4 Cdo 262/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému Ľ. J., bytom K., o vymoženie 33,19 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3513/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. marca 2012 sp. zn. 23 CoE 27/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 5. decembra 2011 č.k. 61 Er 3513/2011-9 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku, § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (účinný do 31.08.2008) a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Uviedol, že oprávnená sa návrhom zo dňa 27.10.2011 domáhala poverenia súdneho exekútora JUDr. R. M. na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. A. vydaného dňa 26.10.2008 Obvodným oddelením PZ I., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.10.2008 a vykonateľnosť dňa 10.11.2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Po nadobudnutí účinnosti, t.j. 01.09.2008 zákona č. 98/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, bol v ustanovení § 88 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch vypustený odsek 1. Pokiaľ prechodné ustanovenia nového predpisu neustanovujú inak, v zásade platí, pokiaľ k uplynutiu lehôt dôjde za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, resp. novej právnej úpravy, že zánik právnych vzťahov sa posudzuje podľa práva platného v čase predchádzajúcej, resp. novej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené mal súd prvého stupňa za to, že výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najneskôr 10.11.2011. Na preklúziu súd prihliada z úradnej povinnosti, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 15. marca 2012 sp. zn. 23 CoE 27/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že platné znenie ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), jednoznačne určuje, že v trojročnej lehote treba výkon rozhodnutia nariadiť, k čomu v predmetnej exekučnej veci prirodzene nedošlo. Nemožno dať za pravdu oprávnenej, ktorá zachovanie trojročnej lehoty spája so začatím exekučného konania. Exekučné konanie, ako osobitný druh občianskeho súdneho konania sa síce začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu skutočne vykoná. Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia   na vykonanie exekúcie, ale v ktorejkoľvek fáze exekučného konania a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju zastaví. V danom prípade žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu prvého stupňa preukázateľne doručená 07.11.2011 a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané dňa 05.12.2011, teda   po uplynutí trojročnej zákonnej lehoty, ktorá uplynula dňa 10.11.2011. V tejto lehote však bolo potrebné pre úspešné vymáhanie pohľadávky oprávnenej, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu, keď proti doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po tom, keď sa súdnemu exekútorovi doručí právoplatné rozhodnutiu súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli a ktoré v takomto prípade možno považovať   za nariadenie výkonu rozhodnutia, ako to predpokladá ustanovenie § 71 ods. 3 zákona   č. 61/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť   sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.   a v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008. Podľa jej názoru súdy nepostupovali správne, pokiaľ  

na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý

z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu  

na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná

pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia

súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne

lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale

neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to,

že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti

vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Podľa názoru

dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p.,  

je nepreskúmateľné, čo má za následok vznik vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,  

ak   a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)  

na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu  

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;

prípustnosť jej dovolania preto z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale

zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon

a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale

o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

a tak nezakladá prípustnosť dovolania.

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už dovolací súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“

(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania

svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva

v námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci  

sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto

štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez

zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto

konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou

uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej  

k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia,

ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť

svoje tvrdenia). Toto vysvetlenie (k podobnosti, prípadne totožnosti označených vecí)

dovolací súd podal vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 149/2012, 3 Cdo 160/2012,  

3 Cdo 179/2012 a pod.).

Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď  

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,  

III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená vo vyššie

citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní  

(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil

s prvostupňovým rozhodnutím a sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa požiadavky zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 239 O.s.p., nebola preukázaná

existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli

zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie oprávnenej podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. decembra 2012

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková