Najvyšší súd   Slovenskej republiky

4 Cdo 261/2014

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne H., so sídlom v P., IČO: X., proti žalovanej M., bývajúcej v P., o zaplatenie 1.062,48 Eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 10 C 72/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2014 sp. zn. 10 C 72/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 28. augusta 2012,  

č.k. 10 C 72/2012-50 žalobu zamietol a vyslovil, že žalobkyni náhradu trov konania

nepriznáva. Mal preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy  

z 26. novembra 2007, podľa ktorej sa žalovaná zaviazala žalobkyni vrátiť poskytnutý úver

celkom vo výške 78.980 Sk, 48 mesačnými splátkach po 1.645,- Sk. Žalovanej bol poskytnutý

úver vo výške 40.000,-Sk. RPMN predstavovala 46,10 % a žalovaná na splatenie úveru

poukázala sumu 1.488,90 Eur, v ktorej bola zahrnutá zmluvná pokuta v sume 8,06 Eur

a náklady na vymáhanie úveru v sume 3,32 Eur.

Pohľadávka žalobkyne tak predstavovala 2.551,33 Eur, z ktorej rozdiel po započítaní

výslednej sumy (1.488,90 Eur, ktorú už žalovaná poukázala na splatenie úveru), ostáva ešte

suma 1.062,48, ktorú uplatnila žalobkyňa v konaní.

Medzi účastníkmi bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 8% z úveru a tiež bol

dohodnutý 0,08 % úrok z omeškania. V hlave 5, § 1 úverových podmienok bol medzi 2

účastníkmi dohodnutý aj zmluvný úrok, ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej

o výšku poplatku za vedenie úverového účtu a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru.

V prípade žalovanej zmluvy úrok s poplatkami predstavoval sumu 1.293,04 Eur t.j. 97,4 %

z poskytovaného úveru v sume 40.000,-Sk. Žalovaná bola výzvou z 29. marca 2010 vyzvaná

k zaplateniu nesplatenej časti úveru v lehote 15 dní od spísania výzvy. Žalovaná po zaplatení

úveru zaplatila sumu 120,60 Eur. Vykonaným dokazovaním uzavrel, že v prípade žalovanej

úroky s poplatkami považoval za neprimerane vysoké, dojednané v rozpore s § 3  

ods. 1 Obč. zákonníka. Konštatoval, že zmluvné úroky s poplatkami vo výške 97,40 %

z hodnoty poskytnutého úveru sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú 100%  

z jeho hodnoty, čo je možné považovať za úžeru a teda aj plnenie v rozpore s dobrými

mravmi. Preto takéto dojednanie považoval za neplatné podľa § 39 a 41 Občianskeho

zákonníka. Na splatenie úveru žalovaná poukázala 1.488,90 Eur, t.j. viac, než bola povinná

platiť. Pokiaľ išlo o poplatky za správu úveru uzavrel, že v uzavretej zmluve absentuje

dojednanie výšky poplatkov za správu úveru. O trovách konania rozhodol podľa § 142  

ods. 2 O.s.p.  

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozhodujúci o odvolaní žalobkyne rozsudkom z 22. januára 2014, sp. zn. 10 C 72/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa  

(§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, že neprimerané vysoké úroky dojednané pri

nepeňažnej pôžičke, sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám chovania

a mravným princípom spoločenského poriadku. Konštatoval, že ak súd prvého stupňa

vykonávaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uplatňuje úrok z poskytnutého úveru

v celkovej výške 97,40 % z poskytnutej sumy, potom je potrebné sa stotožniť s tým, že úroky,

ktoré žalobkyňa požaduje, podstatne prekračujú obvyklé úroky, poskytované bankami a preto

sú v rozpore s dobrým mravmi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky 5 Cdo 26/2011, kde sa konštatuje neplatnosť 48 % úrokov pre rozpor s dobrými

mravmi.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil  

na ďalšie konanie. Namietala, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť  

pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), pretože

rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďže sa odvolací súd nevyporiadal 3

s jej argumentáciou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre tie isté dôvody.

Prvostupňový súd skutkový stav nesprávne vyhodnotil, nesprávne právne posúdil a úvahy

odvolacieho súdu nie sú správne. Poukazovala na svoju argumentáciu, že výška úrokovej

sadzby je určovaná ročne. Táto úroková sadzba nebola v úverovej zmluve určená

percentuálnou sadzbou za rok, pretože v čase jej uzatvorenia to neupravoval žiadny predpis,

ale dojednané úroky boli vo výške 20,87 % ročne, čo je 83,48 % počas štyroch rokov. Preto

poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 26/2014 nemá súvis.

Oba súdy vychádzali pri posudzovaní úrokov z nesprávneho skutkového stavu. Dojednaný

úrok vo výške 20,87 % nebol v rozpore s dobrými mravmi.  

Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)

zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným

prostriedkom napadnúť.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorý návrh zamietol. Dovolanie proti rozsudku  

je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

4

Prípustnosť dovolania žalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva, napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238  

ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238  

ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne bolo procesne prípustné, len ak v konaní

došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu

uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania žalobkyne preto

z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľka zastáva názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobkyňa v súvislosti s takto uplatnenou vadou namieta nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia, pretože súdy nedostatočne odôvodnili, prečo posúdili predmetnú úverovú

zmluvu za neplatnú v časti dojednaných úrokov. Mala za to, že ide aj o nesprávne právne

posúdenie veci.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

5

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade  

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit.

čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (ktorý primerane platí aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu -

§ 211 ods. 2 O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá  

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou  

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]  

tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých   6

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí  

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku  

z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať  

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť  

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.  

V odôvodení rozhodnutia súdy zrozumiteľným spôsobom uviedli dôvody, prečo žalobkyni

nebol priznaný uplatnený nárok a prečo žalobu bolo potrebné zamietnuť. Dôvody zamietnutia

žaloby podľa súdov spočívajú v tom, že zmluvné úroky s poplatkami predstavovali 97,40 %

z poskytnutého úveru (40.000,-Sk), ktoré sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú takmer

100 % z jeho hodnoty. Preto takéto dojednanie v časti zmluvných úrokov a poplatkov  

za správu úveru považoval za neplatné podľa § 39 a 41 OZ.

7

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia potvrdil správnosť právnych záverov

prijatých nižším súdom, s ktorými sa plne stotožnil, a pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil. Nepovažoval za nutné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.

Z odôvodnenia ich rozsudkov nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím  

ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,  

že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť  

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu  

(napr. I. ÚS 188/06).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne spočívalo aj na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

v prípade, ak je dovolanie prípustné. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady

podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,  

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej ale nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto

konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

8

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

  JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová