Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 Cdo 261/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne H., so sídlom v P., IČO: X., proti žalovanej M., bývajúcej v P., o zaplatenie 1.062,48 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 10 C 72/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2014 sp. zn. 10 C 72/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 28. augusta 2012,
č.k. 10 C 72/2012-50 žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyni náhradu trov konania
nepriznáva. Mal preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy
z 26. novembra 2007, podľa ktorej sa žalovaná zaviazala žalobkyni vrátiť poskytnutý úver
celkom vo výške 78.980 Sk, 48 mesačnými splátkach po 1.645,- Sk. Žalovanej bol poskytnutý
úver vo výške 40.000,-Sk. RPMN predstavovala 46,10 % a žalovaná na splatenie úveru
poukázala sumu 1.488,90 Eur, v ktorej bola zahrnutá zmluvná pokuta v sume 8,06 Eur
a náklady na vymáhanie úveru v sume 3,32 Eur.
Pohľadávka žalobkyne tak predstavovala 2.551,33 Eur, z ktorej rozdiel po započítaní
výslednej sumy (1.488,90 Eur, ktorú už žalovaná poukázala na splatenie úveru), ostáva ešte
suma 1.062,48, ktorú uplatnila žalobkyňa v konaní.
Medzi účastníkmi bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 8% z úveru a tiež bol
dohodnutý 0,08 % úrok z omeškania. V hlave 5, § 1 úverových podmienok bol medzi 2
účastníkmi dohodnutý aj zmluvný úrok, ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej
o výšku poplatku za vedenie úverového účtu a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru.
V prípade žalovanej zmluvy úrok s poplatkami predstavoval sumu 1.293,04 Eur t.j. 97,4 %
z poskytovaného úveru v sume 40.000,-Sk. Žalovaná bola výzvou z 29. marca 2010 vyzvaná
k zaplateniu nesplatenej časti úveru v lehote 15 dní od spísania výzvy. Žalovaná po zaplatení
úveru zaplatila sumu 120,60 Eur. Vykonaným dokazovaním uzavrel, že v prípade žalovanej
úroky s poplatkami považoval za neprimerane vysoké, dojednané v rozpore s § 3
ods. 1 Obč. zákonníka. Konštatoval, že zmluvné úroky s poplatkami vo výške 97,40 %
z hodnoty poskytnutého úveru sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú 100%
z jeho hodnoty, čo je možné považovať za úžeru a teda aj plnenie v rozpore s dobrými
mravmi. Preto takéto dojednanie považoval za neplatné podľa § 39 a 41 Občianskeho
zákonníka. Na splatenie úveru žalovaná poukázala 1.488,90 Eur, t.j. viac, než bola povinná
platiť. Pokiaľ išlo o poplatky za správu úveru uzavrel, že v uzavretej zmluve absentuje
dojednanie výšky poplatkov za správu úveru. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozhodujúci o odvolaní žalobkyne rozsudkom z 22. januára 2014, sp. zn. 10 C 72/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
(§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, že neprimerané vysoké úroky dojednané pri
nepeňažnej pôžičke, sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám chovania
a mravným princípom spoločenského poriadku. Konštatoval, že ak súd prvého stupňa
vykonávaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uplatňuje úrok z poskytnutého úveru
v celkovej výške 97,40 % z poskytnutej sumy, potom je potrebné sa stotožniť s tým, že úroky,
ktoré žalobkyňa požaduje, podstatne prekračujú obvyklé úroky, poskytované bankami a preto
sú v rozpore s dobrým mravmi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 5 Cdo 26/2011, kde sa konštatuje neplatnosť 48 % úrokov pre rozpor s dobrými
mravmi.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil
na ďalšie konanie. Namietala, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretože
rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďže sa odvolací súd nevyporiadal 3
s jej argumentáciou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre tie isté dôvody.
Prvostupňový súd skutkový stav nesprávne vyhodnotil, nesprávne právne posúdil a úvahy
odvolacieho súdu nie sú správne. Poukazovala na svoju argumentáciu, že výška úrokovej
sadzby je určovaná ročne. Táto úroková sadzba nebola v úverovej zmluve určená
percentuálnou sadzbou za rok, pretože v čase jej uzatvorenia to neupravoval žiadny predpis,
ale dojednané úroky boli vo výške 20,87 % ročne, čo je 83,48 % počas štyroch rokov. Preto
poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 26/2014 nemá súvis.
Oba súdy vychádzali pri posudzovaní úrokov z nesprávneho skutkového stavu. Dojednaný
úrok vo výške 20,87 % nebol v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným
prostriedkom napadnúť.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorý návrh zamietol. Dovolanie proti rozsudku
je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
4
Prípustnosť dovolania žalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva, napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne bolo procesne prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu
uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania žalobkyne preto
z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľka zastáva názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Žalobkyňa v súvislosti s takto uplatnenou vadou namieta nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia, pretože súdy nedostatočne odôvodnili, prečo posúdili predmetnú úverovú
zmluvu za neplatnú v časti dojednaných úrokov. Mala za to, že ide aj o nesprávne právne
posúdenie veci.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
5
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit.
čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (ktorý primerane platí aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu -
§ 211 ods. 2 O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]
tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých 6
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť
č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
V odôvodení rozhodnutia súdy zrozumiteľným spôsobom uviedli dôvody, prečo žalobkyni
nebol priznaný uplatnený nárok a prečo žalobu bolo potrebné zamietnuť. Dôvody zamietnutia
žaloby podľa súdov spočívajú v tom, že zmluvné úroky s poplatkami predstavovali 97,40 %
z poskytnutého úveru (40.000,-Sk), ktoré sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú takmer
100 % z jeho hodnoty. Preto takéto dojednanie v časti zmluvných úrokov a poplatkov
za správu úveru považoval za neplatné podľa § 39 a 41 OZ.
7
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia potvrdil správnosť právnych záverov
prijatých nižším súdom, s ktorými sa plne stotožnil, a pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Nepovažoval za nutné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.
Z odôvodnenia ich rozsudkov nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne spočívalo aj na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej ale nepriznal náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
8
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová