z. Š., a že
z tohto dôvodu vstupuje do konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenými
osobami (účastníkmi konania, pričom za účastníka konania treba považovať aj žalobcu 13/
ako ďalšieho dediča po zomrelej Z. Š., a vzhľadom na nerozlučné spoločenstvo dedičov
menovanej v konaní treba dovolanie žalobcov 10/ a 11/ považovať aj za dovolanie žalobcu
13/) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. možno dovolanie odôvodniť len niektorým
alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci
vyplýva, že dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne
použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom,
alebo nesprávnou aplikáciou správneho právneho predpisu na zistený skutkový stav.
V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že v reštitučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 70/92 rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo 16. januára 2001 sp. zn. 15 Co 262/2000, ktorý nadobudol právoplatnosť
16. marca 2001, bola žalovanej v tomto konaní, t.j. B.B.M., uložená povinnosť vydať
žalobcom 1/, 6/, 7/, 8/, 9/ a právnej predchodkyni žalobcov 2/, 3/ a 4/ A. B. do vlastníctva v príslušných podieloch nehnuteľnosti, zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. B.B.
na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - ostatná plocha vo výmere X. m2 a parcela č. X. -
zastavaná plocha vo výmere X. m2. V odôvodnení tohto rozsudku bolo výslovne uvedené, že
predmetom reštitučného nároku uplatneného podľa § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. bolo
vydanie pozemkov parcela č. X. a parcela č. X. a tiež vydanie stavby - obytného domu
súpisné číslo X., postavenej na pozemku parcela č. X., a že žalobný nárok bol dôvodný,
žalobe bolo vyhovené a žalobcovia (osoby, ktoré boli žalobcami v reštitučnom konaní) boli
úspešní. Ďalej bolo zistené, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 2002
sp. zn. 15 Co 262/2000 bol zamietnutý návrh žalobcov 1/, 6/, 7/, 8/ a 9/ a A. B. na opravu
výroku uvedeného rozsudku krajského súdu tak, aby v ňom bola uvedená aj stavba súpisné
číslo X.. V tomto uznesení krajský súd uviedol, že vec je potrebné znovu prejednať na
základe nového návrhu, ktorý však bližšie nijako nekonkretizoval. Na základe označeného
rozsudku krajského súdu bolo v katastri nehnuteľností zapísané v prospech žalobcov 1/, 6/, 7/,
8/ a 9/ a A. B. len vlastnícke právo k pozemkom, nie však aj vlastnícke právo k stavbe.
Vlastnícke právo k stavbe zostalo zapísané v prospech žalovaného.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu bolo podľa názoru dovolacieho súdu
pre posúdenie určovacej žaloby rozhodujúce, že dôvodom jej podania bolo odstránenie stavu
právnej neistoty, ktorý nastal v dôsledku nepresného, resp. neúplného výroku rozsudku
Krajského súdu v Bratislave vydaného v reštitučnej veci.
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 2 veta prvá
O.s.p.).
V zmysle § 157 ods. 1 a 2 O.s.p. sa v písomnom vyhotovení rozsudku uvedie okrem
iného aj znenie výroku a odôvodnenie, pričom v odôvodnení sa uvedie, čoho sa žalobca
domáhal a ako súd vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé, teda
musí byť z neho predovšetkým zrejmé, či súd rozhodol o celej veci a prečo rozhodol tak ako rozhodol.
Zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z citovaného ustanovenia § 1 O.s.p.
vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť
vždy prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ
spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní
odpovede súdu, čo je konkrétnym právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový
činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať
z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Mnohé prípady a ich špecifické
okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické, to však nezbavuje súd povinnosti
urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, aj keď sa to môže zdať zložité.
So zreteľom na skutočnosť, že nepresný, resp. neúplný výrok rozsudku v reštitučnej
veci nebol opravený z dôvodu viazanosti súdu vyhláseným výrokom, a že opakované
uplatnenie reštitučného nároku vzhľadom na prekluzívnu lehotu vyplývajúcu z § 5 ods. 4
zákona č. 87/1991 Zb. (pozri z hľadiska komparatívneho výkladu nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 81/97 z 26.10.1998 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky zväzok 12, pod č. 62 str. 493) neprichádzalo
do úvahy, bolo potrebné interpretovať ustanovenia §§ 152 ods. 2 veta prvá a 157 ods. 1 a 2
O.s.p. takým spôsobom, aby bolo naplnené legitímne očakávanie úspešného účastníka
v reštitučnej veci na rešpektovaní konštitutívnych účinkov právoplatného rozsudku
o prinavrátení vlastníctva k veciam, ktoré boli nepochybne predmetom reštitučného konania.
Keďže výrok rozsudku musí byť odôvodnený a to ako pri vyhlásení rozsudku, tak aj v jeho
písomnom vyhotovení, možno prípadné nejasnosti a nepresnosti výroku preklenúť jeho
posudzovaním v spojitosti s inak nepochybnými dôvodmi rozsudku. V prejednávanej veci táto
interpretácia znamená, že ak podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 16. januára 2001 sp. zn. 15 Co 262/2000 bolo predmetom uplatneného reštitučného nároku
nielen vydanie pozemkov, ale aj vydanie stavby, a žaloba bola ako celok dôvodná a účastníci
na žalujúcej strane boli v tomto konaní v plnom rozsahu úspešní (o tejto skutočnosti nemohol
mať pochybnosti žiaden z účastníkov, teda ani žalovaný), treba mať za to, že výrokom tohto
rozsudku bolo žalobcom 1/, 6/, 7/, 8/ a 9/ a právnej predchodkyni žalobcov 2/, 3/ a 4/ A. B.
prinavrátené nielen vlastnícke právo k pozemkom parcela č. X. a X., ale aj vlastnícke právo k
stavbe súpisného čísla X., postavenej na pozemku parcela č. X. Vlastnícke právo týchto osôb
treba preto odvodzovať od tejto právnej skutočnosti (t.j. od konštitutívnych účinkov
právoplatného rozsudku v reštitučnej veci) a nie od vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov.
V dôsledku uvedeného právny názor odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe pre obchádzanie reštitučných predpisov a z dôvodu, že
ňou majú byť dotknuté právne vzťahy hlboko do minulosti, nebol správny. Určovacia žaloba
nebola v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 87/1991 Zb., pretože reštitučný nárok bol
riadne uplatnený a bol aj priznaný, a netýkala sa právnych vzťahov, ktoré mali byť dotknuté
pred desiatkami rokov, ale bola reakciou na právnu neistotu vyvolanú nepresným,
resp. neúplným výrokom rozsudku súdu v reštitučnej veci. V konkrétnych okolnostiach bola
práve takáto žaloba účinným prostriedkom na odstránenie stavu právnej neistoty vyvolanej
týmto rozsudkom a na dosiahnutie zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v súlade
so skutočnosťou. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O.s.p.). Odvolací rozsudok zrušil v celom rozsahu, teda
aj vo výroku o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a zastavení konania voči pôvodnej
žalobkyni 12/ Z. Š.. Tento výrok bol totiž zmätočný, keď odvolací súd na jednej strane po
smrti tejto žalobkyne pokračoval v konaní so žalobcami 10/ a 11/ ako s jej dedičmi a pripustil
zmenu žaloby tak, že do dedičstva po nej patrí spoluvlastnícky podiel k spornej nehnuteľnosti, a na druhej strane konanie vo vzťahu k nej zastavil. Pretože predmetom konania bolo určenie
majetkového práva, malo byť v konaní pokračované s dedičmi menovanej, medzi ktorých
patrí aj žalobca 13/.
Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že právoplatným rozsudkom
v reštitučnej veci bolo prinavrátené vlastníctvo k stavbe (obytnému domu) súp. č. X.
žalobcom 1/, 6/, 7/, 8/ a 9/ a právnej predchodkyni žalobcov 2/, 3/ a 4/. Preto určovacia žaloba
je dôvodná (pokiaľ medzičasom nedošlo k ďalším zmenám vo vlastníctve) len vo vzťahu
k týmto žalobcom, pričom žalobcom 2/, 3/ a 4/ ako právnym nástupcom A. B. treba podľa
zásady spravodlivej ochrany práv umožniť, aby upresnili petit žaloby tak, aby zodpovedal
platnej právnej úprave, ktorá vychádza z princípu úradnej ingerencie pri nadobudnutí
dedičstva. Táto ingerencia znamená, že dedičstvo po každom poručiteľovi musí byť súdom
prejednané a musí byť o ňom rozhodnuté. I keď dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, až
po skončení dedičského konania sa stane zrejmým, kto v skutočnosti dedičstvo nadobudol.
V prípade smrti účastníka domáhajúceho sa určenia svojho vlastníckeho, resp.
spoluvlastníckeho práva a pokračovaní v konaní s jeho dedičmi, môže byť predmetom
konania len určenie, že zomrelý bol v čase smrti vlastníkom, resp. spoluvlastníkom označenej veci.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku celého konania vrátane reštitučného konania ako aj
na skutočnosť, že napriek dôvodnosti reštitučného nároku, osoby, ktorým bolo prinavrátené
vlastnícke právo, resp. ich právni nástupcovia, nemôžu reálne vykonávať obsah tohto práva,
je potrebné v ďalšom konaní rozhodnúť vo veci neodkladne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová