4 Cdo 250/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému F. H., s trvalým pobytom M., o vymoženie 33,19 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 49 Er 2969/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2012 sp. zn. 23 CoE 151/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 20. októbra 2011 č.k. 49 Er 2969/2011-16 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku a § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“). Poukázal na to, že oprávnená sa návrhom z 3. októbra 2011 domáhala poverenia súdneho exekútora JUDr. R. M. na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodnutia o priestupku vydaného Okresným riaditeľstvom PZ Trenčín z 23. septembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. septembra 2008 a vykonateľnosť 8. októbra 2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie voči dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť o rozhodnutie súdu alebo iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť najskôr 1. októbra 2011. Súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti, preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej, ktorá namietala nesprávne právne závery súdu prvého stupňa ohľadne posúdenia trojročnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb., ktorú považovala za hmotnoprávnu lehotu, ktorej plynutie je potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie (začatie exekučného konania), Krajský súd v Trenčíne uznesením z 31. januára 2012 sp. zn. 4 CoE 15/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanovením § 51 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho poriadku, ktoré je potrebné aplikovať na základe citovaného ustanovenia § 51 zákona o priestupkoch, zákon stanovuje trojročnú hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa musí výkon rozhodnutia nariadiť. Táto lehota má prekluzívny charakter, čo znamená, že jej uplynutím právo na vykonanie rozhodnutia zaniká. Začiatok plynutia tejto lehoty je viazaný na uplynutie lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Na uplynutie prekluzívnej lehoty prihliada príslušný orgán (v danom prípade exekučný súd) z úradnej povinnosti (ex offo). Poukázal na to, že exekučné konanie sa síce začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, avšak samotný výkon exekúcie začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. V preskúmavanej veci zákonná trojročná prekluzívna lehota začala plynúť 9. októbra 2008 (rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť 8. októbra 2008) a uplynula 8. októbra 2011, a do ktorej lehoty nebolo vo veci vydané upovedomenie o začatí exekúcie. Odvolací súd mal preto za to, že okresný súd správne postupoval, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Mala za to, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008. Podľa jej názoru súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu
na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná
pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia
súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne
lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale
neplynie. Opačný názor by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to,
že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti
vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Podľa názoru
dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p.,
je nepreskúmateľné, čo má za následok vznik vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť jej dovolania preto z § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd
povinný prihliadnuť (§ 2142 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale
zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý
má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho
konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon
a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu
v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne
lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 (porovnaj 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už dovolací súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania
svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou
označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva
v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší
súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len
na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom
neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších
štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej
dovolateľkou uvádzanej uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu
nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky,
ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia). Toto vysvetlenie (k podobnosti, prípadne
totožnosti označených vecí) dovolací súd podal vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 149/2012, 3 Cdo 160/2012, 3 Cdo 179/2012 a pod.).
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.
Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje, neznamená,
že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;
za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
ods. 2 tohto ustanovenia, keďže povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. septembra 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková