4 Cdo 255/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ C. K., bývajúceho v P., 2/ V. K., bývajúcej v P., obaja zastúpení JUDr. Š. J., advokátom v K., proti žalovanému F. Č., bývajúcemu v B., za účasti vedľajšej účastníčky S., zastúpenej A. - S., a.s. K., o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Košice -

okolie pod sp. zn. 13 C 50/2003, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 11. februára 2010 sp. zn. 4 Co 57/2009 takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

  Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi 1/ sumu 405 000,-- Sk (13 443,53 Eur) titulom bolestného ako 50-násobku

základného bodového hodnotenia a sumu 720 000,-- Sk (23 899,62 Eur) titulom sťaženia

spoločenského uplatnenia ako 80-násobku základného bodového hodnotenia, sumu  

181 246,-- Sk (6 016,26 Eur) straty na zárobku a vecnú škodu v sume 23 500,-- Sk  

(780,05 Eur) a žalobkyni 2/ sumu 195 750,-- Sk (14 937,26 Eur) titulom bolestného ako  

30-násobku základného bodového hodnotenia a sumu 450 000,-- Sk (14 937,26 Eur) titulom

sťaženia spoločenského uplatnenia ako 50-násobku základného bodového hodnotenia a vecnú

škodu vo výške 6 500,-- Sk (215,76 Eur), to všetko spolu so 17,6% úrokom z omeškania

a trovami konania.

  Okresný súd Košice - okolie po tom, čo konanie rozsudkom zo 7. júla 2006 zastavil

v časti týkajúcej sa sumy 181 246,-- Sk (6 016,26 Eur), svojim v poradí druhým rozsudkom

z 20. apríla 2009 č.k. 13 C 50/2003-180, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/

sumu 11 636,13 Eur (350 550,-- Sk) spolu so 17,6% úrokom z omeškania zo sumy 283,80 Eur

(8 550,-- Sk) od 17. marca 2003 do zaplatenia a žalobkyni 2/ sumu 2 597,84 Eur   (78 262,50 Sk) spolu so 17,6% úrokom z omeškania zo sumy 207,88 Eur od 17. marca 2003

do zaplatenia, všetko do 15 dní, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si

vyhradil na samostatné rozhodnutie. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že

vykonaným dokazovaním mal preukázané, že vzhľadom na strasti, ktoré žalobca musel

vytrpieť v súvislosti s lekárskymi zásahmi, je u neho dôvodné zvýšenie bolestného  

za postihnuté koleno v rozsahu základného počtu 80 bodov, čo pri 30-násobku predstavuje

sumu 144 000,-- Sk (4 779,92 Eur). Vo vzťahu k poraneniu hrudníka dôvod na mimoriadne

zvýšenie preukázaný nebol a preto mu bol priznaný v základnej bodovej výške predstavujúcej

900,-- Sk (29,87 Eur). Bolestné tak v rozsahu základného bodového hodnotenia v sume  

8 100,-- Sk, ktoré mu doposiaľ uhradené nebolo, predstavuje spolu s mimoriadnym zvýšením

odškodnenia bolestného za koleno, sumu 152 100,-- Sk (5 048,79 Eur). Následky, ktoré  

pre jeho ďalší život toto zranenie zanechalo, opodstatňuje zvýšenie o 60-násobok  

a predstavuje sumu 540 000,-- Sk (17 924,71 Eur). Celková náhrada tak predstavuje sumu  

23 272,26 Eur, t.j. 701 100,-- Sk. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ dospel súd k záveru, že pokiaľ ide

o bolestné, neboli preukázané okolnosti hodné mimoriadneho zreteľa, ktoré by odôvodňovali

priznanie vyššej náhrady, než je určená základným bodovým ohodnotením, preto jej bola

priznaná náhrada iba v základnom vyjadrení, t.j. suma 217,92 Eur (6 525,-- Sk). Pokiaľ ide  

o zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, z rovnakých dôvodov ako

u žalobcu 1/ je odškodnenie základnou sadzbou nedostatočné preto, že i u nej došlo

k podstatnému zhoršeniu kvality jej života a 25-násobné zvýšenie, t.j. suma 150 000,-- Sk  

(4 979 Eur) je primerané okolnostiam prípadu, rozsahu postihnutia jej zdravia

a obmedzeniam, ktoré s tým súvisia. Celková náhrada u nej tak predstavuje sumu  

156 525,-- Sk (5 195,71 Eur). Berúc do úvahy konštatovania vzišlé z výpovede znalca  

Ing. Z. B. ako aj ustálené konštatovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že

v rovnakom rozsahu a z rovnakých dôvodov ako žalovaný je za vznik dopravnej nehody

spoluzodpovedný i žalobca sám, bolo v predmetnej veci zohľadnené 50% spoluzavinenie

žalobcu 1/, takže plnenie v sume 23 272,26 Eur (701 100,-- Sk) mu súd podľa § 441

Občianskeho zákonníka krátil o 50% a u žalobkyne 2/ taktiež súd krátil plnenie v sume

156 525,-- Sk (5195,68 Eur) o 50%, keďže vo zvyšku je za škodu zodpovedný jej manžel,

a nie žalovaný. Predmetom krátenia boli aj základné náhrady a to u žalobcu 1/ zo sumy

567,62 Eur (17 100,-- Sk ) na sumu 283,80 Eur a u žalobkyne 2/ zo sumy 415,75 Eur  

(12 525,-- Sk) na sumu 207,88 Eur a v prevyšujúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

  Na odvolanie žalobcov a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Košiciach rozsudkom

z 11. februára 2010 sp. zn. 4 Co 57/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 11 636,13 Eur

a žalobkyni 2/ sumu 2 597,84 Eur a v časti týkajúcej sa zaplatenia žalobcom úroku

z omeškania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

keď v časti týkajúcej sa istiny sa stotožnil v plnom rozsahu so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa a v časti týkajúcej sa príslušenstva považoval rozsudok súdu

prvého stupňa za nepreskúmateľný.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (do zamietajúcej časti a časti týkajúcej sa

príslušenstva - vychádzajúc z obsahu dovolania) podali dovolanie žalobcovia. Navrhli

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s poukazom  

na ustanovenie § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie odôvodnili tým, že súd nesprávne stanovil

výšku ich spoluviny v rozsahu 50% (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretože to, čo stanovil

Najvyšší súd Slovenskej republiky je právne relevantné pre stanovenie viny a trestu

žalovaného v zmysle trestnoprávnej zodpovednosti a preto sa to na nich nevzťahuje.  

Za nesprávne stanovenú považujú tiež výšku úrokov a stanovenie dátumu začiatku plynutia

omeškania, pretože nie je ich zavinením, že k rozhodnutiu došlo po viac ako 5 rokov  

po nehode. Napokon namietli, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať

pred súdom tým, že o ich nárokoch bolo rozhodnuté bez toho, aby sa mohli k veci vyjadriť  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.).

  Žalovaný právo vyjadriť sa k dovolaniu žalobcov nevyužil.

  Vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že

odvolací súd nepochybil procesne ani z hmotno-právneho hľadiska, konanie netrpí žiadnymi

vadami a nie sú dané dôvody pre podanie dovolania.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) ktorí sú riadne zastúpení

advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci dovolanie smeruje jednak proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený (v jeho zamietajúcej časti) a tiež

proti výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie (t.j. výroku majúceho povahu uznesenia).

  Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

O.s.p., je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p..

  Dovolaním žalobcov je napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý nevykazuje znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1/ až 3/ O.s.p.

Prípustnosť ich dovolania v tejto časti preto z uvedených ustanovení nevyplýva.

  Prípustnosť dovolania žalobcov by v danom prípade prichádzala do úvahy, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd  

so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z procesných vád taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení. Podľa uvedeného ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,  

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samo tvrdenie účastníka, že došlo k určitej procesnej vade, ale iba zistenie, že k namietanej vade

skutočne došlo.

  Žalobcovia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietali

a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

  Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na obsah

dovolania žalobcov a nimi vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa

osobitne zameral na otázku, či postupom súdu nebola dovolateľom odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv,

ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok.

  Podľa názoru dovolateľov im bola odvolacím súdom odňatá možnosť realizovať

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania tým, že v odvolacom konaní súd

rozhodol bez toho, aby sa mohli k veci vyjadriť. Dovolací súd zo spisu nezistil, že by

v konaní došlo k tejto procesnej vade. Žalobcovia totiž proti rozsudku súdu prvého stupňa

podali odvolanie, v ktorom sa k predmetu konania vyjadrili. Rovnako podali písomné

vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka, preto tvrdenie, že im bolo v odvolacom konaní

odopreté právo k veci sa vyjadriť, nie je opodstatnené. Pokiaľ však žalobcovia touto

námietkou mali na mysli tú skutočnosť, že odvolací súd rozhodol v odvolacom konaní  

bez nariadenia pojednávania, potrebné je zdôrazniť, že podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,  

na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho

súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd

prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania,  

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ako vyplýva z § 214 ods. 2 O.s.p., v ostatných

prípadoch (iných než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez

nariadenia odvolacieho pojednávania. Keďže v preskúmavanej veci (ako o tom svedčí obsah

spisu) nešlo o žiadny z prípadov, na ktoré sa vzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., bol postup

odvolacieho súdu, ktorý odvolanie žalobcov a vedľajšieho účastníka prejednal bez nariadenia

pojednávania, v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.. Procesným postupom súdu, ktorý sa nepriečil

zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcov konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.). K tejto procesnej vade preto nemohlo dôjsť v dôsledku údajnej nemožnosti žalobcov vyjadriť sa k veci, keďže žalobcovia v odvolacom konaní sa vyjadrili k prejednávanej veci

písomne.

  Žalobcovia vo svojom odvolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a to v otázke spoluzavinenia žalobcu 1/ na vzniku škody a to v rozsahu

50%. Dovolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej  

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva  

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

(iba) relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

  Dovolanie žalobcov smeruje aj proti výroku, ktorým odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania, t.j. smeruje proti výroku

majúceho povahu uznesenia.

  Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté uznesenie,

ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a tiež, ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.).

  Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239

ods. 2 O.s.p.).

  V posudzovanej veci dovolatelia napadli dovolaním uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa

príslušenstva zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd týmto

zrušujúcim uznesením nezmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (neupravil v porovnaní s ním

inak práva a povinnosti účastníkov konania). Takéto (zrušujúce) uznesenie odvolacieho súdu

nie je zmeňujúcim uznesením v zmysle § 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.; dovolanie proti nemu

v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nie je prípustné. Odvolací súd nerozhodoval  

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa § 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Keďže nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,

prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy.

  Z vyššie uvedeného je zrejmé, že prípustnosť dovolania žalobcov nevyplýva z § 237,  

§ 238 O.s.p., ani z § 239 O.s.p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky ich

dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Keďže došlo

k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov, dovolací súd sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli

dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovanému ani vedľajšej

účastníčke v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Bc. Patrícia Špacírová