Najvyšší súd Slovenskej republiky

4 Cdo 266/2013

 

U Z N E S E N I E

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ž., so sídlom v T., IČO: X.,

zastúpeného JUDr. P., advokátom v D., proti žalovanému M., so sídlom v T., Trojičné

námestie č. 185, zastúpenému JUDr. I., advokátkou v P., o ochranu proti neoprávnenému

zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod  

sp. zn. 2 C 164/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline  

z 10. apríla 2013 sp. zn. 7 Co 24/2013, takto  

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10. apríla 2013,

sp. zn. 7 Co 24/2013 vo výroku, ktorým vyslovil, „Vo zvyšku sa rozsudku nedotýka.“,  

z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Námestovo po pripustení poslednej zmeny žalobného petitu uznesením

z 31. októbra 2012, rozsudkom z 19. novembra 2012 č.k. 2 C 164/2008-185 uložil

žalovanému povinnosť strpieť zverejnenie ospravedlňujúceho listu v jedných regionálnych

novinách na O., ktoré zabezpečí žalobca na náklady žalovaného do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku v znení: „Ospravedlnenie. Na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu

v Námestove sa touto cestou Ž. so sídlom v T., ospravedlňujeme, pretože obsah zverejnených

výrokov, ktoré sme na ich adresu uviedli v článku zverejnenom v novinách T. č. 2-3 v mesiaci

marec 2005, pod názvom „Aj takýmto podvodom sa dajú získať milióny“, je nepravdivý, čím

sme neoprávnene zasiahli do práv na ochranu proti neoprávnenému zásahu do dobrej povesti

právnickej osoby. Dokazovaním v trestnom konaní, ktoré bolo začaté uznesením Krajského

riaditeľstva PZ v Žiline, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ, pre trestný čin subvenčného

podvodu podľa § 205b ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, nebolo preukázané, že by zodpovedná

osoba – štatutárny orgán subjektu Ž.T., vylákal zo štátneho rozpočtu SR dotáciu, subvenciu, príspevok, ktorých poskytnutie alebo použitie bolo podľa zákona alebo iného právneho

predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňala a to tým, že ho uviedla do omylu v otázke ich

splnenia a spôsobila uvedeným činom škodu veľkého rozsahu alebo ním získala neoprávnený

prospech veľkého rozsahu. Dokazovaním bolo preukázané, že žiadna zodpovedná osoba –

štatutárny orgán subjektu Ž.T., svojim konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty vyššie

popísaného trestného činu, organizácia – Ž. so sídlom v T. IČO: X., nezískala neoprávnený

prospech vo výške 5.030.000,- Sk, ale ho získala oprávnene a preto je nepravdivá naša

informácia o tom, že uvedené finančné prostriedky získali podvodom tak, ako sa to tvrdí

v nadpise článku, „Aj takýmto podvodom sa dajú získať milióny“.“ Vo zvyšnej časti

(týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,784 Eur – pozn. dovolacieho súdu),

žalobu žalobcu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné

rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením  

§ 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a vecne vo vyhovujúcej časti tým, že na základe

vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že predmetným článkom vzhľadom  

na jeho nadpis „Aj takýmto podvodom sa dajú získať milióny“ v súvislosti so zverejneným

uznesením o začatí trestného stíhania, žalovaný vykreslil žalobcu ako osobu, ktorej členovia

štatutárnych orgánov sa dopustili trestnej činnosti, konkrétne trestného činu subvenčného

podvodu, ktorá skutočnosť má difamačný charakter, avšak z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že táto informácia nie je pravdivou. Za nedôvodnú považoval námietku

žalovaného týkajúcu sa realizovania práva na slobodu prejavu, pretože v danej veci nešlo iba

o šírenie informácie získanej od štátneho orgánu, ale pridaním nadpisu k článku išlo  

z jeho strany o vlastné vyhodnotenie a interpretáciu získanej informácie, ktoré ju stavajú  

do celkom iného svetla. V rámci konkurencie práva žalovaného na slobodu prejavu

a informácie s právom na ochranu dobrej povesti, by sa žalovaný mohol ubrániť len tzv.

dôkazom pravdy o fakte, že skutočne žalobca podvodom získal značné finančné prostriedky

zo štátneho rozpočtu, avšak takýto dôkaz v konaní nepredložil. Za nedôvodnú považoval súd

aj námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie, pretože z tiráže

predmetných novín nesporne vyplýva, že žalovaný bol v rozhodnom čase vydavateľom novín,

v ktorých došlo k publikácii článku a vzhľadom na to, že článok nie je autorsky podpísaný,

zodpovednosť za jeho obsah v takom prípade nesie žalovaný. Predmetným článkom žalovaný

zasiahol do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu tým, že členov jeho štatutárneho orgánu

vykreslil ako osoby, ktoré sa mali obohatiť príjmami z neoprávnene vyplácaných dotácií. Súd

preto návrhu žalobcu v časti týkajúcej sa ospravedlnenia vyhovel, pretože formu zverejnenia

tlačového ospravedlnenia spočívajúcu v uvedení, že v trestnom konaní nebolo preukázané spáchanie predmetného trestného činu považoval za primeranú vzhľadom na okolnosti,  

za ktorých k zásahu do dobrej povesti žalobcu došlo. Vo vzťahu k zamietajúcej časti týkajúcej

sa uplatneného nároku na primerané finančné zadosťučinenie uviedol, že zo svedeckých

výpovedí mal preukázané, že i keď zverejnenie článku spôsobilo ohľadne žalobcu istú

pochybnosť o jeho serióznosti ako obchodného partnera, nebolo preukázané, že článok mal

závažný negatívny vplyv na jeho ďalšiu podnikateľskú činnosť. Súd tak nemal za preukázané,

že by v dôsledku jeho publikácie výrazným spôsobom utrpela dobrá povesť žalovaného, preto

žalobu v tejto časti zamietol.  

  Na odvolanie žalobcu (napadol výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá) aj žalovaného

(napadol výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené) Krajský súd v Žiline rozsudkom  

z 10. apríla 2013 sp. zn. 7 Co 24/2013 rozhodol tak, že:

1/ výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil tak, že žalovaný

je povinný zverejniť ospravedlňujúci list v jedných regionálnych novinách na O. do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie. Na základe právoplatného

rozsudku Okresného súdu v Námestove sa touto cestou Ž. so sídlom v T., ospravedlňujeme,

pretože obsah zverejnených výrokov, ktoré sme na ich adresu uviedli v článku zverejnenom

v novinách T. č. 2-3 v mesiaci marec 2005, pod názvom „Aj takýmto podvodom sa dajú

získať milióny“, je nepravdivý, čím sme neoprávnene zasiahli do práv na ochranu proti

neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. Dokazovaním v trestnom konaní,

ktoré bolo začaté uznesením Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, Úrad justičnej a kriminálnej

polície PZ, pre trestný čin subvenčného podvodu podľa § 205b ods. 1, ods. 5 Trestného

zákona, nebolo preukázané, že by zodpovedná osoba – štatutárny orgán subjektu Ž.T., vylákal

zo štátneho rozpočtu SR dotáciu, subvenciu, príspevok, ktorých poskytnutie alebo použitie

bolo podľa zákona alebo iného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňala a to

tým, že ho uviedla do omylu v otázke ich splnenia a spôsobila uvedeným činom škodu

veľkého rozsahu alebo ním získala neoprávnený prospech veľkého rozsahu. Dokazovaním

bolo preukázané, že žiadna zodpovedná osoba – štatutárny orgán subjektu Ž.T., svojim

konaním nenaplnila znaky skutkovej podstaty vyššie popísaného trestného činu, organizácia –

Ž. so sídlom v T. IČO: X., nezískala neoprávnený prospech vo výške 5.030.000,- Sk,  

ale ho získala oprávnene a preto je nepravdivá naša informácia o tom, že uvedené finančné

prostriedky získali podvodom tak, ako sa to tvrdí v nadpise článku, „Aj takýmto podvodom  

sa dajú získať milióny“.“

2/ „Vo zvyšku sa rozsudku nedotýka.“

  V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že hoci z formálneho hľadiska ide o zmenu

rozsudku súdu prvého stupňa, z materiálneho hľadiska je rozsudok odvolacieho súdu

potvrdzujúcim, keďže krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o existencii

neoprávneného zásahu žalovaného do dobrej povesti žalobcu a s potrebou rozhodnúť

o morálnom zadosťučinení v prospech žalobcu vo forme ospravedlnenia uverejneného

obdobne ako článok, ktorým došlo k zásahu do dobrej povesti žalobcu, t.j. v regionálnych

novinách, avšak v prípade morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia musí ísť o povinnosť

uverejniť ospravedlnenie uloženú žalovanému, nie povinnosť strpieť ospravedlnenie, ktoré

má zabezpečiť žalobca. Táto povinnosť musí byť uložená priamo žalovanému, ktorý  

je povinný ju splniť, pretože v prípade nesplnenia, nasleduje výkon rozhodnutia. Plnenie tejto

povinnosti nemôže na základe rozsudku súdu zabezpečiť žalobca. S poukazom na ustanovenie

§ 153 O.s.p., potom preformuloval výrok rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle vyššie

uvedeného, keď na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa v podstate zopakoval

dôvody uvádzané už v rozsudku súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania

nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p.

  Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku „vo zvyšku sa rozsudku nedotýka“,

podal včas dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237  

písm. f/ O.s.p., pretože postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým, že odvolací súd nerozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa,

ktoré bolo podané včas a nachádza sa v spise. Skutočnosť, že odvolaním žalobcu sa odvolací

súd nezaoberal vyplýva aj z obsahu odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa odvolanie žalobcu

v predmetnej veci vôbec neuvádza. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu

v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  Žalovaný písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobcu nepodal.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr

to, či dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť opravným

prostriedkom a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,  

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238  

ods. 3 O.s.p.).

  V danej veci rozsudok odvolacieho súdu (jeho napadnutý výrok – „Vo zvyšku  

sa rozsudku nedotýka.“) nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v žiadnom ustanovení § 238

O.s.p. Dovolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že dovolaním žalovaného

je napadnutý inak celkom nadbytočný (neprípustný) výrok rozsudku, ktorý v rozhodnutí

odvolacieho súdu nemá žiadne opodstatnenie a nepatrí do jeho výroku, pretože predmetom

výroku odvolacieho súdu môže byť len predmet odvolacieho konania, o ktorom odvolací súd

rozhoduje. Vzhľadom na špecifikum prejednávanej veci sa však dovolací súd musel týmto

napadnutým výrokom zaoberať.

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.  

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky  

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,  

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

  So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

  Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,  

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

  O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

  Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti,  

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

  Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý  

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne  

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

  Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (por. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001  

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).

  Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.).

  Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

  Podľa § 6 O.s.p., v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

  Podľa § 201 vety prvej O.s.p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

  Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.   Porušenie povinnosti súdu prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní účastníka

konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi

odníma možnosť uplatnenia procesného práva na prejednanie jeho veci súdom. Odníma  

sa mu jeho základné právo na súdnu ochranu, garantované okrem Ústavy Slovenskej

republiky aj Listinou základných práv a slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd a ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (por. vyššie uvedené).

  Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní o ochranu proti neoprávnenému zásahu

do dobrej povesti právnickej osoby domáhal uloženia povinnosti žalovanému zverejniť

ospravedlnenie v petite uvedeného obsahu a tiež náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

6.638,78 Eur. Súd prvého stupňa rozsudkom z 12. decembra 2012 č.k. 2 C 164/2008-185

čiastočne vyhovel žalobcovi a žalovanému uložil povinnosť strpieť zverejnenie

ospravedlnenia požadovaného obsahu a v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy

žalobu žalobcu zamietol. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že proti tomuto rozsudku súdu prvého

stupňa podali odvolanie obaja účastníci konania, keď žalobca podaním z 3. decembra 2012

doručeným súdu prvého stupňa 7. decembra 2012 (por. č.l. 188) napadol rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku, ktorým bola jeho žaloba v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej

ujmy zamietnutá a žalovaný podaním z 8. decembra 2012 doručeným súdu  

11. decembra 2012 (por. č.l. 191), napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým

mu bola uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v uvedenom znení. Ak potom odvolací

súd v rámci odvolacieho konania nepreskúmal v celom rozsahu napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa a predmetom jeho odvolacieho konania bolo len odvolanie podané žalovaným

proti prvému výroku rozsudku (por. záhlavie rozsudku odvolacieho súdu a tiež druhý odsek

piatej stany rozsudku), pričom odvolaním podaným žalobcom proti zamietajúcemu výroku  

sa vôbec nezaoberal (por. tiež výrok „Vo zvyšku sa rozsudku nedotýka.“), odňal tým

žalobcovi možnosť konať pred súdom a zaťažil tak svoje konanie vadou v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. (keď uvedený výrok je potrebné interpretovať len tak, že sa odmietol zaoberať

odvolaním žalobcu a nie, že len opomenul o odvolaní rozhodnúť, pre ktoré pochybenie by bol

dôvod na postup podľa § 166 O.s.p.).

  Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie v napadnutej časti vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne.

  Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil  

na ďalšie konanie.

  V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d  

ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2014

  JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová